Sloboda ako najvyššie dobro

Jedným z dôležitých kritérií, podľa ktorého meriame pokrok v spoločnosti je miera slobody, ktorú v spoločnosti majú najrôznejšie skupiny ľudí. Za spoločenský pokrok je všeobecne považované to, keď čím viac ľudí má čím viac slobody, keď skupiny, ktoré boli na okraji spoločnosti dostávajú viac politickej i ekonomickej slobody. Nemusíte s týmto kritériom súhlasiť, ale toto je prevažujúci názor. Aj keď naše chápanie slobody môže byť rôzne, sloboda je pravdepodobne jedinou verejne uznávanou a zdieľanou hodnotou našej kultúry.

Pravdepodobne sa každý z nás stretol s nasledujúcimi názormi, a možno sa mnohí s nimi viete aj stotožniť:

• Možnosť voľby je dobrá vec a čím viac ich máme, tým lepšie.

• Autorita je podozrivá, pretože nikto by nemal inému hovoriť, ako má žiť, čo si má myslieť, čo má robiť a pod.

• Jediný hriech, ktorý sa netoleruje, je neznášanlivosť.

• Nikto by nemal kritizovať hodnoty druhých, pretože každý má právo žiť svoj vlastný život tak ako chce.

• Jediné obmedzenie pre moju slobodu je to, ak by som ňou ohrozoval slobodu iného.

Takto chápaná sloboda je tým najvyšším dobrom, o ktoré by sme sa mali v spoločnosti usilovať. Aké sú dôsledky takéhoto pohľadu? Ak je sloboda tou najvyššou hodnotou (vyššou ako pravda alebo morálka, pretože nič také ako absolútna pravda či morálka nejestvuje), tak potom je napr. aj úloha štátu a každej jeho inštitúcie garantovať jednotlivcom čím viac slobody v čím viacerých oblastiach života.

Keďže cirkev hovorí o pravde a morálke, a tvrdí, že pravda i morálka majú všeobecnú platnosť, tak nečudo, že je cirkev v súčasnosti stále viac vnímaná ako jedna z hlavných prekážok slobody. A to nielen v rovine osobnej ale aj v rovine spoločenskej. Nejde tu už len o právo jednotlivca odmietnuť cirkvou predpisovaný pohľad na svet či kresťanskú etiku (čo je istotne správne), ale aj akýkoľvek vplyv cirkvi na život spoločnosti. (Užitočné je chápať diskusiu o odluke cirkvi od štátu v kontexte týchto spoločenských posunov.)

Problém č. 1

Takýto súčasný pohľad na slobodu však čelí vážnym problémom. Ten najväčší je v tom, že svet takto jednoducho nefunguje. Ak je sloboda definovaná ako absencia obmedzení pri mojich voľbách, tak toto je v skutočnosti nemožné. V tomto zmysle je nemožné žiť absolútne slobodne.

Každý z nás čelí vo svojom živote vnútornému konfliktu záujmov. Čelíme skutočnosti, že mnohé naše túžby (možnosti voľby) si navzájom odporujú.

Láska je najväčšou výzvou slobode. Môžeme byť slobodní alebo môžeme milovať. Ale nikdy nemôžeme mať oboje.

Láska je najväčšou výzvou slobode. Môžeme byť slobodní alebo môžeme milovať. Ale nikdy nemôžeme mať oboje.

Napríklad mladá dievčina chce študovať medicínu, ale zároveň rada spoločensky žije s kamarátmi. Ak bude venovať priveľa času zábave s priateľmi, môže to ohroziť úspešnosť jej  štúdia. Ak sa bude venovať naplno štúdiu, nebude mať toľko priestoru na zábavu. Chce oboje, ale oboje nemôže mať v takej miere, ako by chcela.

Alebo iný príklad. Starý muž si chce vychutnať čas s vnúčatami. Tieto chvíle má veľmi rád. Zároveň sa nijako neobmedzuje v jedle, v dôsledku čoho prichádzajú zdravotné problémy. Lekár mu povie, že ak nebude dodržiavať prísnu životosprávu, ohrozuje tým svoj život. Ako sa má muž rozhodnúť? Chcel by oboje, ale oboje mať nemôže.

Jednoducho, existuje veľa volieb, t. j. veľa slobôd v živote každého človeka, ale nikto ich nemôže mať všetky. Dokonca, presnejšie. môžeme ich mať len veľmi obmedzené množstvo.

Sloboda ako strategické rozhodovanie

Skutočná sloboda nespočíva v tom, že si môžem robiť čo chcem, ale je to skôr strategická strata niektorých slobôd v prospech získania iných slobôd, ktoré majú pre mňa väčšiu hodnotu.

Otázka neznie: Ako môžem žiť úplne slobodne?, ale skôr: Ktorá sloboda je dôležitejšia? Ktorá sloboda ma viac oslobodzuje?

Niekto by mohol namietať, že toto JE sloboda, pretože každý z nás si slobodne VYBERÁ, čomu dá prednosť. V skutočnosti si veci nevyberáme, ale skôr ich vzhľadom na naše ciele rozpoznávame a podriaďujeme sa im! My si slobodu nevytvárame, my sa podriaďujeme daným možnostiam a podriaďujeme sa tým, ktoré sa nám javia ako najrozumnejšie.

Ak chce človek poznať slobodu, ktorú mu dáva zdravie, musí rešpektovať pravidlá zdravého životného štýlu a životosprávy. Ak chce športovec poznať radosť z víťazstva, musí sa podriaďovať prísnej disciplíne, tréningu, životospráve a rešpektovať pravidlá hry. Ak chce mladý pár poznať slobodu lásky a pokoja v vzťahu, musí rešpektovať pravidlá medziľudských vzťahov.

Ak nerešpektujeme tieto rôzne pravidlá, veľmi rýchlo narazíme, poškodíme sa, či dokonca zomrieme.

Môžeme to prirovnať k životu ryby. Kde je ryba slobodnejšia? Vo vode alebo na strome? Správna odpoveď pre prípad ryby je bezpochyby tá, že ryba je najslobodnejšia vo vode. Nie je však voda pre ňu obmedzením? Nie sú vtáci slobodnejší, keď môžu lietať? Prečo by ryba nemohla behať po strome? No pretože ryba je uspôsobená pre život vo vode. A musí to rešpektovať. Ak by to nerešpektovala a slobodne sa rozhodla behať po stromoch (keby mala tú možnosť), rýchlo by zomrela. A tak rešpektovanie jej obmedzenia jej dáva skutočnú slobodu – pre život vo vode.

Aj my potrebujeme rozpoznať svoj dizajn, rešpektovať ho a žiť v súlade s ním. Toto však nie je také jednoznačné, pretože máme problém rozpoznať, čo je naším dizajnom. Máme totiž slobodu žiť aj mimo svojho dizajnu a tak hranice nášho dizajnu prestávajú byť dostatočne jasné.

Problém č. 2

Pri hľadaní slobody čelíme ešte ďalšiemu vážnemu problému. A tým problémom je láska. Láska je pre slobodu veľkou výzvou. Je krásne si slobodne zvoliť, koho budeme ľúbiť (a vďakabohu, že túto slobodu máme). Ale akonáhle začneme niekoho milovať, prestávame byť slobodní, pretože láska sa snaží o dobro toho druhého, a tak je ochotná obmedziť seba. Už si nerobím to, čo chcem, ale to, čo urobí toho druhého šťastným. Už neusilujem len o svoje dobro ale svoje dobro nachádzam v dobre toho druhého. A tak láska je najväčšou výzvou slobode. Môžeme byť slobodní alebo môžeme milovať. Ale nikdy nemôžeme mať oboje.

A to je zvláštny paradox, že na jednej strane skutočná láska môže vzniknúť len v prostredí slobody, kde je možnosť nielen milovať ale aj nenávidieť. Na druhej strane, akonáhle začneme (slobodne) milovať, slobodu strácame. V slovenčine túto skutočnosť dokonca vystihuje aj jazyk, akým o týchto veciach hovoríme, keď hovoríme o niekom, že je slobodný ako protiklad k zadanému (vo vzťahu, v manželstve a pod.).

A tak láska je najväčšou výzvou slobode. Môžeme byť slobodní alebo môžeme milovať. Ale nikdy nemôžeme mať oboje.

Výzva nášmu chápaniu slobody

Môže byť kresťanstvo v našom premýšľaní o slobode nejakým spôsobom prínosom? Na jednej strane tu máme dlhú históriu tradičného prístupu, ktorý prinášal ľuďom aj mnoho neslobody. Aj náboženstvo sa neraz stalo nástrojom útlaku. Na druhej strane vidíme, že idea absolútnej slobody bez obmedzení vedie do slepej uličky. Je to iluzórna, nereálna predstava. Je ešte nejaká ďalšia možnosť?

V úvode bolo konštatované, že cirkev je stále viac vnímaná ako jedna z tých podozrivých autorít, ktorá ohrozuje našu slobodu. Nemôžeme poprieť, že kresťanský život prináša so sebou mnohé obmedzenia. Otázkou však je, aké sú to obmedzenia? Sú oslobodzujúce alebo zničujúce? Dáva ich tyran alebo milujúci Otec?

Ak sa vrátime k téme lásky a slobody, tak kresťanstvo je jediné mne známe náboženstvo, kde sa Boh slobodne obmedzuje pre dobro človeka. Evanjelium hovorí o tom, že Boh z lásky obmedzil svoju slobodu a pripútal sa k človeku. Nemusel, ale chcel. V Ježišovi sa obmedzil na život jednej ľudskej existencie, na život obyčajného Žida v zapadnutej provincii rímskej ríše, život chudobného remeselníka, ktorý sa stal potulným rabínom, zhromaždil okolo seba skupinu spoločenských lúzrov a podivínov a nakoniec, po dočasnom úspechu skončil zavrhnutý, posmievaný, nepochopený a popravený. To je jadro príbehu, ktorý prináša kresťanstvo. Navyše tvrdí, že práve životný príbeh tohto Ježiša (jeho smrť a vzkriesenie) prináša človeku slobodu, preto je v cirkevnej terminológii nazývaný aj ako Vykupiteľ či Spasiteľ (Záchranca).

Ak má kresťanstvo pravdu v tom, že sme boli nadizajnovaní pre život vo vzťahu s Bohom, tak potom najväčšiu slobodu zažijeme, ak vstúpime do tohto vzťahu. Augustín to formuloval vo svojich Vyznaniach nasledovne: „Pre seba si nás stvoril a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe“. Toto nie je len výrok svätca, ale silná výzva nášmu chápaniu slobody. Sme v situácii ryby, ktorá lapá po vzduchu na súši. Potrebujeme sa vrátiť naspäť do vody. Naspäť k Bohu. Biblia tento proces nazýva pokánie, čo znamená doslova zmenu myslenia. Nie je to len oľutovanie hriechov. Je to predovšetkým zmena pohľadu v tom, že hoci som doteraz Boha vnímal ako toho, ktorý ma obmedzuje, pochopil som a uveril tomu, že Boh ma v skutočnosti oslobodzuje k takému životu, pre aký som bol stvorený. Už nemusím na Boha pozerať s podozrením, On nie je nepriateľ mojej slobody. Práve naopak. On je jej najlepší priateľ. Byť kresťanom znamená jednoducho odpovedať slobodne na Božiu lásku.

Kresťania by preto mohli byť prínosom pre spoločnosť v tom, že nebudú zneužívať svoju vieru na utláčanie druhých ako sa to často deje v tradičných spoločnostiach. Zároveň nebudú podliehať ilúziám súčasnej kultúry o absolútnej slobode, ale budú svojim životom ukazovať, že dodržiavanie hraníc v súlade s naším dizajnom prináša viac slobody ako utopický boj za neobmedzenú slobodu vo všetkom.

Použitá literatúra: Timothy Keller, Dáva Boh zmysel?

Tento článok bol pôvodne publikovaný na stránke denníka Postoj