Prečo je multiverzum nudné

Filmy nie sú presvedčivé vďaka svojim neobmedzeným zápletkám a štýlom, ktoré dokážu urobiť čokoľvek prekvapivé (Prsty v rožku! Náhodné presuny do LEGO vesmírov!). Filmy sú presvedčivé, pretože fungujú v rámci obmedzení, sú viazané „pravidlami“ uzavretého sveta a tým, čo postavy môžu a čo nie.

Iste, v Spider-Manovi: Bez domova je príjemné sledovať troch hercov Spider-Mana (Tom Holland, Andrew Garfield a Tobey Maguire), ako sa spájajú a bojujú proti zloduchom. Ale takéto veci končia tak, že znehodnocujú filmové umenie a podkopávajú jeho silu, a diváka z filmového sveta skôr vytiahnu, než aby ho do neho hlbšie ponorili.

V nedávno vydanom filme Spider-Man: Cez paralelné svety sa objavia vo filme stovky „pavúčích ľudí“, ktorí sú asi tak zábavní, ako je zábavný TikTok. Nikdy neviete, čo sa objaví nabudúce: pavúčie mačky, pavúčie dinosaury, pavúčie opice, pavúčie deti, zaparkované pavúky a tak ďalej. Je to veľkonočný raj pre fanúšikov, frenetické „Kde je Waldo?“ maximalistického farbou postriekaného pop artu. A nepochybne ide o pôsobivý umelecký počin. Ak sa však Spider-Manom môže stať ktokoľvek alebo čokoľvek, nestráca obľúbená špecifickosť Spider-Mana na príťažlivosti?

Podobne aj vo filme Flash vidíme, že do príbehu vstúpili nie menej ako štyria herci, ktorí hrali Batmana. Vidíme niekoľko Supermanov (vrátane veselého Nicolasa Cagea ako Supermana). Zábavná koláž? Áno. Ale strhujúca dráma? Ani veľmi nie.

Multiverzum môže byť dobrou službou ako potešiť fanúšikov, ale je zlé pre napínavú drámu. V hre je vysoká stávka. Keď je doslova všetko možné, nič nie je strašidelné, pretože žiadna smrť nie je konečná a žiadne nebezpečenstvo nie je konečné. Vždy existuje iný vesmír, kde sa veci vyvíjajú inak.

Nedávno som si znova pozrel obľúbené filmy z detstva Jurský park (1993) a Terminátor 2 (1991). Sú to úplne strhujúce, desivé filmy, pretože fungujú v uzavretých svetoch, ktoré dodržiavajú svoje vlastné pravidlá. Fungujú, pretože nemôžu len tak chtiac-nechtiac prepínať medzi „svetmi“. Predstavte si, že by v Jurskom parku animované dinosaury z Krajiny dávnych vekov dostali miesto v Spielbergových živých akčných scénach. Alebo si predstavte, že by James Cameron v Terminátorovi 2 nechal Ripley (Sigourney Weaver) z jeho Votrelcov (1986) vstúpiť do sveta cez červiu dieru cestovania v čase a pripojiť sa k Sarah Connorovej pri ochrane Johna pred T-1000? Takéto vyčíňanie, ktoré prekračuje vesmír, by mohlo vyvolať určitú počiatočnú zábavu, ale zabilo by dychberúcu drámu týchto filmov.

Keď je doslova všetko možné, nič nie je strašidelné, pretože žiadna smrť nie je konečná a žiadne nebezpečenstvo nie je konečné. Vždy existuje iný vesmír, kde sa veci vyvíjajú inak.

V umeleckom diele i v živote skutočnosť, že „všetko je možné“, spôsobuje pravý opak, nerobí veci pôsobivými a krásnymi; robí veci nudnými. Ako to opisuje Bruce Wayne od Michaela Keatona vo filme Flash (so zábavnou metaforou na špagety), multivesmír je „horúca kaša“.

Prečo je Multiverzum príťažlivé

Napriek tomu je príťažlivosť multivesmíru pochopiteľná. Pre nostalgických divákov vychovaných v rozmanitých svetoch popkultúry je zábavné vidieť, ako sa prelínajú. Usmial som sa, keď Keaton vo filme Flash vyslovil svoju ikonickú vetu z Batmana z roku 1989: „Chceš sa zblázniť? Poďme sa zblázniť.“ Takéto intertextové vsuvky v štýle šibalského žmurknutia sú zábavné. Filmy multiverza sa pohrávajú s popkultúrnou reflexiou a berú divákov na výlet po uličke spomienok plnej detských hračiek, hier a komiksov.

Herec Michael Shannon, ktorý hrá generála Zoda vo filme Flash, nedávno poznamenal: „Tieto filmy s motívom multivesmírov sú podobné tomu, ako keď sa niekto hrá s akčnými figúrkami. Je to ako: „Tu je táto postava. A tu je tamtá postava. A oni spolu bojujú!“ Multivesmír funguje ako akási zástupná detská truhlica s hračkami: môžeme vytiahnuť naše akčné figúrky Batmana a Zoda a dať ich dokopy vo fantasy boji. To je v podstate to, čo sa vo vašom dnešnom bežnom filme s multiverzom odohráva až do omrzenia.

To ponúka ochutnávku toho, aké by mohli byť filmy v našej AI budúcnosti, keď pravdepodobne budeme môcť vytvárať filmy na mieru pomocou jednoduchého príkazu AI. Môžeme dať naratívnu výzvu ako „Spiderman čelí Jokerovi, príbeh sa odohráva v Anglicku za čias Jane Austenovej, s miestom pre Petra Pana, ktorého hrá môj vlastný fotorealistický avatar, ako keby ho režíroval Terrence Malick.“ A bum, celý film vyrobí AI podľa našich špecifikácií – akokoľvek je to poburujúce. Je to voľná hra s našou krabicou s hračkami z detstva, vykreslená v CGI na našej plochej obrazovke. Prečo nie? Príťažlivosť multivesmíru „všetko je možné“ je len ukážkou budúcnosti zábavy s otvoreným koncom (pozrite si dystopickú víziu šiestej série seriálu Black Mirror „Joan Is Awful“).

Medzitým, multivesmírna estetika odzrkadľuje estetiku sociálnych médií odtrhnutých od života, neustále víriacich kúskov efemérnych zábav. Generácia Z prijíma svet v zdrojoch divoko odlišných štýlov a odlišných myšlienok, zrútených do jednej „naratívnej“ roviny, kde mnohorakosť významov nie je ani tak éterickým konceptom ako každodennou realitou. Eklektický bufet sociálnych médií vycvičil našu predstavivosť na celoplošný zážitok z filmu, ako je Všetko a všade naraz alebo (najmä) Spider-Man: Cez paralelné svety. Tieto bláznivé filmy sa k vám dostanú bleskovo rýchlo a namiesto súvislého rozprávania ponúkajú kinetický prúd vizuálnej a sluchovej zábavy. Napodobňujú skúsenosti zo sociálnych médií.

Multivesmír ako sekulárna transcendencia

Okrem týchto estetických a konzumných dôvodov príťažlivosti multivesmíru existuje aj hlbší dôvod, prečo multivesmír tak rezonuje. Funguje ako akási svetská, sci-fi náhrada za nebo. Tam, kde predchádzajúce generácie nachádzali nádej v realite života po smrti, generácia multiverza nachádza nádej v perspektíve života v iných vesmíroch. Je to mechanizmus zvládania úzkosti vo svete, ktorý pociťujeme v jeho podstate ako nekontrolovateľný. Možno je môj život lepší v inom vesmíre. Možno stačí len posunúť časovú os alebo urobiť reštart.

Flash je postavený na tejto nádeji alternatívnej časovej osi. (Pozor – nasledujú spoilery.) Napätie vo filme sa točí okolo Barryho „Flash“ Allena (Ezra Miller), ktorý smúti nad smrťou svojej matky, keď bol ešte dieťa, a snaží sa vrátiť v čase (alebo do iných multivesmírov), aby zabránil jej vražde. Aj keď ju nemôže vo svojom vesmíre zachrániť, nachádza útechu v tom, že existujú milióny vesmírov a v niektorých z nich nepochybne žije. „Moja mama bude vždy nažive, niekde v čase,“ hovorí Allen na konci filmu, čím v podstate preformuluje myšlienku večných duší v sci-fi termínoch nekonečných časových línií a vesmírov.

Tu opäť vidíte, prečo zápletka vo multivesmíre postráda dramatické napätie. Pretože aj keď v jednom vesmíre môžu byť v stávke veľké veci (napr. Barry cíti potrebu vrátiť sa v čase, aby zachránil svoju mamu vo svojom vesmíre), v iných sú riziká nepochybne menšie alebo žiadne. Ak je Barryho mama v niektorých vesmíroch mŕtva, v mnohých iných určite žije. A ak to platí pre akúkoľvek traumu, ktorú prežívame, bolesť, ktorú spôsobujeme, alebo chybu, ktorú robíme, potom naše činy nemajú v konečnom zúčtovaní dôsledky a svet stráca zmysel. „Môžeme robiť, čo chceme,“ môžeme citovať Evelyn vo Všetko všade a naraz.

Avšak svet „horúcej kaše“ nihilistickej bezvýznamnosti nie je udržateľný ani obzvlášť príťažlivý. Potrebujeme nejaký spôsob ako uchopiť význam. Vo filmoch Flash a Cez paralelné svety to prichádza vo forme „nevyhnutných križovatiek“ a „kánonických udalostí“, ktoré fungujú ako božsky riadené, osudové momenty, kde sa pretínajú viaceré časové línie a vesmíry. Vo svete, kde máme vo svojej moci veľa vecí ovládať, reštartovať alebo posúvať časovú os, sú udalosti kánonu nevyhnutné, vopred určené momenty, s ktorými nemôžeme manipulovať. Sú na vyššej úrovni, ktorá sa približuje akoby božskej transcendencii, a nejakým záhadným spôsobom prinášajú účelný význam do inak náhodného multivesmíru.

Pravdivá a lepšia „kánonická udalosť“

Potreba „kánonických udalostí“ a „nevyhnutných križovatiek“ vo svete multiverza odhaľuje základnú ľudskú potrebu jednotného významu a pravdy, ktoré existujú mimo nás, či sa nám to páči alebo nie. Pozerať na príbehy multiverza môže byť zábavné a podnetné na premýšľanie, ale vesmír ako jedno hmatateľné miesto, ktoré má svoj začiatok a koniec, s ktorým je všetko, čo existuje, neodvolateľne späté, rezonuje v našich srdciach. Jedinečný, lineárny vesmír bez inej možnosti sa môže zdať obmedzujúci a desivý, ale je to to, čo máme, a čo dáva životu zmysel, účel a naliehavosť.

Kresťania vedia, že existuje len jeden stvorený vesmír, sformovaný ako celok a držaný pohromade jediným pravým Bohom (1M 1:1; Prísl. 16:4; Kol 1:16–17). A musíme žiť len jeden život, aspoň na tejto strane večnosti. To znamená, že stávky sú neuveriteľne vysoké a život je vo svojej podstate dramatický. Pavol to jasne vyjadruje v Galaťanom 6:7–8: „Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať, lebo čo človek rozsieva, bude aj žať. Pretože kto rozsieva pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto rozsieva pre Ducha, z Ducha bude žať večný život.“

Naše činy majú večné dôsledky. Ak milovaný človek zomrie bez toho, aby poznal Krista, neexistujú žiadne alternatívne vesmíry, kde by sme mohli obrátiť čas a podeliť sa s ním o evanjelium skôr, než bude príliš neskoro. A ak premárnime svoje životy vo vzbure proti Bohu a v odmietnutí jeho milosti, neexistuje žiadna možnosť „reštartu“, keď nastane náš posledný výdych.

V stávke je veľa, pretože skutočný život nie je film a multiverzum nie je skutočné.

Ako kresťania žijúci vo svete, kde je všeobecná úzkosť nasmerovaná do sekulárnej nádeje na multivesmír, ujasnime si, že falošná nádej sklame, ale skutočná nádej existuje. Je to nádej, ktorú nenájdeme v nekonečnom množstve ciest, právd a životov, ktoré by sme si mohli nájsť sami – ale nádej, ktorú dostávame v človeku, ktorý sa vyhlásil za cestu, pravdu a život (Ján 14:6). Je tou pravou a lepšou „kánonickou udalosťou“, okolo ktorej sa točí všetko ostatné.