Vyberte stranu

Hľadanie pravdy – recenzia a úvahy nad seriálom Černobyľ

15. júla 2019

Miniséria od HBO prekonáva všetky rekordy a stáva sa jedným z najlepších seriálov súčasnosti. Skutočný a mrazivý príbeh vo výbornom spracovaní vo vás zanechá niekoľko vážnych otázok.

Keď nepoznáme fakty, to čo považujeme za pravdu, je čiste iba vecou našich osobných preferencií. 

― Ravi Zacharias, The Real Face of Atheism

 

O FILME

Katastrofa v černobyľskej jadrovej elektrárni zasiahla aj vtedajšie Československo, keď sa rádioaktívny mrak po jej výbuchu prehnal aj nad naším územím.  V tej dobe málokto tušil, čo sa vlastne stalo. Spravodajstvo v Československu informovalo o udalostiach v súlade s propagandou a až niekoľko dní po havárii. Pravda sa odhaľovala len veľmi pomaly.

Až po niekoľkých rokoch, keď vznikli rôzne dokumentárne seriály, viac či menej založené na faktoch, sme sa mohli dozvedieť o tejto tragédii trocha viac. Avšak takú mediálnu pozornosť, akej sa tejto udalosti dostalo v posledných mesiacoch, sme doteraz nezažili. Môže za to miniséria Černobyľ od produkčných spoločností HBO a SKY.

Séria láme interné rekordy streamovacich služieb HBO v počte pozretí. Doteraz si ju pozrelo už viac ako 52% všetkých jej predplatiteľov (predbehla aj populárny seriál Game of Thrones, ktorý doteraz držal rekord v počte 46%).

Na stránke IMDb vyletel Černobyľ na prvé miesto a je vcelku iróniou, že prekonal seriál Zázračná planéta. (Aj keď na československej verzii tejto stránky csfd.cz je už “len” na druhom mieste).

Napriek niekoľkým historickým nepresnostiam sa mnohí zhodujú, že ide o najpresnejšiu reprodukciu udalostí, ktoré sa udiali 26.4.1986 130 km severne od Kyjeva. Tvorcovia vychádzali z knihy bieloruskej laureátky Nobelovej ceny – Svetlany Alexievičovej – Černobyľská modlitba.

 

SYNOPSIS

Séria je rámcovaná poslednou životnou etapou prominentného chemika Valerija Legasova (Jared Harris), ktorému vo vedľajších úlohách sekundujú podpredseda rady ministrov ZSSR Boris Ščerbyna (Stellan Skarsgard) a bieloruská vedkyňa Uljana Chomjukova (Emily Watson) – mimochodom z historického hľadiska úplne vymyslená postava, ktorá symbolizuje celý zástup vedcov, ktorí pracovali na vyšetrení alebo likvidovaní následkov celej havárie.

Paralelne sa nám v seriáli rozvíjajú ďalšie dejové línie, ktoré nám chcú načrtnúť pohľady z viacerých zainteresovaných strán. Napríklad pohľad Hasiča Ignatenka (Adam Nagaitis) s jeho tehotnou manželkou (Jessie Buckley), ktorí sú zasiahnutí katastrofou v prvej línii, kedy spočiatku nikto nemá ani tušenie, že toto nie je obyčajný požiar. V posledných častiach zas línia okolo Pavla Gemova (Barry Keoghan), muža zo špeciálnej jednotky určenej na likvidáciu domácich zvierat v okolí Pripjati.

Vykreslenie totalitného režimu, ktorý si mnohí skôr narodení Čechoslováci pamätajú, je veľmi realistické. “Výbuch sovietskeho reaktora? Nemožné.” Ktokoľvek, kto túto dobu nezažil, sa nestíha čudovať. Na čele aparátu stoja neschopní ľudia, ktorí sa na svoje miesta dostali len vďaka poplatnosti systému. Nedokážu alebo nechcú vidieť vážnosť celej situácie. Neuvedomujú si, že potrebujú konať.

Ukazuje sa tu priepastný rozdiel medzi skupinou ľudí, ktorí sú ochotní pre mocenské pozície ohnúť názory aj chrbát tak ako je potrebné, oproti ľuďom, ktorí tak neurobili. Práve z tých povstávajú skutoční hrdinovia, ktorí často urobia rozhodnutie, ktoré ich môže stáť život, len preto, aby zachránili iných. Následky Černobyľskej tragédie sa odhadujú v rozpätí od 4000 až niekoľko stotisíc životov. Nebyť statočných jednotlivcov, mohlo byť obetí oveľa viac.

Dôvod, prečo je rozptyl obetí tak obrovský je fakt, že katastrofu sa dlho darilo držať pod pokrievkou. Spočiatku ani samotní pracovníci elektrárne nechceli veriť tomu, čo sa udialo.
“Výbuch sovietskeho reaktora? Nemožné.”
Práve s týmto predpokladom vstupovali do deja všetci zainteresovaní.
Postupné odhaľovanie pravdy, faktov, a následky ožiarenia, ktoré sa začali prejavovať spôsobovali, že z nemožného a nereálneho sa stalo nielen možné, ale aj mrazivo reálne a ukrutné.

 

PRAVDA A LOŽ

Nielen hlavná dejová línia, ale aj spomínané mikropríbehy, vťahujú do deja a nastoľujú otázky, ktoré sa vrývajú hlbšie pod kožu.
Ako by som sa v danej situácii zachoval ja?
Kedy má zmysel sa obetovať?
Je lepšie zomrieť- ako hrdina, teraz, alebo ako zbabelec zajtra?

Miniséria vyniká v opise transformácie ľudského myslenia. Na začiatku príbehu prichádza človek s istými názormi a predstavami, no pod tiažou faktov a následkov havárie sa tieto predstavy najprv rozpadajú a neskôr radikálne menia.
Posledná časť celej série to veľmi silno zachytáva a zanecháva diváka so silnými emóciami a viacerými otázkami.

Je možné mať o niečom zásadne zlú a mylnú predstavu, a napriek váhe argumentov a nezvratných dôkazov si nepriznať svoj omyl?
Dokáže človek sám seba presvedčiť o tom, že lož je pravda?
Ako dlho v takomto stave môže fungovať?
Ako môže spoznať skutočnú pravdu?

V čom spočíva význam lží? Nie v tom, že ich považujeme za pravdu. Oveľa horšie je, že keď počujeme dostatok lží, nevieme ich rozoznať od pravdy. A čo potom? Už zostáva len zanechať nádej, že pravda príde a namiesto nej sa uspokojiť s rozprávkami. V tých nie je dôležité, kto je hrdina. Chceme vedieť len jedno. Kto to zapríčinil? V tejto rozprávke je to Anatolyj Ďatlov(úvodné slová série)

Akým rozprávkam veríte vy? Niekto nazve rozprávkou dejinné udalosti, iný fyzikálne zákony. Niekto sa nevie zmieriť s prehrou, niekto s bankrotom, niekto s tým, keď mu ublíži blízky človek a povie, že sa to nestalo. Stále túži žiť v ilúzii, že všetko je v poriadku.
V akej bubline vlastne každý z nás žije?
Čomu veríme a na základe čoho?
Je pravda základom našich presvedčení, alebo sú to emócie, zážitky, či fake-news?
A je vôbec pravda dôležitá?

 

SERIÁLOVÉ MYŠLIENKY O ŽIVOTE A PRAVDE

Jedna strana hovorí, že v Černobyle sa nič nestalo, a že je to len maličké žiarenie, kým druhá hovorí, že je to katastrofa a mnohí zomrú.

Je to dôležité?
Kto z nich má pravdu?
Môžu mať pravdu obe strany?
Je pravda relatívna?

Friedrich Nietzsche povedal:
Skutočná pravda o objektívnej pravde je, že druhá spomenutá je fikciou. Každý kandidát na pravdu musí byť najprv vyjadrený jazykom, a jazyk, ako každý vie, nám nedokáže ukázať realitu. Slová sú ako miestnosť plná zrkadiel, ktoré sa navzájom odrážajú a vracajú späť k základným predpokladom, ktoré používajú. Bez toho, aby sme potvrdili čokoľvek o tom, ako veci naozaj sú, nazveme pravdou to, čo súhlasí s našimi vnútornými preferenciami. Je to to, čo nazývame našou interpretáciou sveta, hlavne vtedy, keď chceme zvaliť toto bremeno na iných.”

Dnes mnohí podľa jeho slov žijú. Relativizovanie pravdy je obľúbené a ľahké. Ohýbanie, prekrúcanie či relativizovanie pravdy má svoje dôsledky vždy, nielen v Černobyle.Ako ľudia radi skĺzneme k takej pravde, ktorá “súhlasí s našimi vnútornými preferenciami”, k pravde, ktorá je pravdou preto, lebo to tak cítime (alebo sa tak cítime).

Ale zamlčanie, popretie, alebo relativizovanie pravdy, má svoje dôsledky. V prípade Černobyľu a ožiarenia radiáciou viditeľné už po niekoľkých hodinách alebo dňoch. Je rozdiel byť ožiarený dávkou podobnou röntgenu pľúc, alebo dávkou 400-násobne vyššou. Dôsledky sú v druhom prípade fatálne a aj boli pre množstvo obetí.

Ohýbanie, prekrúcanie či relativizovanie pravdy má svoje dôsledky vždy, nielen v Černobyle. Či si to uvedomujeme, alebo nie. Či ide o manipulovanie volieb, konšpiračné zavádzanie, alebo mediálnu agendu nejakej skupiny ľudí. Mení to jednotlivcov, mení to spoločnosť.

 

PRAVDA – PEVNÝ BOD

Zaujímavé je, ako celá miniséria pracuje s definíciou pravdy.

Byť vedcom znamená byť naivný. Toľko sa sústredíme na hľadanie pravdy, že nemyslíme na to, ako málo nás ju chce naozaj nájsť. Ale ona tam stále je. Či ju vidíme, alebo nie. Či chceme, alebo nechceme. Pravda sa nestará o naše potreby či túžby, nestará sa o naše vlády, ideológie či náboženstvá. Len čaká v zálohe. Stále. Aspoň toto je dar Černobyľu. Kedysi som sa bál, aký význam má pravda. Teraz sa pýtam, aký význam majú lži?
(záverečné slová série)

Jedine predpoklad existencie skutočnej a objektívnej pravdy nám zaručí spravodlivosť, zmysel, “šťastný” koniec príbehu. Jedine ak máme referenčný bod, od ktorého sa môžeme odraziť, dáva to našej existencii a našim činom zmysel. Ináč sa ocitáme v bludisku plnom zrkadiel, z ktorého nie je možné nájsť cestu von.

Je ťažké sa orientovať, keď nedokážeme rozlíšiť pravdu od lži. Postfaktuálna doba narába s pravdou a faktami ľahkovážne. Akoby na pravde vôbec nezáležalo. Ukazujú nám to politici, médiá, konšpirátori. Jedine predpoklad existencie skutočnej a objektívnej pravdy nám zaručí spravodlivosť, zmysel, “šťastný” koniec príbehu.Zdá sa, že sme ako spoločnosť nasiaknutí relativizáciou pravdy. Nevieme, nechceme, alebo nedokážeme pravdu popísať, definovať a rozoznať. V ZSSR to bolo kvôli nedostatku informácií. Dnes je to kvôli ich pretlaku.

Neexistuje zlo a dobro, chyby sa neodpúšťajú, omyly a zlyhania nie sú dovolené. Vytláčame ich na okraj našich životov, facebookových profilov či instagramových príbehov. Všetko musí byť aspoň na oko dokonalé. Zdanlivý pocit slobody, keď si každý môže robiť čo chce, cítiť sa ako chce, bez pravidiel, bez zábran a bez nastaveného zrkadla, ktoré povie pravdu, nás však chytá do slučky na opačnej strane.

Nepripomína to istým spôsobom autokratický režim Černobyľu? Rozdiel je len v tom, že kým v ZSSR je tým jediným a dokonalým “režim”, v dnešnej dobe je to “ja”. Ja som ten, kto definuje pravdu o sebe. Nemýlim sa v tom, ako sa cítim.

Ale je to naozaj tak? Je to pravda? Som naozaj ten, kto dokáže objektívne pozerať na seba?

 

SKUTOČNÉ ALEBO VYMYSLENÉ?

Ako ľudia máme radi skutočné príbehy. Prečo je to tak?
To, že seriál Černobyľ je tak verne spracovaný nás nadchýna. Chceme vedieť, ako to bolo naozaj.
Prečo tak veľmi túžime spoznať pravdu? Prečo nás fascinujú skutočné príbehy?

Je to v nás zakódované. Bez pravdy akoby naše činy nedávali zmysel. Ak nie sme o niečom skutočne hlboko presvedčení, nemá zmysel sa o čokoľvek snažiť. Prečo mrhať svojim životom pre ilúziu?
Chceme zažiť skutočnú lásku, skutočnú slobodu, skutočnú radosť. Nie ilúzie a fikciu. Na to sa tu nikto nehrá. Nechcete mať virtuálnych robotických priateľov, či partnerov / manželov?

Skutočný vzťah, skutočná blízkosť môže existovať len v skutočnom a pravdivom prostredí. Ježiš hovorí: “Poznáte pravdu, a pravda vás oslobodí”. (Ján 8:32)

Skutočná pravda však o nás povie aj veci, ktoré sú nepríjemné. Ktoré bolia. Ktoré ukážu našu pravú tvár. Naše chyby a nedostatky. A tie má každý jeden z nás. Nedokážeme ich potlačiť, nedokážeme sa ich sami zbaviť, nedokážeme pred nimi utiecť.

Ani množstvo fake news, dokonalý sociálny profil na facebooku, historické záznamy, filmy, seriály, knihy, dokumenty – nič z toho nezmení to, kým v skutočnosti sme, aj keby nás vykresľovali ako dokonalých a bezchybných ľudí, či hrdinov, ktorí zachránili svet.

Na konci života sa každý z nás musí postaviť pred zrkadlo a priznať si svoje zlyhania aj to, že s nimi nedokážeme nič urobiť.

Našťastie je tu Jeden, ktorý tvrdí, že niesol trest za naše zlyhania. Ak je správa o ňom pravdivá, a mnohé fakty nasvedčujú, že to tak je, potom to môže zmeniť pohľad na celý náš život.

Nepýtajme sa, či sme ochotní to poctivo preskúmať. Pýtajme sa, prečo by sme chceli žiť v ilúzii a lži?

Tak ako Archimedes potreboval jeden pevný bod vo vesmíre, aby pohol zemou, každý z nás potrebuje pevný bod, aby dokázal definovať to, kým je. Tento bod však musí byť mimo nás.

Biblia tento pevný bod nazýva “Slovom, ktoré sa stalo telom.” (Ján 1:1)

 

Otázky na zamyslenie:

1) Postfaktuálna doba nám prináša mnoho správ a je ťažké sa v nich orientovať. Je zložitosť doby a ťažkosť rozlíšenia pravdy od lži ospravedlnením, alebo dôvodom na to, aby sme pravdu prestali hľadať? Alebo by sme sa o ňu mali usilovať ešte oveľa viac ako predtým?

2) Prečo je pravda dôležitá?

3) Prečo chceme vedieť pravdu a ako sa veci naozaj stali?

4) Má pravda v dnešnej dobe ešte význam? Potrebujeme poznať pravdu?

5) Čo nám pomôže odlíšiť pravdu od lži?

Mgr. Martin Viglaš

Teológ, komunikátor, freelancer. Miluje technologické novinky, rád sa učí a skúša nové veci, chce niekedy zabehnúť maratón, je šťastne ženatý a má (zatiaľ) tri deti. Verí, že zmysel života sa neskrýva v chodení do práce, zveľaďovaní majetku, nezabudnuteľných zážitkoch ani v rodinných vzťahoch.