Vyberte stranu

Život v Tanzánii očami dobrovoľníčky

3. marca 2019

Silvia Žiaková, (28 rokov), pochádza z Košíc, kde absolvovala bilingválne Evanjelické gymnázium J. A. Komenského. Už niekoľko rokov žije v Prahe, kde vyštudovala Vysokú školu ekonomickú, odbor Medzinárodný obchod a po štúdiu potom už aj ostala žiť a pracovať v korporátnej sfére v oblasti marketingu. Zúčastnila sa ako dobrovoľníčka projektu INVYT (8 mesiacov) a INVYT+ (15 mesiacov).

1. Môj príbeh

Ako si sa dostala k dobrovoľníctvu v Afrike?

Začalo to zapojením sa nášho pražského spoločenstva mládeže do podpory vzdelávania chudobných detí na LEA School v Dongobeshi v Tanzánii. Do Tanzánie sa mi podarilo prvýkrát vycestovať v roku 2015 na krátkodobý dvojtýždňový pobyt, ktorý bol organizovaný projektom Deti Afriky. Navštívili sme podporované školy, zoznámila som sa s ich riaditeľmi a dokonca som osobne spoznala naše sponzorované deti. V tom čase Deti Afriky už vysielali druhú generáciu dobrovoľníkov. Táto osobná skúsenosť na mňa zapôsobila tak, že nasledujúci rok som sa rozhodla do projektu prihlásiť už ako dobrovoľník.

Čo vedie človeka k tomu, aby opustil zaujímavú a dobre platenú prácu v Prahe a šiel do buše v Afrike?

Túžbu ísť slúžiť do rozvojovej krajiny som si v sebe niesla už od strednej školy. Pamätám si, ako som si čítala knihy o misionároch v Južnej Amerike alebo Afrike a predstavovala som si, aké by to bolo zažiť to na vlastnej koži. Nakoniec som sa však po maturite rozhodla pre vysokú školu a taktiež prácu v dobre platenej firme. Po niekoľkých rokoch v korporáte a hlavne po mojej prvej návšteve Tanzánie sa vo mne táto túžba opäť prebudila a ja som neváhala.

Priblíž nám miesto, kde si pôsobila.

Žila som v dedinke menom Dongobesh na tanzánskom vidieku. Mali sme však obchody, trh s ovocím a zeleninou, autobusovú stanicu alebo dokonca aj takú maličkú polikliniku s laboratóriom na rozbor krvi. V Dongobeshi som pracovala v dvoch školách, jednej základnej a druhej strednej. Obe školy patria pod LEA ministry a sú podporované projektom Deti Afriky. Na začiatku svojho pobytu som potom ešte občas dochádzala do strednej školy v Maretadu, ktorá sa nachádza na ešte väčšom vidieku. Dom, v ktorom som bývala, bol domom riaditeľa školy LEA. Mala som tam vlastnú izbu so sociálnym zariadením, elektrinu, teplú vodu, vnútornú kuchyňu a ako bonus cca 10 detí samotného riaditeľa1.Nevedela som sa zmieriť s tým, že ženy majú druhotné miesto v spoločnosti, že deti musia ťažko fyzicky pracovať už ako malé, že choroby ľudia neriešia a čakajú ako to celé dopadne.

Čo Ťa prekvapilo, že tam bolo a si to nečakala?

To, čo ma na začiatku naozaj prekvapilo je, že skoro každý tam má mobilný telefón a vie sa bez problémov napojiť na internet. Vo väčších mestách to potom bol zahraničný tovar ako napríklad potraviny dovezené z Indie, USA alebo Európy. nevedela zmieriť s tým, že ženy majú druhotné miesto v spoločnosti, že deti musia ťažko fyzicky pracovať už ako malé, že choroby ľudia neriešia a čakajú ako to celé dopadne

Akým výzvam tam našinec čelí?

Výziev je samozrejme mnoho, treba si zvyknúť na inú klímu, hygienu, jedlo, spôsob cestovania…Pre mňa osobne bolo najťažšie prekonávať kultúrne rozdiely. Sama som si prešla celým procesom kultúrneho šoku, takže som istý čas bola aj frustrovaná.

Napríklad som sa nevedela zmieriť s tým, že ženy majú druhotné miesto v spoločnosti, že deti musia ťažko fyzicky pracovať už ako malé, že choroby ľudia neriešia a čakajú ako to celé dopadne ale napríklad aj to, že ma ľudia vnímali ako bohatú belošku, ktorá môže a mala by každému na všetko finančne prispieť. Tiež tam bol menší výber tovarov a služieb, horšie podmienky na cestovanie, nedostupnejšia zdravotná starostlivosť a občas chýbala aj tá voda alebo elektrina.

Čo konkrétne si tam robila? Čo bolo náplňou tvojej služby?

Na začiatku to bola hlavne pomoc učiteľom v miestnych školách. Snažili sme sa im asistovať počas vyučovania, pričom sme sa zameriavali na praktickú stránku výuky. Taktiež sme vytvárali voľnočasové aktivity pre deti ako napríklad púšťanie filmov, knižnica, športy, počítačový krúžok alebo spevokol. Neskôr som koordinovala projekt podporovaných študentov a riadila komunikáciu medzi českou a tanzánskou stranou projektu. No boli to aj jednorazové aktivity ako oprava testov, sprevádzanie študentov na skautskom tábore či vystúpeniach spevokolu alebo aj príhovory v kostole.

Ako sa Európan vyrovnáva s výzvami dlhodobého pobytu v ďalekej krajine, kde nemá zabezpečený komfort, na aký je navyknutý?

Záleží hlavne na tom, ako je človek vnútorne nastavený. Niekto má rád väčší komfort no niekomu nevadí žiť bez teplej vody alebo elektriny. Ja osobne som mala veľmi dobré podmienky na život takže s týmto u mňa nebol problém. Samozrejme keď počas obdobia dažďov bolo všade vlhko, zima a nešla elektrina a tým aj teplá voda, občas som si pohundrala. Myslím si však, že ak človek ide primárne slúžiť a vie, že ho do toho volá Pán Boh, zvládne aj ťažšie podmienky pre život.

Aký význam má pre Teba táto skúsenosť? V čom je pre Teba formujúca?

Na začiatku som mala tendenciu všetko hneď meniť k európskemu obrazu žitia. Myslela som si, že keď sa Tanzánčania naučia žiť tak ako my tu doma na Slovensku alebo v Česku, tak sa vyriešia všetky ich problémy. Začala som veci riešiť s európskymi okuliarmi na nose, a tým som sa sama dostávala do konfliktov a potom frustrácie. No po pár mesiacoch sa to vo mne zlomilo a začala som chápať, že chyba nie je v miestnych ale vo mne a že postoj k veciam musím zmeniť práve ja. Nakoniec som sa, myslím, adaptovala veľmi dobre. Stala som sa oveľa viac empatickejšou a otvorenejšou voči iným názorom, kultúram a spôsobom života.

1Nie všetky tieto deti sú jeho vlastné, ale pod jeho strechou nachádzajú domov aj ďalší, ktorí to potrebujú.

Mgr. Ondrej Kolárovský

Teológ, kazateľ, zakladateľ thinktanku idea-list. Pochádza z Bratislavy-Rače. Študoval teológiu na EBFUK v Bratislave, jeden semester aj na The Lutheran Theological Seminary vo Filadelfii, USA. Pôsobil ako učiteľ, neskôr aj ako duchovný správca. Stál pri vzniku cirkevného zboru Košice – Terasa, cirkevnej škôlky, sociálno – misijného projektu Deti Afriky.