Keď sme konečne prepustení z domáceho väzenia a bola nám vrátená sloboda, jedna skupina ľudí si môže zvlášť vydýchnuť. Páry, ktoré boli spolu uzamknuté počas trvania lockdownu, majú jednorazovú príležitosť to ukončiť. Pre tých, ktorých vzťah sa nevyvinul na večné šťastie, koniec lockdownu otvára padací most, ktorý prináša únikovú cestu.
„Nefunguje to.“
„Vrátim sa k svojim rodičom.“
V normálnejších časoch je ťažké nájsť takéto padacie mosty.
Väčšina párov má na začiatku vzťahu tendenciu uvažovať o spoločnom bývaní ako o obojstrannej výhre. Je tu vyslovene pohodlné byť spolu na jednom mieste, tráviť spolu veľa času, mať jednoduchý prístup k sexu a samozrejme to prináša aj veľké zníženie životných nákladov. Komu by sa to nepáčilo?
Je iróniou, že výskumy naznačujú, že páry, ktoré žijú spoločne, aby si „vyskúšali svoj vzťah“, sú tie, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou rozídu.
Spolužitie však prináša dve veľké riziká, na ktoré máloktorý pár myslí.
Prvým je nejednoznačnosť. Pri spoločnom bývaní majú páry väčšinu toho, čo chcú pre svoj každodenný život. To, čo nevyhnutne nemajú, je istota, ktorú nesie so sebou jasný plán do budúcnosti. Takýto výslovný záväzok by sa dal predpokladať, a preto sa v podstate nikdy nerieši. Alebo sa môže zdať príliš riskantné čeliť takejto téme priamo.
Veci sú nateraz v poriadku. Možno je preto jednoduchšie vyhnúť sa rozprávaniu o budúcnosti a zmieriť sa s nejednoznačnosťou a dohadmi.
Druhá je zotrvačnosť. Samotná skutočnosť spoločného života odchod sťažuje, ak by ste aj chceli. odísť. Podobne ako samotný lockdown, je ľahké sa doň dostať bez nejakého veľkého plánu, ale je úplne niečo iné, keď sa snažíme znova odsťahovať.
Výsledkom je pokušenie, aby sa páry vzdali svojho sna a držali sa toho druhého prinajlepšom v nádeji, že sa veci časom zlepšia.
Nedávno som hovoril s dvadsaťročným mužom, ktorý sa chystal nasťahovať k svojej priateľke, „aby zistil, ako to chodí“. Bol tak jasne nastavený týmto smerom, že ani na okamih neuvažoval o tom, aké ťažké by bolo odísť, keby to nefungovalo.
Je iróniou, že výskumy naznačujú, že páry, ktoré žijú spoločne, aby si „vyskúšali svoj vzťah“, sú tie, ktoré sa s najväčšou pravdepodobnosťou rozídu. Ale aj oni potrebujú únikovú cestu, aby prekonali nejednoznačnosť a zotrvačnosť,
Koniec lockdownu ponúka takúto únikovú cestu. Ale kedykoľvek inokedy potrebujeme katalyzátor, ktorý to uľahčí.
To je pointa „dvojročného pravidla“. Po dvoch spoločných rokoch pár vie o sebe dosť na to, aby sa mohol rozhodnúť tak či onak, prijať záväzok alebo to ukončiť.
Na podporu tejto myšlienky existujú dobré dôkazy.
Štúdie, ktoré sa zaoberajú tým, ako sa človek rozhoduje, naznačujú, že akonáhle sa dostanete za hranicu určitej úrovne informácií, môžete sa cítiť istejšie, ale rozhodovanie vám to už neuľahčí. Zdá sa, že dva roky sú k tomu tak akurát dosť.
V rámci výskumu svojej knihy „Prijať záväzok alebo odísť – dvojročné pravidlo a ďalšie pravidlá pre romantiku“ som skúmal viac ako 300 dospelých, ktorí s tým väčšinou súhlasili. Páry by mali viesť seriózny rozhovor o svojej budúcnosti optimálne do dvoch rokov, maximálne do troch rokov.
A v podrobnejšej analýze, ktorú som urobil s kolegom profesorom Stevom McKayom s 25 000 dospelými, ktorí žili spolu v 80. alebo 90. rokoch minulého storočia, sme zistili, že páry sa s najväčšou pravdepodobnosťou zosobášia alebo rozídu medzi dvoma až tromi rokmi. Žiť spolu dlhšie nedokázalo zvýšiť ich šance na to, aby spolu zostali, pokiaľ sa nezosobášia.
Svoju knihu začínam skutočným príbehom ženy, ktorá zistí, že ju jej priateľ po šiestich spoločných rokoch podvádzal. Čakala, kým jej navrhne sobáš. Ale namiesto toho, aby hľadal snubné prstene, hľadel na inú ženu. Ich spoločnú budúcnosť mala vo svojej hlave ona, nie on.
Premárnených šesť rokov. Nedovoľte, aby sa to stalo vám.
Vyhnite sa lockdownu vo vzťahu. Použite dvojročné pravidlo. Prijať záväzok alebo odísť!
Pôvodný článok The ‘Two Year Rule’ that ends relationship lockdown
