Vyberte stranu

Prečo tolerancia nestačí I

5. augusta 2021

Polarizácia spoločnosti je v súčasnosti veľmi silná. Debaty na sociálnych sieťach či na internete pod článkami v novinách sú plné nenávisti, výsmechu, odsudzovania a pohŕdania. Toleranciu nespomína medzi cnosťami Aristoteles, ani Konfucius... Ale dnes je to veľká téma. Ako majú žiť vedľa seba ľudia, ktorých viera, prax, presvedčenia, hodnoty sa nielen odlišujú, ale dokonca pohoršujú či urážajú toho druhého? Môžeme pevne nesúhlasiť a pritom byť láskaví?

Charakteristika súčasnej novej kultúry

1. Zmyslom života je šťastie. Najlepšie tu a teraz. Súčasná spoločnosť rezignovala na akýkoľvek metapríbeh, v ktorom by sme sa mali nájsť, a tak nájsť šťastie. Každý sám je strojcom svojho šťastia, každý sám tvorí svoj vlastný príbeh. Každý sám si vytvára zmysel života. Neobjavuje ho, ale si ho sám definuje. Zmysel života sa redukuje na prežívanie šťastia tu a teraz. Ak nemôžem prežívať šťastie (podľa svojej vlastnej definície) tu a teraz, život stráca zmysel. (Preto pandémia tak silne deštruuje vnímanie šťastia ľudí, pretože možnosti ako prežívať šťastie tu a teraz, sú značne limitované.)

2. Nesúď (ma). Keďže každý má právo si sám definovať a žiť svoj životný príbeh, nikto nemá právo súdiť druhého. Posudzovanie či dokonca odsudzovanie druhého narúša toto jeho základné právo.

3. Neubližuj (mi). Hranice mojej slobody končia tam, kde začína sloboda druhého. Nejde len o fyzické ubližovanie, ale akákoľvek kritika je vnímaná už ako nenávistná reč (hate speech), ktorá zraňuje, degraduje moju hodnotu, a preto je neprípustná.

Ako zabezpečiť, aby tieto tri práva, mal každý zabezpečené? Odpoveďou je tolerancia.

 

Čo je tolerancia?

Pojem tolerancia pochádza z latinčiny. Slovo tolerare znamená strpieť. Tento pojem sa prvý raz objavil v 15. storočí počas náboženských vojen. Zjednodušene môžeme povedať, že tolerancia znamená, že keď niekto koná, hovorí či myslí inak ako ja, ale ja to napriek tomu znesiem. To je tolerancia.

Aj keď v súčasnosti sa pojem tolerancia vníma pozitívne, môže niesť so sebou aj negatívny význam a to vtedy, keď je tolerancia dôsledkom radikálneho skepticizmu, ktorý hovorí, že všetky názory majú rovnakú hodnotu, a preto neexistuje pravda alebo hodnota, ktorá by stála za to, aby sme ju obhajovali či za ňu bojovali. Inými slovami, tolerancia môže znamenať aj rezignáciu na pravdu a hodnoty, ktoré by mali byť všeobecne uznané.

Táto časť je kľúčová pre naše pochopenie toho, čo sa deje v súčasnej spoločnosti. Výzva, pred ktorou stojíme, znie: Musíme na oltár tolerancie obetovať presvedčenie, že jestvujú nejaké absolútne, nadčasové a objektívne platné hodnoty a pravdy? Alebo musíme prijať presvedčenie, že hodnoty dobra a zla, pravdy a lži, sú relatívne? Tolerancia tak môže byť prejavom ochoty strpieť odlišnosť druhého, ale tiež prejavom rezignácie na pravdu a morálne hodnoty.

Kresťanská viera zastáva presvedčenie, že nadčasové a absolútne hodnoty dobra a zla, pravdy a lži a ďalšie jestvujú a sú dôležité pre fungovanie jednotlivca i celej spoločnosti. Samozrejme, takéto hodnotové presvedčenie môže mať aj človek iného náboženstva či bez náboženskej viery. Dokonca ešte donedávna takéto presvedčenie aj väčšina spoločnosti prirodzene zdieľala. S takýmto postojom sa však prirodzene (nielen) kresťanstvo dostáva do konfliktu so súčasnými snahami vybudovať tolerantnú spoločnosť.

Historicky sa tolerancia ukázala ako efektívna cesta k zmiereniu napätí medzi rôznymi skupinami. V Európe to boli najmä náboženské vojny medzi katolíkmi a protestantmi (alebo prinajmenšom nábožensky zdôvodňované konflikty, pretože skutočné záujmy boli neraz aj ekonomické, územné, mocenské a náboženstvo slúžilo ako dobrá zámienka ku konfliktu). V našom prostredí najmä medzi protestantmi pozitívne rezonuje Tolerančný patent cisára Jozefa II. z r. 1781, ktorým vyhlásil obmedzenú náboženskú slobodu a občiansku rovnoprávnosť pre stúpencov nekatolíckych vierovyznaní (evanjelického, reformovaného a pravoslávneho) s rímskymi katolíkmi. Tým bola prakticky ukončená protireformácia. Dôvody pre túto zmenu boli viac pragmaticko – ekonomické ako ideovo – morálne.

 

Pokiaľ sme všetci relativisti, dokážeme žiť spolu… Ale ak si niekto myslí, že má pravdu, je nebezpečný a musí z kola von.

Tri formy neznášanlivosti

Dnes je inklúzia považovaná za morálne dobro a exklúzia (vylúčenie) za morálne zlo. Inklúzia sa propaguje ako jediná cesta k pokoju a šťastiu, t. j. akceptácia každého bez ohľadu na jeho rasu, náboženstvo, pohlavie, sexuálnu orientáciu a pod. Čo je však inklúzia a je vôbec možná?

Inklúzia znamená zahrnúť, začleniť alebo včleniť niečo (alebo niekoho), čo je odlišné od väčšiny do väčšieho celku ako plnohodnotnú súčasť. V spoločenskej rovine to znamená, že väčšinová spoločnosť medzi seba prijme rovnocenne aj iného človeka, z inej kultúry, rasy, hodnotovej orientácie a pod. Tým sa, samozrejme, sama spoločnosť do istej miery mení. Miera zmeny závisí od toho, ako veľká skupina sa včleňuje do celku. Iná je situácia, ak sa začleňuje jednotlivec, iná je pri začleňovaní celej komunity. Je možná takáto akceptácia absolútne alebo má svoje hranice? Samozrejme, že má hranice. Ak by spoločnosť akceptovala to, čo ju rozloží, znamenalo by to jej zánik.

Timothy Keller hovorí spolu s Miroslavom Volfom o existencii minimálne 3 spôsoboch vylúčenia:

1. Vylúčenie – choď preč ty alebo pôjdem ja; = nechcem s tebou žiaden vzťah. Zápas kto . z koho. Aj násilne. Dejiny sú toho nespočetným príkladom.

2. Podmanenie – ja ti určím, čo, kde a ako budeš robiť. = Je to vzťah nadradenosti. Aj tu môže byť násilie prítomné. Napr. vylúčené komunity, getá, apartheid  a pod.

3. Asimilácia (prispôsobenie sa, splynutie) – chcem mať s tebou vzťah, ale buď ako ja. A aj toto je forma vylúčenia.

Prvé dva spôsoby predstavujú jasné vylúčenie (a konflikt). Tretí spôsob je najtolerantnejší, ale tiež v skutočnosti neakceptuje druhého v jeho odlišnosti, ale núti ho prispôsobiť sa väčšine.

 

Tolerancia vs netolerancia

Netolerantní povedia: my máme pravdu, vy sa mýlite, choďte preč. 

Tolerantní hovoria, že nikto nemá pravdu. Podľa nich morálnym absolútnom je, že nikoho morálka nie je absolútna!

Súčasná definícia tolerancie hovorí: Len vtedy budeme vychádzať spolu, ak každý pripustí, že všetko je relatívne, pravda je sociálny konštrukt, nejestvujú žiadne transcendentné morálne absolútna, nikto nemôže povedať, že jedno náboženstvo je lepšie a tamto horšie, alebo že tie morálne hodnoty sú lepšie ako druhé a pod. Pokiaľ sme všetci relativisti, dokážeme žiť spolu… Ale ak si niekto myslí, že má pravdu, je nebezpečný a musí z kola von. Ale čo to znamená?

V skutočnosti je to asimilácia… Môžeme mať všetky kultúry, všetky viery a presvedčenia spolu – pokiaľ si nikto z nich nemyslí, že má pravdu. Na začiatku to vyzerá ako inklúzia, ale vo svojej podstate je to tiež exklúzia. V konečnom dôsledku rovnako sa tzv. netolerantní s tolerantnými navzájom neakceptujú.

Netolerantný človek hovorí: Ja mám pravdu a som lepší než ty a tolerantný hovorí: Ja nič nehodnotím, všetko je relatívne, nikto nemá pravdu, ale ak si ty myslíš, že máš pravdu, som lepší ako ty. V oboch prípadoch je výsledok rovnaký. V oboch prípadoch je to hra o moc a vylučovanie toho druhého.

Treba povedať, že limitom sekulárneho prístupu je práve tolerancia, respektíve asimilácia. Určite je  to lepší prístup ako vylúčenie alebo podmanenie. Je však ešte nejaká ďalšia možnosť?

O tejto ďalšej možnosti viac v pokračovaní nabudúce…

___________________________________________________________________

Zdroje:

Timothy Keller, podcast Receptive Grace

 

Ilustračné foto:  Gerd Altmann, Pixabay

Ondrej Kolárovský
Teológ, kazateľ, zakladateľ thinktanku idea-list. Pochádza z Bratislavy-Rače. Študoval teológiu na EBFUK v Bratislave, jeden semester aj na The Lutheran Theological Seminary vo Filadelfii, USA. Pôsobil ako učiteľ, neskôr aj ako duchovný správca. Stál pri vzniku cirkevného zboru Košice – Terasa, cirkevnej škôlky, sociálno – misijného projektu Deti Afriky.