O cirkvi a pokušení moci

Ako geniálna diablova ponuka bola, sa ukázalo v dejinách cirkvi v miere vrchovatej. Začítajme sa do slov H. Nouwena, ktorý o fenoméne moci píše:
„Keď sa sám seba pýtam na dôvody prečo toľko ľudí v posledných desaťročiach vo Francúzsku, Nemecku, Holandsku, a tiež v Kanade a v Amerike odišlo z cirkvi, ľahko mi na myseľ prichádza slovo „moc“. Jednou z najväčších irónií v dejinách kresťanstva je, že jeho vodcovia stále podliehali pokušeniu moci – politickej moci, vojenskej moci, ekonomickej moci alebo morálnej a duchovnej moci – hoci stále hovorili v mene Ježiša, ktorý neľpel na svojej božskej moci, ale sám seba sa zriekol a bol ako my. Pokušenie považovať moc za vhodný nástroj na hlásanie evanjelia je tým najväčším zo všetkých pokušení. Čo robí pokušenie moci tak zdanlivo neodolateľným? Možno to, že moc ponúka ľahkú náhradu za ťažkú úlohu lásky. Zdá sa jednoduchšie byť bohom, než milovať Boha, ovládať ľudí, ako milovať ľudí, vlastniť život, než milovať život. Ježiš sa pýta: „Miluješ ma?“ (Ján 21:15nn) A my sa pýtame: „Môžeme zasadnúť po tvojej pravici a ľavici v tvojom kráľovstve?“ (Mat 20:21) Odkedy povedal had: „…v ten deň, keď budete z neho jesť, otvoria sa vám oči a budete ako Boh; budete vedieť, čo je dobro a čo zlo.“ (Gen 3:5), sme v pokušení zameniť lásku za moc. Ježiš toto pokušenie prežíval na svojej najmučivejšej ceste od púšte ku krížu. Dlhé bolestné dejiny cirkvi sú príbehom ľudí, ktorí sú znovu a znovu pokúšaní zvoliť si moc miesto lásky, vládu miesto kríža, viesť miesto nechať sa viesť. Tí, ktorí odolali tomuto pokušeniu až do konca, a tým nám dávajú nádej, sú skutočnými svätcami. Jedna vec je mi jasná: pokušenie moci je najväčšie, keď sa dôvernosť stane hrozbou. Často je kresťanské vedenie vykonávané ľuďmi, ktorí nevedia ako rozvíjať zdravé, dôverné vzťahy a radšej si zvolili moc a vládu. Mnohí kresťanskí budovatelia ríš boli ľudia neschopní dávať a prijímať lásku.“1
Bol to filozof R. Bacon, ktorý sa preslávil výrokom „poznanie je moc“. Jeho výrok bol smerovaný k vedeckému poznaniu, prostredníctvom ktorého získavame moc nad prírodou. Lenže potom je ešte iné poznanie, prostredníctvom ktorého získavame moc nad ľuďmi. Tým poznaním je nahliadnutie do ich životov. Kto o druhých veľa vie, môže nad nimi získať moc. Ako? Tak, že o tom čo vie, niekomu povie, že svoje poznanie zneužije. Nezabudnem na jedného nešťastného človeka, ktorý odišiel z cirkvi/kresťanskej organizácie preto, že sa mu vedúci vyhrážal tým, že použije to, čo mu povedal v spovednom rozhovore…
Ďalšou obrovskou mocou môže byť kazateľnica, z ktorej si môže duchovný/vedúci vybavovať účty so svojimi protivníkmi. Iste nie priamo, aby niekoho menoval, ale cez alegorické kázne/prednášky, pod ktorými si zúčastnení dobre dokážu predstaviť, o čo ide, o koho sa jedná a kto je dobrý a zlý. Ľudia si toho niekedy sú vedomí a môžu sa preto báť, že duchovný svoju moc zneužije.
Pred pár mesiacmi som dočítal akýsi román od britského spisovateľa Cornwella. Ide o odpočinkové čítanie, ktoré si nerobí ambície prinášať nejaké hlbšie myšlienky. Napriek tomu ma jedna myšlienka zaujala. V knihe sa opisuje krutý rituál mužskej iniciácie, ktorým prešli len niektorí chlapci. Tí, ktorí rituálom neprešli, sa stali… šamanmi (alebo povedané našimi slovami duchovnými). Z kontextu knihy vidíme, že šamani boli ľudia, ktorí túžili mať nad druhými moc, lenže vďaka tomu, že neprešli iniciačnými rituálmi, boli odsúdení na to, že ich druhí muži nikdy nevezmú do svojho stredu. Preto podľa autora volili inú cestu – stali sa duchovnými, čo im vytúženú moc dalo. Predstierali totiž, že komunikujú s božstvami a že sú schopní túto vôľu interpretovať. Ľudia sa ich preto báli a zároveň ich uctievali. Cornwellova kľúčová myšlienka bola – keď sa nechytáš v surovej realite sveta a zároveň túžiš po moci, staň sa duchovným. Neviem, na čo autor narážal a kam mieril. Snáď mal na mysli skúsenosti s nejakou náboženskou skupinou alebo organizáciou alebo cirkvou, možno chcel popísať realitu pred mnohými tisíckami rokov a nič viac. Ale aj vďaka jeho knihám som si uvedomil, ako opatrne treba ako duchovný s mocou zaobchádzať. Kto toho nie je schopný, musí byť zo služby vedúceho vyradený, inak napácha strašné škody.
J. Fisher k problematike moci u pastorov píše: „Nech si to kazateľ pripúšťa alebo nie, má na druhých veľký vplyv. Je autoritou, je ho vidieť, je na kazateľnici a je obvykle braný veľmi vážne. Zlomení ľudia sa na pastorov obracajú s túžbou po rade alebo s potrebou, aby im venoval pozornosť. Pre pastora nie je zložité prostredníctvom svojich slov alebo osobnosti získať nadvládu. Pastori niekedy nevedia, akú veľkú moc majú nad druhými“.2 Osobne by som k tomu dodal, že toto neplatí absolútne.
V podobnom duchu píše aj M. C. Putna: „Každý, kto je v pozícii moci, do svojho okolia nutne priťahuje príšerákov. Je to ako s Tolkienovým prsteňom moci. Kto ho nesie, ten prepadá jeho vplyvu, či chce alebo nie. Otázka nie je, či ho jeho nesenie poškodzuje, ale do akej miery. Keď nezostal imúnny ani Havel, osobnosť taká mimoriadna, čo potom ľudia nie až takí mimoriadni, ktorým sa zhodou okolností objaví na hlave koruna, mitra, tiára, alebo len taký ten smiešny zamatový baret univerzitného hodnostára. Doviedlo ma to tak k zhovievavejšiemu pohľadu na nositeľov hodností a funkcií. Majú to fakt ťažké. Aj preto sa treba za nich modliť. Sú viac ako iní vydaní pokušeniu hriechu – a dôsledky ich hriechu môžu byť oveľa nebezpečnejšie, pretože sa týkajú celého im zvereného stáda“.3
Na záver ešte jedna poznámka. Zapeklitosť duchovných a ich možnej moci je v tom, že protestovať alebo neposlúchnuť svojho „duchovného vodcu“ býva v niektorých kruhoch (zdôrazňujem slovo niektorých) považované za vzburu proti Bohu. Otázka, ktorú chcem položiť je, ako sa niečo také stane? Prečo „ovečky“, nedokážu vykázať niektorých dravcov do patričných miest? Boja sa? Nemajú informácie? Sú to skutočne len tupé ovce? Prečo toľko ľudí v dejinách podľahlo vábeniu zlých a zároveň tvrdých vodcov? Prečo toľko iných, keď cítilo tlak, sa stiahlo, alebo ľudovo povedané, pos..lo sa? Kde nastal ten obrat, keď duchovní vodcovia pevne uchopili opraty do rúk a už sa akoby nedalo nič robiť? Výsledkom sú potom zničené životy, cirkvi alebo skupiny, ktoré pripomínajú skôr duchovný koncentrák, v politike potom milióny mŕtvych alebo zotročených. Predsa ale moc nebola dotyčným daná hneď. Ako to, že si ju urvali? Prečo ostatní mlčali? Prečo sa nevzopreli? Prečo sa nechali zmanipulovať? Nepoznám presnú odpoveď, ale vždy tu svoju rolu hrala moc a strach z nej…
Cesta z tohto pokušenia je v tom, že skupina nedopustí, aby sa moc príliš koncentrovala do rúk jednotlivca alebo len niekoľkých jednotlivcov. Cieľom múdreho vedenia nie je mať viac moci, ale pomáhať ľuďom k samostatnosti a vlastne k zdravej nezávislosti od svojich vedúcich. Ak tomu tak nie je, potom platí známe bič a preč! Áno, moc nie je zlá, pokiaľ jej nie je… moc. A aby jej nebolo veľa, treba s ňou veľmi múdro pracovať.
_______________________________
1 Nouwen H., In Name of Jesus
2 Fisher J., Pastor, You Are More Vulnerable do Sexual Temptation Than You Think
3 Putna M. C., Vždy v menšine, Portál: Praha 2013
Ilustračné foto: AI, ChatGPT 4.0
Text pôvodne vyšiel na blogu Davida Nováka TU.

je kazateľ, teológ a publicista. V súčasnej dobe vedie zbor v Prahe 13 a je predsedom Rady Cirkvi bratskej. Vyučuje rôzne predmety súvisiace s filozofiou. Má dvoch synov a skvelú ženu.