Prečo by bežného človeka mali trápiť otázky ekológie? Nemáme dosť iných svojich starostí?

Ekológia skúma vzájomné vzťahy organizmov a životného prostredia. Skúma veci vo väzbách, interakciách a kauzálno – príčinných súvislostiach. To je nielen zaujímavé a poučné, ale aj rozhodujúce pre správnu diagnostiku problémov životného prostredia.

Je to s naším životným prostredím naozaj také vážne?

Zmeny klímy a krajiny ktoré prebiehajú dnes, sú mimoriadne. Prebiehajú zrazu a veľmi rýchlo, pričom postihujú celé systémy a podsystémy životného prostredia. Tieto zmeny životného prostredia sú často devastačné.

V minulosti využívanie krajiny a jej prírodných zdrojov bolo o poznanie citlivejšie, aj keď je pravda, že už v minulosti si viaceré civilizácie degradáciou prírodných zdrojov a prostredia priviedli vlastný zánik.

My si tak trochu idealizujeme minulosť ohľadom vzťahu človeka k prírode. Ale Ty teraz naznačuješ, že ani v minulosti to nebolo ideálne?

Archeologické vykopávky i satelitné snímky ukazujú, že mnohé územia, ktoré dnes poznáme ako púšte či polopúšte, boli kedysi plné stromov, lesov s tečúcimi riekami, ako napr. severná Afrika, Blízky východ, Irán a Irak a ďalšie.

Napríklad rozvoj poľnohospodárstva viedol Sumerov k budovaniu odvodňovacích kanálov ako aj závlahových systémov. Podobne sa to dialo v Egypte. Rozvoj poľnohospodárstva bol sprevádzaný odlesňovaním pôvodných území. Po zmene prírodnej krajiny na kultúrnu krajinu dochádzalo k postupnému poklesu zrážok. Po mnohých rokoch sa pôda začala zasoľovať a mineralizovať a nedokázala viac poskytnúť takú úrodu ako predtým. Obeh vody v krajine sa menil. Krajina sa začala prehrievať. To ďalej spôsobovalo pokles dostupnosti vodných zdrojov v týchto územiach. Následkom bolo oslabovanie hospodárstva, obrany a bezpečnosti, čo menilo osídlenie i celé civilizácie.

Archeologické vykopávky i satelitné snímky ukazujú, že mnohé územia, ktoré dnes poznáme ako púšte či polopúšte, boli kedysi plné stromov, lesov s tečúcimi riekami …

Iným príkladom môže byť Rímska ríša. Množstvo historických záznamov hovorí o drastickom odlesnení území, o odnose pôdy v dôsledku erózie, o nenávratnej strate pôvodnej krajiny v územiach kde sa rozprestierala. Lesy pre Rimanov znamenali častokrát iba stavebný materiál a barbarskú civilizáciu. Znakom pokroku pre nich bola pretvorená a dostupná krajina.

Dnes je takto odlesnené a vysušené Španielsko, rovnako aj Grécko. Človek sa však dostatočne z dejín nepoučil a zdá sa, že sa ani nechce poučiť.

V čom by to poučenie malo spočívať?

Najkľúčovejšími prvkami nášho životného prostredia sú voda, pôda a vegetácia. Od nich sa odvíja všetko ostatné, teda aj fauna a stabilita celého ekosystému. To všetko ovplyvňuje hojnosť a prosperitu krajiny až po kvalitu vzduchu.

Od kalamity vo Vysokých Tatrách je na Slovensku aktuálna téma odlesňovania. Zvlášť v posledných rokoch sa táto téma dostáva stále viac do popredia záujmu nielen ochranárov, ale aj bežných ľudí. V čom je problém?

Problémom je, že častokrát po intenzívnej ťažbe dreva nedochádza k následnej rekultivácii úsekov lesa, kde sa spracovávalo vyťažené drevo. Dochádza tam následne v priebehu času k veľkým eróznym procesom, v ktorých dôsledku sa poškodzujú iné zdravé časti lesa. Zvyšujú sa zároveň povodňové riziká, pretože pri takto poškodených lesoch a intenzívnych zrážkových úhrnoch dochádza k rýchlemu kumulatívnemu odtoku vody, bahna a štrku z lesa, čo spôsobuje v najbližších obciach časté alebo opakované bleskové povodne. Les je preto potrebné udržiavať v dobrom stave aj po ťažbe, pri novom zalesnení. Potrebné je venovať sa aj hradeniu bystrín, zaceliť erózne poškodené úseky lesnej krajiny a zvyšovať vodozádržnú kapacitu, kde je to možné a prirodzené. Les sa nám odmení tým, že nielen zníži povodňové riziká, ale pomáha krajinu chladiť a podporuje uchovávanie cenných zdrojov podzemných, ale aj povrchových vôd.

Ako turista vidím, že v niektorých oblastiach je krajina škaredšia, niet sa kam schovať, zdá sa mi, že krajina upadá … Je to naozaj tak? Čo bežný človek nevidí a je možno ešte väčším problémom? 

Áno, problém odlesňovania je tak globálny ako aj náš regionálny problém. Celkovo vo svete je rýchlejší proces odlesňovania ako zalesňovania. Väčšie a väčšie časti územia na kontinentoch sa tak prehrievajú. Zároveň na odlesnených územiach dochádza k väčšej erózii pôdy, k zvyšovaniu zhutnenia pôd a k zvyšovaniu povrchového odtoku. Dochádza k odplavovaniu pôdy, k zhoršeniu vsakovania vody do podložia a zníženiu chladenia krajiny vegetáciou.

Vlani bolo v médiách viacero alarmujúcich článkov o nedostatku vody v Domaši a priam ekologickej katastrofe, ktorá s tým súvisí. Moji priatelia tam chodili či chodia na dovolenky, výlety a pod. Čo sa tam vlastne stalo a čo sa s tým dá robiť? 

Problémom sú veľké rezervy v protieróznej ochrane a vo zvýšení vodozádržnej schopnosti krajiny v povodí nad priehradami, teda na jednotlivých prítokoch týchto vodných diel. Už len zosúladenie týchto faktorov by výrazne zlepšilo situáciu so zásobami vody vo vodných dielach Veľká a Malá Domaša. Nejde pritom o problém finančný, ale problém koncepčný, problém štátnych politík a podnikov, ktoré sa týkajú vody a krajiny. V systéme verejných financií je pritom dostatok financií na uspokojivé vyriešenie problémov v povodiach.

Podobne by sa dalo hovoriť o špecifických situáciách ďalších vodných diel (Ružín, Bukovec, atď.), ale aj o situácii so zásobami a ochranou podzemných vôd, najmä na Žitnom ostrove.

Pred pár mesiacmi sme v médiách i na sociálnych sieťach videli veľa alarmujúcich informácii o horiacich lesoch na Sibíri, potom v Amazónii, nakoniec v Austrálii. V čom to je problém a čo s tým robiť? 

Odvodňovanie a odlesňovanie stále väčších území v južnej a strednej časti Ázie má vplyv na vývoj situácie v Rusku, teda aj na územiach kde nie je nejaká ľudská činnosť. Súvisí to so systémami globálnej cirkulácie vzduchu a vody Spomeňme si napríklad na známy megaprojekt zavlažovania v dôsledku ktorého vyschlo napr. Aralské more, dnes nazývané už iba ako jazero. Pretváranie krajiny v Rusku malo a má svoje dopady. Boli tam populárne veľké úpravy vodných tokov a veľké vodné diela. Na veľkých územiach sa pestovalo obilie, k čomu bolo potrebné najprv odvodňovať pôdu. Tých faktorov je ešte viac. Takže je to súhrn kumulatívnych faktorov a vzájomné ovplyvňovanie situácie v povodiach celej Ázie na obrovské vzdialenosti a k tomu ešte globálne presahy týchto kontinentálnych zmien.

Austrália zažila na prelome rokov 2019 a 2020 podobnú katastrofu. Aj keď sú lesné požiare do určitej miery súčasťou obnovy ekosystémov, spôsob udržiavania krajiny v Austrálii má tiež za následok, že požiare prerástli do takto gigantických rozmerov. Vplyv na to majú aj vybudované rozsiahle odvodňovacie systémy v Austrálii.

Problém Amazónskeho pralesa je ľahko čitateľný. Ľudia a firmy žijú z predaja dreva. Nejakých pár rokov aj z poľnohospodárskej pôdy, ktorú získajú. Aj táto pôda sa však začne po pár rokoch rozpadať a degradovať, pretože sa ju snažia odvodňovať. Klimatický dáždnik dažďového pralesa sa tak neustále zmenšuje. Nad odlesneným územím bez pralesa je vedecky nameraný výrazný pokles zrážok a tiež rast teplôt. Dažďový prales vyžaduje osobitný režim globálnej ochrany aj za cenu, že vlastníkom pôdy a farmárom tam budú poskytované platby, ktoré im vykompenzujú dočasné príjmy, ktoré majú z predaja amazónskeho dreva a z niekoľkých rokov poľnohospodárskeho využívania získanej pôdy.

Veľkou témou sú klimatické zmeny. Je okolo toho veľa polemík. V čom sa odborná verejnosť zhoduje a v čom zase naopak nie?

Odborná verejnosť sa zhoduje, že prebieha zmena klímy, ktorá je z geologického hľadiska veľmi rýchla. Odborná verejnosť sa zhoduje aj v tom, že dochádza k ohrozeniu a zmenám celých skupín ekosystémov a pôvodných štruktúr prírodnej či kultúrnej krajiny naraz. Tiež sa zhoduje, že za tieto zmeny je v rozhodujúcej zmene zodpovedný človek a jeho správanie.

Nie je však jednoznačná vedecká zhoda v tom, čo je hlavnou kauzalitou a primárnou príčinou spúšťajúcou tieto rozsiahle zmeny klímy. Politicky sa vyprofilovala a sústredí hlavná agenda na zastavenie ďalšieho rastu podielu CO2 v atmosfére, ktorý je považovaný za hlavný faktor globálneho otepľovania.

Politici, ale aj časť vedcov, však stráca zo zreteľa niektoré rozhodujúce základné matematicko-fyzikálne súvislosti prebiehajúce v troposfére pri tvorbe a vývoji počasia a prehliada dôležité ekosystémové funkcie krajiny v klimatickom systéme Zeme, najmä funkciu obehu vody. Rast CO2 v atmosfére má na rast globálnych priemerných teplôt podstatne menší dopad ako sa všeobecne deklaruje. Je to len na úrovni niekoľkých percent, čo potvrdzuje aj medzivládny panel vedcov (IPCC).

Čo je teda ten hlavný zdroj rastúcich teplôt?

Je to energia hromadiaca sa zo slnečného žiarenia v troposfére a pokazená klimatizácia Zeme. Tou je za normálnych okolností funkčná krajina, ktorá je schopná sa prirodzene ochladzovať vodou a vegetáciou.

Rast hladín oceánov jednoznačne súvisí v prvom rade s obehom vody v troposfére, veľkým i malým obehom vody. A jednostrannými zmenami človeka, ktorými ovplyvňuje tento obeh vody na kontinentoch. Na rast globálnych priemerných teplôt má jednoznačne najväčší vplyv prehrievanie krajiny v dôsledku úbytku vody a vegetácie v nej.

Krajine bez vody a vegetácie chýba táto klimatizácia. V krajine s pokazenou „klimatizáciou“ sa hromadí prebytok citeľného tepla a krajina sa prehrieva. V takomto prípade ide o 50, 100 až 300 % nárast objemu tepla v krajine oproti normálu, Prúdenie vzduchu sa mení, postupne sa menia aj pôvodné dlhodobo ustálené podmienky tvorby a vývoja oblačnosti i klíma na danom území. Ustálenosť počasia a jeho cyklov sa vytráca a narúša.

Ako by si komentoval Gretu Thunberg a jej aktivizmus. Na jednej strane tu máme jej vášnivých obdivovateľov, na druhej strane sú tu skeptici a jej kritici.

Podľa mňa je dobré, že sú mladí ľudia, ktorí dokážu poukázať na vážnosť problémov životného prostredia a pritom apelujú na politikov, aby prijali razantné opatrenia na zvrátenie negatívneho vývoja. Každá doba mala a má takýchto mladých lídrov. Sú potrební, pretože pomenúvajú veci priamo, bez politickej omáčky. Bojujú o svoju lepšiu budúcnosť.

Gréta pritom nepredstavuje nejaké konkrétne plány ako problémy riešiť. To očakáva od politikov, ktorí majú vplyv veci nastaviť inak, prijať opatrenia tak na národnej ako aj globálnej úrovni.

Gréte sa podarilo dôrazne poukázať na vážnosť problémov súvisiacich so zmenou klímy. Reprezentuje generáciu mladých ľudí, ktorí nahlas hovoria, že chcú žiť v inom, najmä bezpečnom a zelenom svete.

Otázka ekológie je do veľkej miery aj spolitizovaná. Ty si pôsobil aj vo vládnych inštitúciách. Ako politika tejto veci škodí a ako pomáha? 

Politika a politické priority zásadne ovplyvňujú štátne priority v jednotlivých oblastiach (napr. poľnohospodárstvo, lesníctvo, ochrana mokradí, sociálna politika), rôzne dotačné a podporné schémy verejného sektora i investičné priority štátu a samosprávy, rozhodovanie úradov a fungovanie štátnych organizácií. V konečnom dôsledku aj zameranie výskumu a vývoj nových technológií.

U politikov musíme sledovať, či sú schopní prijímať rozhodnutia, ktoré sú vo verejnom záujme v horizonte dlhšom ako sú len 4 roky volebného obdobia. Žiaľ, veľakrát nedokážu prijímať a presadzovať dlhodobé opatrenia, pretože sú menej populárne.

Čiže, hoci si to nie všetci uvedomujeme, politika významným spôsobom ovplyvňuje naše životné prostredie?

Ekosystémy krajiny sa síce neriadia politikou, ale reflektujú jej dôsledky. Kolobeh prírody, obeh vody v ekosystémoch krajiny prebieha kontinuálne a komplexne, v čase a priestore, bez ohľadu na politickú situáciu, prideľovanie dotácií či rozdelenie kompetencií medzi ministerstvami. Aktuálne rýchle zmeny klímy sú preto len reflexiou na stále viac poškodzované a zaťažované životné prostredie a krajinu. Systémy ekologickej stability sa veľmi vychýlili od udržateľnosti a stability. Cesta späť však je možná. Vyžaduje od nás spoločné úsilie, hlbšie porozumenie toho čo sa deje a tomu, akú úlohu v tom má človek.

Čo by bolo potrebné v tomto smere urobiť?

Ako príklad uvediem, že o malom kúsku krajiny, povedzme len 100 či 150 m² niekde na konci intravilánu obce, rozhodujú úradníci z niekoľkých ministerstiev. O ochrane lesov zvlášť, o ornej pôde zvlášť, o vodných tokoch zvlášť, o ochrane prírody zvlášť, o podpore odkupovania dreva na energetické účely zvlášť, atď., pričom každý presadzuje svoje priority a politiku. Mnohokrát ide o protichodné záujmy.

Zároveň môže mať takýto malý kúsok krajiny aj desať či dvadsať rôznych vlastníkov, správcov, či nájomcov pôdy. Ako sa dohodnúť a zhodnúť v tejto situácii? Mnohé koncepčné rozhodnutia týkajúce sa životného prostredia sú preto len na papieri alebo sú príliš spolitizované. Neraz je to boj o vplyv a presadzovanie úzkych záujmov namiesto rešpektovania základných zákonitostí fungovania ekosystémov.

V druhej časti sa pozrieme do Afriky. Na Slovensku sa pozrieme, čo pre našu krajinu môže spraviť každý z nás. Martin Kováč nám povie, akú má teológiu ekológie, čo robí on konkrétne pre zlepšenie životného prostredia a čo by mohli a mali robiť cirkvi a komunity a prečo ho to všetko vlastne trápi a zaujíma.