Lucia: O Afrike som snívala od malička, vždy ma to lákalo ísť do Afriky. Keď som na sociálnej sieti narazila na informáciu o možnosti dobrovoľníctva v Tanzánii, neváhala som a hneď som sa prihlásila. Veľmi rada cestujem, takže to bola pre mňa príležitosť dostať sa do krajiny, do ktorej sa len tak ľahko po vlastnej osi nedostanete. Bola to určite zvedavosť, ale aj túžba pomôcť ľuďom, ktorí majú ťažší život ako my doma. Keď som išla do Afriky, myslela som si, že zmením svet, čo sa nestalo, ale verím, že som sa mohla podieľať na niečom, čo má hlbší zmysel.

Mária: Nikdy som nemala jasnú predstavu o tom, čo chcem robiť, „keď budem veľká“. Mojou túžbou stále bolo a je, aby som bola tam, kde ma Pán Boh chce mať. Možno to bolo únavou z učenia, možno jednoducho dozrel čas na zmenu. Chcela som sa zdokonaliť v jazyku a byť pomocou tam, kde je to potrebné. Po niekoľkomesačnom neúspešnom hľadaní nejakej dobrovoľníckej, prípadne misijnej práce cez jednu organizáciu, sa ku mne dostal tip na dobrovoľnícku prácu v Tanzánii.  V tomto období mi Pán Bohu ukazoval, že mám byť otvorená Jeho predstavám, aj keď sú iné ako moje.

Môžete nám priblížiť miesto, kde ste pôsobili?

Mária: Pôsobili sme na strednej škole Yedidia. Jej areál leží asi 20 minút chôdze od dediny Maretadu Chini na tanzánskom vidieku. Je to asi hodina cesty autom od mestečka Dongobesh a asi 5 hodín od Arushe, veľkomesta na severe Tanzánie, kde je medzinárodné letisko. Arusha je východiskovým bodom pre turistiku v oblasti Kilimandžára.

Je to úplne iný svet a nedá sa to opísať. To musí človek zažiť. Ako som už povedala, inak vnímajú čas, inak vnímajú peniaze, majú iné hodnoty.

Lucia: Maretadu je dedinka, kde nebola elektrina ani vodovod. Elektrinu sme čerpali len zo solárneho panelu a keď slnko nesvietilo, boli sme aj deň bez elektriny. Batéria sa vybila približne okolo 19. hodiny večer, a potom sme boli odkázané na baterky a hviezdy. Vodu nám nosili žiaci na volskom záprahu. Pitnú sme si museli dopredu objednávať.

V Maretadu žijú ľudia kmeňa Iraqw a ich život je veľmi ťažký. Nemajú takmer nič a sú odkázaní na to, čo si sami dopestujú. Je tam veľká bieda, ale to ľuďom neberie radosť zo života. Yedidia je stredná škola, ktorá sa stále rozvíja.

Čo konkrétne bolo náplňou vašej dobrovoľníckej služby?

Mária: V mestečku Dongobesh pôsobili dobrovoľníci zo Slovenska a Česka aj predtým. V Maretadu sme boli prvými dobrovoľníčkami my dve. V prvom rade  sme mali urobiť prieskum života na strednej škole Yedidia. Pred nami tam chodili len krátkodobé návštevy z Európy alebo dobrovoľníci z Dongobesha, čo nebolo veľmi praktické ani efektívne. My dve  sme tam boli 7 mesiacov, od augusta 2018 do marca 2019, teda ešte pred pandémiou COVID-19. Snažili sme sa zlepšiť komunikáciu podporovaných študentov s podporovateľmi. Okrem toho si každá z nás mala nájsť miesto, kde môže využiť svoje talenty a zručnosti a byť na škole pomocou .

Lucia: Pomáhala som s vyučovaním angličtiny a dejepisu, neskôr som chodila do Donghobesha učiť prácu s počítačmi. Natáčala som blogy a fotografovala. Tento materiál bol potom využívaný pri komunikácii s podporovateľmi. Ešte stále je možné si niečo z toho pozrieť na sociálnych sieťach projektu. Snažila som sa tiež pomôcť riaditeľovi trochu s manažmentom.

Mária so študentmi pri jednej z aktivít.

Mária: Napriek rôznym obavám a asi hlavne vďaka mnohým modlitbám, som si veľmi rýchlo  našla to „svoje miesto“. Pre mňa to znamenalo najmä byť pri a so študentami po vyučovaní. Pamätám si na jeden večer, keď mi to Pán Boh ukazoval a moje srdce napĺňala veľká radosť.

Bola som s nimi pri športe (volejbal, futbal, šípky), voľnočasových aktivitách (origami a rôzne hry), pri večernej príprave na vyučovanie či pri modlitebných stretnutiach.

Mávali sme s nimi aj hodiny angličtiny. Chceli sme, aby sa zlepšilo ich vyjadrovanie sa v angličtine, aby to išlo automaticky.  Po kmeňovom jazyku a svahilštine, to bol pre nich ďalší cudzí jazyk. Aj napriek tomu, že výučba na stredných školách v Tanzánii prebieha v angličtine, študenti majú problém v tomto jazyku aktívne komunikovať. Mnohí z nich totiž absolvovali základnú školu v svahilštine.

Čo vás počas vášho pobytu prekvapilo? S akými výzvami ste sa museli popasovať?

Mária: Mňa prekvapili mobilné telefóny. Napriek chudobe a obmedzenému prístupu k elektrine, je možné bežne vidieť ľudí s mobilným telefónom v ruke, a to aj s lepšími modelmi.

Lucia: Pre mňa bol najväčšou výzvou africký prístup k narábaniu s časom. Niekedy akoby boli až extrémne pasívni voči niektorým veciam, ale to je asi vec kultúry. My v Európe sme veľmi uponáhľaní, tam akoby zastal čas. Doma, v Európe, nikdy nič nestíham a nemám čas si vydýchnuť. Tam bolo toho času zrazu až veľa, čo spätne hodnotím pozitívne. Ale projekt, ktorý by sme v Európe zrealizovali za týždeň, sme tam realizovali aj celých 7 mesiacov.

Mária: Pre mňa boli výzvou aj Jazyková a kultúrna bariéra. A samozrejme, iný spôsob života, iná strava, bývanie či denný režim.

Ako sa Európan vyrovnáva s výzvami dlhodobého pobytu v ďalekej krajine, kde nemá zabezpečené  pohodlie, na aké je zvyknutý?

Lucia a študenti pri práci na záhradnom projekte.

Lucia: Pred odchodom vysielajúce organizácie pre nás pripravili predodjazdový seminár, ktorý nás dobre pripravil. Čakala som horšie podmienky ako to napokon bolo v skutočnosti. Nejako som prijala to prostredie, kde sme boli, také aké bolo a zvykla som si na to celkom rýchlo. Aj keď boli obdobia, kedy sme nemali vodu a nemali sme si v čom umyť ruky. Bolo to náročné, ale zvládli sme to.

Mária: Zdá sa mi, že keď si človek nájde spôsob ako fungovať, svoj životný rytmus ako napríklad od umývania zubov cez základnú hygienu až po stravovanie sa, tak sa to dá prežiť v pohode. Viac som cítila nedostatok v oblasti vzťahov a kontaktov. Chýbali mi moji blízki a moja duchovná komunita. Vďaka výdobytkom techniky sme si volávali a aj sa mohli vidieť. Nie je to ako naživo, ale pomôže to. A hlavne Pán Boh prichádzal rôznymi povzbudeniami a potešeniami, keď bolo ťažko.

Mimoriadne sa mi do pamäte zapísali prvé Vianoce bez rodiny, najmä to, že neboli smutné. Učila som sa, že tieto sviatky nie sú len o rodine. Pán Boh mi daroval počas nich dovolenku – pár dní v krásnom prostredí kvietkov, banánovníkov, stromov papájí, máng… v útulnom požičanom domčeku, kedy som mohla byť sama s Pánom Bohom.

V čom ste vy vnímali rozdiel medzi tamojšou a našou kultúrou?

Lucia: Je to úplne iný svet a nedá sa to opísať. To musí človek zažiť. Ako som už povedala, inak vnímajú čas, inak vnímajú peniaze, majú iné hodnoty. Väčšinou svoje emócie nedávajú veľmi najavo a každý si ich rieši sám. Myslím, že to vyplýva aj z Maslowovej pyramídy potrieb, nakoľko sa oni snažia zabezpečiť si tie základne potreby, ktoré nemajú a to je jedlo, oblečenie a pocit bezpečia, neriešia také veci, ako my ako napríklad pocit vyhorenia. Mám dojem, že akoby nepotrebovali riešiť nejaké svoje pocity alebo to, či ich niekto má rád alebo nie.

Mária: Čas a život tam plynul akosi pomalšie. Ako keby tam ľudia mali na všetko viac času. Napríklad posedieť si pri čaji pod stromom aj počas pracovného dňa. Stávalo sa tak, že sa dohodnuté stretnutia začali aj hodinu – dve neskôr.

A tiež, akoby až tak neriešili budúcnosť. Napríklad v otázke, či sa ako rodičia budú vedieť finančne postarať o ďalšie piate, šieste dieťa. U nás si to poriadne dvakrát – trikrát prepočítame. Zdá sa mi, že Tanzánčania žijú viac vierou… alebo  to neriešia a povedia „hamnashida“ – „no problem“. Môže to však byť aj ich kultúrou. Veľa pre nich znamená rodina.

Akým spôsobom tam ľudia vnímajú vzájomné vzťahy?

Lucia: Vzťahy tam nie sú také hlboké ako u nás, dokonca ani medzi manželmi. Je tam cítiť istý odstup. Neprežívajú lásku tak ako my. Dokonca ani rodičia s deťmi nemajú taký otvorený vzťah. Deti musia byť k rodičom zdvorilí, dokonca sa im zdravia vykaním.

Mária: Ľudia sú tam priateľskí a ochotní pomôcť. Napríklad, keď v preplnenej miestnej autobusovej linke sa veci a deti podávajú hore dole pri vstupe či výstupe. Na jednej návšteve u starých rodičoch študenta z Yedidia sme dostali kohúta. A pritom oni sami boli veľmi chudobní.

Deti sú tam spontánne ako asi všade.  „Mzungu, mzungu“ (beloch, beloch), kričali po nás. Pribehli k nám, podávali ruky. Chceli sa nás dotknúť. Občas sme nejaké malé dieťa aj rozplakali. Hlavne na vidieku sme boli „čudo“.

Lucia: Deti boli veľmi zvedavé, hravé a veselé, aj keď museli pracovať a pomáhať rodičom. Malé deti nosili vodu, pásli dobytok, pracovali na poliach.

Čo ma vždy zaskočilo, bol ich výsmech. Veľmi často, keď sa im zdalo niečo divné, iné, tak sa smiali a ukazovali prstom. Ale to je tiež len vec ich kultúry.

V ďalšej časti sa budeme rozprávať o kultúre hanby a cti, o tom, čo tam robila slovenská televízia a v čom vidia význam takejto dobrovoľníckej služby.

Tento článok pôvodne uverejnený na portáli denníka Postoj tu: Nesnažme sa meniť africké deti na európsky štýl

Podobný článok na idea-list nájdeš tu: Život v Tanzánii očami dobrovoľníčky

foto: archív Márie, Lucie a Deti Afriky