Vyberte stranu

Čo ma naučil šport pre biznis a život

11. marca 2021

Ladislav Ivanecký je úspešný športovec v málo známom športe a CEO malej softvérovej firmy. Vo svojom živote prepája tieto dva, na prvý pohľad, úplne oddelené svety. Ako tieto dve polohy jeho života spolu súvisia? A čo užitočné sa môžeme učiť od športovcov? Týmto i ďalším otázkam sa venujeme v dnešnom rozhovore. 

krajina pri jazere-archiv MK
Martin Kováč

Ing. Ladislav Ivanecký

pochádza z malej dediny od Košíc, Nižnej Kamenice (58). Baví ho šport a dobrovoľníctvo. V nohejbale dosiahol významné úspechy na MS i ME. Profesiou je programátor, ale momentálne sa venuje manažmentu SW firmy. Má 3 dospelé deti. Verí v Boha a snaží sa žiť v súlade s týmto presvedčením, ale priznáva, že je to zápas.

Si spoluzakladateľ a výkonný riaditeľ softvérovej firmy ESTEN. Povedz nám laikom stručne, čo robíte?

Firma zamestnáva viac ako 20 softvérových (SW) vývojárov. Robíme vývoj softvéru na mieru podľa požiadaviek zákazníka tzv. customer development. Našim cieľom je vytvoriť produkt, ktorý splní potreby zákazníka.

Medzi hodnotami firmy máte pojmy ako integrita, tím a serióznosť. Vychádzajú tieto hodnoty aj z Tvojej športovej minulosti?

Hodnoty firmy sú predovšetkým profesionalita, dôvera a zodpovednosť a vychádzajú z postoja hodnôt vlastníkov firmy a teda aj môjho postoja. Pre našu firmu sú dôležité procesy vo firme a ľudia ich majú napĺňať, to všetko sa ma robiť pri uplatnení hodnôt, ktoré budujú tím a dôveru navzájom aj k zákazníkovi. Tímovosť je v našej firme veľmi dôležitá.

Ty máš vrelý vzťah ku športu a dosiahol si svojho času aj isté úspechy. Povedz nám o tom viac.

Niekedy som športoval a šport pre mňa stále veľa znamená, šport učí sebareflexií, pracovitosti, férovosti aj tímovosti. To sú veci, ktoré mi dal aj pre pôsobenie mimo športu.

Aktívne si hral nohejbal, ktorý vraj vznikol v Československu v 20. rokoch minulého storočia, konkrétne v Prahe. Aj keď má už takmer 100 rokov, prvé majstrovstvá sveta sa hrali až v roku 1994. A Ty si bol pri tom. (V Košiciach, prvé miesto v triple a druhé miesta v double a single.) Možno sa to veľmi nevie, ale nohejbal je šport, v ktorom je Slovensko jednou z najúspešnejších krajín vôbec. Pri koľkých úspechoch si stál?

Väčšinu svojej športovej činnosti som prežil ešte v bývalom Československu. Za Slovensko sme boli 2x majstri sveta a 2x majstri Európy.

Čo je dôležité pri nohejbale, ak chceš vyhrať?

To je jednoduché: musíš ho vedieť hrať, musíš mať dobrú kondíciu a musíš súperov presvedčiť, že neprehráš. Musíš mať plán na každý set ako ho vyhráš, čo urobíš pri každom bode a z akých nedostatkov súpera budeš ťažiť v ktorej časti setu.

Šport môže človeku pomôcť aj pri plánovaní života alebo práce. Len pripomínam, že kľúčovou vecou sú hodnoty vo vašom živote, ale ak viete plánovať ako sa presadiť v športe a robiť v tom progres, tak zrejme budete vedieť to isté robiť v iných oblastiach. Ak im nerozumiete, nemôžte to urobiť ako v športe. V hre sa plánujú konkrétne kroky v časových stopách na dosiahnutie čiastkového výsledku, a potom sa časové stopy spájajú…

Ako sa vyrovnať s úspechom?

S úspechom sa dá vyrovnať len ak má človek správny rebríček hodnôt, inak vedie k sebauspokojeniu a často aj vyprázdneniu. 

Prijať prehru si vyžaduje pokoru. Neprehrať v športe nie je možné. Prehra pomáha k rastu odbornému aj ľudskému.

Nohejbal je kolektívny šport (až na single). V čom vnímaš rozdiel medzi individuálnymi a kolektívnymi športami?

Je pravdou, že dnes už aj v individuálnych športoch je nutná tímová spolupráca, ale kolektívne športy si vyžadujú tímovosť priamo „na ihrisku“, empatiu, využitie prednosti spoluhráča, zodpovednosť voči spoluhráčom, líderstvo. Najdôležitejšie pri skladbe tímu je poznať schopnosti členov tímu v súvislosti s cieľom, ktorý ten tím má.

Okrem rozvoja telesnej zdatnosti a pohybových zručností, čo ešte dáva šport človeku?

Šport núti k sebareflexií a to nie len pre seba, ale aj pred inými. Učí férovosti a ak je vnímaný správne, tak aj k pokore. Prijať prehru si vyžaduje pokoru. Neprehrať v športe nie je možné. Prehra pomáha k rastu odbornému aj ľudskému.

Ďalšou vecou je sebadisciplína, ktorá je možno jedna z najväčších predností športu. Bez sebazaprenia a disciplíny nemôžte dlhodobo napredovať alebo si udržať výkonnosť v športe. Sebadisciplína je podľa mňa to, čo mám urobiť ja, aby sa kolektív, v ktorom som, presadil. Teda nie je to to, čo rád robím alebo sa mi to páči, ale čo je treba. Inak: nejem to, čo mi chutí, ale to, čo môžem jesť, aby som mohol žiť.

V tímovom športe je veľmi potrebnou vlastnosťou schopnosť urobiť záväzok voči spoluhráčom, trénerovi, vedeniu klubu. Mám takú skúsenosť, že ľudia čo vedia prijať určitú pozíciu – záväzok v tíme sa vedia presadiť aj v iných oblastiach.

Naozaj idú pokora a šport dokopy?

Pokora alebo priznanie si slabosti, prehry či nedostatku je základom napredovania v športe a vlastne všade. Aký máte dôvod sa zlepšovať, ak si nepriznáte, že ste zlyhali? A to chce aspoň malú pokoru. Negatívnymi príkladmi sú často niektorí politici, ktorí si nepriznávajú chyby, a teda nemajú ani dôvod nič meniť.

Kto je dôležitejší? Hráč alebo tréner? 

To je ťažká téma, obyčajne si ako hráči myslíme, že vieme viac ako tréner, ale nie je to tak. Nevie to ani Federer (úsmev). Tréner je mimo hru a vy ste v hre, tréner ma nadhľad a vie viac.

Je v športe dôležité dlhodobá perspektíva? Prečo?

Je veľmi dôležitá, ja ju volám cieľ, ostatné je taktika ako sa k cieľu dostať. Neverím, že dôležité veci v športe sa dajú dosiahnuť rýchlo.

Je niečo, čo Ti šport aj vzal?

Určite mi zobral čas pre rodinu a naučil ma aj zlým veciam a tu iste patrí sebeckosť.

Je niečo, čo šport nemôže človeku dať?

Myslím si, že nemôže dať duchovné uspokojenie.

Niektorí úspešní športovci majú problém sa kvalitne uplatniť v živote po ukončení kariéry.

Je to vždy špecifické a neviem to posúdiť.

Máš nejaký vzor v oblasti športu? Niekto, kto ťa inšpiroval?

Mňa najviac inšpiroval už spomenutý Roger Federer kvôli tomu ako vníma šport a ako mu rozumie. Mojím najväčším vzorom bol vždy Diego Maradona napriek tomu, že to bola rozporuplná postava … vysvetliť to by bolo na niekoľko hodín (úsmev). 

Ako sa tieto skúsenosti dajú uplatniť v inej oblasti života, napríklad aj v tom, čomu sa venuješ teraz profesionálne?

Firma našej veľkosti sa dá viesť ako jeden tím. Ak sú ľudia správne motivovaní, dajú sa využiť skoro všetky prednosti športového tímu. Isto sa nedá využiť vnímanie času, v športe môžete mať výsledky zmien v tíme aj 2x do týždňa to v bežnej práci nie je možné. Tiež stres a napätie je v športe častejšie.

Máš nejaký vzor v oblasti biznisu?

Mojim vzorom sú ľudia ako pán Trnka z ESETu alebo firma Sygic. Ľudia, ktorí svoj biznis nespájajú len s touto krajinou, ale vedia sa presadiť vo svete a hrajú fér.

Čo znamená vyhrať v biznise?

Pre každého niečo iné. Pre mňa stále napredovať, zamestnať ľudí a postarať sa im o prácu a zárobok, vytvoriť tím s vnútorným kruhom bezpečia a mať férových obchodných partnerov.

Dnes je mnohý biznis orientovaný na rýchly zisk. Je to aj váš prípad?

Väčšinou rýchly biznis končí exitom teda predajom firmy. Je to legitímne, len naša stratégia je iná. Budujeme firmu na iných princípoch a už má viac ako 14 rokov a naším cieľom nie je prioritne maximalizovať zisk ale budovať firmu – tím, aby vedela vytvoriť produkt, ktorý by ju charakterizoval z pohľadu kvality, inovácií a rozvoja služieb.

Nie je život športovca príliš orientovaný na šport? Nie je to nevyvážený život? To asi nie je Tvoj prípad, keďže si nebol nikdy profesionálny športovec…

Zase je to veľmi závislé, veľmi záleží ako to vnímaš. Pre mňa bol šport vždy dočasná vec a nikdy ma neživil, aj keď bol dôležitou súčasťou môjho života. Vnímam to tak, že v rôznom období života Pán Boh nám otvára iné dvere a môžeme do nich vstúpiť. Pre niektoré veci človek v mladosti nie je zrelý resp, behať 100m po šesťdesiatke sa dá, ale možno už treba merať aj teplotu (úsmev). Zase vo vyššom veku človek môže získať nadhľad.

Ako dnes vnímaš potrebu vyváženého spôsobu života a čo to pre Teba znamená? Akým spôsobom to riešiš u seba?

Keďže moja práca je sedavá a ešte pozerám na obrazovku, tak to je devastačné pre organizmus a je to treba kompenzovať. Vyváženosť je iste dôležitá, už sa hýbem oveľa menej ako v minulosti, ale bez športu si neviem môj život predstaviť. Stále viac pre mňa však znamená duchovný rozmer toho čo robím a tiež zmysel činnosti a osoh pre iných.

Čo je jednou kľúčovou vecou, ktorá zmenila Tvoj život pozitívnym alebo negatívnym spôsobom?

Neviem o jednej kľúčovej veci. O najhoršej v mojom živote nechcem hovoriť. Pre mňa bol dôležitou osobou v živote môj starý otec.

Venuješ sa aj sociálnym projektom, konkrétne projektu Deti Afriky v Tanzánii? Prečo? Ako toto súvisí so športom alebo vaším biznisom?

Asi to nesúvisí, ale napĺňa ma to a robím to rád. Vnímam to ako pomoc ľuďom a dávanie príležitosti. V tomto projekte sa snažíme dať príležitosť chudobným deťom získať vzdelanie, ktoré im otvára viac možností do budúcnosti.

Aké jedno slovo alebo fráza by si chcel, aby si ľudia spájali s Tvojim menom?

Že hrám fér.

Ondrej Kolárovský

Teológ, kazateľ, zakladateľ thinktanku idea-list. Pochádza z Bratislavy-Rače. Študoval teológiu na EBFUK v Bratislave, jeden semester aj na The Lutheran Theological Seminary vo Filadelfii, USA. Pôsobil ako učiteľ, neskôr aj ako duchovný správca. Stál pri vzniku cirkevného zboru Košice – Terasa, cirkevnej škôlky, sociálno – misijného projektu Deti Afriky.