Vyberte stranu

Je viera skokom do tmy?

20. júna 2019

Ako by ste definovali vieru? Opiera sa o opodstatnené dôvody alebo je to presvedčenie bez dôkazov či dokonca napriek dôkazom? Michael Ots hovorí o jednej svojej skúsenosti, keď sa dal do rozhovoru s kaderníčkou, ktorá ho strihala. Pri rozhovore, keď zistila, čo robí a že je aktívnym kresťanom, pozrela na neho v zrkadle a povedala: “Skutočne obdivujem vašu vieru.” Potešil ho jej pekný kompliment. Po chvíli premýšľania sa na ňu obrátil s otázkou: “Ako by ste vy definovali vieru?”. Na chvíľu sa zamyslela a potom povedala: “Viera je schopnosť veriť vo veci, ktoré nie sú pravdivé.”

Keď sa ich pohľady stretli v zrkadle, spýtal sa jej: “Chcete tým povedať, že obdivujete moju schopnosť veriť veciam, ktoré nie sú pravdivé?”. V rozpakoch sa zarazila, pretože si uvedomila, čo vyslovila. Ale presne takýto podobný rozpor je charakteristický pre mnohých ľudí v dnešnej západnej spoločnosti. Na jednej strane ich obdiv voči autentickej viere. Na druhej strane považujú vieru za niečo iracionálne, za niečo, čo je nepodložené a bez relevantných dôkazov. Samozrejme, každý rozumný človek chce veriť len tomu, čo je podložené a pravdivé. Aj preto väčšina ľudí v našej kultúre považuje pozvanie k viere za výzvu k slepému skoku viery – jednoducho veriť, aj keď pre vieru nejestvujú žiadne racionálne dôvody.

 

Lietame lietadlom a veríme, že sa bezpečne dostaneme do cieľa. Dávame peniaze do banky s vierou, že bude o ne dobre postarané. Vstupujeme do manželstva s vierou, že nám to vyjde. Vo všetkých týchto prípadoch je viera založená na nejakých dôkazoch, alebo prinajmenšom dôvodoch, ktoré považujeme za racionálne. Ak máme pre vieru dobré dôvody, nie je to iracionálna viera.

Kresťanstvo hovorí, že viera v Boha Biblie je založená na rovnakom princípe. Pozrime sa na niekoľko racionálnych dôvodov pre kresťanskú vieru v Boha. S väčšinou týchto dôkazov môže bez problémov súhlasiť väčšina teistov. Posledný argument je však špecifický pre kresťanstvo.

 

Aké sú dôvody pre vieru v Boha? 

 

1. Začiatok vesmíru. Bertrand Russell, významný filozof 20. storočia, bol ateista. Keby ste sa ho spýtali, prečo vznikol vesmír, odpovedal by zrejme niečo v tom zmysle, že je to hlúpa otázka, pretože svet vždy existoval. Ale belgický kozmológ Georges E. Lemaître, ktorý bol katolíckym kňazom, objavil niečo významné. Dnes to poznáme ako Veľký tresk. V tejto teórii popisujúcej vznik vesmíru ide o to, že vesmír mal začiatok. To znamená, že priestor, čas a hmota vznikli v nejakom okamihu dejín. Toto niektorým ľuďom spôsobilo vážne ideové problémy. Steven Hawking, sám ateista, povedal: “Ľudia nemajú radi myšlienku o začiatku času zrejme preto, lebo to zaváňa nadprirodzeným zásahom.” Ak mal vesmír začiatok, čo to spôsobilo? Muselo to byť niečo mimo času a priestoru. Ak veríte v Boha, máte riešenie, pretože Boh je mimo vesmíru. Ale ak neveríte v Boha, ako to vysvetlíte? Môžeme povedať, že všetok poznateľný vesmír vznikol bez akejkoľvek príčiny. Ale všetko čo vzniká, svoju príčinu má. Vesmír začal existovať, čiže čo bolo toho príčinou? Toto je problém pre ateistov, ale nie pre kresťanov. Biblia totiž jasne hovorí o počiatku (1M 1:1).

2. Jemné vyladenie vesmíru. Fyzici sa všeobecne zhodujú v tom, že vesmír je veľmi jemne vyladený tak, aby život vôbec mohol jestvovať. Existuje množstvo konštánt v rámci fyziky, ktoré umožňujú život na zemi. A pravdepodobnosť tohto je strašne malá. Napríklad počiatočná entropia musí byť presne nastavená, aby vesmír vôbec vznikol. A pravdepodobnosť, aby to tak bolo, je veľmi nízka. Je to 10 na desiatu a to na 123. Aké veľké je toto číslo? Ak by sme ho chceli celé rozpísať, tak ak by sme napísali nulu na každý atóm, ktorý jestvuje, ešte stále by sme neboli na konci, pretože v celom známom vesmíre je len 10 na 80 atómov. Počet možností, aby takáto situácia nastala (napr. presná hodnota entropie), je oveľa väčší ako počet atómov vo vesmíre. Ide o to, že pravdepodobnosť, aby náš vesmír vznikol, je veľmi malá. A to vyvoláva otázku, prečo vesmír jestvuje? Prečo sa takáto nepravdepodobná vec vôbec stala? Niekto povie, že nepravdepodobné veci sa stávajú. Môžete podať tiket do lotérie a vyhrať. Ale predstavte si, že by ste ju nielen vyhrali tento týždeň, ale aj ten ďalší, a ešte ďalší a stále počas nasledujúcich 10 rokov. Bolo by uspokojivou odpoveďou, že takéto veci sa proste dejú? Nemyslím si. Skôr by prišlo podozrenie, že tu niečo nesedí, že je za tým nejaká inteligencia, ktorá to celé manipuluje. Presvedčenie, že vesmír, v ktorom žijeme, vznikol len tak náhodou si vyžaduje oveľa väčšiu vieru ako viera v Boha. Ak však veríme v Boha, v Boha Biblie, ktorý všetko stvoril, tak samozrejme človek očakáva, že v jeho stvorenstve bude poriadok. Ak ale človek v Boha neverí, stojí pred vážnou otázkou – nielen tou, že vesmír vznikol, ale ako to, že je tak presne vyladený a nastavený, aby v ňom mohol vzniknúť život.

3. Naša racionalita. Samotný fakt, že dokážeme logicky uvažovať vedie k myšlienke, že sme Bohom stvorení. Predstavme si, že Boh nie je a že jediné vysvetlenie toho, že tu dnes sme, je proces slepej evolúcie. Hlavným motorom evolúcie je potreba prežiť. Viac ako čokoľvek iné. Je to oveľa dôležitejšie ako samotná pravda. Evolúcia hovorí, že sme sa vyvinuli, aby sme dokázali prežiť. Ale prečo by sme mali predpokladať aj to, že by sme mali objavovať pravdu? Pravda totiž nie je vždy podstatná pre naše prežitie. Filozof John N. Gray, ktorý nie je kresťanom, hovorí: “Moderný humanizmus je viera, že skrze vedu môže ľudstvo spoznať pravdu, a tak byť slobodné. Ak je ale Darwinova teória prirodzeného výberu pravdivá, spoznať pravdu je nemožné. Ľudská myseľ totiž podľa toho slúži evolučnému úspechu… nie pravde.” Jeden študent raz v diskusii (s Michaelom Otsom) namietal, že niekedy je predsa pravda pre prežitie dôležitá. Je rozdiel medzi mačiatkom a tigrom, ktorý nás môže zožrať. A rozlíšenie pravdy v tomto prípade je pre prežitie dôležité. Síce je to pravda vo fyzickej rovine, ale keď hovoríme o metafyzických pravdách, o Bohu, o význame, zmysle života, tieto pravdy priamo neovplyvňujú naše fyzické prežitie. Väčšina ľudí na svete verí v nejakého boha. To síce nedokazuje, že boh existuje, ale ako vysvetliť fakt, že tak veľa ľudí verí v boha? Odpoveďou môže byť, že je na to dobrý dôvod, že evolúcia priviedla ľudí k tomu, že si vymysleli náboženstvo, že sa ľudia vyvinuli na náboženských. Ale to by potom znamenalo, že evolúcia spôsobila, že ľudia veria v isté veci, ktoré nie sú pravdou. Ale náš mozog je tiež produktom evolúcie. Ako potom vieme, že to, čo hovoríme, pravda je? Pretože naše presvedčenie je výsledkom toho istého procesu. Filozofi si väčšinou uvedomujú tento problém: Ak nejestvuje Boh, hovoria, potom nie je žiaden základ pre presvedčenie, že jestvuje niečo ako objektívna pravda. Ale pravda je predsa dôležitá a ľudia sú ochotní pre ňu aj zomierať. Veríme, že jestvuje. Thomas Nagel, profesor filozofie na univerzite v New Yourku to vyjadril takto: “Evolučný naturalizmus naznačuje, že by sme žiaden zo svojich úsudkov nemali brať príliš vážne, dokonca ani vedecký obraz sveta, na ktorom je samotný evolučný naturalizmus závislý.“ On je ateistom, ale uvedomuje si, že evolúcia samotná nedokáže vysvetliť našu racionalitu. A jeho kniha Myseľ a vesmír to veľmi dobre vysvetľuje. Charles Darwin napísal v liste priateľovi Williamovi Grahamovi 3 Júla 1881: “Ale potom vo mne vzniká obrovská pochybnosť, či úsudky ľudskej mysle, ktorá sa vyvinula z myslí nižších zvierat, majú nejakú váhu alebo dôveryhodnosť. Kto by veril úsudkom opičej mysle, ak v takej mysli nejaké sú?” Skutočnosť, že máme schopnosť racionálne myslieť, nás vedie k myšlienke Boha.

4. Morálka. Každý človek ma nejaký zmysel pre spravodlivosť. Už malé deti sú veľmi citlivé na to, či s nimi jednajú dospelí spravodlivo (napríklad súrodenci). Kto o tom pochybuje, nech skúsi rozdeliť čokoládu medzi deti nerovnakým dielom. Odkiaľ to pochádza? Je veľmi ťažké vysvetliť zmysel pre spravodlivosť bez Boha. Ak nejestvuje Boh, tak všetko čo pozorujeme, len jednoducho existuje. Existuje láska, západ slnka., vražda, ale prečo niektoré veci hodnotíme ako zlé a iné ako dobré? Prečo hovoríme, že niečo by malo byť a niečo by byť nemalo? Socha Melóskej Venuše (Venus de Milo) je všeobecne známa. Socha ženy bez rúk, ktorá je v parížskom Louvre. Na otázku, čo tejto žene chýba, drvivá väčšina ľudí bez zaváhania povie, že ruky. Preto to vieme tak ľahko zhodnotiť, lebo sochu posudzujeme podľa predstavy ideálnej ženy, ktorú máme (a ktorá ruky má). Aj morálne úsudky robíme podobným spôsobom. Vychádzame z predpokladu, že jestvuje nejaký štandard morálky, spravodlivosti, ktorým sa pozeráme na svet. Jeden človek to vyjadril tak, že jediný spôsob, ako vieme povedať, že čiara je krivá, je ten, že ju porovnáme s rovnou čiarou. Prečo je to dôležité? Lebo spravodlivosť je dôležitá. A je dôležitá nielen pre tých, čo chodia do kostola. Je dôležitá pre všetkých ľudí! Podľa Biblie je Boh Bohom spravodlivosti a od Neho pochádza aj náš zmysel pre spravodlivosť. Ale ak Boh nejestvuje, ak sme len výsledkom evolúcie, tak potom vesmír, v ktorom žijeme, je strašne nefér. Silný vyhráva a slabý prehráva. Je to proste tak. Ateista Richard Dawkins to povedal takto: “Napokon nejestvuje žiaden dizajn, ani zmysel, ani dobro ani zlo, žiadna spravodlivosť…”

5. Náboženstvo. Netvrdíme, že všetky náboženstva sú rovnako pravdivé. Niektoré nie sú navzájom vôbec kompatibilné. Zároveň však zatiaľ nepoznáme žiadnu kultúru, ktorá by bola celkom ateistická. Boli pokusy takú vytvoriť (napr. Sovietsky zväz), ale nedosiahli, čo chceli. Zdá sa, že ľudstvo má v sebe vrodený nejaký zmysel pre náboženstvo, spiritualitu, vrodenú túžbu po nadprirodzene, po niečom, čo presahuje fyzický svet. Odkiaľ tá túžba pochádza? Je to len ilúzia, alebo je to založené na niečom skutočnom? Pretože bežne túžby nejakým spôsobom odrážajú realitu. Pocit smädu uháša voda. Máme túžbu po jedle a jestvuje niečo ako jedlo. Jestvuje túžba po sexe a jestvuje niečo, čo ju napĺňa. Čo robiť s univerzálnou túžbou po nadprirodzenom? Je to jediná túžba človeka, ktorá nemá náprotivok v realite? Alebo je to tak ako hovorí Biblia, že Boh vložil do nás večnosť (Kazateľ 3:11)? Ako môžeme vidieť, všetky tieto veci uvedené vyššie smerujú k existencii Boha. Ale ony ešte nedokazujú, že kresťanstvo má pravdu a ani nehovoria dostatočne jasne to, aký je skutočne Boh.

Ježiš

Predstavme si knižného (i filmového) hrdinu Harryho Pottera. Ako by on mohol objaviť existenciu J.K Rowlingej? Veľmi ťažko, pretože ona je jeho autorkou. On by ju nikdy nemal šancu objaviť, pretože on je vo svojom príbehu a ona je mimo toho príbehu. A takto je to s Bohom. Ak sme postavami príbehu, ktorý píše Boh a Boh je mimo tohto príbehu, tak ako by sme Ho mohli niekedy objaviť? Bolo by to práve tak nemožné, ako pre Pottera objaviť autorku jeho príbehu. Ale predstavte si, že by sa ona rozhodla napísať ešte jeden ďalší príbeh. A predstavme si, že v tomto príbehu by bola nová postava – samotná J.K. Rowlingová. A ona by vpísala samú seba do tohto príbehu. V takom prípade by ju potom on mohol objaviť, pretože ona sa stala súčasťou jeho príbehu. A kresťanská viera hovorí, že Boh sa vpísal do príbehu našich dejín. Prišiel ako osoba Krista. Toto je jedinečné tvrdenie kresťanstva. Žiadne iné náboženstvo nič také netvrdí, že by Boh, ktorý stvoril vesmír, vstúpil do tohto vesmíru a odhalil sa v reálnom čase, priestore a dejinách. Ale presne toto tvrdí Biblia. A dejiny to potvrdzujú. Jeho príchod rozdelil dejiny na dve časti. Jeho život bol najvýznamnejší život aký kto kedy žil. A predsa nenapísal žiadnu knihu, nezastával žiaden politický úrad, nikdy necestoval mimo svojej domoviny… Nikdy nemal taký vplyv, aký by sme my ľudia považovali za dôležitý… a na konci života mal len malú skupinu nasledovníkov. A zomrel odsúdený ako zločinec. Ale zamyslime sa nad Jeho vplyvom na dejiny. Nebol len obyčajným človekom. Je tu Boh, ktorý vstupuje do ľudských dejín. Tým, čo Ježiš hovorí, odhaľuje, že je viac ako človek. Tvrdil, že odpúšťa hriechy, ale to môže len Boh… alebo že bude súdiť svet, a pritom iným hovoril, že nemajú súdiť druhých. Tvrdil, že Jeho slová sa nepominú, aj keď sa raz pominú nebo i zem… Božie meno “Ja som” používal vzťahujúc na seba. Tiež prijal to, keď Ho ľudia uctievali. Keď Tomáš povedal Ježišovi po vzkriesení “Pán môj a Boh môj” (Ján 20:28), neodsúdil ho za to, ale napomenul, že mu to tak dlho trvalo.

Tieto Jeho tvrdenia sú potvrdzované aj činmi, ktoré robil. Mal moc nad prírodou, utíšil búrku… nad morom, keď kráčal po jeho povrchu. Mal moc nad nemocami, keď uzdravoval chorých, slepí videli a chromí kráčali, a mal autoritu nad zlom, keď oslobodzoval ľudí od moci zla a diabla. A napokon mal tiež moc nad samotnou smrťou, keďže bol vzkriesený, o čom svedčí mnoho dôkazov (to je téma na ďalší článok).

Kresťanská viera hovorí, že Boh nás nenechal hádať aký je, ale sa nám zjavil, aby sme vedeli nielen to, že jestvuje, ale aby sme aj vedeli, aký je. Božím zámerom nie je len to, aby sme uznali Jeho existenciu, ale jeho zámerom je, aby sme Ho spoznali osobne. Je viacero spôsobov, ako môžeme niečo spoznať. Keď chcete urobiť skúšku, musíte sa naučiť nejaké veci. Ale ak chcete s niekým mať vzťah, je to iný druh spoznávania. Na rande nezačínate otázkami o výške a váhe dievčaťa a akú má krvnú skupinu… Ľudí spoznávame osobne. Preto sa Boh zjavil nielen v prírode, filozofii, vede a dejinách, ale aj v osobe Ježiša, aby sme Ho osobne mohli spoznať.

Hovorili sme o viere, že niektorí hovoria, že viera je skok do temnoty. Ale možno by sme to mali prehodnotiť. Možno namiesto kroku do neznáma to je niečo iné. Uvažujme o dôvodoch pre vieru. Máme dôvody pre vieru v Boha, máme spoľahlivosť Biblie, že je historický pravdivá, máme to, že kresťanstvo dáva zmysel svetu, máme dôkazy o Ježišovi, o Jeho vzkriesení. máme svedectvá/skúsenosti iných kresťanov, ktorí dôverujú Bohu. Je to naozaj krok do neznáma? Alebo je to krok viery? Nasledovanie Krista, viera v Krista nie je viera v niečo, o čom nemáme žiadne dôkazy, ale je to vloženie dôvery v niečo, čo je podložené dôkazmi. Nie je to niečo iracionálne, ale niečo, čo dáva zmysel.

Nasledovanie Ježiša, založené na dôkazoch, ktoré máme, je tá najracionálnejšia vec, ktorú môžeme urobiť. Neodmietajte Ježiša z racionálnych dôvodov. Dovolím si povedať, že je to ešte viac iracionálne, ak by sme odmietli dôvody, ktoré sme tu uviedli.

Možno sa bojíte, čo by to znamenalo pre váš život alebo čo si pomyslia ostatní, alebo nerozumiete, aké by to malo pre váš život dôsledky. Ale neodmietajte kresťanstvo len preto, že si myslíte, že to nie je pravda. Pretože je to pravda, a je hodná viery.

Ak ste nasledovník Krista už aj mnoho rokov, majte väčšiu istotu v tom, čo veríte, že je pravda, a postavte sa za to a nehanbite sa za to. Väčšinu času trávim rozhovormi so študentmi, skeptikmi a ateistami. Predtým ako som to začal robiť, bol som ustráchaný, že čo ak začnem hovoriť a nebudem vedieť odpovedať na ich otázky, a budem zahanbený… ale čím viac to robím, tým viac sa utvrdzujem vo svojej viere. Stretol som skeptikov vo všetkých kútoch Európy a zatiaľ som neobjavil rozumný dôvod pre neveru. Môžeme mať istotu vo svojej viere, a zdieľať ju s druhými.

Osoba Ježiša Krista je to, čo robí kresťanstvo jedinečným v porovnaní s ostatnými vierami. Dalo by sa veľa hovoriť o argumentoch v prospech viery v Ježiša Krista. Tu teraz na to nie je priestor, ale k týmto témam sa plánujeme vrátiť v dohľadnom čase. Okrem argumentov v prospech teizmu, z ktorých sme tu niektoré predložili, mohli by sme hovoriť o dôveryhodnosti Biblie, o tom, akým spôsobom kresťanská viera dáva zmysel pochopeniu sveta, v ktorom žijeme, o dôkazoch o Ježišovi, Jeho historickosti, o dôkazoch v prospech Ježišovho vzkriesenia a tiež o život premieňajúcej skúsenosti mnohých kresťanov.

Podľa seminára Michaela Otsa na konferencii EVS 4.5.2019 v Prešove spracoval Ondrej Kolárovský
https://chcemviac.com/audio/odmena-ktora-stoji-za-to-ii/

Sú náboženstvá o tom istom bohu?

Mgr. Ondrej Kolárosvký

Teológ, kazateľ, zakladateľ thinktanku idea-list. Pochádza z Bratislavy-Rače. Študoval teológiu na EBFUK v Bratislave, jeden semester aj na The Lutheran Theological Seminary vo Filadelfii, USA. Pôsobil ako učiteľ, neskôr aj ako duchovný správca. Stál pri vzniku cirkevného zboru Košice – Terasa, cirkevnej škôlky, sociálno – misijného projektu Deti Afriky.