Ste teológovia, nie psychológovia ani sociológovia či politológovia. Prečo ste si za tému svojej knihy vybrali práve tému pokoja?

Janči: Podľa nás je táto otázka hlboko teologická. Žijeme v spoločnosti, ktorej pokoj zjavne chýba. Jedným z najlepších dôkazov je prezidentská kampaň Petra Pellegriniho. Prezidentskí kandidáti majú tých najlepších marketérov a analytikov, a tak presne vedia, ktoré slová a témy sú pre spoločnosť kľúčové. To, že jeho tím vniesol do kampane tému pokoja, je zrejme opreté o nejaké dáta. To potvrdilo, čo intuitívne cítime už dávno, že táto spoločnosť je nepokojná.

José: My sme túto knihu vydali ešte pred začiatkom prezidentskej kampane. Pre nás bol impulzom začiatok vojny na Ukrajine. Reagovali sme vtedy na to podcastovou sériou Peacemakers, čiže Tvorcovia pokoja.

Ale túto tému sme reflektovali aj predtým, keď sa rodiny rozhádali kvôli covidu. A ako sa blížil čas vydania knihy a zároveň sa blížili parlamentné voľby v roku 2023, ľudia sa znovu rozhádali na tom, kto bude koho voliť. Vnímali sme, ako veľmi narastá napätie v spoločnosti, takže keď sme premýšľali nad témou ďalšej knihy, táto téma sa nám jednoducho videla ako veľmi dôležitá.
Ako dosiahnuť pokoj v rozdelenej spoločnosti (rozhovor Zabudnuté cesty)

Slováci potrebujú pochopiť, že skutočný pokoj neleží ani napravo, ani naľavo, ale že skutočný pokoj leží pri stole, za ktorým sedí Kristus.

Janči: Jedným z impulzov bolo aj to, keď si nás ty pozval do diskusie na festival SEMFEST pred dvoma rokmi. Tam sme spolu diskutovali o tom, aký postoj zaujať k dezinformáciám a polarizácii spoločnosti. A to bol tiež jeden z impulzov, prečo sme začali premýšľať nad témou pokoja.

Netušil som, že tá naša diskusia bola pre vás taká podnetná. Reakcie účastníkov však boli veľmi pozitívne. V čom je dnes téma pokoja ešte aktuálnejšia?

Janči: Práve tým, že napätie v spoločnosti sa zase o nejaký ten stupeň zvýšilo. Práve v dôsledku toho, že tu boli troje volieb – parlamentné, prezidentské a eurovoľby. Hoci tie eurovoľby neboli už také napäté…

José: Áno, neboli také napäté, ale to len kvôli tomu, čo sa medzitým stalo – uprostred kampane došlo k atentátu na premiéra. Trochu sa vtedy všetci upokojili či skôr zháčili… Vlastne to bolo akési vyvrcholenie toho celého nepokoja.

O čom vaša kniha nie je?

Janči: My na tému pokoja odpovedáme teologicky, pretože veríme, že jadro problému je teologické. Naša kniha teda nie je o tom ostatnom. Nesnažili sme sa napísať knihu o manažmente konfliktov. Ani o rôznych nástrojoch zvládania napätia, pretože takých kníh je množstvo práve z dielne psychológov, antropológov, sociológov… Nemali sme ambíciu vstupovať do ich priestoru.

Ale zároveň tu vnímame iný problém. A síce, že aj ten najlepší nástroj na manažovanie konfliktu v rukách diktátora nevedie ku skutočnému pokoju, ale k diktatúre. Napríklad Severná Kórea má pokoj. Tam prídeš a je tam pokoj. Nikto sa nebúri. Je to veľmi pokojná krajina. A myslím, že majú veľmi dobre zvládnuté nástroje na manažovanie konfliktov.

Čiže oveľa dôležitejšia otázka je: Ako vyzerá skutočný pokoj? A čo k nemu vedie? My veríme, že tá cesta vedie cez skúmanie vlastného srdca a hľadanie svojho vzťahu k nášmu Stvoriteľovi, jeho stvorenstvu a k sebe samému. Preto sme presvedčení, že skôr ako manažment konfliktov musíme riešiť svoje vnútro, urobiť cestu do vnútra seba. A to je hlboko teologická vec. Nielen psychologická, ale teologická.

Aké sú hlavné myšlienky knihy?

José: Veľkú dôležitosť prikladáme otázke, čo skutočne znamená pokoj. Ide až o redefiníciu pokoja. Hlavná myšlienka je, že potrebujeme začať od seba. Pokoj nie ako nejaká vonkajšia vec, ktorú vieme vynútiť, ale ako vnútorný stav, ktorý potrebujeme budovať a pestovať.

Janči: Pokoj nie je pokoj od ľudí, ale pokoj uprostred ľudí. Je to stav, ku ktorému môžeme dôjsť len spoločne. Ľudia okolo nás sú súčasťou tohto pokoja. Pričom dnes je, naopak, rozšírená skôr predstava v zmysle: Dajte mi všetci pokoj!

Nedávno sme nahrávali novú sériu podcastov Letné hity. Jedna z piesní, ktorú tam spomíname, je Haberova Reklama na ticho. A to je predstava pokoja u mnohých – mať konečne ticho, kľud, pokoj od všetkých. Skutočný pokoj, v Biblii je to hebrejsky šalom, je však pokojom uprostred diania. A prichádza zvnútra, z nás. Nie je zabezpečený okolnosťami, ale Božou prítomnosťou v našom živote. Je to pokoj, ktorá je nám daný. A potom vychádza z nás von.

Čo pôsobí nepokoj?

Janči: Absencia Božieho Ducha v nás. V našom kontexte nepokoj spôsobuje to, keď človek nejde v živote po Božej ceste, ale spadne do jedného z dvoch extrémov: útek alebo útok. Útek znamená, že sa zabarikádujem, schovám sa, stratím a hovorím: „Dajte mi všetci pokoj!“

Ale reakciou môže byť aj útok, keď človek útočí na toho druhého, lebo chce niečo dosiahnuť na jeho úkor. A to spôsobuje nepokoj. Napokon sme to videli aj v spomínaných prezidentských voľbách. Aj v parlamentných. Akoby ani tak nešlo o podstatu veci, ale skôr o útok na toho druhého alebo o útek od druhých.

Kto je zodpovedný za môj pokoj?

José: V niečom je za to zodpovedný samotný človek. A to v zmysle, že môže byť ľahké vyhovárať sa: „Nemám pokoj, pretože sa deje to a to. Nemám pokoj, pretože je napätie v spoločnosti. V rodine.“ A takto vonkajšími okolnosťami vysvetľujeme svoj vnútorný nepokoj. Ale za svoj vlastný pokoj si zodpovedný predovšetkým ty sám. Aj uprostred napätej spoločnosti či situácie v rodine môžeš budovať vnútorný pokoj.

Pretože, a to je druhá úroveň odpovede, pokoj nezávisí len od teba, ale je ti daný Bohom skrze jeho Ducha. Je to jedno z ovocí Svätého Ducha. Zodpovedný za pokoj som teda ja, ale zodpovedný je aj Boh. Je tu istá synergia, neviem, či je to 50 na 50 a asi ani nemá zmysel to vyčíslovať, pretože keď dávame priestor Bohu, on robí svoje.

Čo potrebuje naša spoločnosť dnes? A ako k tomu môžeme každý prispieť?

Janči: Potrebujeme pochopiť, že pravý pokoj sa nenachádza ani naľavo, ani napravo, pričom práve tomuto nejako podvedome veríme. Filozofia to nazýva politicizmus, nádej, že politika vyrieši všetky naše problémy. Politika je dôležitá, rieši mnohé problémy, ale nevyrieši ich všetky. A určite nevyrieši otázku skutočného pokoja.

Politika historicky padá do dvoch extrémov. Jeden vidíme napríklad v spomenutej Severnej Kórei, kde síce nastal pokoj, ale nie skutočný, len naoko. To sú tie tvrdé represívne režimy. Druhým extrémom sú také tie veľmi povoľné – keď použijem slovo liberálny, tak hneď spadnem do nejakej krabičky –, ale nazvime to málo reštriktívne režimy. Tie poskytujú viac slobody, ale tiež nevedú k väčšiemu pokoju. Ba dokonca môžu viesť až k anarchii. Takže riešenie neleží ani v jednom z tohto.

Je niečo, čo sme nedali do tejto knihy, ale často to spomínam. Leonardo da Vinci namaľoval známy obraz Poslednej večere. V strede je Kristus a apoštoli sú okolo neho. Na jednom konci stola spolu jedia Matúš a Šimon. Keď sú v Biblii menovaní učeníci, ktorí nasledovali Ježiša, tak iba pri dvoch je napísaná nejaká ich bližšia charakteristika alebo zamestnanie, a to sú práve títo dvaja – colník Matúš a zelót Šimon. Domnievam sa, že to nie je iba tak náhodou, ale je v tom dôležité posolstvo.

Colníci boli ľudia, ktorí boli v absolútnom nepriateľstve so zelótmi alebo naopak. Colník Matúš bol ten, ktorý kolaboroval s Rímom, vymáhal dane pre Rimanov, často aj neférovým spôsobom na úkor svojich vlastných súkmeňovcov. Kým zelóti boli v podstate fanatickí národniarski teroristi. Za normálnych okolností by si šli Šimon a Matúš po krku. Teda Šimon Matúšovi. Prebodol by ho tam nejakým žabykláčom, keby mohol. Ale tu na tomto obraze vidíme, že Šimon a Matúš spolu jedia za jedným stolom, čo je možné len vďaka tomu, ktorý sedí uprostred toho stola.

Ježišova modlitba, ktorú vyslovil na záver svojej služby na zemi, bola za jednotu ľudí, ktorí sú okolo neho, „aby boli jedno, ako my jedno sme“ (por. J 17:22). Som presvedčený, že Slováci potrebujú pochopiť, že skutočný pokoj neleží ani napravo, ani naľavo, ale že skutočný pokoj leží pri stole, za ktorým sedí Kristus. A práve cesta za Kristom, nie taká tá tradičná, folklórna, ale skutočná, hlboká, poctivá cesta za Kristom vedie k skutočnému pokoju.

Ako môže byť človek nositeľom pokoja v rozdelenej spoločnosti?

José: Treba si prečítať našu knihu… (Úsmev.)

Janči: … a kúpiť ju aj pre kamarátov. (Smiech.)

José: V knihe hovoríme aj o ovocí Svätého Ducha a o tom, ako aj duchovné disciplíny sú súčasťou tohto procesu. V podstate hovoríme: Začnime od seba! Pokiaľ my v sebe nemáme „Boží pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum“ (por. F 4:7), keď my ten pokoj nemáme, tak ho ani nemáme ako dať, ani ako ho priniesť. Čiže treba začať od seba a začať pri zdroji, pri Bohu, ktorý nám skrze svojho Ducha dáva pokoj.

Ako môžu cirkvi a kresťania prispieť k zdravému pokoju v spoločnosti?

Janči: Keď sa bežne človeka opýtaš: „Kto je svetlom sveta?“, tak typická správna odpoveď by mala byť, že Ježiš. To sa píše v Jánovom evanjeliu (J 8:12). Ježiš je ten, ktorý je svetlom sveta. Zaujímavé je, že v Evanjeliu podľa Matúša, kde Matúš zachytáva kázeň na hore, tak Ježiš hovorí svojim poslucháčom: „Vy ste svetlom sveta a soľou zeme“ (Mt 5:14). Čiže ten pokoj, ktorý nám Ježiš dáva, ktorým svieti do nášho sveta, je pokoj, ktorý máme my vyžiariť do sveta okolo nás. To je veľká úloha cirkvi.

A len taká myšlienka, že ako to robíme momentálne na Slovensku, v našom prostredí? Darí sa nám? Zdá sa mi, že veľa toho robí cirkev tým, že poučuje, prikazuje, zakazuje. Pričom ja verím, že cirkev by v prvom rade mala byť miestom, kde je tento pokoj demonštrovaný, ukázaný. A veľmi by som si prial, keby najbližšiu dekádu bola cirkev výkladnou skriňou toho, ako to vyzerá, keď pokope žijú liberáli, konzervatívci, takej farby, onakej farby, takej národnosti, onakej národnosti a žijú ako jeden ľud slúžiaci svojmu Bohu.

Apoštol Pavol, keď písal do Efezu, tak v tretej kapitole toho listu hovorí, že skrze cirkev bude viditeľná mnohotvárna múdrosť Boha (por. Ef 3:10). Toto originálne slovo sa dá preložiť dokonca aj ako mnohofarebná múdrosť Boha, pestrá múdrosť Boha. Zaujímavé, že Pavol nehovorí: „Keď sa pozrú na vaše cirkevné prehlásenia v parlamente, tak ľudia uvidia, aký je Boh múdry.“ Alebo: „Keď sa pozrú na to, aké budovy ste ako cirkev postavili, tak vtedy uvidia Božiu veľkosť.“ Alebo: „Vtedy, keď ako cirkev neviem čo…“ Ale hovorí: „Keď uvidia tú mnohofarebnú, mnohotvarú múdrosť Boha“, čiže on naráža na život v komunite, to je kontext toho listu.

Keď uvidia, ako jedna pestrofarebná, rôznorodá komunita dokáže žiť pekne pospolu, tak vtedy sa všetci začnú škrabať po hlave a povedia si: „Fú, toto nie je normálne. Kto je ten, kto to spôsobil?“ Vtedy uvidia múdrosť Boha. To je moja výzva pre cirkev na Slovensku, nech je v prvom rade výstavnou skriňou toho, ako vyzerá Boží pokoj, a potom nech o ňom hovorí.

José: Janči hovoril o politicizme, ktorý je v podstate v niečom až náboženstvom dnešnej doby. A myslím, že je našou úlohou, aby kresťania, možno zvlášť kazatelia, poukazovali na tieto modly, ku ktorým sa upierame, ku ktorým vzhliadame. Konfrontovať tých falošných bohov, ktorí nám sľubujú záchranu, radosť a šťastie, a konfrontovať ich s pravým Bohom a pravdou evanjelia. Čiže okrem iného konfrontovať aj klamstvá politicizmu.

Konfrontovať tieto lži, tieto klamstvá pravdou evanjelia neznamená niečo agresívne ani útočné, ani odsudzovačné. Konfrontovať by sme mali takým spôsobom, ako to robil Ježiš. Ten dokázal žene prichytenej pri cudzoložstve povedať: „Ani ja ťa neodsudzujem, choď a nehreš viac.“ To znamená dávať ďalšiu šancu, ale zároveň i jasne pomenovať, čo je zlo, ktoré tu nemá mať miesto.

_______________________________