Mária: Neviem, možno že sú leniví?! Nezdá sa mi však, že by to platilo všeobecne. Skôr je to o inom chápaní a organizácii času.

Lucia: Veľakrát som počula, že Afričania len čakajú, kým im niekto pomôže, že celé dni len sedia pod stromom. Áno, sedia, ale veľakrát nemajú čo robiť, aj keby chceli. Jednoducho, keď prídete o celú úrodu alebo vám dobytok roztrhajú hyeny a nemáte peniaze, v takýchto prípadoch ste odkázaní na pomoc.

Aké sú rozdiely v komunikácii medzi ľuďmi tam a u nás?

Lucia: Úprimné a hlbšie rozhovory som nezažila alebo len veľmi málo. Je ťažko zistiť, komu tam môžete veriť. Väčšinou sa miestni ľudia nezaujímajú o vás ako o človeka ale o vaše peniaze a výhody, ktoré môžu od vás získať.

Mária: Tanzánčania kladú dôraz na prejavy úcty, úctivé oslovenia a pozdravy. Problémy sa nepomenúvajú. Snažia sa tak vyhnúť hanbe. To je typické pre kultúru honor – shame, úcty a hanby. Počas pobytu som sa dostala k článku o rozdielnych kultúrach. To mi pomohlo trochu lepšie porozumieť Tanzánčanom a viac ich prijímať.

Každopádne mi v komunikácii a rovnako aj vo vzťahoch chýbala hĺbka. Možno som len nenarazila v Tanzánii na spriaznenú dušu. (úsmev)

Spomínaš kultúru úcty a hanby. Čo si pod tým máme predstaviť?

Mária: Dočítala som sa, že existujú tri typy kultúr, tri spôsoby ako ľudia nazerajú na svet a vnímajú ho. To ovplyvňuje ich uvažovanie, správanie a reakcie. My v západnej spoločnosti žijeme kultúru viny a neviny. Snažíme sa dodržiavať zákony, pravidlá. V štáte, na pracovisku, Božie zákony, pravidlá v rodine, atď. Ten, kto ich nedodržiava, je vinný. Nasleduje spravodlivý trest alebo náprava škody alebo odpustenie.

Tanzánčania, rovnako ako krajiny blízkeho východu, žijú kultúru hanby – cti. Snažia sa získať úctu skupiny a vyhnúť sa zahanbeniu a neprijatiu od komunity.

Tento rozdiel sa prejavuje napríklad aj v pohľade na vykupiteľské dielo Ježiša Krista. V našej západnej kultúre viac rezonuje skutočnosť, že Ježiš zaplatil za naše viny – hriechy, pretože my nedokážeme plniť Boží zákon.

V ich kultúre oveľa viac rezonuje, že Ježiš niesol našu hanbu. My nedokážeme žiť tak, aby sme získali úctu Boha – Stvoriteľa. Ježiš bol zahanbený namiesto nás, keď visel na kríži nahý.

Tretím typom je kultúra strachu a sily. Spája sa s kmeňovým životom a rôznymi animistickými náboženstvami. Ich súčasťou sú rôzne magické rituály v snahe postaviť sa duchovnému svetu, tak získať moc. Aj toto je prítomné v ich kultúre.

Takéto projekty im pomáhajú v dlhodobom horizonte byť nezávislejšími od pomoci zvonku.

Akú úlohu zohráva pre ľudí ich miestna komunita?

Lucia: Myslím, že komunita v Maretadu sa snaží si pomáhať. Dokonca by som povedala, že viac ako si my navzájom pomáhame.

Mária: Rodina, komunita a obec je pre nich veľmi dôležitá.

Riešia tam aj nejaké širšie spoločenské problémy ako napríklad starostlivosť o životné prostredie?

Lucia: Čo sa týka starostlivosti o životné prostredie, tak to nikto nerieši. Odpadky sú všade, dopijete vodu a fľašu vyhodíte z okna autobusu, žiaden problém. Ale keď je nejaké brigáda okolo kostola, myslím, že to všetci berú ako svoju povinnosť a pomáhajú. Myslím si, že sú aj dôslednejší, čo sa týka dávania príspevkov na kostol a to aj napriek svojej chudobe.

Mária: Určite sa starajú o to svoje políčko, miesto sadenia, obživy. Bežne však v dedine či meste na ulici vidno špinu, plastové sáčky, fľaše.

V čom ste vy vnímali rozdiel medzi tamojšou a našou kultúrou?

Lucia: Je to úplne iný svet a nedá sa to opísať. To musí človek zažiť. Ako som už povedala, inak vnímajú čas, inak vnímajú peniaze, majú iné hodnoty. Väčšinou svoje emócie nedávajú veľmi najavo a každý si ich rieši sám. Myslím, že to vyplýva aj z Maslowovej pyramídy potrieb, nakoľko sa oni snažia zabezpečiť si tie základne potreby, ktoré nemajú a to je jedlo, oblečenie a pocit bezpečia, neriešia také veci, ako my ako napríklad pocit vyhorenia. Mám dojem, že akoby nepotrebovali riešiť nejaké svoje pocity alebo to, či ich niekto má rád alebo nie.

Mária: Čas a život tam plynul akosi pomalšie. Ako keby tam ľudia mali na všetko viac času. Napríklad posedieť si pri čaji pod stromom aj počas pracovného dňa. Stávalo sa tak, že sa dohodnuté stretnutia začali aj hodinu – dve neskôr.

A tiež, akoby až tak neriešili budúcnosť. Napríklad v otázke, či sa ako rodičia budú vedieť finančne postarať o ďalšie piate, šieste dieťa. U nás si to poriadne dvakrát – trikrát prepočítame. Zdá sa mi, že Tanzánčania žijú viac vierou… alebo  to neriešia a povedia „hamnashida“ – „no problem“. Môže to však byť aj ich kultúrou. Veľa pre nich znamená rodina.

Aká je tam situácia v oblasti kriminality a korupcie?

Lucia: Korupcia je tam veľmi veľká, hlavne čo sa týka policajtov. V Afrike vám peniaze vybavia asi všetko. S kriminalitou som nemala žiadnu skúsenosť, takže ťažko to hodnotiť. Rozhodne, keď niečo vidia na zemi spadnuté, napríklad peniaze, neprídu za vami, či ste ich náhodou nestratili vy.

Mária: Ak ide o kriminalitu, vďaka Bohu, ani ja nemám osobnú skúsenosť. S korupciou sme sa stretávali hlavne pri cestovaní. Často auto či autobus zastavili policajti kvôli pokute. Bežne sa hovorilo, že nás policajti zastavili, pretože sa blíži čas obeda a vraj si potrebujú zarobiť na jedlo.

Lucia a Mária v Maretadu. Uprostred riaditeľ Yedidia Secondary School Paulo Bura Hhoko.

V čom vidíš význam takéhoto medzinárodného dobrovoľníctva?

Lucia: Myslím, že Afričanom ide hlavne o tú materiálnu pomoc a sú zvedaví na to ako sa žije v Európe. Tým, že školstvo je tam veľmi pozadu a učenie nie je veľmi praktické, skôr teoretické, v tomto sú dobrovoľníci prínosom. Snažili sme sa na školách robiť interaktívne hodiny, čo oni sami nerobia. Taktiež je super, keď sa s pomocou sponzorov vedia realizovať projekty ako bola výstavba kurína pri škole v Dongobeshi alebo výsadba ovocných stromov v Maretadu. Takéto projekty im pomáhajú v dlhodobom horizonte byť nezávislejšími od pomoci zvonku.

Lucia, Ty si tam dotiahla aj slovenskú televíziu? O čo išlo?

Lucia: Bola to náhoda. Na sociálnej sieti bola informácia, že hľadajú Slováka v Tanzánií.  Napísala som im komentár. Nakoniec z toho vzniklo, že ide o reláciu Cestou necestou, ktorú som vôbec nepoznala. Videla som to ako príležitosť ukázať ľuďom ako sa v Tanzánií skutočne žije. Nešlo tam len o to pozlátko, pretože  v Arushi, kde je veľa turistov, sa dá žiť úplne normálne podobne európskemu štýlu. Ale chcela som ľuďom priblížiť prostredie, v ktorom žijú podporovaní študenti.

Kto a ako zabezpečoval váš pobyt v Tanzánii?

Mária: Slezská diakonie, Deti Afriky SK a CZ sa o nás ako dobrovoľníčky projektu INVYT starali. Zabezpečovali všetko potrebné po stránke organizačnej (dokumenty, víza, komunikácia s miestnymi, príprava ubytovania, vreckové na vodu, stravu, internet, základy svahilčiny), ale aj po duševnej a duchovnej stránke. Mali sme intenzívny seminár pred odchodom, počas pobytu pravidelné online rozhovory s koordinátorkou aj s duchovným mentorom. Boli pre mňa povzbudením, prehodnotením a znova naštartovaním počas niektorých ťažkých tanzánskych dní. Som vďačná aj za modlitebnú podporu, ktorú som mohla vnímať od ľudí z vysielajúcich organizácií. Aj mnohých ďalších.

Lucia: Ako už Majka spomenula, mali sme aj počas pobytu rôzne semináre, rozhovory s členmi vysielajúcich organizácii. Tieto rozhovory nám pomáhali sa vyrozprávať, podporovali nás a pomáhali nám v ťažších chvíľach.

Mária: A aby som nezabudla, po návrate sme spolu prešli vyhodnotením na popríjazdovom seminári.

Aký význam má pre Teba táto skúsenosť? V čom je pre Teba formujúca?

Lucia: Zmenilo to môj pohľad na rôzne formy pomoci pre Afriku. Myslím si, že pokiaľ tam ideme, tak by sme sa miestnych ľudí nemali snažiť zmeniť na náš europsky štýl, ale my by sme sa mali prispôsobiť im a ich kultúre. Nie vždy je potrebné meniť kultúru iných len preto, že nám sa nezdá dobrá. Konkrétny príklad sú fyzické tresty na školách. Zo začiatku som bola výrazne proti tomu, ale časom som to musela jednoducho akceptovať.

Treba byť vďačný za to, čo máme a vážiť si rodinu. Taktiež sa treba pozerať aj na ľudí okolo nás a začať pomáhať tam, kde sa nachádzame. V Afrike si komunita vzájomne pomáhala. Martin Tango, riaditeľ školy Lea v Dongobeshi, pomohol každému, komu mohol. Okrem svojich 4 detí sa stará o veľa ďalších detí, ktoré nemajú kam ísť. Mali by sme byť viac otvorení  voči ľuďom v núdzi.

Mária: Priznám sa, že ešte nevidím všetky súvislosti. Božie cesty sú nevyspytateľné. Ako keby sa môj svet zväčšil, rozšíril. Zistila som, akí sme my Európania bohatí, už len ak ide o pitnú vodu a elektrinu. A koľko vecí vlastne nepotrebujeme, ani ja osobne!

Tiež som sa učila ako dôverovať Pánu Bohu. Bola som tam vo viacerých veciach viac na Neho odkázaná. A On sa postaral. Aj teraz si to často pripomínam pri rôznych výzvach, ktoré v živote prichádzajú: „Dôveruj Majka, Pán sa o Teba postaral aj v Afrike!“

Som vďačná za túto príležitosť, ktorú som dostala a aj za ľudí, ktorí za týmto projektom stoja.

Lucia: Afrika je úžasná, ukradne Vám srdce. Som vďačná, že som mohla byť súčasťou projektu INVYT a spoznať, čo robia Deti Afriky. Škola, vzdelanie, dokáže deti naučiť myslieť inak. Otvorí im to dvere a príležitosť na lepší život. Preto som rada, že niečo takéto funguje a ľudia to podporujú. Aj keď v Afrike veci nefungujú tak ako u nás, myslím, že sa komunita v Doghobeshi posúva a napreduje tým správnym smerom. A že podporovaní žiaci majú nádej na lepšiu budúcnosť.

Tento článok pôvodne uverejnený na portáli denníka Postoj tu: Nesnažme sa meniť africké deti na európsky štýl

Podobný článok na idea-list nájdeš tu: Život v Tanzánii očami dobrovoľníčky

foto: archív Márie, Lucie a Deti Afriky