Podľa mňa sa to dopĺňa. Viera sa dá chápať buď tak, že tým vykrývame to, čo nepoznáme, a teda veríme. Alebo sa viera dá chápať tak, že niečo vidíme a na tom základe postavíme aktívne svoj život. A ja to mám takto nejako. Myslím, že viera a logika v niečom idú veľmi dokopy.

Ty a tvoj podcastový partner José Calvo Aguilar robíte už nejaký čas podcasty Zabudnuté cesty. Nedávno vám vyšla už vaša druhá kniha „Prečo (ne)chcem byť kresťan“. Prečo táto kniha?

V knihe reagujeme na naše pozorovanie, že dnes je v otázke náboženstva najrýchlejšie rastúcou skupinou skupina zvaná „nones“. Nezaradení. Nie sú nutne ateistami, no ani kresťanmi. Totiž, nie ateizmus sa pre nich stal lákavým, ale kresťanstvo odpudzujúce. Presnejšie, istá verzia kresťanstva, s ktorou sa stretli. Čo dnes ani nie je problém takúto verziu kresťanstva vidieť, pretože napriek tomu, že sa dnes o kresťanstve v spoločnosti hovorí mnoho, len veľmi málo z toho má čo dočinenia s jeho pravdivou verziou. Na toto sa pozeráme vo svojej knihe. Čo sa dá dekonštruovať, dekonštruujeme, a snažíme sa pomôcť ľuďom klásť si otázky a premýšľať nad tým, čo je vlastne skutočným posolstvom kresťanstva. Myslíme si, že hoci je kritika istej verzie kresťanstva nutná – celkový odchod od neho nutný nie je. Kresťanstvo hovorí príbeh, ktorého sme súčasťou.

Hoci je kritika istej verzie kresťanstva nutná – celkový odchod od neho nutný nie je.

Tému príbehu či metapríbehu ste svojho času rozoberali aj vo svojich podcastoch. Čo tým myslíš a prečo je to dôležité?

Dôležité je to preto, lebo svoje rozhodnutia robíme na základe toho, čo veríme o príbehu, ktorého sme súčasťou. Vidno to napríklad teraz pri pandémii… čo veríme o pôvode koronavírusu SARS-CoV-2, o tom, čo sa deje akože za oponou, akému príbehu veríme ohľadom očkovania, tak to ovplyvňuje, ako sa zariadime a žijeme každý deň. A to je pravdivé nielen pri pandémii, ale aj pri iných oblastiach života. Preto je pre nás kľúčové vedieť, súčasťou akého príbehu sme. To, čo veríme o tom veľkom príbehu svojho života, to nás ovplyvňuje a každý z nás má na to nejaké svoje odpovede – vedomé či nevedomé. Tieto odpovede smerujú celý náš život. Naše vzťahy, náladu, hodnoty, ktoré máme, rozhodnutia, ktoré robíme…

Naozaj má každý nejakú svoju odpoveď? Nie sú ľudia, ktorí nad takýmito otázkami nepremýšľajú a ktorí jednoducho nemajú odpovede a ani ich to netrápi?

Je pravda, že nie každý rozmýšľa nad touto otázkou rovnako aktívne, ale každý má nejakú odpoveď, či už vedomú alebo nevedomú. A tá odpoveď sa volá svetonázor. Lesslie Newbigin, britský misiológ, svojho času povedal o svetonázore, že „to je to, čo si myslíme o svete, keď nad tým až tak nepremýšľame“. Čiže to sú nejaké predpoklady, ktoré máme o realite, ktoré v podstate nespochybňujeme. A máme ich každý, pretože v ľudskej povahe je niečo také, že chceme dať životu zmysel, chceme mu dať poriadok, chceme mať odpovede na otázky. Máme pocit, že jedného dňa sa dozvieme ako sa veci majú. V živote nechceme náhodné veci. Chceme, aby všetko dávalo zmysel a malo svoje miesto… aby život dával zmysel… máme pocit, že jedného dňa sa veci budú musieť dať vysvetliť. Preto je pre človeka prirodzené sa pýtať: „Prečo sa deje, čo sa deje? Ako to zapadá do poriadku sveta?“ Robíme to bez ohľadu na vierovyznanie. Snažíme sa nájsť zmysel udalosti v perspektíve života. A tak si skladáme tie príbehy. Môžeme ich nazvať všelijako, od nihilizmu cez materializmus po kresťanstvo a rôzne iné veci. A to sú tie príbehy, ktoré máme a ktoré sú pre nás dôležité. A všetky naše rozhodnutia sa odvíjajú od toho, čo veríme o príbehu, v ktorom žijeme.

Ty si kazateľ, a tak sa dá predpokladať, že pre teba je kresťanstvo tou odpoveďou. Prečo?

Podľa mňa je kresťanstvo koherentné. Dáva najlepšie vysvetlenie toho ako veci sú. Zároveň treba povedať, že kresťanstvo nie je iba morálny systém. Je to príbeh tohto sveta. Je to nejaká správa a mne dáva zmysel. Ak niekto chce o tom trochu viac premýšľať, tak odporúčam knižku od Timothyho Kellera – Dáva Boh zmysel? Je to zaujímavá vec.  Keller pôsobil dlhé roky v New Yorku, čo je mekka sekularizmu, takže tie jeho úvahy sú dosť dobré.

Nevidíš v kresťanstve žiadne problematické momenty?

Čoby nie. V každom svetonázore sú a aj kresťanstvo má ťažké momenty. Napríklad ten, že kde je Boh? To je otázka, ktorú si kladú aj dlhoroční kresťania. Kde je Boh, keď v Biblii čítame tie úžasné veci, ktoré Boh robí a kde je teraz, keď ho treba? Prečo ho niekedy nevidno? A najmä vo svetle tragédií… pred nejakým časom vybuchla bytovka v Prešove a človek si kládol otázku: Kde je ten Boh? A s tým súvisia ďalšie otázky: Má zmysel modliť sa? Dať Boha do centra svojho života? Otázka, kde je Boh, má dopad na naše príbehy a ľudia nad tým premýšľajú. Vidíme to často aj v popkultúre. Richard Müller sa pýta, že čo ak tam hore nikto nie je, alebo aj Kali & Mugis rapujú – Všetko má svoj dôvod: Všetko má svoj zmysel, všetko má svoj pôvod, každé jedno rozhodnutie má svoj dôvod, všetko čo sa stalo, zanechalo vo mne stopy, ovplyvnilo život môj a ďalšie kroky, možno to spochybníš a možno nepochopíš, a možno vidíš to jak ja, neseme rovnaký kríž, no žijeme jak my chceme a nie niekto iný, ja rozmýšľam po svojom, za to nie som vinník. Neverím v Boha, nepokľaknem k jeho nohám, keď som ho potreboval, zamračila sa obloha, najvyšší z najvyšších, pomoc voláš spojením rúk, no ja mám pocit, že nad najvyšším je ešte smrť, myslíš, že ťa stráži nejaký anjel strážny? Vďaka ktorému sa večnosť k tebe neodváži? Myslím si, že všetko je písané dopredu, od nášho narodenia až do nášho pohrebu, a preto neverím!

Aj toto je jedna z odpovedí. Ako si sa s tým vysporiadal? Kde veríš, že je Boh?

Stále sa s tým vysporadúvam. Myslím, že je to proces a aj kresťan, ako dozrieva, ako rastie, tak sa vyvíja aj jeho pohľad. Vieru dostávame (niektorí) v detstve, ale nezostáva nám detská verzia viery. Aktualizujeme ju. Oslovuje ma biblický príbeh kráľovnej Ester, ktorý sa odohráva v 5. st. pred n. l. v Perzii, kam boli Židia zavlečení mimo Izrael. Príbeh Ester je príbeh o ich záchrane. Začína tým, že perzský kráľ Xerxes organizuje párty, ktorá trvá pol roka. 180 dní mu trvalo, kým ukáže celé svoje bohatstvo svojim hosťom. Už to je pekný začiatok príbehu, že niekto pol roka ukazuje iným svoj majetok. Zábava graduje… Čítame, že je dobrým hostiteľom – zakáže svojim sluhom vnucovať hosťom alkohol (Slováci sa máme čo učiť už v tejto časti príbehu). Ale keďže to už dlho trvá, Xerxes sa pripije a začne sa chvastať nádherou svojej ženy. Ako keby to bol kus jeho majetku. Ďalšia z jeho trofejí. Chce ju predviesť pred tisícky opitých mužov. Povie: „Prídi, pekne sa obleč.“  Ale kráľovná Vaští je hrdá, sebavedomá žena a nepríde. Čo ju napokon stojí korunu. A vznikne aj panika, že akým vzorom bude táto kráľovná pre ostatné ženy v kráľovstve? Tak vyjde dekrét, že ženy musia poslúchať svojich mužov. Tu ale príbeh nekončí, kráľ potrebuje novú kráľovnú. Tak mu poradia, nech zorganizuje niečo, čo by sme dnes mohli nazvať ako „Miss Perzia“ Dá si zavolať tisícky dievčat, ktoré sú rok trénované, prechádzajú rôznymi kúrami, skrášľovaním a to všetko má smerovať k jednej noci, ktorú strávia v spoločnosti kráľa. A pre každé z týchto dievčat boli vraj 4 možné výstupy:

1. To najhoršie, čo sa mohlo stať, že sa nebude kráľovi páčiť, tak si ju nechá v háreme, ale už sa s ňou nestretne. A tak dievča sa už v osemnástich rokoch stane prakticky trvalou vdovou.
2. To trošku lepšie bolo, že kráľovi sa páči, tak sa stane jeho konkubínou, ktorú si občas zavolá.
3. O dosť lepšia možnosť je, že sa mu veľmi zapáči, tak sa stane jednou z 2-3 manželiek a jej deti sa stanú dedičmi.
4. Tá štvrtá možnosť je tá najlepšia, že sa stane kráľovnou.

Tento príbeh je o jednom dievčati menom Ester, ktorá je sirota a je vychovávaná bratrancom Mordochajom, ktorá sa tiež zapojí do tejto súťaže Miss a vyhrá ju. Kráľ je z nej úplne hotový. A židovská sirota sa stane kráľovnou v najväčšej ríši tej doby. Ale ani tu to ešte nekončí, Mordochaj zabráni sprisahaniu proti kráľovi, zapíšu jeho meno do kroník, ale potom sa na neho zabudne, atď, atď… Stále sa tam niečo deje a to sme ešte len v úvode knihy. Ale celá táto kniha je o jednej veľkej záchrane židovského národa.

Zaujímavé, hovoríš o jednej z kníh v Biblii, ale kde je v tomto príbehu Boh?

No práve… to je to, že kniha Ester – jediná svojho druhu v Biblii – nie je v nej nikde spomenutý Boh… ani náznakom. Nie je tam ani modlitba, ani proroctvo… A je to zaujímavé, lebo vždy, keď v Starej zmluve čítame príbehy, tak vždy, keď boli Židia v nebezpečenstve, Boh zasahoval vo veľkom štýle. Poznáme 10 egyptských rán a horiaci ker, Mojžiš rozdelil more… Ale tuto nič,  žiaden zázrak. Ako keby Boh bol mimo toho všetkého.

Prečo je v Biblii kniha, ktorá nie je o Bohu?

Pretože je o Bohu. Boh tam síce nie je explicitne spomenutý, no celá kniha je o ňom. Autor knihy úmyselne Boha vynecháva, ale zároveň je čitateľovi jasné, že Boh sa skrýva v tom, čo by sme nazvali ako náhody. Tam je celá reťaz náhod, ktoré keby sa neudiali, Židia by boli vyhladení. Keby sa kráľ neopil… keby Ester nebola pekná… keby Mordochaj nezačul to sprisahanie, keby ho kráľ nezabudol uctiť… keby potom kráľ nemal zlý sen… Proste jedna „náhoda“ za druhou… A zároveň je čitateľovi jasné, že Boh je v tom všetkom. Táto kniha ukazuje Boha na tých najnepredstaviteľnejších miestach. Kto by si trúfal povedať, že Boh bol v tom príbehu vo chvíli, keď to kráľ Xerxes prehnal s vínom a bol opitý? Kto by si trúfal povedať, že vtedy Boh konal? Ale v tom príbehu vtedy konal Boh. Dokonca ani Ester nebola úplne ideálna, mala svoje muchy, ale v tom všetkom bol Boh.

Čo z toho vyplýva pre nás?

Stále platí to, že človek prežije život podľa toho, v akom príbehu verí, že žije. Každý si skladá nejakú tú svoju odpoveď… Verím, že každý z nás chce žiť nejako poctivo… chceme žiť pravdivo… A tento príbeh je takým kúskom do tejto skladačky. Tento príbeh je svedectvom toho, že sme súčasťou Božieho príbehu. Tento príbeh ukazuje, že kresťanstvo alebo viera v Boha nemusí byť únikom z reality, ale práve naopak, môže byť rozšírením reality. Ukazuje nám veľké naratívum. Naratívum Boha, ktorý je celý čas prítomný v tom, čo sa deje, aj keď to vyzerá, že to celé ide miestami od desiatich k piatim, ale Boh je nad všetkým. Boh v tom príbehu sa ukazuje ako Boh, ktorý je prítomný v našej každodennosti. Nie je len v kostoloch… je aj v našej práci, v umení, ktoré robíme, v youtube videách, pri bezdomovcoch je Boh prítomný. Zároveň nám ten príbeh ukazuje, že my sme schopní to vidieť až s odstupom času, tú Božiu ruku. Niekedy ju vidíme až v spätnom zrkadle. O približne 500 rokov neskôr apoštol Pavol, keď píše novozmluvné texty, tak opisuje realitu, že tu na zemi je ťažko. Život na zemi je zložitý, ale zároveň má Pavol obrovskú nádej v tom, že je súčasťou väčšieho príbehu, príbehu, kde všetko niekam speje. On hovorí v liste Rímskym 8:28 „Vieme, že všetky veci slúžia na dobro…“, potom ešte pokračuje ďalej, ale tu hovorí, že niekomu všetky veci slúžia na dobro. On nehovorí, že „všetko zlé je na niečo dobré“, ani to nie, že zlé veci sa obrátia na dobré. Nie, Pavol je veľký realista. Pre Pavla zlé je zlé a dobré je dobré. Ale on hovorí a verí v to, že dejiny niekam smerujú, naše životy niekam smerujú. Raz tomu porozumieme, nie nutne teraz, ale môžeme mať istotu, že Boh to drží v rukách. A on v tej istej vete jedným dychom povzbudzuje človeka, aby si nezúfal nad tým, že nerozumie celému svojmu kontextu, ale povzbudzuje ho ku konaniu vo svetle tejto reality. On hovorí: „Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo…“ A teraz nehovorí, že tým, čo sú dobrí, slušní, úprimní. Nie, on hovorí   „… tým, čo milujú Boha.“ Tí, ktorí konajú takto.

Ale potom je tu tá otázka: Ako milovať Boha, ktorý tu akoby nie je?

To je otázka, kde sa vieme ako kresťania navzájom povzbudzovať a učiť sa od seba. Ísť spoločne v tomto jednou cestou. Napríklad, príbeh narodenia Ježiša nám hovorí, že v Ježišovi Boh prehovoril takým spôsobom, aby táto reč bola znamením, ktoré môže dať iba Boh. A mohli by sme to ešte dávať do súvisu s nejakými proroctvami, ale nateraz stačí tak. V úvode evanjelia podľa Matúša čítame o Ježišovi: (Mat 1:23) „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel“. Emanuel znamená doslova Boh je s nami… Čiže keď pozeráme na Vianoce, pozeráme na Boha, ktorý je s nami. A my niekedy Vianoce trivializujeme, je to o Ježiškovi a darčekoch… ale hlavné posolstvo Vianoc je to, že Boh je s nami. Ak je pre niekoho predstava, že Boh v histórii konal zázraky, silná káva, tak super! Totiž, ak v živote dospeje človek do bodu, kde toto prijme za skutočnosť, prijme s tým aj Boha, ktorý je s ním! Boh, ktorého sa dalo dotknúť… Boh, ktorý chodil po tejto zemi. Takže odpoveď na tú otázku „Ako?“, verím, že Ježiš je odpoveďou. Pre mňa osobne to znamená ísť za ním… Každý deň. A myslím, že to pred nás kladie otázku, ktorú si musíme zodpovedať: Podľa akého príbehu žijeme?

_____________________________________

Spracované podľa rozhovoru, ktorý odznel na Minikonferencii EVS v decembri 2021, pôvodný rozhovor je možné si pozrieť TU od od 59´:43´´

Ilustračné foto: Craig Marolf, Unsplash