Spoznávať národ Rómov je pre mňa stále objavovanie. Ich história sa začína v Indii, kde pravdepodobne patrili ku skupine Dómov, ktorí tam vlastne žijú dodnes.

Asi v 9. a 10. storočí začali predkovia dnešných Rómov opúšťať Indiu a cez Perziu, Arméniu a Malú Áziu sa postupne dostali na európsky kontinent. Čo za tým bolo? Prečo odišli zo svojej domoviny? O tom dodnes existuje množstvo hypotéz. Jedna z nich je, že ich migračné vlny súviseli s hľadaním novej obživy, s rozširovaním okruhu záujemcov o ich výrobky a služby (boli výborní kováči, vedeli pracovať s drevom, opravovať mnohé veci v domácnosti). A tiež pravdepodobne hľadali priaznivejšie podmienky pre svoje bývanie. 

Za roky môjho spolunažívania s Rómami som zistila, že ich minulosť, ale aj prítomnosť je výnimočná. Výnimočná v tom, že si dodnes strážia svoje zvyky a životný štýl, strážia si svoje súkromie, svoje rodiny. V jednej knihe o Rómoch som čítala zaujímavé konštatovanie od Evansa Pritcharda: „Som si istý, že oveľa ľahšie je vstúpiť do primitívnej malajskej či africkej komunity než k Rómom. Malajzania ani Afričania si nevybudovali také barikády ako Rómovia. Rómovia totiž žili stáročia v spoločenstvách, ku ktorým nepatrili.“ Tým, že sa stretávali s inou, pre nich neznámou kultúrou, začali si o to viac chrániť to „svoje“. Nie je to preto, že by nechceli spolunažívať s inými ľuďmi v zhode, ale preto, že vnímali svoju inakosť. A stretávali sa a dodnes sa stretávajú s odmietnutím tejto inakosti. A tak ochrana „toho svojho“ sa pre nich stala do určitej miery jedinou istotou v cudzom svete.

Iba keď začnem vnímať seba ako blížneho pre iných, potom aj tí ľudia na druhej strane budú moji blížni.

Rómovia nie sú samotári. Svoj život trávia v rómskom spoločenstve. Individuálne obydlie nepoznajú. Rómska rodina („familija“) je omnoho väčšia ako naša nukleárna rodina. Okrem manželov a detí sú jej súčasťou aj vydaté (ženaté) deti s ich deťmi a manželskými partnermi, starí a prastarí rodičia i ďalší príbuzní. Tak, ako nepoznajú oddelené bývanie pre jednotlivca, je im cudzie i individuálne súkromné vlastníctvo – to u nich nahrádza vlastníctvo rodinné. Mať rodinu a mať veľkú rodinu je dodnes to najväčšie bohatstvo v ich komunite.

Sama v sebe som prežívala boj s otázkou: Ako je to možné, že si dovolia mať toľko detí a pritom nevidia, ako chudobne žijú? Poznáte ten moment zo svojho života, kedy máte chuť zatriasť človekom a povedať: „Už stačilo!“? Za tie roky som ho prežila v osobnom stretnutí s Rómami veľakrát. Ale práve vďaka tomu, že som mala možnosť nahliadnuť do ich súkromných životov a rodín, som zistila, že nemáme právo siahnuť im na toto bohatstvo. Aj keď pre nich to znamená, že sa častokrát o to viac prepadnú hlbšie do svojej chudoby. Chudoby generačnej.

Podľa odborníkov definícia generačnej chudoby znie: „Generačná chudoba je chudoba aspoň dvoch po sebe idúcich generácií., kde sa jedinec stretáva už omnoho dlhšie s ľuďmi v generačnej chudobe.“ Vďaka tomu, že svoj život žijú v tejto skupine ľudí, sami v sebe nepociťujú nádej na zlepšenie a dochádza u nich k postupnému zmiereniu sa s touto chudobou. A tým aj k tomu, že aj ďalšia generácia sa rodí do generačnej chudoby. V mnohom táto generačná chudoba v ich prípade vyviera zo spôsobu ich života, ale pravdou je, že je aj dôsledkom dlhoročného postoja majoritného obyvateľstva. Uvedomila som si, že môj vzťah voči nim nemôže byť založený na postoji: „Kým sú oni“ , ale na postoji : „Kým som ja, kým Sa mám ja stať pre nich.“

V spolužití s Rómami som objavila posolstvo podobenstva O milosrdnom Samaritánovi v novom kontexte. Je to jedno z najznámejších podobenstiev. V ňom sme Ježišom konfrontovaní s naším osobným postojom voči iným ľuďom. Bežne si totiž pri kontakte s inými ľuďmi a pri uvedomovaní si toho, čo voči nim cítime, položíme otázku: „Je to môj blížny?“ Presne túto otázku sa opýtal Ježiša vzdelaný muž spomedzi farizejov: „Kto mi je blížnym?“ On na túto otázku odpovedal príbehom „O milosrdnom Samaritánovi“. Pôvodná otázka je týmto podobenstvom preformulovaná na otázku: „Komu si blížnym ty?“ (porovnaj evanjeliový príbeh Lk 10:25-37).

Do protikladu tu Ježiš postavil ctihodných a vážených ľudí v spoločnosti, príslušníkov toho istého národa, ako bol zranený pri ceste. A predsa mali dôvod obísť zraneného. A na druhú stranu postavil Samaritána, pre Židov absolútne neprijateľného človeka a už vôbec nie nejaký vzor pre adekvátne správanie sa. A v tejto konfrontácii Ježiš mení otázku a pýta sa:  „Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov? “

To je to, čo nás chce tento príbeh naučiť. Položiť si tú správnu otázku bez dôrazu na naše vlastné JA, bez egocentrizmu, ale pýtať sa: Som blížnym tomuto človeku? A ak áno, čo to pre mňa znamená byť mu blížnym?

Možno ešte lepšie tento príbeh pochopíme, ak namiesto židovského národa a Samaritáncov vymeníme postavy za tie z našej doby. Koľkokrát sme mohli pomôcť človeku v jeho ťažkej situácii a neurobili sme to? A napokon sme boli svedkami toho, že pomohol niekto, od koho by sme to vonkoncom nečakali.

Pamätám si príbeh jedného nerómskeho dievčaťa, ktoré utieklo z domu. Malo doma veľmi ťažké podmienky, bolo zneužívané. Nenašlo pomoc u svojich blízkych, ani v škole, ani u nikoho, od koho by sme čakali, že pomôže. Napokon ju prichýlili v rómskej osade. Niekoľko dní žila v rómskej rodine, kde sa o ňu s láskou starali a ona sa tam cítila dobre. Nebola im na obtiaž a podelili sa s ňou o to málo, čo mali. Napokon v spolupráci s tamojšími farármi a ďalšími komunitnými pracovníkmi sa jej podarilo pomôcť a ju, aj jej sestru, vziať z rodiny, kde prežila toľko bolesti.

To, ako sa správame voči sebe navzájom v majorite, ale aj vo vzťahu majority k minorite, stojí na odpovedi na Ježišovu otázku: „Kto z týchto bol blížny…?“

A jediná správna odpoveď je: Ja som blížnym aj týmto ľuďom, ktorí žijú na hranici spoločnosti. Je to naše rozhodnutie stať sa pre nich „milosrdným Samaritánom“. Potrebujeme ich prijať takých, akí sú. A až potom môže nastúpiť túžba pomôcť meniť niektoré ich postoje a stavať mosty. Kým neuvidíme sami seba v pozícii milosrdného Samaritána, a teda nepoložíme si tú správnu otázku: „Som blížnym tomuto človeku?“, dovtedy rómsku komunitu stále budeme vnímať ako problém, otázku, niečo, čo treba riešiť. Iba keď začnem vnímať seba ako blížneho pre iných, potom aj tí ľudia na druhej strane budú moji blížni. A o to ide. Aby sme v rómskej komunite našli a uvideli svojich blížnych.

Keď milosrdný Samaritán podal pomocnú ruku zranenému pri ceste, začal sa proces uzdravovania. Podobne to platí aj v situácií vzťahov majority k minorite. Až keď sa staneme blížnymi Rómov, môže nastať proces uzdravovania. Až potom môžeme začať stavať mosty a podať pomocnú ruku. Dovtedy stále bude pre nás ľahšie „vyhnúť sa“, ako „zostať a pomôcť“. Je to výzva, ale určite stojí za to ju prijať.

__________________________________________________________________

Zdroje a literatúra:

Štát Dómov

Fakty o Rómoch

Ruby K. Payne, PhD. a spol; Mosty z chudoby, str.55, rok vydania 2010

foto Unsplash a Pixabay