Myslím, že som bol pripravený, na rozdiel od mnohých, ktorí v tom čase kachličkovali a sem tam šibli očkom na TV správy, že čo je nové? (úsmev) V čase pred Novembrom som bol v kontakte s umeleckou obcou. Umelci sú veľmi neobyčajní ľudia. Vnímaví, tvoriví a preto citliví na slobodu a jej obmedzovanie. Sú to dosť nekonformní ľudia so sklonmi k rebélii, ak ich niekto chce krotiť a ovládať. Samozrejme, že boli aj medzi nimi komunisti, ako napríklad národný umelec, sochár Arpád Račko, ktorý bol v tom čase predsedom krajskej organizácie ZSVU (Zväz slovenských výtvarných umelcov), mimochodom autor 5-metrovej sochy Lenina, ktorá stála pred Bielym domom  v Košiciach.

Je prirodzené, že sa vždy tak trochu stávaš takým, akí sú tvoji sociálni druhovia, s ktorými máš najaktívnejšie vzťahy. Takže to ma ako výtvarníka samozrejme ovplyvnilo a pripravilo na explóziu slobody v Novembri, kde boli umelci jednou z hybných skupín odporu.

Pred Novembrom som bol tiež súčasťou cirkevnej komunity v miestnom evanjelickom cirkevnom zbore, najskôr v práci s deťmi a neskôr aj v košickom ekumenickom mládežníckom hnutí modlitieb TAIZÉ. Tu sme tiež pociťovali limity ateistickej moci a kontroly nad všetkým, čo sa malo diať. Nie všetko povolili a ak áno, nebolo to bez nasadených tajných kontrolórov a agentov. Dnes si to už málokto vie predstaviť, že v každom kolektíve máte „napichnutého“ nejakého spolupracovníka a donášača ŠTB (štátna tajná bezpečnosť). A ono vám potom jedného dňa prišlo predvolanie na výsluch… a potom to nabralo rýchly spád.

Ty si bol aktívny v košickom VPN? Ako si sa k tomu dostal?

Už som v úvode spomenul, že umelci boli tiež štartérom Novembrových udalostí. Bol som vtedy priamo v centre deja, keď sa rozhodlo, že kontakt s verejnosťou bude v našej výstavnej sieni ZSVU (Zväz slovenských výtvarných umelcov) na Hlavnej ulici priamo pri Dóme sv. Alžbety. Keďže som tam pracoval, automaticky som súhlasil s prevzatím zodpovednosti za priestory, organizačné fungovanie centra a postupne som sa stal spolu s Marcelom Strýkom štatutárom KC VPN. Novembrové dni bol taký politický živel, zo dňa na deň sa všetko menilo a my sme za pochodu každý deň do noci hasili ten ľudský a spoločenský požiar, ktorý nastal. Boli sme politickí amatéri, nijako nepripravení na tento dej, preto bolo mimoriadne ťažké spojiť a koordinovať všetkých tých nadšencov denne vstupujúcich na scénu. Snažili sme sa o doporučovanie a overovanie osôb, pretože  nikto nemal istotu, že sa medzi nás neinfiltruje nejaký špiceľ ŠTB.

Slobodu strácame vždy pri zlých rozhodnutiach. Jej opakom je totiž závislosť.

Čo to bolo VPN? Čo ste robili ako VPN? O čo ste sa usilovali? 

Začínali sme ako OF – Občianske fórum, keďže naše prvé priame kontakty s dianím boli priamo s Prahou. Neskôr, v rámci zjednocovania na národnej úrovni, sme sa spojili pod značkou VPN, čo bola skratka výzvy spoločnosti – Verejnosť proti násiliu. V prvej vlne sme sa stretli všetci pripravení. Každý pochádzal z nejakej inej spoločenskej štruktúry. Študentský prúd, herci, umelci, novinári, kultúrni pracovníci, právnici, učitelia a, samozrejme, členovia košického podzemného hnutia. Tento prvý front zápasu za slobodu mal jednoduché no dôležité požiadavky: spustiť otvorenú verejnú diskusiu, v médiách pravdivo informovať o dianí, neskôr kooptovať do riadiacich orgánov štátu a samosprávy nekomunistov, zrušiť v ústave článok o vedúcej úlohe KS (Komunistickej strany) a priviesť spoločnosť k prvým slobodným parlamentným voľbám.

Ako skončilo VPN v Košiciach? Ako a prečo si prestal byť politicky aktívny?

VPN v Košiciach malo svoj podiel na realizovaní zmien v spoločnosti a vybojovali sme na svojom fronte mnoho malých i veľkých zápasov. Pretože nešlo iba o postupné zmeny v ústave, v parlamentnej práci, legislatíve, ale aj zmeny pri nahrádzaní komunistických nomenklatúrnikov, ktorí boli úplne všade, vo všetkých riadiacich funkciách štátu, spoločenských organizáciách a podnikoch. Tam, kde sa dnes konečne predpokladá profesionalita, vtedy stačila stranícka knižka a známosti. Ja som to najďalej dotiahol na poslanca Mestského národného výboru, kde dovtedy sedeli tiež iba komunisti. Tak to mala komunistická strana zariadené! Nemal som politické ambície, chcel som sa občiansky angažovať skôr v oblasti cirkvi, kultúry alebo sociálnej sféry.

Čo pre teba znamená sloboda?

Tak, dnes už ako starý pán, vážim slobodu na iných váhach, ako niekedy predtým. O skutočnej slobode sme v detstve a mladosti nemali páru! Keď vyrastáš v nejakých obmedzeniach a režim ti neumožní „slobodu porovnania“ viacerých možností, nemáš problém. Tak sme rástli a boli vychovávaní, že to je to najlepšie, čo môžeme mať. Akurát v obchode TUZEX sme na pultoch videli, že to nie je celkom tak, že život môže vyzerať aj akosi lepšie. A s pribúdajúcim vekom a prvými „ilegálnymi“ skúsenosťami sme zisťovali, že nám niekto nehovorí celkom pravdu, filtruje informácie, ruší vysielanie západných médií, cenzuruje filmy, kultúru, náboženskú literatúru a nakoniec nedovoľuje ani vycestovať za hranice republiky. Neskôr sa dozvedáš aj o represívnych metódach štátu, ktorými si vynucuje podriadenosť a lojalitu a potláča slobodu jednotlivca i skupiny. Takže neslobodu objavuješ postupne na základe množstva obmedzení, na ktoré v živote narážaš.

Dnes vidím problém slobody ako kresťan v oveľa širšom kontexte. V prvom rade je to dar Boha Stvoriteľa človeku. V tom dare sú zadané základné práva, ktoré mu nesmie nikto uprieť. Napríklad spraviť si z neho otroka akýmkoľvek spôsobom. Sloboda je aj o spoločnej zodpovednosti – moje hranice končia pri tvojich. Nemôžem žiť na tvoj úkor, parazitovať či vykorisťovať niekoho druhého.

Nemôže to byť sloboda – všetko môžem, pretože nie všetko je dobré! A táto hodnota dobra je dnes pre mňa meradlo miery slobody. Hľadám vždy tú dobrú mieru pre seba i druhých a podľa toho sa tvoria hranice mojej slobody. Toto ale vyžaduje, aby mal človek „vykultivovaný apetít“. To znamená pevnú hodnotovú sústavu – étos, ktorá určí tvoje ambície mať a dať!

Bola spoločnosť pripravená na zmeny? Na život v slobode?

Nebola a ani nie je. Slobodu na tomto svete ohraničuje zvonku právny poriadok danej krajiny alebo spoločenstva. A to funguje iba obmedzene, podľa toho aký má kto vnútorný kompas, morálne zásady, charakter. Pokiaľ ju neudáva hlboký vnútorný étos, ktorý sa ukladá v človeku celé desaťročia – nemožno očakávať veľké zmeny. Preto to bude neustále pokračujúci vnútorný zápas, ktorý musí viesť jednotlivec, skupina, národ, aby sme rástli v správnom „užívaní“ slobody. Nie nadužívaní, lebo týmto smerom urobila civilizácia v dejinách mnohokrát kroky hrubo za čiaru spravodlivosti, rešpektu a úcty voči slabším, marginalizovaným, menšinám a pod...

Ako sa pozeráš spätne na tých viac ako 30 rokov? Naplnili sa očakávania? V čom áno, v čom nie?

Spoločnosť vždy predstavuje široké spektrum ľudí  v ktorej je proste všetko dobré i zlé v nejakej zmesi. Problémy sa však riešia zvnútra, nie masovou revolúciou, silou a represiami. To nikdy nevedie k dobrému. Je treba v spoločnosti posilňovať sily, ktoré pôsobia dole a usilujú o tie malé dobrá v komunitách, ovplyvňujú otvorenú diskusiu o spoločenských problémoch a hľadajú lokálne riešenia a formy pomoci.

Moje očakávanie rozvoja slobodnej spoločnosti sa samozrejme naplnili. Dnes sa nemôže nikto vyhovárať, že má málo slobodného priestoru a nemôže ísť svojou vlastnou cestou. Bez rozvoja možností zarobiť si prostriedky na plnenie svojich plánov, bez rovných šancí, bez podpory znevýhodnených, bez stráženia „predátorov“ hľadajúcich „dieru v systéme“, sa táto méta dosahuje veľmi ťažko! Toto sa nezmenilo, naopak, zhoršilo vďaka arogantným elitám, ktoré hranice svojej slobody posunuli na cudzie územia! Takto sa väčšej spravodlivosti, ktorá vedie k väčšej spokojnosti a fungujúcej správe vecí verejných nedočkáme.

Myslíš, že môžeme slobodu znova stratiť? Prečo? Čo sú tie ohrozenia?

Slobodu strácame vždy pri zlých rozhodnutiach. Jej opakom je totiž závislosť. Z mojej súčasnej praxe viem, že verní kamaráti každej závislosti sú klamstvo a kradnutie. Systémovú dieru musíme potom plátať pofidérnymi záplatami. Všetci tí skorumpovaní verejní činitelia svoju závislosť zakrývajú striedaním klamstva a sofistikovaného kradnutia. Bez mihnutia oka! Slobodu potom vždy strieda des a hrôza! Preto je jej stráž posvätná. A všetky posvätné veci na tejto zemi boli dané do vienka predovšetkým cirkvi – je to naša agenda – agenda ľudí, ktorí našli zdroj pravdy a dobra v  Bohu. Je to svätá agenda, v ktorej, žiaľ, cirkev aj dnes veľmi nepodniká. Viesť ľudí k správnemu pochopeniu slobody, jej uchopeniu v osobnom živote i uplatňovaniu v komunite či širšej spoločnosti. Namiesto toho sa venujeme akejsi teoretickej bibliológii, čo vedie tak akurát k pestovaniu zákonníckeho spôsobu života a nie k slobode. Preto v osobnom, alebo spoločenskom živote nedoceňujeme úlohu slobody a bojím sa, že keď dôjde k najhoršiemu, nebude nás viesť tento étos slobody správnym smerom! 

Zoberme si napríklad zrod nacizmu v Nemecku: kedy sa šliapanie po slobode druhých ešte dalo stopnúť? Čo mal vtedy urobiť obyčajný slušný Nemec? Zachovať si svoju slobodu a zastať sa slobody druhých! Keby to urobili milióny, Hitler by musel v prvej vlne naplniť koncentračnými tábormi miliónmi Nemcov, a to by vyvolalo verejnú vlnu odporu, ktorú by nezvládlo žiadne Gestapo. Myslím si, že zlo treba zašliapnuť, kým je ešte malé! Potom sa to už nedá!

Z pohľadu tvojej životnej skúsenosti spred ´89 a potom, ako pozeráš do budúcnosti? V súčasnosti je spoločnosť rozoštvaná, mnohí sú naštvaní, frustrovaní alebo aj unavení… Vidíš v diaľke nejaké svetlo?

Ja nie som rojko ani zasnený pozitivista. Som idealista, ale zároveň realista. Verím vo vyššie ideály, ale zároveň vnímam a poctivo sledujem, kam sa ľudstvo posúva. Vždy ma veľmi zaujímalo, na aký kopec sa človek vlastne štverá? Moja predstava budúcnosti sa kryje s prognózou Biblie, Ježišových a Pavlových výrokov. Trend civilizácie je jasný. Spejeme ku koncu nielen individuálne ale aj celá civilizácia. Ak nás prestáva zaujímať vyššia autorita a jej étos odmietame rešpektovať vo všetkých oblastiach života, dopúšťame sa v živote fatálnych chýb. Šliapeme si po vlastnej slobode, keď ju zapredávame za plytký zisk materiálneho blahobytu. Hnaní za vyššími výkonmi si potom k lepšej kondícii  pomáhame nelegitímnymi cestami – dopingom alkoholom, drogami, liekmi… Zabúdame, že tento náš jedinečný  život je školou hodnôt, okrem iných aj slobody.

Čo znamená byť slobodný? V prvom rade závislý na zdroji života a v druhom nezávislý na ničom, čo ma zbavuje mojej jedinečnosti a odkláňa od naplnenia zmyslu môjho bytia. Veď hriech je vlastne minúť cieľ. A potom sa tu rodí a množí  nesloboda v mnohých agresívnych podobách závislostí, ktoré človeka zbavujú ľudskosti a dôstojnosti.

Aká bola tvoja cesta k viere?

Začala záchranou, preto aj o mne platí, komu bolo mnoho odpustené – ten mnoho miluje. Viera v existenciu Boha je pre mňa hlboko logická. Kristov zápas o človeka, jeho znovunavrátenie k pôvodnej podstate, jeho zástupná obeť za mňa – to všetko má v mojom porozumení života hlbokú nespochybniteľnú logiku. Logos – to tvorivé slovo, ktoré bolo na počiatku, objavujem v každom detaile života a je akýmsi kódom, ktorým odomykám všetky dôležité pravdy. To Slovo začalo od počiatku liečivú kúru každého z nás v našom rozhádanom a disharmonickom manželstve.

Nebyť toho, dnes by sme za sebou nemali 40 rokov spoločnej cesty, 5 jedinečných detí a úžasný príbeh formovania cirkevnej komunity.
K tomu ma na ceste viery fascinoval obraz komunity z biblickej knihy Skutkov apoštolov, čo predurčilo môj i náš život na nasledujúce štvrťstoročie. Stali sme sa budovateľmi komunity so všetkým, čo k nej patrí, takže nie len nejaký nedeľný kresťanský život, ale rozhodli sme sa žiť naplno v spoločenstve bohatom na aktivity, vzájomnú službu i pomoc v raste, podporu slabších. Bola to dynamika často až na pokraji síl, ale tak to malo byť! Neľutujem ani chvíľku!

Ľubo Badiar vedie v súčasnosti službu pomoci ľuďom z ulice – Samaritán v Košiciach.

Ako vnímaš cestu cirkvi počas uplynulých 30 rokov?

Ako aktívny člen cirkvi pôsobiaci v mnohých funkciách nevidím veľký posun. Cirkev potrebuje prejsť reformou. Mám o nej svoj obraz, ktorý som sa počas tých 25 rokov snažil s mnohými ďalšími presadzovať. No nešlo to! Misijná stratégia aplikovaná na rýchlo sa meniacu spoločnosť z nášho pera – zapadla prachom, štatút o diakonáte laikov, ktorí by boli aktívnymi v rôznych službách v cirkvi – odmietli samotní duchovní, rodinné spoločenstvá ako kľúčová generácia ktorú treba posilňovať – sa bezmála dostali do čiernej knihy nežiadúcich aktivít, rôzne alternatívy bohoslužby – dodnes nie sú schválené, stretávanie sa v malých skupinkách – bolo dlho považované za herézu.

Naďalej sme prevažne kostolnou cirkvou a aj preto mladí odchádzajú do menších „rodinnejších“ spoločenstiev, za vzťahmi blízkosti a prijatia. Cirkev musí byť primárne o vzťahoch blízkosti a prijatia každého prichádzajúceho zvonku. O službe navonok ani nehovorím. Stále tu platí: Sme sebe! Pravdepodobne, tak ako aj veľké cirkvi v západnej Európe, začneme hľadať nové cesty až po vyprázdnení kostolov a odumretí mnohých farností.

Čo si robil v cirkvi?

V cirkvi som robil asi všetko. Prešli sme s mojou manželkou prácou s deťmi ešte počas totality, potom som spolu s viacerými laickými spolupracovníkmi začal skladať dokopy komunitu vysokoškolákov a pracujúcu mládež. Neskôr sme položili dôraz na prácu s rodinami, založili RoS (Rodinné spoločenstvo) v Košiciach a postupne aj na celom Slovensku. Organizovali konferencie o rodine, snažili sa integrovať do výchovy laikov učenícke princípy v skupinkách podľa Navigátorov, pripravovali ľudí k misii vo svete v rámci anglikánskeho modelu TOM (The Order of Mission), kultúrnu evanjelizáciu podľa zborov Willow Creek v USA, formáty nedeľných spoločenstiev s hudbou, videom, divadlom, osobnými svedectvami, vzťahmi priateľstva pripravované mimo kostola v kinosálach a divadelných sálach v Košiciach. Všetko inšpirované príkladom zo Skutkov apoštolov. Snažili sme sa „stvoriť“ cirkev ako skutočnú rodinu, živé telo, priateľské vzťahy a relevantné kultúrne formy pri ponúkaní evanjelia.

V súčasnosti si mimo svetla kamier, čo robíš teraz?

Stal som sa plnohodnotným dôchodcom, čo pre mňa znamená vstup do finálnej fázy života. Myslím, že som už „za vodou“, čo sa týka výkonov, projektov, reforiem. Zameral som sa na službu v CPB Samaritán (Centrum pomoci bezdomovcom), pretože v tom vidím veľmi zmysluplnú službu a zanedbanú oblasť kresťanskej dobročinnosti, najmä v protestantizme. My hrdo vyhlasujeme, že sme cirkvou slova a hovoríme najmä o viere, jej raste, veľkosti a dôležitosti, zabúdajúc, že viera bez skutkov (dodávam milosrdenstva) je mŕtva sama v sebe! Protestantské „sväté“ slová sú láska-viera-pravda-milosť. O dobre, dobrote, dobrotivosti, dobročinnosti nepočujete kázeň ako je rok dlhý. Prečo? Myslím, že v našom prostredí neexistuje teológia dobra a preto ľudia v zmysel a hodnotu neveria, pretože o tom nemajú poňatia. Veríme, že Božia milosť je na nás vylievaná nanovo každý deň – ale rôzne podoby milosrdenstva ktoré by sme mali konať medzi ľuďmi – to je naše veľké manko!

Čo by si ešte chcel dosiahnuť? 

Moje miesto, spolu s malým tímom kolegov je dnes medzi lúzrami tohto sveta. Lúzer je v mojom slovníku človek, ktorý sa v živote stratil. Ba čo viac, stratil úplne všetko, čo má hodnotu. Mojím poslaním v tejto službe nie je robiť sudcu – prečo sa to stalo, akou mierou si to zavinil sám, ale mu dostupným spôsobom sprostredkovať Božie DOBRO! V tejto dobročinnej práci sme vybudovali tím spolupracovníkov, ktorí v širšom, podpornom kruhu posielajú pravidelne peniaze na túto službu, alebo zbierajú ošatenie, obuv, prikrývky i trvanlivé potraviny.

V strednom kruhu sú to ľudia spojení v tímoch, ktoré varia jedlo zo svojich surovín. Tu patrí skupina košických baptistov, evanjelikov a niekoľko kuchárok z Košíc. V strede tejto služby dnes stojí 8 ľudí, ktorí stoja denne za výdajným pultom. Ja robím v Samaritáne všetko, čo je treba. Od organizácie služby, komunikáciu s klientami cez varenie a výdaj jedla, nákupy surovín až po rozvoz šiat do komunitných centier a rómskych osád. Službu som si obľúbil, pretože verím v zmysel akéhokoľvek dobra, ktoré má úžitok pre druhých. I keď by to bolo iba jedno jedlo denne. V Božích očiach sú za ním dary ľudí, námaha uvariť dobrý pokrm a ochota tých, ktorí ho s láskou a povzbudením prídu osobne podať ľuďom v núdzi.

Myslím, že cirkev na západe, ktorého súčasťou sme sa postupne stali, uviazla v mainstreame kultúry príjemných a bezpečných aktivít. Naším cieľom v Samaritáne je nielen prakticky pomáhať tým najnúdznejším v našom meste, ktorých život už v mnohých podobách stráca znaky ľudskosti, ale aj motivovať k praktickému milosrdenstvu ľudí navôkol. Bez ohľadu či sú veriaci, alebo ateisti. Ak sa nasťahuje nezištné a obetavé dobro medzi ľudí, prinesie im to pokoj a pohodu, a bude ich to zároveň navigovať k zdroju toho dobra.

Dobro má iba Božiu podstatu. Pre seba si môžeme ukradnúť iba zásluhy pri konaní dobra. Dobro zostáva Božou substanciou, preto potrebujeme porozumieť dobru a uveriť v jeho moc v živote. Toto bude zrejme už moja posledná misia na tomto svete. Ak sa to v najbližšom čase podarí, chcel by som tejto „osvete“ venovať väčší priestor v nejakom učeníckom procese, možno aj online, ktorý by sa mohol časom pretaviť do bohumilej praxe! Aby sme neboli cirkvou mnohých rečí a chýbajúcich skutkov dobročinnosti a milosrdenstva voči svetu.

ilustračné foto: archív Ľuba Badiara

článok bol pôvodne uverejnený v Postoji