Náboženský život USA je z pohľadu Európy špecifický, odlišný a zaujímavý. Jedno zo zaužívaných klišé je hovoriť o puritánskej Amerike. Náboženský život v USA sa však za posledné desaťročia tiež výrazne mení.

V celej krajine existuje množstvo Američanov z robotníckej triedy, ktorí sa idemtifikujú ako veriaci, ale nenavštevujú kostol, synagógu ani mešitu. Toto má dôsledky ako pre súčasný stav amerického náboženkého života tak i pre budúcnosť náboženských inštitúcií USA. Zatiaľ čo Američania z robotníckej triedy sa nehlásia k náboženstvu vo výrazne menšej miere ako stredná a vyššia stredná trieda, je pri nich najmenšia pravdepodobnosť, že chodia do kostola. To sú výsledky novej správy „Stav robotníckej triedy“, ktorú zostavili Deseret News a HarrisX.

…zatiaľ čo u Američanov zo strednej a vyššej triedy je väčšia pravdepodobnosť, že budú pravidelne chodiť do kostola, je pri nich menej pravdepodobné, že budú zastávať konzervatívnejšie alebo striktnejšie náboženské presvedčenie.

Respondenti, ktorí sa identifikovali buď ako „nižšia trieda“, „chudobní pracujúci“ alebo „robotnícka trieda“, najčastejšie uviedli, že „takmer nikdy“ nenavštevujú kostol. Čím vyššie boli ľudia na príjmovom rebríčku, tým väčšia bola pravdepodobnosť, že budú navštevovať kostol, synagógu alebo mešitu. Je to zaujímavé aj preto, lebo s výškou príjmu súvisí vo všeobecnosti aj výška vzdelania. Prečo je to tak?

Nezdá sa, že by práca na zmeny bola jediným dôvodom a už vôbec nie je postačujúcim vysvetlením tohto fenoménu. Tých dôvodov, prečo Američania z robotníckej triedy nie sú prítomní v laviciach kostolov, je viac. Podľa Phila Schwadela, profesora sociológie na University of Nebraska-Lincoln, dôvody zahŕňajú celé spektrum a to od politiky identity až po skutočnosť, že náboženské inštitúcie – ako aj v Amerike tradične rozšírenú občiansku participáciu v širšom zmysle – majú pod palcom viac vzdelaní Američania a príslušníci strednej a vyššej triedy.

Svoju úlohu zohráva aj vzdelanie a kultúrne zázemie. Už spomínaný Schwadel vidí ako jednu z príčin aj to, že Američania zo strednej a vyššej triedy sú viac socializovaní. Títo ľudia sa s väčšou pravdepodobnosťou zapájajú do dobrovoľníctva, rôznych asociácií rodičov a učiteľov, ako aj neoficiálnych organizácií, ako sú napríklad knižné kluby. To všetko spolupôsobí tak, že príslušníci strednej a vyššej triedy majú širšie sociálne siete a pociťujú väčší pocit spolupatričnosti s ostatnými.

Toto síce nie je úplná novinka, ale tento trend sa počas rokov zhoršuje v neprospech prílušníkov nižšej vrstvy. A keďže príslušníci strednej a vyššej triedy svojim vplyvom dominujú v náboženských inštitúciách, začínajú ich aj formovať. To vedie k k tomu, že Američania nižšej triedy a menej vzdelaní sa cítia byť v cirkvách čoraz menej vítaní, pretože tie nereflektujú ich život a necítia, že by v nich mali svojich reprezentantov.

Iným paradoxom je, že zatiaľ čo u Američanov zo strednej a vyššej triedy je väčšia pravdepodobnosť, že budú pravidelne chodiť do kostola, je pri nich menej pravdepodobné, že budú zastávať konzervatívnejšie alebo striktnejšie náboženské presvedčenie. Sú ladení hodnotovo skôr liberálnejšie. Schwadel poukázal na to, že tieto rôzne rozdiely môžu viesť k rozkolom. Dobrým príkladom toho sú napríklad rozpory v Zjednotenej metodistickej cirkvi (UMC), ale nielen tam.

Spôsob, akým stredná a vyššia trieda ovplyvňuje americké cirkvi, je jedným z dôvodov, prečo je v súčasnosti ešte väčšia pravdepodobnosť, že Američania budú meniť svoju cirkevnú príslušnosť. Američania sú v otázke príslušnosti k cirkvi viac pragmatickí a nezohráva v tomto pri nich rodinná tradícia takú silnú rolu ako v Európe. Jednoducho, keď nie sú spokojní s kultúrou ich súčasnej cirkvi alebo majú pocit, že sa k nej nehodia, idú hľadať niečo iné. Podľa Schwadela sa to prejavuje v určitom náraste tzv. nedenominačných protestantských cirkví. Hovorí, že „viac protestantov je teraz nedenominačných cirkvách, ako tých, čo patria ku konkrétnym denomináciám.“ Ďalším dôsledkom však je, že keď títo ľudia, ktorí sa identifikujú ako nábožní, opustia svoju cirkev, a nenájdu pre seba uspokojivú alternatívu, často sa celkom prestanú zapájať do organizovaného náboženského života.

Ľuďom, ktorým prekáža straníctvo v cirkvi a bránia sa zaraďovaniu do tábora buď demokratov alebo republikánov, môže vadiť, že cirkevní predstavitelia sa snažia naučiť členov zhromaždenia, čo si majú myslieť. Pripomína to návrat do predrevolučných dní, keď bola Amerika britskou kolóniou a Anglikánska cirkev bola využívaná na kontrolu prvých osadníkov.

Podľa Daniela Coxa z American Enterprise Institute si v niektorých prípadoch ľudia zachovali svoju náboženskú identitu, aj keď opustili cirkev. Definovanie seba samého ako náboženského považujú naďalej za zmysluplné, alebo sa možno ešte stále držia niektorých základných princípov náboženstva či náboženskej morálky. Ale náboženská identita u nich nie je spojená s konkrétnou komunitou alebo náboženskými prejavmi.

Paradoxne, iní ľudia, ktorí nie sú návštevníkmi bohoslužieb, prijali náboženské označenie práve preto, že je spojené s určitou komunitou. Súvisí to s politikou. Cox hovorí, že kresťanská identita sa čoraz viac spája s politikou. Pre mnohých táto náboženská nálepka neznamená výlučne vieru v kresťanskú doktrínu ani členstvo v určitej kresťanskej komunite. „Byť kresťanom je skôr spojené s konkrétnymi politickými hodnotami alebo témami,“ hovorí Cox, ktorý poukázal na údaje z Pew Research Center, ktoré ukázali, že silní Trumpovi priaznivci sa s väčšou pravdepodobnosťou po novom identifikujú ako evanjelikáli. To sa však nevyhnutne nepremieta do návštevy kostola. Ďalší výskum identifikoval Američanov, „ktorí nie sú kresťania, ale sa identifikujú ako evanjelikáli alebo znovuzrodení kvôli svojim sympatiám s Trumpom a konzervatívnou politikou,“ hovorí Cox. Tento posun k „politickému evanjelikalizmu“ bez priameho náboženského obsahu a praxe má vážne dôsledky pre tých, ktorí skutočne do kostola chodia, ako aj pre pastorov, ktorí ich vedú.

Ďalšou možnosťou je sociologické vysvetlenie. Sociologický dôvod súvisí s úpadkom americkej občianskej a sociálnej architektúry. Za posledných 20 až 30 rokov Spojené štáty zaznamenali veľký pokles rôznych aktivít a organizácií založených na členstve. Postmoderný človek sa intuitívne bráni formálnemu členstvu. Samozrejme, to sa týka aj náboženských organizácii. Ľudia nie sú v týchto oblastiach tak aktívni ako v minulosti, no označenie „náboženský“ si zachovali. Nejakým spôsobom je to pre nich zmysluplné, ale nesúvisí to s konkrétnou komunitou alebo náboženským správaním.

Cox sa domnieva, že aj posun od zamestnaneckej ekonomiky smerom ku nezávislej by mohol v určitých skupinách ľudí zohrávať úlohu v klesajúcej návštevnosti kostola. Na jednej strane sa ľuďom otvárajú nové pracovné príležitosti, ale narušuje sa ich pravidelný týždenný režim „od – do“. A to si vynucuje zmeny v návykoch ľudí. Pracovná vyťaženosť tiež spôsobuje, že víkendy sú krátke a vzácne. A keď je rodina konečne spolu, radšej jej členovia trávia čas oddychom alebo si chcú užiť čas spolu ako rodina.

Iní vnímajú, že cirkvi neponúkajú dostatok programov vhodných pre rodinu alebo mladých a to vzbudzuje dojem, že cirkevní predstavitelia nie sú v kontakte s potrebami a želaniami ľudí. Ale to už otvárame ďalšie témy…

Svet sa neustále mení a cirkev potrebuje reagovať na zmenenú realitu, pokiaľ ju sama nie je schopná pretvárať. V Európe je situácia historicky v mnohom odlišná, ale z niektorých trendov v USA je možné sa poučiť aj u nás.

____________________________________

Zdroj: Working Class Religious But Not Attending Church

Ilustračné foto: Jon Tyson, Unsplash

Grafy: Deseret News