Pracuješ s bezdomovcami a možno máš riešenie pre dilemu, ktorú rieši mnoho ľudí: Keď vidím bezdomovca pýtajúceho nejaké drobné, dať mu peniaze alebo nie?

To je taká klasická otázka asi každého z nás. Myslím, že žijeme vo svete predsudkov a toto je jeden taký predsudok, ktorý voči týmto ľuďom máme. Ja to riešim vždycky jednoducho. Ja mám na to nejaký názor, ktorý je blízky ľuďom, ktorí hovoria: „No tak to je hráč…, ten to vie na teba zahrať…, ten ťa zneužije…, aj tak to len prepije…, vyhni sa mu, nedávaj mu peniaze.“ Ale nado mnou je aj vyšší étos, ktorý uznávam a ten mi hovorí: „Podeľ sa s tým dobrom, ktoré máš. Oddeľ z toho svojho dobrého človeku, ktorý je, kde je, je na ulici, je príšerne zle oblečený, je hladný a nerieš ako prvoradé, čo s tým on urobí.” Pretože z praxe viem, že to nie je vždy tak, ako si myslíme. Tí ľudia sú často viac hladní ako smädní a darované peniaze použijú na to, čo momentálne najviac potrebujú.

Nejakým spôsobom sa v mojom živote vyskytujú obrazy, že idem po ulici a vidím úplne zbedačených ľudí. Nejakým spôsobom ma to proste zastavilo, že tých rečí už bolo dosť a teraz by si mohol skôr premeniť to, čo máš v sebe, čo do teba vložil Boh, a to všetko, čo si dostal, aby si to orientoval na tých ľudí, ktorých stretávaš. A to bolo také zastavenie.

Prežil si vo svojom živote dve zlomové udalosti. Povedz nám o nich viac.

Tých udalostí bolo iste viac, lebo ja verím, že náš život je ako cesta v tom zmysle, že ako sa kapitoly nášho príbehu odvíjajú, tak vždycky nás čaká nejaká taká udalosť. Ja hovorím, že zlomová, pretože  má nejakým spôsobom človeka prehĺbiť, aby šiel pod povrch vecí.

Prvá sa odohrala asi tak po 2 rokoch nášho mladého manželstva, ktoré sa dostalo za tie dva roky do príšerného stavu. Ten náš vzťah bol úplne rozbitý a hrozilo, že to neprežije. A vtedy som si vlastne uvedomil, že tá situácia odkryla naše egá, ktorá sa v tom príbehu nevedeli zorientovať a jeden druhému sme ubližovali. Vtedy sme pochopili, že nám musí pomôcť Niekto, kto je nad nami. Kto nejakým spôsobom do toho nášho chaosu, alebo aj toho súboja „kto z koho”, vstúpi a nejakým spôsobom nás dá dokopy. Odvtedy uplynulo 40 rokov, t. r. sme 40 rokov spolu. Dostali sme do daru päť úžasných, jedinečných detí a náš život potom šiel spolu a ocitli sme sa spolu v službe (Bohu), takže bolo to úžasné.

Možno jeden z hlavných dôvodov toho nášho skoro rozpadu bol, že my sme neuveriteľne rozdielni ľudia. Dáša je extrémny introvert a ja som extrémny extrovert. Myslím, že bez Božej iniciatívy by sme to neboli rozchodili.

No a tá druhá zlomová udalosť sa odohrala asi pred 10 rokmi. Ja som sa angažoval aj v tom občianskom priestore v Novembri 1989. Dva roky som vtedy, v tých prvých rokoch revolúcie, keď sa etablovala demokracia, strávil vo verejnom živote. Potom som prišiel do cirkvi, lebo som cítil, že chcem robiť s ľuďmi, chcem robiť v tom polis, v priestore cirkvi. Za tie roky som si uvedomil, pri tom druhom zlome, že ja som toho strašne veľa narozprával. Bolo to mnoho rečí, konceptov… Nejakým spôsobom sa v mojom živote vyskytujú obrazy, že idem po ulici a vidím úplne zbedačených ľudí. Nejakým spôsobom ma to proste zastavilo, že tých rečí už bolo dosť a teraz by si mohol skôr premeniť to, čo máš v sebe, čo do teba vložil Boh, a to všetko, čo si dostal, aby si to orientoval na tých ľudí, ktorých stretávaš. A to bolo také zastavenie.

Sú také dva úžasné archetypy, príbehy z Biblie. Prvý je o návrate márnotratného syna. Je to obraz o prijatí. Takým spôsobom nás vlastne Boh zachránil, že nás proste prijal späť a vrátil nás do hry a spojil nás a učil nás spolu žiť. A učil nás aj vidieť iných ľudí okolo seba.

A ten druhý obraz, to je archetyp toho chlapíka, ktorý leží dobitý na ceste a ľudia ho obchádzajú. A to je často obraz aj o nás na uliciach. Môžeme to vidieť, že zúbožený človek niekde sedí, ledva žije a ľudia proste idú do roboty, z roboty, alebo možno idú aj za nejakými svojimi svätými povinnosťami, možno idú práve na omšu alebo do kostola a nevidia ten problém, že sa treba zastaviť, k nemu sa treba skloniť a treba sa spýtať: Čo môžem urobiť? Aké dobro by som teraz mohol vykonať? Lebo nemôžeme zrejme zachrániť každého človeka, ale čo momentálne môžem urobiť? Aké malé dobro môžem pre tohto človeka urobiť?

Každý má nejaký príbeh. Aký je ten tvoj? Ty si bol aj občiansky aktivista a niekto si povie, že chce urobiť dieru do sveta tak, že ide do politiky, niekto tak, že v cirkvi… niekto tak, že má krásnu rodinu… Prečo si sa ty rozhodol pomáhať ľuďom bez domova? Aký v tom vidíš zmysel? Môžeš takto urobiť dieru do sveta? Môžeš takto urobiť niečo, čo má dlhodobý význam?

Myslím, že mojou ambíciou nebolo nikdy urobiť dieru do sveta… Dnes je moje presvedčenie také, že verím, že dobro je veľká moc. Aj to angažovanie sa, povedzme, v politike, často ľudia berú, že to je nejaký polis, nejaká veľká politika, nejaká vláda. Ale my môžeme, ako tí malí ľudia, v tom svojom priestore, kde sme, zobrať to dobro, ktoré je do nás vložené a urobiť malé dobro, ktoré sa počíta. Ja proste verím tomu, že tie oči tam hore vidia každý malý dobrý skutok. Že on nie je zabudnutý. Zanedbaný. Pre mňa to nie je o tom, že si teraz zbieram nejaké zásluhy. Alebo si vrstviť nejaký pocit, že som dôležitý. Ja som to vždycky tak vnímal, že tento svet je veľmi vychýlený zo spravodlivosti. Moje miesto je tam, pri tých posledných. Proste vyvážiť tú nerovnováhu, pridať svoju aktivitu, svoju investíciu tam, kde sú ľudia, ktorí o tom dobre môžu iba snívať. Z praxe viem, že majú toho strašne málo, čo by potrebovali pre dôstojný a plnohodnotný život.

Ako sa človek dostane na samé dno? A dá sa potom z neho odraziť? Alebo to už je nezvratný proces? Už ten človek na ulici zostane?

To je veľmi dobrá otázka. Ľudia si často myslia, že im to nehrozí. To len lajdákom a takým… Ale dostať sa na šikmú plochu je otázka spojenia niekoľkých okolností. Poviem príklad. Mali sme medzi našimi klientmi chlapíka, ktorý bol kamionistom. Jazdil po celej Európe, bol často mimo domu, živil sa poctivou robotou. Až na to, že tie chvíle neprítomnosti doma spôsobili, že jeho žena si našla iného chlapa a bola mu neverná. A on sa úplne zrútil. Zosypal sa. Keby ste videli, aký degres, úpadok, zažil za tie tri mesiace, keď som ho videl v tom najzúboženejšom stave, to bolo niečo neuveriteľné. A ja si ho pamätám, že chodil k nám do charity. My sme vydávali stravu vždycky v takej jedálni a ja som mal vždycky v úvode povedal niekoľko povzbudzujúcich slov. Raz prišiel taký zúbožený a ja som to nechcel naťahovať, tak som len povedal: „Dobre, pomodlíme sa a začneme výdaj jedla.” A on nato povedal: „Pán Ľubo, povedzte nám niečo také dobré, niečo také povzbudzujúce.” On cez tie slová naberal znova guráž k tomu, aby sa vrátil k svojej žene, odpustil jej a proste vyhral ten boj. Pozbieral sa, prišiel o pár mesiacov a daroval nám nejaké peniaze a nezabudne na to, čo prežil. Ako rýchlo sa dostal dole a čo mu vlastne pomohlo znova sa postaviť na nohy. Takže, to je proste o tom človeku, je to o tých okolnostiach a je to aj o našej viere. Viere tých ľudí, čo robia v charite. My musíme veriť, že nie sme jediní, ktorí robia to konečné, to spásonosné dobro. Je tu Boh, ktorý sa stará a robí z tých mnohých dobier v živote, aby ľudí znova pozdvihol. Koniec koncov aj ľudia na ulici sú jeho deti tak ako my. A možno je Boh viac vysadený, viac zameraný na tých, ktorí sú na tom veľmi zle, ktorí sú veľmi dole. Ja to robím z tej viery, že to má význam, že to Boh počíta, že to je súčasť nejakej veľkej Božej operácie. Sú to stratení Boží synovia a dcéry, ktorých sa snaží zdvihnúť a dostať opäť k sebe. Dostať ich hore z toho stavu.

Asi nie všetky príbehy končia tak úspešne ako ten o kamionistovi. Máš aj taký, ktorý skončil ináč?

Ja vždycky hovorím aj ľudom, ktorí ma tlačia a hovoria: „No aké máte výsledky? Koľkí boli zachránení?” A ja hovorím, že túto službu nesmieš posudzovať podľa výsledkov. Poviem príklad, ktorý je z minulého leta. Máme taký malý azyl, kde azylujeme 4-5 ľudí v tom najhoršom čase roka. Bol tam jeden človek, ktorý sa volal Kornel. Bol to dobrák, pomáhal nám, dostal sa z toho najhoršieho, ale v tom poslednom období začal nosiť alkohol na ubytovňu. Potajomky, skrýval to a zrejme večer si tam popíjali. My sme mali tvrdú normu, že toto keď spravíš, tak ideš proste nekompromisne preč. Musíš odísť. A to bol zákon. Porušil zákon, no a išiel preč. Ale tým, že išiel preč, tak sa úplne spustil. Začal úplne agresívne piť a v lete mu praskla nejaká aorta a zomrel. A ja som si uvedomil, že nie, nemôžeš to takto robiť. Nemôžeš ísť podľa zákona, musíš ísť podľa milosrdenstva. Keby som bol milosrdný, keby som mu dal ešte jednu šancu, čo som mu predtým dal desať, dvanásť, pätnásť šancí, lebo, samozrejme, vždycky boli nejaké pošmyknutia… Takže to je pre mňa ako kresťana, pre veriaceho, veľmi dôležité. Možno stačilo byť ešte trochu trpezlivejší, milosrdnejší, prižmúriť ešte tie oči zákona a dať mu šancu, bol by žil a bol by šiel ďalej. Jeho príbeh sa už zavrel a ja to tak trochu nesiem ako také svoje zlyhanie.

Ďakujeme za rozhovor.

_____________________________________

Tento rozhovor si môžete vypočuť TU od 6´20´´

Iný rozhovor s Ľubom Badiarom (audio): O slobode a dobre s Ľubom Badiarom

Iný rozhovor s Ľubom Badiarom: Sloboda – odkaz Nežnej revolúcie pre dnešok

ilustračné foto: John Moeses Bauan, Unsplash