Jeho predpokladom je, že civilizácia časom dosiahne také technické možnosti, že bude schopná pomocou výpočtovej techniky nasimulovať  realitu v takej podobe, že účastníci simulácie nebudú schopní spoznať, že nejde o realitu.

V popkultúre spopularizovala myšlienku simulácie filmová séria Matrix. Zrazu začali o tejto téme hovoriť aj bežní ľudia, študenti, deti. K myšlienke, že žijeme v simulácii, sa hlási napríklad aj technologický vizionár Elon Musk.

Čo si pod simuláciou predstaviť?

Keď hovoríme o simulácii, máme na mysli v zásade dve možnosti. Prvá možnosť je, že simulované je len prostredie, ale jeho účastníci sú reálni. Inými slovami, ja ako jedinec existujem, ale som napojený na virtuálnu realitu. Ide o niečo také ako je zobrazené v sérii Matrix. Druhou možnosťou je, že simulované je všetko, celé prostredie, vrátane „účastníkov“. To by znamenalo, že naša existencia by nebola reálna, bez simulácie by sme nejestvovali, existovali by sme len v rámci simulácie. Ilustrovať to môžeme analógiou počítačovej hry, kde by sme boli len postavičkami v rámci hry, ale mimo nej by sme nejestvovali.

Sú vedci, ktorý celú túto teóriu považujú za krok mimo vedy smerom k špekulácii. Poukazujú na prílišnú komplexnosť nášho sveta. Podľa týchto vedcov na superpočítač, ktorý by bol schopný niečo také simulovať, nie je dosť atómov v našom vesmíre. Naopak, zástancovia tejto teórie poukazujú na prudký vývoj  technológii, ktorý v budúcnosti môže viesť k možnostiam, o ktorých dnes ani len netušíme. Ďalší hľadajú spôsoby, ako by sa dalo overiť, či sme v simulácii. Iní tvrdia, že ak by sme aj v simulácii boli, nemáme šancu to odhaliť.

Problém je aj to, že nie je jednoduché zadefinovať, čo vlastne je realita, čo je vedomie, čo je informácia a pod. Veci, ktoré považujeme za samozrejmé a očividné, pri hlbšom premýšľaní také zrejmé vôbec nie sú. Otázka poznania je stará ako samotná filozofia: „Ako viem, že viem?“ Vo filozofii sa týmito otázkami zaoberá ontológia, gnozeológia, epistemológia či noetika.

Ako teda odpovedať na otázku, či žijeme v simulácii? S radosťou odpovedám, že áno i nie.

Aký zmysel potom má celá táto debata?

Človek si od nepamäti kladie otázky o svojom pôvode, o svojej existencii a tiež o zmysle života. Teória simulácie prináša  nové fascinujúce  podnety pre naše premýšľanie. Pri hlbšom preskúmaní tejto teórie však môžeme vidieť, že táto teória neprináša zásadne nové odpovede na staré otázky. Presúva ich možno do inej dimenzie, ale tým ich nerieši. Otázky zostávajú.

Niektorí vnímajú myšlienku simulácie ako dobrý argument pre odmietnutie náboženstva. Za týmto svetom nie je žiadna božská bytosť, ale jednoducho iná civilizácia, ktorá nás vytvorila. Tým sa však v skutočnosti nerieši otázka stvorenia, pretože sa môžeme spýtať: A kto vytvoril túto civilizáciu? Môžeme síce reťaziť spôsobom, že aj tá civilizácia je simulovaná ešte inou civilizáciou, a tak vlastne tvrdiť,  že sme simuláciou simulácie, ktorá je tiež simuláciou ďalšej simulácie… Ale ako dlho môžeme takto reťaziť svoju odpoveď na otázku pôvodu sveta? Na konci aj tak prídeme k otázke: A kto alebo čo stojí za tou poslednou hranicou?

David Pearce, britský filozof, ktorý sa zaoberá transhumanizmom a spolu s Nickom Bostromom založili vzdelávaciu organizáciu Humanity+  hovorí, že „simulačný argument je možno prvým zaujímavým argumentom pre existenciu Stvoriteľa za posledných 2000 rokov.“¹ K tejto myšlienke sa ešte dostaneme neskôr.

Niektorí hovoria, že bez ohľadu na to, či žijeme v simulácii, nič to pre nás prakticky nemení. Toto vychádza z názoru, že simulácia je naozaj neodhaliteľná. Na druhej strane, ak si osvojíme  teóriu simulácie natoľko, že ju prijmeme ako svoj pohľad na existenciu sveta a budeme ho interpretovať cez túto optiku, k čomu prídeme? Čo hovorí táto teória o zmysle života? O hodnote nášho života? Existuje vôbec láska? Máme potom ešte nejakú morálnu zodpovednosť voči niekomu? Sme len pokusní králici alebo zábavka pre inú civilizáciu? Máme slobodnú vôľu, alebo sme v hre, v ktorej je všetko vopred určené, prípadne sme len postavičkami, ktorými manipuluje niekto iný? Sme tu len vďaka tomu, že niekto stlačil tlačidlo a hra sa spustila? Existujú vôbec nejaké dejiny a smeruje to všetko niečomu? Či na konci bude len GAME OVER?

Teória simulácie a transhumanizmus

S teóriou simulácie súvisí aj myšlienka transhumanizmu. Propagátori transhumanizmu hovoria, že nádej ľudstva je v tom, že raz dospeje do stavu, kedy pomocou technológii (fyzika) a medikamentov (chémia) sa ľudstvo úplne zbaví utrpenia. Budeme si môcť vybrať vstúpiť do trvalej „anestézy“, kde už nebudeme cítiť žiadnu bolesť, len príjemnú virtuálnu realitu, ktorú si sami naprogramujeme… Myšlienky transhumanizmu a simulácie sa nemusia v zásade vylučovať, ale môžu byť rôznym spôsobom kombinované.

Prichádzame tak aj k otázke životného šťastia – chceme pravdu aj za cenu utrpenia, bolesti a zápasov, alebo „chlieb a hry“ v ne-realite? To ma vracia k známej scéne z filmu Matrix, kde si jeden z hrdinov (či skôr antihrdinov) Cypher vyberá iluzórny šťavnatý steak, o ktorom vie, že nie je skutočný, pred realitou, ktorá je bolestivá, tvrdá a neistá.

Obmedzenia teórie simulácie

Teória simulácie je zaujímavá, čo sa týka nejakých „technických“ otázok, ale z hľadiska filozofického či teologického neprináša zásadne nové odpovede. Teória simulácie čelí rovnakým otázkam ako ktorýkoľvek iný pokus o  interpretáciu sveta. Je tu rovnako prítomná otázka morálky – či vôbec existuje nejaké dobro a zlo, ak sme len simuláciou? Zostáva otázka pravdy – čo je vlastne pravda? Ako viem, že niečo je pravda? S tým súvisí aj otázka poznania –  ako viem, že niečo viem? Otázka reality? Ako viem, čo je reálne? Otázka vzniku vesmíru? Ako vlastne vznikol? Otázku identity – kto vlastne som? Len náhodný zhluk atómov alebo len nejaký kód v počítačovom programe? Otázka zmyslu môjho bytia, otázka slobodnej vole…atď. Všetky tieto otázky si už ľudstvo kládlo v priebehu dejín, vo filozofii i v náboženstve. V skutočnosti teória simulácie neprináša nové otázky, ale staré otázky dáva do akoby nového kontextu simulovanej reality. A, čo je dôležité, neprináša ani nové odpovede a už vôbec nie lepšie odpovede.

Teória simulácie a kresťanstvo

C.S.Lewis v knihe Veľký rozvod opisuje nebo ako skutočnejšiu skutočnosť ako zem či peklo. Podobne ap. Pavol, keď hovorí o vzkriesení, píše v tom zmysle, že naša súčasná realita, je len zábleskom plnej reality, ktorá nás očakáva po vzkriesení (1K 15:35-49). Na inom mieste Pavol hovorí, že v súčasnosti vidíme len hmlistý obraz akoby v zrkadle.² Ale potom, v Božej prítomnosti budeme naplno v realite, ktorú si teraz ani len nevieme predstaviť (por. 1K 13:12; 1K 2:9).

V akom zmysle je teória simulácie argumentom pre existenciu Boha? Neviem, ako presne to myslel David Pearce. Sú isté podobnosti a istá miera kompatibility medzi niektorými náboženskými predstavami a teóriou simulácie. V oboch prípadoch stojí za existenciou reality (či už reálnej alebo simulovanej) nejaká inteligencia. Táto inteligencia vytvorila „svet, v ktorom žijeme“. Zázraky by boli vysvetliteľné ako vstupy programátora do softwérového kódu. Ak človek vie, ako sa programujú hry, tak nie je problém vstúpiť do sveta hry a vložiť do nej dokonca aj seba samého ako jednu z postáv („inkarnácia Boha do sveta ľudí“). Milovníci počítačových hier vedia, že podobné kúsky sa dajú stvárať, prípadne sa s nimi už stretli.³

Ak si zoberieme myšlienku, že za simuláciou nášho sveta je nejaká inteligencia, nejaká supercivilizácia, tak čo ju odlišuje od toho, čo označujeme ako Boh? Podľa kresťanstva Boh je tá „superinteligencia“, ktorá vytvorila tento svet. A tento svet môžeme kľudne nazvať ako simulácia s tým rozdielom, že ide o simuláciu, ktorá je reálnou realitou.  Mnohé vlastnosti, ktoré sa pripisujú nejakej supercivilizácii, sú presne tie atribúty, ktoré pripisujeme tradične Bohu.

Ak nejaká supercivilizácia dokáže manipulovať týmto vesmírom, upravovať ho, tak v čom je to odlišné od myšlienky, že Boh zasahuje do nášho sveta?

A ak by sa podarilo preukázať, že za naším vesmírom je nejaká superinteligencia, tak nie je to vlastne rovnako dôkaz pre existenciu Boha? A ako dokážeme odlíšiť, či ide o nejakú supercivilizáciu alebo o Boha?

Zároveň tú zostávajú úplne rovnaké existenčné dilemy: Aký má zmysel táto simulácia? Čo je to za supercivilizáciu, ktorá sa pozerá na utrpenie nevinných…? Všetky tie morálne otázky a výčitky, ktoré vyčítame Bohu, môžeme rovnako adresovať tejto supercivilizácii…

Rozdiel je v tom, že kresťanstvo skrze Ježiša Krista  dáva zmysluplnejšie odpovede na tieto otázky. Existencia nejakej supercivilizácie nedáva  na tieto otázky zmysluplnejšie odpovede. Skôr môže uviaznuť v nahnevanom agnosticizme či ateizme.

Čo znamená, ak vieme použiť jazyk digitálneho sveta na popísanie niektorých náboženských javov? Ako metafora to v istom širšom zmysle môže dávať zmysel. Je však legitímne tvrdiť, že takýto jazyk popisuje skutočnú skutočnosť?

Ako teda odpovedať na otázku, či žijeme v simulácii? S radosťou odpovedám, že áno i nie. Žijeme v „simulácii“, ktorú vytvoril Boh. Táto „simulácia“ je však reálna. Je to skutočná skutočnosť. A odpovede na základné otázky nášho bytia nenájdeme vo virtuálnej realite. Za touto našou realitou je Inteligencia, je to Boh, ktorého Biblia popisuje ako nášho Stvoriteľa. On nie je časťou nášho sveta, ale je z iného sveta. Tak ako maliar nie je súčasťou obrazu, ale obraz je vyjadrením jeho autora. Kresťanský svetonázor hovorí, že sme viac ako len fyzika či chémia, sme viac ako len jednotky a nuly. Náš život má hodnotu a má aj zmysel. Láska je viac ako len chémia, je viac ako naprogramované správanie. A za svoj život i za tento svet máme zodpovednosť voči nášmu Stvoriteľovi. Nie sme pokusní králici, ale sme pozvaní do partnerského vzťahu s Bohom. On nám dal slobodnú vôľu a nemanipuluje nami. Tento svet nie je konečná realita, ale je predzvesťou budúcej reality, do ktorej nás Boh pozýva. Dejiny majú svoj smer a na ich konci nebude GAME OVER ale pokračovanie v NEXT LEVEL.

__________________________

Podcast Matrix, sloboda a my, v ktorom sa Slavomír Slávik a Ondrej Kolárovský rozprávajú aj o teórii simulácie.

Zdroje: