Slovo charita nesie v sebe latinský základ slova charis – čo znamená milosť – milosrdenstvo. Charis je základnou doktrínou kresťanského učenia a znamená Božie bezpodmienečné prijatie človeka v Kristovi – v akte jeho záchrany pred úpadkom a smrťou.

Zo strany človeka sa žiada iba viera – úprimné priznanie svojej stratenosti a prosba o pomoc. Boh od človeka nechce, aby na sebe tvrdo pracoval, konal dobro, množil dobré skutky – aby si takto zaslúžil spásu. Nie, dostáva milosť, amnestiu, odpustenie ako dar – iba na základe viery, ktorá hovorí: Bože, sám to nedám, potrebujem ťa!

Domov je najdôležitejšia destinácia v živote. Nie je to primárne o dome, byte, ale o blízkych, pevných vzťahoch. Miesto, kam sa vždy môžeš vrátiť.

Tu kdesi sa v protestantizme charis stráca. Akoby omilostený človek už nič nemusel. Oddáva sa Božej dobrote, opatere a láske a venuje sa posilňovaniu svojej viery a prežívaniu vzťahu s Bohom. Namieste je však otázka, či človek obdarený Kristovou identitou nie je nositeľom jeho charis – Božieho milosrdenstva? Ak áno, tak je pozvaný k nezištnému, obetujúcemu sa milosrdnému životu Kristovho nasledovníka! Tým sú kresťania svetlom sveta!

CHLIEB NÁŠ KAŽDODENNÝ

Otčenáš je kultová kresťanská modlitba sformulovaná samotným Majstrom na požiadanie jeho učeníkov. Iba jej jediná krátka časť sa týka našej dennej fyzickej potreby: Chlieb na každý deň, daj nám, Pane.

Prečo chlieb, a nie bývanie, oblečenie, vzdelanie, práca? Všetky naše potreby sa dajú odložiť. Na kratší alebo dlhší čas. Jedine jedlo sa nedá odkladať bez negatívnych dôsledkov, s výnimkou zmysluplného pôstu! Pravidelný prísun zdravého jedla je základom zdravého rozvoja ľudského organizmu.

V prístupe k ľudskej núdzi musíme vidieť túto potrebu ako prioritu. Preto potrebujeme viac malých vývarovní, ktoré poskytnú zadarmo hladným a podvyživeným tohto sveta dennú porciu jedla. A podať im ju s patričnou prajnosťou a úctou! Nepohŕdajme touto „malou službou“ nasycovania hladných, lebo jej význam zdôrazňuje v modlitbe Otčenáš sám Boh ústami Ježiša Krista.

BOL SOM NAHÝ…

Medzi geniálnymi Kristovými príbehmi – takzvanými podobenstvami – sa vyníma jedno, ktoré šokuje svojou priamosťou a praktickosťou.

V príbehu o súde nad národmi sudca oddeľuje ovce od kozlov podľa toho, ako sa postavili k extrémnej biede a núdzi ľudí počas svojho života. V pásme takejto núdze sa dnes nachádzajú približne 2 miliardy ľudských bytostí. Ľudia, ktorí nevedia, čo budú dnes jesť, chodia polonahí, trpia na následky mnohých chorôb, sú na úteku pred hladom a vojnou, alebo sú väzňami krutých diktátorských režimov.

A my sa možno v duchu pýtame: To sa máme vážne zaoberať týmito ľuďmi, Kriste? Plytvať svojou energiou na tieto beznádejné prípady? Niečo ľahšie a príjemnejšie pre nás nemáš? Pán Univerza však hovorí: Ja som vtelený v núdzi tých najbiednejších – a ak ste sa zachovali súcitne a milosrdne k týmto ľuďom, to dobro ste urobili priamo mne! Existuje jasnejšia priama reč, silnejšie memento, väčšia motivácia konať dobročinnosť a stať sa dobrodincom voči tým najbiednejším okolo nás?

ZDRAVÍ NEPOTREBUJÚ LEKÁRA

V dávnych dobách tento fenomén existoval iba sporadicky. Ľudské komunity dokázali spoločnými silami zo súcitu a milosrdenstva prikryť svojou opaterou tých, ktorí boli na okraji. Dnes nocujú na kartónoch priamo na uliciach a chodníkoch ako ľudské trosky. Dosiahla ľudská ľahostajnosť samé dno? Je v silách ľudských dobročinných hnutí ošetriť túto ľudskú biedu? Kristovi nasledovníci by v tom mali mať jasno. Kde by dnes trávil čas Boží syn? Navštevoval by rad-radom kresťanské zhromaždenia, alebo by ako lekár vyhľadával tých „ťažko chorých“? A čo by v tejto chvíli mali robiť kresťania ako jeho nasledovníci? Byť pri tom s ním?

DÁVAŤ ALEBO BRAŤ?

Peniaze – pre niekoho cesta k nekonečným pôžitkom, pre iného prostriedok denného zápasu o prežitie. Ktosi povedal, že ak pri nákupe v hypermarkete nemusíš počítať každú položku v košíku, patríš medzi bohatých tohto sveta. Peniaze sú iba papieriky, čísla – hodnotu nadobúdajú až svojou investíciou. Môžeme ich prehýriť v zábave, alebo vložiť do malých či veľkých projektov dobra.

Oddeľujme zo svojich zdrojov pre potreby núdznych medzi nami, aby sme aj takto vyvažovali nespravodlivosť a tvorili realitu Božieho kráľovstva na tomto svete.

DETI BEZ ŠANCE

Ľudský príbeh sa vždy začína malým bezbranným človiečikom, ktorý je plne odkázaný na dobro svojich tútorov. Hniezdo, do ktorého sa narodíme, si nikto z nás nevyberá. Ak by to bolo možné, každý by si vybral čo najlepší štart do života – milujúcich a obetavých rodičov, dobré gény, harmonické, a nie nefunkčné rodinné prostredie.

Prečo tieto limity neodčítame všetkým pozemským lúzrom a bedárom pri ich hodnotení? Prečo ich viníme za niečo, čo nemohli ovplyvniť a moralizujeme ich súčasný stav na základe takého povrchného a nespravodlivého predsudku? Prečo k nim nepristupujeme ako takí, ktorým bolo dopriate viac práve preto, aby sa o svoju výhodu podelili? V ochote odovzdať kus tejto svojej nezaslúženej výhody? Pre tieto deti je to jediná šanca! A jej naplnenie je aj v našich rukách.

STRATIŤ DOMOV = STRATIŤ VŠETKO

Mať len malý, bezpečný kútik, v zime vyhriaty s normálnou posteľou a možnosťou sa sem kedykoľvek uchýliť… Sen mnohých na tejto zemi. My „domovci“ to zažívame ako nevyhnutnú samozrejmosť. V zlátaných chatrčiach Rómov sa v jednej malej miestnosti tlačí 7-9 ľudí. Ale aj to je ešte aký-taký domov. Ale čo ulica, chodník, lavička? Kde je teplo, bezpečie, intimita, pokoj?

Domov je najdôležitejšia destinácia v živote. Nie je to primárne o dome, byte, ale o blízkych, pevných vzťahoch. Miesto, kam sa vždy môžeš vrátiť. Jeho strata má fatálne následky. Človek sa stáva tulákom a obyčajne sa to končí zle. Stratou domova postupne strácame ľudskosť. Ona sa tvorí, formuje, obnovuje najmä doma. V intímnom dialógu s najbližšími. Na obrázku je obývačka jedného z tulákov – o čom je asi jeho život?

KONIEC NA CHODNÍKU SLÁVY

Ideš okolo a v hlave ti súperia dve otázky. Kto za to môže – on sám, rodina, systém, štát? Alebo sa pýtaš: Ako mu môžem pomocť? Chce to? Je to azda moja povinnosť, zodpovednosť? Veď je to jeho príbeh, jeho dobabraný život, musí sa sám postaviť na vlastné nohy. A vyhráva alibizmus! Nie som žiadny samaritán. Nemám s ním nič spoločné, nie je tom môj blízky. V provokačnom príbehu o dobitom pocestnom a obetavom Samaritáncovi Ježiš porovnáva dve tváre náboženstva. Tú obradnú stránku náboženstva – rituály, tradície, duchovné eventy – ako podstatu zbožnosti vystavuje kritickému pohľadu. Kňaz a jeho pomocník nemali čas na milosrdenstvo, pretože nebolo podstatou ich služby. Skutočnú spiritualitu dobra reprezentuje samaritánsky dobrodinec. Iba on je schopný milosrdného činu, ktorým tohto chudáka prijíma za svojho blízkeho. To je milosrdný Kristus, ktorý nás volá k nasledovaniu.

ALMUŽNA JE O SÚCITE!

Ten najpraktickejší prejav solidarity s ľuďmi v núdzi je almužna. Poznal ju starovek i stredovek. Bola pouličnou verziou prejavu súcitu, solidarity a milosrdenstva. Ľudia vtedy neriešili prečo a načo, ale komu. Tulákovi, chorému, osamelému, núdznemu takto prejavujem aspoň štipku ľudského záujmu a blízkosti. Nemudruj a nemoralizuj nad dôvodmi, prečo tu kľačí. Maj vždy pripravených niekoľko drobných a podeľ sa!

DOBRODINCI NEVYMRELI

Našťastie sú tu, poslušní svojmu svedomiu alebo hlasu toho Najvyššieho. Komunity ľudí, ktorí v tom našli zmysel. Prekračujú hranice svojho komfortu. Štedrí a prajní k strateným hovoria: Nie je to len o nás, o našom dobre, sme tu aj pre iných. Sme distribútormi Božieho dobra, nielen jeho konečnými odberateľmi, ktorí riešia iba svoje potreby.

Nenapáchli sme aj my duchom sebastrednosti, sebaspokojnosti a samoľúbosti? Boh predsa nie je dobrý iba k nám, Jeho dobrota sa rozlieva ku všetkým. Sme stvorení samotným Kristom pre horlivú dobročinnosť. To je naša služba svetu. Pridáš sa?