Som angažovaný v sociálnom projekte v Tanzánii. V Afrike je voda veľkou témou. Keď náš tím hovoril s miestnym emeritným biskupom a opisovali sme mu ako vyzerá Česko či Slovensko, tak nechcel veriť, že môže existovať krajina, ktorá má toľko vody, jazerá, rieky, minerálne pramene, a pod… Vážime si toto prírodné bohatstvo? 

Vodu, les a pôdu by sme si mali vážiť viac. Vieme, že sú potrebné, napriek tomu dochádza k ich vedomej degradácii. Krajiny, ktorým chýba voda, to preto vnímajú oveľa citlivejšie.

Pri aplikovaní metodológie, ktorá bola rozpracovaná a uplatnená na Slovensku v rámci Programu revitalizácie krajiny (2010-2012) na základe prepočtov a kvalifikovaných odhadov prichádzame k odporúčaniu, že Tanzánia by mohla zvýšiť vodozádržnú kapacitu svojej krajiny o 5 miliárd metrov kubických, čo je pre lepšiu predstavu päť kilometrov kubických.

Nie je to nereálny cieľ, ani veľmi prestrelený. Vzhľadom k tomu, že potrebujeme riešiť problém klimatickej krízy, potravinovej bezpečnosti a dostupnosti vody, je to zodpovedajúci národný cieľ pre tak veľkú krajinu. Voda a jej dostupnosť bude prioritou rozhodovania tak centrálnej vlády, ako aj jej regionálnych a miestnych stupňov. Tisícky malých nádrží sú lepšie ako jedna či dve veľké pri tom istom jednorázovo zadržanom objeme vody. V prípade tejto dvadsaťnásobne väčšej krajiny ako je Slovensko by sa dali v praxi uplatniť aj stovky tisíc až niekoľko miliónov ďalších menších vodozádržných opatrení z miestnych prírodných materiálov. Ich kapacita by sa počas dvoch období dažďov cyklicky (teda opakovane) využívala. Na jedného obyvateľa je to okolo 100 m3, a ak tento program rozložíme aspoň na 10 rokov, tak na jedného obyvateľa to je 10 m3 za rok. Veľkú časť práce môžu vykonať aj stavebné stroje. Potrebné je však začať s príkladom, zohľadniť geografiu, prítomnosť a štruktúru sídiel, rozčleniť veľké čísla na menšie. Pre porovnanie uvádzam, že Oravská priehrada na Slovensku má objem 0,35 kilometra kubického. Na Africké pomery to nie je veľká priehrada a vodné dielo.

Aký efekt by to tejto krajine mohlo priniesť?

Zvýšená vodozádržná kapacita krajiny, pri akomkoľvek percente dosiahnutia národného cieľa, by umožnila efektívnejšie využívať dažďové vody z dvoch období dažďov počas roka, ktoré sú typické pre Tanzániu. Spolu s programom zalesňovania a udržateľného poľnohospodárstva by v krajine rástli zdroje podzemných a povrchových vôd, zvyšoval by sa podiel zelene, pôda by dokázala poskytnúť lepšiu úrodu.

Je to zároveň aj sociálny a ekonomický program pre miestny rozvoj, ktorý by trval zhruba 10 až 15 rokov. Výsledky by sa však dostavovali už po každom zrážkovom úhrne, po každom roku. K tomu je možné poskytnúť systém vzdelávania tak pre deti ako aj miestnych obyvateľov. Do programu by boli zapojené miestne komunity.

Viem, že väčšina podporovaných terajších projektov v oblasti prístupu k vode je skôr o kopaní studní, prípadne úprave vôd (na pitné účely), zdravotníctve či vzdelávaní.

Podpora budovania škôl a zdravotníckych zariadení môže byť efektívny nástroj na vzdelávanie a osvetu o tom, že je možné miestne aktivity v krajine rozšíriť o nové, ktoré umožnia lepšie hospodáriť s dažďovou vodou a pôdou. Takýmto spôsobom by bolo možné významne zlepšovať vlastnú potravinovú bezpečnosť a tvorbu miestnych a regionálnych vodných zdrojov. Vodu je možné v krajine uvedomelou činnosťou priamo obnovovať, dá sa povedať, že priamo zvyšovať jej zásoby v krajine, nielen vodu odoberať a spotrebúvať. Možnosti revitalizácie území, ktoré čelia nedostatku vody, sú teda ďaleko väčšie a veľkorysejšie, ako si vieme doteraz predstaviť. Výhodou je, že sa dajú pritom využívať miestne prírodné materiály – kameň, hlina, drevo a do realizácie prác zapojiť miestna komunita. Ak regionálna a miestna vláda v tejto krajine dokáže podporiť realizáciu týchto opatrení už len tým, že ich nebude vnímať negatívne a nebude im klásť polená pod nohy, tak je reálna šanca, že tieto komunity si môžu zlepšiť situáciu a výhľad do budúcna.

Je toto všetko len teória alebo to aj naozaj niekde funguje?

Dnes je vo svete mnoho referenčných miest na všetkých kontinentoch, kde tento prístup k revitalizácii, aj vo vysušenej krajine, je preukázaný praxou a funguje, takže je možné z týchto lokalít prevziať skúsenosti. V roku 2015 získal pán Rajendra Singh z Indie svetovú cenu za vodu v Štokholme za to, že od roku 1985 viedol miestne komunity v Ráďžastáne k tomu, aby zadržiavali dažďovú vodu. Vytvorili a obnovili viac ako 8 600 jazierok a malých nádrží v čoho dôsledku sa obnovili zásoby podzemných vôd, obnovilo celoročné prúdenie vody v riekach v danom regióne a nastala stabilizácia sociálneho a ekonomického života. Novým štandardom by malo byť lepšie využívanie dažďovej vody. Pokiaľ je to možné, nechať ju vsiaknuť, alebo zachytiť v sudoch či iným spôsobom.

Vráťme sa domov, na Slovensko. Staviam si dom, mám záhradu, obrábam pole… čo by som mohol či mal urobiť a prečo, aby som nebol škodcom ale naopak, prínosom pre prostredie, kde žijem? 

Na Slovensku máme radi záhrady a záhradky či už kvôli dopestovaniu si ovocia či zeleniny, ale aj kvôli vzťahu ku kvetom a zeleni. Akákoľvek práca v záhrade pri dome, na kúsku poľa, ale aj v interiérovej zeleni je prejavom vzťahu k prírode a príležitosťou na šetrné hospodárenie domácnosti s prírodnými zdrojmi. Je to zároveň aj prínos pre hmyz, vtáky, prírodu. Osobitne včely a prítomnosť dážďoviek v pôde sú dobrým indikátorom stavu životného prostredia.

Odporúčal by som, aby okolie domu alebo chaty nebolo zbytočne vybetónované a nadmieru vydláždené. Naopak, podľa možnosti nech je to tráva, záhradka, sad, park, kde môže dažďová voda vsakovať a kde sa naopak môže neskôr voda vyparovať cez vegetáciu a chladiť tak svoje okolie. Trávu nekosiť na najmenšiu výšku, ale radšej zachovať trocha bohatší trávnik. Ručné kosenie je pritom kvalitnejšie a citlivejšie k trávniku ako strojné. Chráni hmyz ale aj trávnik a pôdu pred vysušením. Je dobré, ak dokážeme tvoriť vlastný kompost. Rovnako vítané je mulčovanie.

Novým štandardom by malo byť lepšie využívanie dažďovej vody. Pokiaľ je to možné, nechať ju vsiaknuť, alebo zachytiť v sudoch či iným spôsobom. Potom môže vlastník parcely a domu môže deklarovať, že neodvádza zbytočne dažďovú vodu do verejnej kanalizácie. Nemusí tak za jej odvádzanie platiť vodárenskej spoločnosti.

Pri výstavbe nových domov alebo väčšej rekonštrukcii existujúcich domov je dobré zvážiť možnosť položenia zelenej strechy, najmä na plochých strechách. Dobrou možnosťou je mať exponovanú preslnenú stenu tienenú popínavými rastlinami alebo zeleňou v jej okolí. Budova sa menej prehrieva.

Záhrada je ideálny priestor na vlastnú angažovanosť, pohyb na vzduchu a aj vyššiu potravinovú sebestačnosť. Veľa dobrých tipov ako pestovať veci úsporne a na malom mieste predstavuje permakultúra. Tento záhradkársky prístup podporuje aj využívanie dažďovej vody, tvorbu vlastného kompostu a mulčovanie.

Samozrejme, že ak sa dnes budujú nízkoenergetické domy, tak pri nich projektanti plánujú minimálne tepelné straty a rôzne technologické vychytávky, ako napr. tepelné čerpadlá, solárne panely, ale aj samostatný rozvod pre úžitkovú vodu (napríklad s využitím dažďovej vody, alebo vody zo studne), na splachovanie, či na pranie a polievanie. Tieto nové prístupy je možné zavádzať aj postupne, pri rekonštrukciách rodinných domov či stavieb.

Si angažovaným členom cirkvi. Vidíš nejaké prieniky medzi oblasťou svojho profesionálneho záujmu a svojim životom viery? V čom?

Áno, jednoznačne. Máme zodpovednosť za krajinu, ako nám bola zverená od Hospodina do úschovy a starostlivosti. Týka sa to prírodných zdrojov, krajiny ako aj kultúrneho dedičstva. Civilizácia však pri svojom raste zabúda na jeho limity a  na zodpovednosť. To sa následne prejavuje v zhoršení stavu krajiny a planéty ako celku. V tejto súvislosti potom rastú rôzne riziká, napätia, v ktorých dôsledku vznikajú aj vojny.

Úlohou nás kresťanov je na jednej strane ukázať príklady dobrého prístupu k ochrane, obnove a starostlivosti o krajinu. Zároveň poukazovať na potrebu obnovy vzťahu ku stvorenstvu a to už je len krok k nájdeniu a vybudovaniu vzťahu k Stvoriteľovi.

Máš aj nejako sformulovanú „teológiu ekológie“?

Hospodin vytvoril našu Zem ako unikátny a vyvážený systém so všetkým čo potrebujeme k životu. Hospodin nám zveril Zem do správy, aby sme sa o ňu zodpovedne starali, pretože dokáže zabezpečiť potravu, vodu a miesto pre život, teda všetko čo potrebujeme. Hospodin však chce od nás, aby sme na tejto púti pozemským životom pochopili našu pominuteľnosť a potrebu našej závislosti od Stvoriteľa, lebo iba tá nás naučí správať sa citlivo a zodpovedne k iným, rovnako aj k okolitému prostrediu, jeho prírodným zdrojom potrebným na prežitie. Hospodin stvoril ekosystémy krajiny a prírodné druhy tak komplexne a dokonale, že môžeme nad tým len žasnúť.

Rajská záhrada je úžasným predobrazom toho, že sme mali od začiatku k dispozícii všetko potrebné. Naše zlyhanie v tejto biblickej záhrade je tiež obrazom nedokonalosti človeka, teda aj jeho schopnosti zlyhať v starostlivosti o krajinu, teda to čo má zodpovedne opatrovať a  spravovať.

A tu vnímam obrovský priestor pre kresťanov, aby dokázali sprostredkovať tento obraz, odkaz nádeje a záchrany pre všetky oblasti sveta.

Čo by mohli či mali robiť cirkevné zbory, farnosti, kresťanské komunity?

Cirkevné zbory majú príležitosť o téme vody, ochrane pôdy a krajiny nielen hovoriť. Praktickým prístupom môžu byť dobrým príkladom a inšpiráciou pre svoje okolie a komunitu.

Tieto „zelené“ inšpirácie a prístupy môžu byť aj podnetným prvkom rozvoja spolupráce cirkevného zboru s obyvateľmi v susedstve, obci, či meste. Samozrejme, že sú ďalšie technológie a zariadenia, ktoré znižujú energetickú spotrebu a tepelné straty na kúrenie kostola a fary v závislosti od technických možností tej ktorej budovy a finančných možnosti cirkevného zboru. Pri pamiatkovo chránených a starších objektoch je to náročnejšie. Ale stále je veľa nápadov a skúseností, ktoré si môžeme vymieňať aj v tejto oblasti. Tisícky malých nádrží sú lepšie ako jedna či dve veľké pri tom istom jednorázovo zadržanom objeme vody.

Všetky tieto činnosti majú byť výsledkom spolupráce členov cirkevného zboru, spolupráce s komunitou, kde pôsobí cirkevný zbor.

Prečo Ťa tieto otázky zaujímajú ako človeka?

Základným motívom je, aby sme naším deťom odovzdali krajinu v ktorej môžu bezpečne žiť a zabezpečiť si všetky základné potreby. A to všetko pri rešpektovaní hodnôt krajiny a jej prvkov ktoré musíme uchovať, aby sa kolobeh prírody neroztrhol, ale uchoval a cyklicky pokračoval. Budovať spoločné povedomie o tom, že sa máme citlivo a zodpovedne správať k prírodným zdrojom, krajine a k iným, ktorí okolo nás žijú, je veľký motív a zmysluplný cieľ. V tom je zakódovaná udržateľnosť životného prostredia.

Zároveň platí, že ak nadobudneme vzdelanie, vedomosti a skúsenosti, ktoré v tomto zápase môžu tak teoreticky ako aj prakticky pomôcť, je potrebné sa o toto poznanie podeliť a uplatniť ho v praxi.

Je to aj priestor na angažovanosť kresťanov na vidieku, v regiónoch ktoré potrebujú pomoc, vo verejnom sektore, ale aj politike, aby sa zavádzali do praxe zodpovedné a udržateľné riešenia. To je aj priestor na spoluprácu, interdisciplinárnu a komunitnú. Je to priestor prejaviť si pri riešení rôznych odborných problémov porozumenie, úctu v spolupráci. Inovatívne riešenia sú príležitosť na vzájomnú spoluprácu. Spolupráca spoločenstva odborníkov musí presahovať štvorročné volebné cykly, ktoré sú horizontmi plánovania politikov.

Martin, čo ťa viedlo k záujmu o vodohospodárstvo a ekológiu?

Vyrastal som na panelákových sídliskách v Košiciach. V detstve som často chodil na vidiek. Horný a Dolný Zemplín bolo moje teritórium prázdnin a víkendov v detstve. Som za to vďačný, lebo som mohol spoznať tak kopcovitú krajinu ako aj nížiny. Hlbšie ekologické a ekosystémové súvislosti som si začal uvedomovať s pribúdajúcimi rokmi štúdia.

Som vďačný môjmu otcovi, že ma nasmeroval na stavbarinu. Moja stredná škola mala vysokú odbornú úroveň.

Koncom osemdesiatych rokov XX. storočia doznievali v Československu najväčšie projekty odvodňovania nížin, úprav vodných tokov, družstevníctva a výstavby priehrad. Dokončovalo sa vodné dielo Gabčíkovo. Mnohé z týchto stavieb sme v rámci strednej školy a exkurzií aj navštívili.

Stredná škola ma nakopla k občianskemu aktivizmu a so spolužiakmi sme skúsili aj dobrovoľníctvo. V novembri 1989 som bol v maturitnom ročníku. Pár dní po 17. novembri som viedol štrajkový výbor študentov na našej strednej škole.

Čo robíš Ty osobne pre zodpovednejší život vo vzťahu k životnému prostrediu? 

Počas vysokej školy a po nej som sa dosť dlho venoval dobrovoľníctvu, podpore ochrany kultúrneho dedičstva a záchrane nevyužívaných kultúrnych pamiatok na Slovensku. Do ich záchrany a obnovy sa dnes zapája aj množstvo občianskych združení. Podieľal som sa na príprave viacerých koncepčných a podporných mechanizmov pre túto oblasť.

Keď som začal pracovať v roku 2006 v Kancelárii Združenia miest a obcí Slovenska (ZMOS), začal som sa tam odborne venovať celkovo problematike životného prostredia a miestneho rozvoja. Predmetom môjho záujmu bola najmä voda, lebo zo zákona obce zabezpečujú pitnú vodu a čistenie komunálnych odpadových vôd. Trpia zároveň dôsledkami povodní, ale aj sucha.

Tak sa mi podarilo prispieť, spolu s ďalšími odborníkmi, do odbornej diskusie v tejto oblasti a ZMOS prijalo viacero odborných dokumentov k tejto problematike, ktoré sa premietli aj do praxe. Najmä v roku 2010, keď Slovensko zasiahli veľké povodne.

Tri roky pred týmto povodňovým rokom som bol členom česko-slovenského expertného tímu, ktorý sformuloval z môjho pohľadu dôležitú štúdiu „Voda pre ozdravenie klímy – Nová vodná paradigma“. Táto štúdia bola publikovaná v roku 2007 v angličtine a slovenčine (www.vodnaparadigma.sk) a vznikol okolo nej medzinárodný tím expertov, ale aj ľudí z praxe, ktorí sa rovnako venujú obnove krajiny a prevencii dezertifikácie krajiny.

Štúdia poukazuje na dôležité kauzálno-príčinné súvislosti zmien klímy a obehu vody v krajine a na planéte. Tejto odbornej problematike sa venujem naďalej, zatiaľ vo voľnom čase.

V miestnej mierke a osobnom živote rád triedim rôzne staré veci, separujem odpad, rozumne využívam vodu. Hľadám spôsoby ako ju používať citlivo a šetrne. Keď som rekonštruoval byt pre našu rodinku, tak som dal prednosť udržateľným a šetrnejším materiálom (drevo, celulózová izolácia a pod). Snažím sa poradiť priateľom či susedom, ak majú otázky na tieto témy.

Na dvore, kde bývam, som pred viacerými rokmi koordinoval výsadbu zeleného pásu 11 stromov, z ktorého sa teším doteraz. Vtedy mali stromy výšku 2,5 metra, teraz 6 až 8 metrov. Je to možno drobnosť, ale je to úžasný pohľad, ako hrajú farbami, ako vietor češe zdravé koruny týchto stromov, ako sa hrá s listami. Každý, z viac ako 60 susedov v našom dome, kde bývam, sa na ne s radosťou pozerá ako rastú a oživujú náš kus mesta. Chladia náš dvor, poskytujú pekný tieň. Múr za nimi je z viac ako polovice obrastený brečtanom. Na dvore sme dobre vyriešili aj vsakovanie dažďovej vody z plochy o výmere skoro 500 m2, kde parkujú autá. Takže dažďová voda z nej nejde do kanalizácie, ale zavlažuje práve tieto stromy.

Ďakujem za rozhovor.