Niektorí sa pokúšajú obísť tento problém tvrdením, že biblické texty preháňajú a žiadna genocída sa v takej miere neudiala. Iní tvrdia, že Izrael nesprávne pochopil Boží príkaz a konal nad jeho rámec. Iný prístup stavia do protikladu Boha Starej zmluvy a Boha Novej zmluvy² (touto otázkou sa budeme viac zaoberať v inej časti.).

Ďalší sa snažia vysvetľovať tieto udalosti v kontexte danej doby tak, že Izraelci svojim konaním nijako nevybočovali z toho, ako jednali iné národy s porazenými nepriateľmi. Dokonca niektoré konali oveľa krutejšie (známi svojou krutosťou boli napríklad Asýrčania).

Takýmto spôsobom sa síce dá vysvetliť konanie Izraelcov, ale len ťažko týmto uspokojivo zodpovieme otázku, prečo takéto správanie Boh toleroval, či dokonca nariadil. Môžeme tak urobiť len za cenu, že spochybníme, že toto prikázal Boh, a teda, že Izrael nesprávne pochopil Boží príkaz, prípadne, že dodatočným tvrdením, že im to Boh prikázal chceli, ospravedlniť svoje kruté konanie.

Takéto prístupy na jednej strane buď spochybňujú biblické texty ako také, alebo problém síce zmiernia, ale v skutočnosti ho neriešia. Boh z toho vyjde síce o čosi lepšie, ale za cenu spochybnenia Biblie. Ak nemôžeme brať tieto biblické správy o podrobení Kanaánu vážne, ktorú časť Biblie máme potom brať vážne a prečo? A ak sa pri dobýjaní Kanaánu neudiali až tak strašné veci, ale len trochu strašné, vari tým zmizne pôvodná otázka? Spochybnením Biblie sa aj samotná viera v Boha ocitá na vode. Prestávame mať totiž pevné východisko pre vieru v Boha Biblie.

Posolstvo Biblie hlása hodnotu života každého človeka, vrátane detí, čo v starovekej kultúre nebola samozrejmá myšlienka.

Pohanské náboženstvá a obetovanie detí. 

Zrejme sa zhodneme v tom, že genocída je zlá. Zhodneme sa aj v tom, že je zlé, ak ľudia zabíjajú svoje vlastné deti? Práve toto je totiž jeden z dôvodov, ako to uvádzajú biblické texty, prečo Boh prikázal Izraelu, aby Kanaáncov vyhnali a neopakovali ich náboženské praktiky.

Biblia uvádza, že Kanaánci praktizovali detské obete svojim bohom. Kanaánci verili, že obetovanie dieťaťa im nakloní priazeň ich bohov a prinesie im požehnanie. Kniha Levitikus uvádza, že Kanaánci obetovali svoje deti bohu Molochovi (3M 18:21, 20:2-5)³ a kniha Deuteronómium uvádza, že Izraeliti by nemali nasledovať zvyky národov, ktoré mali vyhnať, vrátane dávania svojich detí ako obety svojim bohom (5. Mojžišova 12:29-31)⁴.

Kritici Biblie sa z rôznych dôvodov⁵ snažia spochybniť, že Kanaánci prinášali svojim bohom detské obete. Nie je to však len Biblia, ktorá toto tvrdí. Na základe ďalších písomných i archeologických nálezov je táto prax dostatočne doložená. Prax detských obetí je doložená dokonca aj v Kartágu, ktoré bolo historicky, kultúrne i nábožensky prepojené s Kanaáncami.

Prax ľudských obetí je známa aj z iných kultúr, napríklad v predkolumbijskej Strednej a Južnej Amerike. Usmrcovanie detí, hoci z iných ako náboženských dôvodov, je známe napríklad aj z antickej Sparty. Napokon, aj v dobe Rímskej ríše bolo bežné, že nechcené deti boli ponechávané svojmu osudu na ulici. A boli to práve kresťania, ktorí sa takýchto opustených detí ujímali.

Z hľadiska spravodlivosti mal byť trest za morálne zlo adekvátny – život za život (por. 2M 21:23 ). Z tohto pohľadu obetovanie (zabíjanie) detí má za následok smrť nielen tých, čo tieto obete priamo vykonávali, ale aj tých, čo ich schvaľovali či sa pasívne prizerali. Posolstvo Biblie hlása hodnotu života každého človeka, vrátane detí, čo v starovekej kultúre nebola samozrejmá myšlienka.

Ak sme pohoršení (oprávnene) tým, že Izraelci mali príkaz vyhubiť Kanaáncov, mali by sme byť prinajmenšom rovnako pohoršení náboženskými praktikami Kanaáncov. Kanaánci nepestovali nejakú ľudomilnú kultúru. Prax detských obetí je krutá voči samotným deťom ale aj voči ich rodičom a ďalším príbuzným. Zničením Kanaáncov mala byť zničená aj táto prax, pretože Izraelci mali prísne zakázané praktizovať ľudské obete. V skutočnosti však Kanaánci neboli celkom zničení. A navyše, ich náboženské praktiky ovplyvňovali Izrael aj neskôr.

Izrael bol Bohom súdený podobne ako pohania

Po obsadení Kanaánu Izraelom náboženské vplyvy Kanaáncov pretrvali. Šalamún, okrem iného, postavil oltár Molochovi (por. 1 Kráľ 11:7). Podobne konali aj niektorí ďalší králi.⁶

Prorok Jeremiáš (Jer. 32:35) tiež spomína túto prax v Izraeli a uvádza, že práve aj toto je dôvod, prečo Boh vydal Izrael do rúk Babylončanom, ktorí dobyli Jeruzalem a podrobili si Judské kráľovstvo (597 a 586 p.n.l.). Pre Boha je obetovanie detí božstvám veľká ohavnosť a hriech (5M 12:31).

Vidíme, že keď Izraelčania praktizovali kanaánske náboženské rituály, dôsledky pre nich boli porovnateľné s tým, ktoré postihli predtým Kanaáncov – genocída, vyhnanstvo a zničenie samostatnej štátnosti. Izrael, ako vyvolený Boží ľud, nemal v tomto smere privilégiá. Naopak, bol trestaný Bohom za tie isté hriechy rovnako prísne ako pohania.

Dáva Biblia ospravedlnenie pre genocídu?

Príkaz vyhubiť Kanaáncov nedáva žiadny základ pre to, aby neskôr Izrael, či dokonca kresťania uplatňovali akúkoľvek genocídu na niekom inom. Išlo historicky o jednorazovú záležitosť. Z teologicko – eschatologického hľadiska išlo o predčasný Boží súd nad pohanmi – Kanaáncami. Doba milosti pre nich skončila. Podobne ako bola Božím súdom potopa v časoch Noacha či zničenie Sodomy a Gomory v časoch Abraháma a Lóta. Rozdiel je v tom, že v prípade potopy či Sodomy a Gomory bol aktívnym vykonávateľom súdu samotný Boh. V prípade Kanaáncov boli nástrojom Božieho súdu Izraelci, teda iní ľudia. Podobne neskôr boli Božím nástrojom súdu nad Izraelom napríklad Babylončania.  Boží príkaz vyhnať či vyhubiť Kanaáncov nie je nadčasový. Bol daný v konkrétnom čase a priestore z konkrétnych dôvodov. Nebol ani svojvoľný. Je súčasťou uplatnenia Božej spravodlivosti, a teda Božieho súdu. Ale to sa už dostávame k teologickému pohľadu na tieto udalosti, o čom bude viac v pokračovaní.

Morálny apel pre dnešnú dobu

Zároveň tieto udalosti prinášajú pre súčasného človeka ešte inú otázku. Máme dôvody pohoršovať sa nad smrťou „nevinných kanaánskych detí“, ktoré zomierali rukou Izraelcov. Prečo je dnešný človek tak ľahostajný voči smrti tisícom nenarodených detí, ktorých život je predčasne ukončený? Tieto nenarodené deti sú obetované v záujme lepšej kvality života rodičov podobne ako boli deti Kanaáncov (či Izraelitov) obetované ich rodičmi v záujme získania si priazne bohov, aby ich kvalita života neutrpela. Nespráva sa dnešný človek v mnohom podobne ako Kanaánci či Izraelci? Na základe čoho sa cítime voči nim morálne nadradení?

Nabudúce si priblížime filozoficko – etický pohľad na túto problematiku.

________________________________

Ilustračné foto: Pptxman, Unsplash