Vyberte stranu

Prečo tolerancia nestačí II

12. augusta 2021

V prvej časti sme rozobrali pojem tolerancia a tiež spôsoby, akým funguje vylúčenie v spoločnosti. Ukázali sme si, že aj tolerancia má svoje hranice a obmedzenia v podobe asimilácie, aj keď je to určite lepšia forma spolužitia ako podmanenie či vylúčenie. V tejto časti sa pozrieme na to, čo prináša do tohto rozmýšľania kresťanstvo a čo by to mohlo znamenať v rovine spoločenskej i osobnej.

Dilema súčasného kresťanstva

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tradičné kresťanstvo reprezentuje prístup, ktorý tu predstavujeme ako moralistický. Hlása svoju výlučnú pravdu a misijným cieľom je obrátiť ostatných na svoju vieru. A aj keď sa to nemusí diať násilne (z dejín vieme, že niekedy sa to násilne aj dialo), tak vo svojej podstate to je netolerantný prístup.

Iný prístup volí súčasné progresívne kresťanstvo, ktoré sa hlási k tolerancii a rezignuje na cieľ konverzie sveta ku kresťanstvu. Musíme si vybrať medzi tým, čo je chápané ako tradičný (moralistický) prístup a tým, čo je prezentované ako progresívny (tolerantný) prístup?

Oba tieto prístupy majú svoje pozitíva i riziká. Tradičný moralistický prístup neobetuje pravdu a morálku na oltár tolerancie. Cenou za to môže byť netolerancia či až neznášanlivosť. Negatívne príklady vidíme v radikálnych ultrapravicových hnutiach, ktoré sa neraz odvolávajú na kresťanskú morálku a tradície. 

Progresívny tolerantný prístup nie je na prvý pohľad odsudzujúci. Je ústretový voči diverzite a pestrosti, ale je nemožné ho dodržiavať dôsledne. Skôr či neskôr musí byť stanovená nejaká hranica. Tou hranicou je netolerancia tých, čo nesúhlasia s týmto prístupom. Tak sa aj tento prístup dostáva do pasce, ktorej sa chcel vyhnúť. Ani tento prístup nedokáže byť bezhranične tolerantný, a tak v konečnom dôsledku je podobne netoleratný ako tradičný moralistický prístup, len má hranice posunuté inde. 

Chcem, aby si vstúpil do vzťahu s človekom, o ktorom si presvedčený, že sa zásadne mýli, že je mimo, mýli sa ohľadom sveta, Boha, viery…

(Ne)tolerancia v Biblii

Nech použjeme akýkoľvek spôsob vyhľadávania pojmov v Biblii, slovo tolerancia v tejto podobe sa v nej nenachádza. Biblia používa iný slovník. A ukazuje aj na iný obsah.

Biblia používa pojmy ako znášať, zniesť (= lat. tolerare). Používa ich jednak v negatívnom zmysle (Boh nie je ochotný znášať morálny úpadok ľudí). Príkladom takéhoto použitia týchto pojmov sú napríklad: 

→ Vaše novmesiace a sviatky z tej duše nenávidím; bremenom sa mi stali, ustal som znášať ich. Iz 1:14

→ … takže Hospodin už nemohol ďalej znášať vaše zlé skutky a ohavnosti, ktoré ste páchali…  Jer 44:22

→ Ježiš odpovedal: Ó, neveriace a prevrátené pokolenie, dokedy ešte budem s vami? Dokedy vás budem trpieť? Mt 17:17, por. Lk 9:41; Mk 9:19

→ … poznám tvoje skutky, prácu i trpezlivosť a že nemôžeš zniesť zlých (ľudí)… Zj 2:2

 

Sú použíté aj v pozítvnom slova zmysle ako napr.:

→ My, silní, povinní sme teda znášať slabosti nevládnych, a nie v sebe mať záľubu. R 15:1

→ … áno, všetko znášame, len aby sme neprekážali evanjeliu Kristovmu. 1 Kor 9:12

→ Láska… všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí. 1 Kor 13:7

→ Kiež by ste zniesli trochu mojej nerozumnosti! Veď ma aj znášate! 2 Kor 11:1; por. aj v 4 a 19

→ Jedni druhých bremená znášajte, a tak naplníte zákon Kristov. Gal 6:2

→ … vo všetkej pokore, nežnosti a trpezlivosti, znášajte sa vospolok v láske Ef 4:2

Znášajte sa vospolok a odpúšťajte si, ak by niekto mal sťažnosť proti niekomu; ako aj Pán odpustil vám, tak aj vy. Kol 3:13

Tu dám tip na malé cvičenie. Skúste si texty uvedené vyššie prečítať ešte raz s tým, že podčiarknuté slová nahradíte pojmom tolerancia, tolerovať. Je posolstvo týchto myšlienok zmenou pojmu posilnené alebo oslabené? Vnímate ho v inom svetle? 

Prípadová štúdia z ranej cirkvi

Cirkev od začiatku svojej existencie čelila rôznym vnútroným konfliktom. Apoštol Pavel vo svojom liste do Ríma reaguje na konkrétny aktuálny problém, ktorý spôsoboval konflikty v tomto spoločenstve. Celý konflikt je popísaný v 14. kapitole listu Rímskym a presah má až do 15. kapitoly. (Toto zďaleka nie je jediný konflikt rozoberaný v prvej cirkvi.)

Na jednej strane boli kresťania, ktorí boli presvedčení, že môžu jesť akýkoľvek pokrm, teda aj mäso, ktoré nie je kóšer. Druhá skupina bola presvedčená, že kóšer dodržiavať musia aj kresťania. Preto niektorí radšej vôbec nejedli mäso, pokiaľ nemali istotu, že je kóšer a jedli len zeleninu. Je pravdepodobné, že k tej prvej patrili väčšinou pôvodní pohania, ktorí nikdy kóšer nejedli. A k tej druhej pôvodní Židia, ktorí boli odmala zvyknutí na dodržiavanie prísnych rituálnych predpisov o pokrmoch. Podobný problém riešili aj kresťania v Korinte. Tam však bol spor o to, či kresťania môžu konzumovať mäso obetované modlám, t. j. pohanským božstvám.

A tak tu bola rozdielna história, kultúra, náboženské predstavy a zvyky týchto dvoch skupín kresťanov. K tomu sa navyše v Ríme ešte pridal spor o dodržiavanie sviatočných dní, ktoré by mali kresťania svätiť…

Tú prvú skupinu, ktorí jedli všetko, Pavel nazýva silní. Tú druhú, ktorí jedli len kóšer, ako slabí. Podľa Pavla slabí vo viere potrebujú mať všetko zaškatuľkované a označené jasnou nálepkou ako dobré alebo zlé. Všetko je buď čierne alebo biele. Na rozdiel od nich, tí silní vo viere, vedia žiť slobodne aj v šedej zóne. Nemusia mať všetko zadefinová a presne určené.

Označenie slabí používa Pavel ako negatívnu nálepku. Sú vo viere slabí. Prekvapujúce však je, že Pavel nenapomína slabých ale silných(!) – aby mali pre tých slabých porozumenie! Silní totiž nemajú trpezlivosť so slabými. Neakceptujú ich. Ale moralisti, ktorí sú tu označení ako slabí, sú tiež netolerantní. Kritizujú zase tých voľnomyšlienkárov.

Moralisti (slabí) sú netolerantní. Ale vidíme, že aj tí druhí (silní) sú netolerantní. Netolerujú netolerantných. Ani jedna strana neakceptuje tú druhú, majú konflikty, je tam nejednota… Aké riešenie z tohto konfliktu vidí Pavel?

Riešenie

Pavel ukazuje na niečo, čo je oveľa významnejšie ako tolerancia a čo má potenciál prekonať bariéry, ktoré vznikajú medzi rôznymi skupinami ľudí.

Celú polemiku Pavel zakončuje vetou: Preto sa navzájom prijímajte, ako vás aj Kristus prijal na Božiu slávu. (Rim 15:7)

Tu musím spraviť malú osobnú poznámku. Tieto slová sme si vybrali ako naše svadobné motto. Máme ho veľkým písmom napísané na stene v spálni. Keď sa ráno prebúdzam, či večer zaspávam, pozerám na tieto slová. A zdá sa, že stále môžem objavovať nové a nové roviny významu týchto slov.

Čo hovorí Pavel? Hovorí: Prijmi druhého, len keď s tebou súhlasí? Nie! Prijmi ho, aj keď sa mýli, aj keď nemá pravdu! Keď sa teologicky mýli, keď je duchovne nezrelý…

Dnešný človek povie, že nesmieme druhých posudzovať a odsudzovať. Nesúhlas s názorom sa berie ako neprijatie, či odsúdenie druhého človeka.

Navonok síce človeka nikto neodsúdi, ale tí ľudia nechcú mať s druhým skutočný vzťah. Pavel hovorí pravý opak – chcem, aby si vstúpil do vzťahu s človekom, o ktorom si presvedčený, že sa zásadne mýli, že je mimo, mýli sa ohľadom sveta, Boha, viery…

Čo to znamená znášať slabosti slabých, ak použijeme Pavlovu analógiu? Znamená to vstúpiť do vzťahu s tými druhými. To neznamená, že sa máme stať rovnakými ako sú oni. Ani, že máme upadnúť do ich chýb, osvojiť si ich omyly.

Súčasná kultúra  vraví – akceptuj druhého presvedčenie, lebo to znamená akceptovať druhého. Ale toto nie je to, čo Pavel hovorí. V skutočnosti to takto nefunguje. Všetci nejako negatívne vyhodnocujeme veci. Ak odmieta niekto niečo hodnotiť, znamená to, že nechce v skutočnosti žiaden vzťah.

Boh nám skrze Pavla nehovorí: prijmi jeho názory, ale prijmi jeho! Každý človek má rovnakú hodnotu, ale nie každá myšlienka má rovnakú hodnotu. Kresťan rozlišuje medzi myšlienkou a človekom, ktorý myšlienku hovorí. Myšlienka človeka nemusí mať hodnotu aj keď človek, ktorý ju vyslovuje, stále hodnotu má.

Súčasná kultúra hovorí, že tolerancia znamená „ži a nechaj žiť“. Názor druhého ma neohrozuje, lebo aj tak si žijem ďalej tak ako chcem. Ale evanjelium hovorí – kriticky zhodnoť, a potom vstúp do vzťahu s tým, kto sa mýli. Zmeň svoj život takým spôsobom, aby si ten vzťah mal. Nesúhlas s ním, ale nenadraďuj sa nad neho.

Becky Pipert v knihe Viera sa nedá skryť opisuje príbeh jednej kresťanky, ktorá sa vytrvalo starala o jednu nekresťanku, ktorá žila v mnohých moránych pokleskoch. Jej život bol plný špiny. Jedného dňa povedala tej kresťanke: Je to zvláštne, moji nekresťanskí priatelia hovoria, že ma akceptujú bez ohľadu na to, čo robím. …A predsa len s tebou sa cítim v bezpečí a milovaná, a viem, že k tebe môžem vždy prísť. Ale zároveň len v tvojej prítomnosti cítim výčitky svedomia za to, čo robím a túžim očistiť svoje konanie a dať svoj život do poriadku.”

Kresťanstvu nejde o morálne správanie ale o srdce, na rozdiel od iných náboženstiev a ideológii. Pavel nám ukazuje, že zmena srdca zasahuje oveľa ďalej ako tolerancia. Je to niečo lepšie ako tolerancia. 

Neobnovené srdce si buduje identitu na svojej morálke a potrebuje si dokazovať svoju hodnotu porovnávaním s tými, ktorí sú na tom horšie. (Moralisti odsudzjjú liberálov, progresívci hľadia zvrchu na konzervatívcov, a pod.)

Každé náboženstvo hovorí, že sme ospravedlnení svojim konaním. Tak sa dostaneme do správneho vzťahu k Bohu. Naše úsilie nám získava Božu priazeň. Budhove posledné slová boli: „Snažte sa bez prestania.“ Ale evanjelium hovorí: Nie tvoja minulosť, ale Kristova minulosť, nie tvoje zásluhy, ale Kristove zásluhy, nie tvoje výkony ale Kristove výkony. Ty si vo vzťahu k Bohu vďaka tomu, čo vykonal Kristus.

Toto môžeme aplikovať aj na otázku pravdy. Človek nezískava Božiu priazeň tým, že má pravdu. Pokiaľ si človek neuvedomí, že nie je spasený tým, že má pravdu, nedokáže vstúpiť  do vzťahu s druhým, o ktorom si myslí, že sa mýli!

Netolerantný človek povie: Ja som výnimočný a hodnotný preto, že mám pravdu. A kto nemá pravdu, nech vypadne. Skryto netolerantný človek povie: Pretože som otvorenej mysle a pravda nejestvuje, tak mám navrch nad tými, čo si myslia, že pravdu majú. A tí nech vypadnú.

Ale kresťan povie: Som jedinečný vďaka tomu, že keď som bol celkom iný, vstúpil do môjho života Ježiš a prijal ma. Vstúpil do mojej slabosti, a nenútil ma zmeniť sa, stať sa kresťanom, atď. On prispôsobil svoj život môjmu, a to radikálne. Urobil pre mňa priestor u seba a ja som v Neho ešte ani neveril. On prišiel, keď som sa ja mýlil.

Na kríži máme najvyšší príklad prijatia. Na kríži Ježiš Kristus nebol tolerantný. Keď zomrel na kríži, bolo to vyjadrením toho najnegatívnejšieho zhodnotenia nášho života… Keď zomrel, povedal tým, že sme tak skazení, že, použijúc cirkevnú reč, ideme do pekla. On nebol tolerantný voči ľudskému hriechu. Dobrá správa (evanjelium) spočíva v tom, že jeho netolerancia neznamenala naše odsúdenie, ale jeho odsúdenie. On vzal hriech človeka, ľudské zlyhania, omyly a blúdenie na seba. A to ho stálo život. Toto je jadro kresťanského posolstva.

Zvesť o kríži nie je posolstvom tolerancie. Ježiš na kríži nie je tolerantný, je oveľa viac ako tolerantný. Križ je znamením prijatia. Boh skrze Ježiša týmto spôsobom vstúpil do novej úrovne vzťahu s človekom. Stal sa zraniteľným.

Kresťan buduje svoju identitu na tejto skutočnosti a z toho potom vyplývajú jeho zdroje k tomu, aby bol viac ako tolerantný. Aby druhých prijímal takých akí sú. Toto by mal byť prirodzený dôsledok kresťanskej zvesti v osobnom živote kresťana.

Rozdiel medzi sekulárnym a kresťanským prístupom je v tom, že sekularizmus hovorí – buďme tolerantní všetci – tak ako to chcem ja. Evanjelium hovorí – prijímam ťa takého aký si. A som ochotný pre teba aj zomrieť. Toto je radikálna výzva.

Dve odpovede

Pre spoločnosť v jej celku je najrealistickejšou cestou asimilácia. Absolútna inklúzia nie je funkčne možná. Spoločnosť nemôže efektívne fungovať, ak nebude elementárna zhoda v základných hodnotách. Preto prichádza k slovu pokojná asimilácia. Mesto New York sa často dáva ako príklad taviaceho kotla (melting pot), kde sa stretávajú rôzne kultúry a vzniká niečo nové. V skutočnosti to však znamená, že ak má komunita mesta fungovať, všetci musia rešpektovať isté základné hodnotové nastavenie celku.

Princíp tolerancie a asimilácie však nie je uspokojujúci v osobnej rovine. Žiaden dlhodobý vzťah, či už partnerský, vzťah rodiča a dieťaťa či skutočné priateľstvo nie je možné vybudovať na tomto princípe. Môžeme sa pomocou neho stať prinajlepšom spolubývajúcimi, ktorí sa navzájom nepohlušia.

Konflikty v súčasnej modernej spoločnosti (kultúrne vojny) vznikajú práve z toho dôvodu, lebo jedna skupina chce posunúť hodnotovo spoločnosť jedným smerom a iná časť spoločnosti tento celospoločenský posun odmieta. 

Kresťanský prístup, ktorý sme načrtli vyššie, sa nedá ani vynucovať ani nijako inak zhora aplikovať na spoločnosť. Je to o individuálnom rozhodnutí jednotlivcov. Tu je priestor pre kresťanov a kresťanské komunity (cirkev), aby prakticky prezentovali evanjeliový, ježišovský prístup k druhým – prijatie. So všetkými dôsledkami.

Dá sa to povedať ešte aj inak. Pravica zdôrazňuje potrebu dodržiavať rovnaké hodnoty vo všetkých rovinách, spoločenskej i osobnej. Ľavica hovorí o tolerancii v každej rovine, spoločenskej i osobnej. Kresťanský prístup hovorí, že v spoločenskej rovine musia platiť pravidlá (zákon) ale v osobnej rovine by sme mali druhých prijímať v ich odlišnosti, áno, aj keď s nimi nesúhlasíme.

Záverečné porovnanie

Po čom vlastne každý z nás túži v hĺbke srdca? Chceme byť len tolerovaní alebo skutočne prijatí? Ak sme tolerovaní, je to určite lepšie ako byť prenasledovaní či marginalizovaní na okraji spoločnosti. V skutočnosti však každý z nás túži po niečom viac ako len byť tolerovaný. Ľahostajná tolerancia nás neuspokojuje. Náš život je o hľadaní prijatia (lásky a milosti).

Naša spoločnosť nám hovorí, že ideálom je žiť a nechať žiť. Inými slovami, nenávisť sme nahradili ľahostajnosťou. Súčasná tolerancia hovorí: Ja ťa nehodnotím, ale neočakávaj, že kvôli tebe zmením svoj život.

Evanjelium však ide ďalej. Hovorí: kriticky zhodnoť, a potom vstúp do vzťahu s tým, kto je od teba odlišný, hoci by sa aj mýlil. Prispôsob svoj život takým spôsobom, aby si ten vzťah mal. Prijmi druhého v jeho odlišnosti. Zober človeka, ktorý je celkom iný a urob vo svojom živote pre neho miesto. Nesúhlas s ním, ale nenadraďuj sa.

A tak už nemusíme vstupovať do vzťahov s tým, že máme pravdu. Môžeme nesúhlasiť s tou najhlbšou úctou. A môžeme povedať: Aj keď s tebou v tomto nesúhlasím, myslím, že si lepší človek ako som ja. Ja nie som spasený tým, že som dobrý človek, ale výhradne milosťou. Ja už som prijatý. Nemusím vyhrať hádku.

Láska nie je tolerantná. Láska je radikálna. Chce druhému dobre! Tolerancia je ľahostajná. Ježiš prejavil nulovú toleranciu k hriechu. A stálo Ho to život.

4 spôsoby ako praktizovať prijatie

  1. Urob priestor pre človeka, s ktorým sa nezhodneš, a venuj čas tomu, aby si ho pochopil, a aj keď sa mýli, ty si aj tak ochotný sa od neho učiť.
  2. Urob priestor tak, že si ochotný sa meniť; dokonca si ochotný podstúpiť to, že niečo zmeníš na svojom presvedčení, správaní…, ak vstúpiš do vzťahu s nadradeným postojom, tak druhého v skutočnosti neprijímaš.
  3. Urob priestor na to, aby si bol nepochopený a zranený.
  4. Urob priestor na to, aby ten druhý mohol kráčať svojim tempom. Nesnaž sa veci urýchliť. Netlač na druhého, ak ide príliš pomaly.

________________________________

Zdroje:

Timothy Keller, podcast Receptive Grace

Viera sa nedá, Becky Pipert, vydalo EVS, 2009

Ilustračné foto Alexas_Fotos, Pixabay

Ondrej Kolárovský
Teológ, kazateľ, zakladateľ thinktanku idea-list. Pochádza z Bratislavy-Rače. Študoval teológiu na EBFUK v Bratislave, jeden semester aj na The Lutheran Theological Seminary vo Filadelfii, USA. Pôsobil ako učiteľ, neskôr aj ako duchovný správca. Stál pri vzniku cirkevného zboru Košice – Terasa, cirkevnej škôlky, sociálno – misijného projektu Deti Afriky.