Rok 1993, keď som ukončil základnú školu, bol rozhodujúci nielen pre môj život, ale i pre život mojej rodiny. Bol november, keď som oficiálne spolu s ostatnými študentmi absolvoval slávnosť ukončenia základnej školy. Nikdy som nebol tým najlepším študentom. Skôr som bol vždy na druhom alebo niektorom ďalšom mieste. Keď som ako dieťa začal navštevovať školu a bol som na základnom stupni, urobil som rozhodnutie, že moja budúcnosť nie je vo vzdelaní, ale v niečom úplne inom.

Dr Emanuel Nuwas pred nemocnicou v Haydom.

Pozoroval som život mojej rodiny a ten rozhodne nebol ľahký. Ako dieťa som si zarábal na živobytie tým, že som v širokom okolí mojej dediny zbieral drevo. Veľmi včas ráno, ešte za tmy, som odchádzal z našej dediny v horách do lokalít vzdialených až 12 kilometrov, kde som zbieral palivové drevo, ktoré som niesol na chrbte, aby som bol späť ešte predtým, ako začalo slnko neúprosne páliť.

Za jednu nošu dreva som dostával od 100 do 200 tanzánskych šilingov (0,038 až 0,076 EUR), za ktoré som potom kupoval knihy, zošity nebo tužky pre môjho mladšieho brata. V období dažďov som ako dieťa musel pracovať na poliach susedov, keď za niekoľko týždňov práce som dostal malé vrece kukurice, ktorú sme buď hneď zjedli, alebo v horšom prípade sme ju zjesť nesmeli, aby nám niečo zostalo pre sadbu na našom poli v ďalšom období dažďov. Inokedy som zasa v období sucha nosil ľuďom vodu zo vzdialeného potoka dole v údolí do dediny na kopci. 20 litrov vody za 20TZS (0,0076 EUR). Vtedy som sa modlieval, aby som mohol mať väčšiu nádobu, aby som doniesol viac vody a zarobil viac peňazí.

Keď deťom umožňujeme vzdelanie, meníme ich budúcnosť. Často tieto deti nevidia pre seba žiaden spôsob, ako zmeniť svoj život. Všetky majú nádej, ale iba niektoré dostanú príležitosť. Dať deťom príležitosť je to, o čo sa usilujem.

Keď som ukončil piatu triedu, povedal som vtedy môjmu strýcovi, že nevidím žiadny zmysel chodiť ďalej do školy. Viem čítať, trochu počítať, viem svahilsky a to mi stačí. Pre moju rodinu už nebude mať moje ďalšie vzdelávanie žiadny prínos. Budem roľník alebo pastier dobytka a to bude rozhodne pre moju rodinu lepšie.

Ale môj strýc nesúhlasil a povedal: „Takto nemôžeš uvažovať, dôveruj Pánu Bohu, on ti otvorí dvere, má pre teba svoj plán vo svojom čase.” Chvíľu som premýšľal a nakoniec som súhlasil. Strýc chodil do rovnakej školy, len o triedu vyššie, a tak sme sa dohodli na spolupráci pri štúdiu — budeme sa učiť spolu a zdieľať svoje učebné pomôcky. Nakoniec som ukončil druhý stupeň základnej školy s veľmi dobrým hodnotením pri záverečných skúškach, ale i tak som nevidel pre seba žiadne východisko, žiadnu zmenu k lepšiemu. Stále som robil tú istú prácu – zbieral a predával drevo, vodu alebo pomáhal na poli. Bol som sklamaný, bezradný, snažil som sa povzbudzovať sám seba a hovoril som si: „Pán Boh je verný a určite má i pre mňa nejaké východisko.”

Niekoľko dní pred ukončením druhého stupňa si ma pozval riaditeľ školy. Oznámil mi, že som bol vybraný, aby som na záverečnej školskej slávnosti, kde deti mali svoj program pre rodičov a hostí, prezentoval znalosti z biológie a vysvetlil, čo všetko sa odohráva v našom zažívacom trakte od chvíle, keď požijeme potravu. Čo sa s ňou odohráva ďalej, cez ktoré vnútorné orgány prechádza, no proste všetko až do konca. Dostal som k tomu jednoduchý obrázok a pár dní na prípravu. Bol som vybraný a nemohol som odmietnuť.

Keď prišiel deň slávnosti, predstúpil som pred veľmi vážených hostí a prezentoval svoju úlohu. Medzi pozvanými hosťami bol tiež člen tanzánskeho parlamentu, vedenie dištriktu a vedene školských úradov na rôznych stupňoch.

Bol tam tiež riaditeľ nemocnice Haydom Lutheran Hospital, pán doktor Olsen, a jeho zástupca, pán doktor Naman (obaja lekári z Nórska). Syn pána doktora Namana chodil so mnou do rovnakej triedy a pri záverečných skúškach skončil na treťom mieste hneď za mnou, ja som bol druhý.

Prezentoval som svoju prácu ako som najlepšie vedel a keď som skončil, pán doktor Naman povedal: „Tento chlapec by mohol byť raz dobrý doktor, pretože prezentoval svoju úlohu spôsobom, akým to dokáže len dobrý doktor”. A riaditeľ nemocnice pán doktor Olsen sa začal o mňa zaujímať, o moju rodinu, o moje veľmi chudobné pomery, v ktorých žijem.

Dva dni pred Štedrým dňom, keď som zasa šiel po vodu, ma stretol môj učiteľ a povedal mi, že som bol nielen veľmi úspešný v záverečných skúškach, ale tiež že som veľmi zaujal svojou prezentáciou. Na tento deň nikdy nezabudnem, bol to najkrajší a najšťastnejší deň v mojom živote, keď som pochopil, že Pán Boh o mne vie… (Túto vetu nebol ani schopný dokončiť a na chvíľu sa od dojatia odmlčal.)

V nedeľu boli výsledky skúšok slávnostne oznámené v kostole a v pondelok si ma zavolal riaditeľ školy a pán doktor Olsen a položili mi veľmi stručnú otázku: „Chcel by si byť lekárom?“ „Áno, áno, určite že áno”, odpovedal som. Na tento deň nikdy nezabudnem, bol to bod zvratu v mojom živote. Priniesli mi čisté oblečenie, krásne dlhé nohavice, svetlú košeľu a sako — a zrazu som si pripadal ako niekto úplne iný. Dali mi tiež mydlo a dva voňavé uteráky… Nikdy nezabudnem na tu nádhernú vôňu, ten pocit sa nedá popísať slovami. Vďaka podpore pána doktora Olsena a vedenia nemocnice v Haydom som mohol pokračovať v štúdiu, najskôr na strednej škole a potom ďalej na univerzite, kde som úspešne absolvoval štúdium medicíny.

Keď deťom umožňujeme vzdelanie, meníme ich budúcnosť. Často tieto deti nevidia pre seba žiaden spôsob, ako zmeniť svoj život. Všetky majú nádej, ale iba niektoré dostanú príležitosť. Dať deťom príležitosť je to, o čo sa usilujem. Boh je verný a je s nami vždy a všade. Buďme povzbudením a príležitosťou pre druhých. Toto je príbeh môjho života. Ďakujem, že ste ma vypočuli.

____________________________________

Rozprávanie Dr. Nuwasa zaznamenal Karol Zientek, do slovenčiny preložil Ján Jančo. Obaja sú aktívnymi členmi projektu Deti Afriky.

Informácie o histórii nemocnice a školy v Haydom: archív Deti Afriky

Foto: Jaroslav Sedlák, Ján Jančo, archív Deti Afriky. Na titulnej fotke sú deti zo školy Eliet, ktorú založil Dr E. Nuwas.