Vznik univerzít

Univerzita sa ako spoločenská inštitúcia vyvíja už stáročia. Originálne spoločenstvo učiteľov a študentov, zamerané na univerzálne poznanie, môžeme považovať za jednu zo stredovekých inovácií, ktoré pretrvali do súčasnosti. Vzniku univerzít a ich štruktúre v období vrcholného stredoveku sa venuje text Gabriela Hunčagu: 

„Univerzita ako vzdelávacia a formačná inštitúcia s intelektuálnymi dôrazmi je originálnou inováciou stredovekého kresťanského (latinského) Západu. Hypotetické antické predchodkyne boli privátne školy určené pre spoločenskú elitu. Tvrdenia, že univerzita má svojich inštitucionálnych predchodcov v antike, resp. islamskom vzdelávacom systéme, nemajú žiadne relevantné dôvody, hoci niektorí nehistorici tento omyl často opakujú (napr. Tomáš Halík). Univerzity začali vznikať okolo roku 1200. Ich bezprostredné predchodkyne boli katedrálne (dómske) školy a do istej miery mestské školy v Itálii. Vznikali pri väčších kostoloch (zväčša sídla biskupstiev – katedrály), ktoré mali dostatok kvalifikovaných ľudských zdrojov a potrebné materiálne zázemie na pokrytie vyučovania, ktoré malo privátny charakter. Vďaka katedrálnym školám a privilégiám Fridricha Barbarossu z rokov 1155 a 1158 sa 12. storočie stalo storočím intelektuálov. V roku 1179 III. lateránsky koncil rozhodol, že výučba na katedrálnych školách mala byť zabezpečená z benefícia pre učiteľa, ktorý mal vzdelávací proces viesť bezplatne.

So zvyšujúcim sa záujmom o štúdium sa vyučujúci (magistri) a študenti (scholári) katedrálnych a mestských škôl združovali do korporácií. To zefektívnilo výučbu a umožnilo vzniesť požiadavky na ďalšie univerzálne platné akademické privilégiá. Týkali sa oslobodenia od platenia miestnych daní, mýta, bývania (kolégiá pre sekulárny a rehoľný klérus), poskytovania štipendií, práva voliť štatutárov univerzity, nosenia zbraní, súdnej ochrany, prístupu do knižnice, nosenia biretu atď. Vyučovací proces a formácia vďaka nim nadobudli univerzálny (korporátny) a nie partikulárny (lokálny) charakter. Najvýznamnejšie spomedzi dobových škôl sa nazývali generálne (všeobecné) štúdiá, teda už nie lokálne školy, ale nadregionálne centrá vzdelanosti, ktoré získali od pápeža privilégiá v oblasti akademických slobôd (pre Paríž Celestín III. 1194 a panovník Filip II. 1200). Vo vyučovacej praxi sa privilégiá odrazili v ďalšej disciplinárnej špecializácii výučby, pri ktorej už neučil jeden učiteľ všetky teologické a filozofické disciplíny. Vznikli katedry (pôvodne vyvýšené miesto, z ktorého prednášal vyučujúci, často v podobe sedesu) teológie, filozofie a práva (rímskeho a kanonického), neskôr aj medicíny. Zlúčením katedier vznikli fakulty, na čele ktorých stál volený dekan. Pôvodná vzdelávacia metóda (legere, meditare, orare) sa posunula smerom k špekulatívnemu charakteru práce s textom vďaka metodologickej zmene vyvinutej a definovanej v prostredí rodiacej sa univerzity v Paríži Petrom Comestorom (legere, disputare, praedicare). Generálne štúdium (neskôr pod názvom univerzita) mohlo byť pôvodne zriadené len pápežom, ktorý ako episcopus orbis stál formálne na jeho čele. V mieste pôsobenia vzdelávacej inštitúcie jeho judikatúru v zastúpení vykonával kancelár, zväčša miestny arcibiskup. V Itálii mali na rozdiel od iných častí latinského Západu právomoci nie len biskupské, ale aj miestne komunálne autority.

Parížska preduniverzitná korporácia sa personálne regrutovala z magistrov a scholárov na miestnych artistických a katedrálnych školách rozptýlených na vrchu Sainte-Geneviève, na Petit-Pont a na Île de la Cité. Prvýkrát sa termín univerzita dokázateľne objavuje v prameňoch v súvislosti so vzdelávacou inštitúciou na latinskom Západe v dokumente Inocenta III. vydanom v roku 1203 pre štúdium v Paríži, ktoré v duchu vtedajšieho chápania kresťanského univerzalizmu nazýva universitatem vestram. Prvé štatúty jej sprostredkoval pápežský legát Róbert z Courçonu v roku 1215. Parížska univerzita mala ako prvá právo udeľovať titul magister in sacra pagina, ktorý sa tešil všeobecnému uznaniu a jeho nositeľa oprávňoval vyučovať kdekoľvek (licentia ubique docendi). Postupne boli podobné privilégiá vydané aj univerzitám v Oxforde, Cambridgei, Bologni, Salerne, Toulouse atď. Ďalšie privilégiá, ktoré mali univerzite zaručiť autonómiu a ochranu pred zasahovaním zo strany panovníka a mesta vydal pápež Gregor IX. roku 1231 bulou Parens scientiarium.

Univerzita ako vzdelávacia a formačná inštitúcia s intelektuálnymi dôrazmi je originálnou inováciou stredovekého kresťanského (latinského) Západu.

Prvé univerzity sa podľa charakteru delili na universitas magistrorum et scholarium (tzv. parížsky model) alebo universitas scholarium (tzv. bolonský model). Hlavný rozdiel spočíval v tom, že v prípade bolonského modelu mohol na čele fakulty, resp. univerzity vo funkcii rektora, stáť aj scholár. Pomerne rýchle šírenie univerzitných inštitúcií trvalo viac ako sto rokov a do ich zoznamu pribudli ďalšie, najmä v Itálii, Anglicku, na Pyrenejskom polostrove a Francúzsku. Podľa okolností vzniku sa delia na tzv. spontánne, čiže tie, ktoré vlastne neboli založené, ale vznikli transformáciou zo staršej preduniverzitnej vzdelávacej inštitúcie, ktorej universitas litterarum zaručovali patričnou autoritou promulgované privilégiá. Ďalej na vzniknuté migráciou (odchod časti magistrov a scholárov z už existujúcej univerzity, napr. Padova) a tzv. kreované (založené takpovediac na zelenej lúke). Prvú univerzitu bez zaangažovania pápežskej kúrie založil Fridrich II. v Neapole v roku 1224. Prvú zaalpskú univerzitu založil v Prahe v roku 1348 Karol IV.

Štúdium sa začalo imatrikuláciou a končilo promóciou, udeľovaním magisterských – doktorských titulov. Obrad (actus triumphalis) v sebe zahŕňal sakramentálno – teologické prvky a časti rituálu pasovania za rytiera. Počas neho bol novopečenému kľačiacemu doktorovi udelený titul (licentia doctorandi, docendi, interpretandi, proferendi) spolu s atribútmi: prsteňom, biretom a knihou. Tá bola uzamknutá, aby sa poznatky v nej obsiahnuté uchránili pred nehodnými osobami (illiteratus). Obrad symbolizoval nový slávnostný začiatok ďalšieho života promujúceho (solemne principium) a bol ukončený bozkom pokoja (osculum pacis). Z univerzitného prostredia sa regrutovali najmä elity spomedzi klerikov a juristov. Vďaka univerzite sa v kultúre Západu natrvalo etabluje nový status – intelektuál – s výrazným celospoločenským potenciálom.“

Stredoveké mestá v Uhorsku

Princíp komunitne udeľovaných výsad a slobôd, charakteristický pre univerzitné prostredie, našiel svoje uplatnenie aj v prípade stredovekých miest. Štefan Verbőci, autor známej zbierky uhorského zvykového práva Opus Tripartitum, na sklonku stredoveku definoval mesto ako spoločenstvo mešťanov, ktoré sa nachádza tam, kde sa zhromažďuje množstvo ľudí, obklopené domami, ulicami a hradbami a ktorému privilegované postavenie umožňuje dobrý a čestný život. Hoci sa táto definícia týkala iba jednej kategórie miest – slobodných kráľovských miest a ani zďaleka nevystihuje všetky charakteristiky mesta, svedčí o tom, že mesto a jeho obyvatelia predstavovali v neskorostredovekej spoločnosti významný fenomén.

Vývoj miest v Uhorskom kráľovstve bol dlhodobý proces podmienený mnohými faktormi (trh, peňažné hospodárstvo, obrana krajiny, právne zvyklosti, hosťovské obyvateľstvo) a prebiehajúci v rôznych vývojových etapách. Na konci stredoveku bolo Uhorsko pokryté sieťou sídel, ktoré sa výrazne odlišovali od vidieckeho osídlenia viacerými znakmi: plnili funkciu centrálneho sídla v politicko – správnom, hospodárskom, alebo náboženskom zmysle, v mnohých prípadoch boli obohnané hradbami a mali charakteristickú urbánnu štruktúru (uličná sieť, trhové námestie), konal sa v nich trh na týždennej a výročnej báze a väčšina ich obyvateľov sa zaoberala remeslom a obchodom. Obyvateľstvo miest disponovalo právnymi výsadami, z ktorých najdôležitejšie boli súdna a cirkevná autonómia, ktorá neumožňovala výkon súdnictva nad mestským obyvateľstvom nikomu inému, než mestskému richtárovi a mestskému súdu. Zahŕňala aj právomoc voľby, alebo výberu samosprávnych orgánov (richtára, mestskej rady) a farára. Veľmi dôležitou bola aj výsada slobodne nakladať so svojim majetkom, ktorá umožňovala mužom a ženám účasť na rôznych finančných a majetkovoprávnych transakciách a využívanie práva na testamentárne odkázanie svojho majetku po smrti.

Potrebám mestského obyvateľstva zodpovedala aj organizácia duchovného a cirkevného života v meste. Vzťahy medzi mestom a správcom mestskej farnosti boli jasne vymedzené rámcom patronátneho práva. Dôležitou výsadou mestských komunít bola slobodná voľba mestského farára. Jej uplatňovanie v praxi znamenalo to, že mestská rada ako svetský patrón farnosti mala právo navrhnúť kandidáta na miesto mestského farára, ktorého potom v jeho úrade potvrdil diecézny biskup, alebo jeho zástupcovia.

Jednou z typických čŕt duchovného života v mestách neskorého stredoveku boli oltárne bratstvá, ktoré sa zameriavali na rozvíjanie spirituality svojich členov (liturgické slávnosti, procesie) a svojím pôsobením a vplyvom prenikali aj do sekulárnej sféry mestského života. K obľúbeným mestským fraternitám patrili v 15. storočí bratstvá Božieho tela, sv. Ducha alebo bratstvá zamerané na mariánsky kult. Bardejovské bratstvo Matky milosrdenstva (fraternitas Matris misericordiae) sa podieľalo na obchode s plátnom a o jeho prestížnom postavení nesvedčilo len členstvo mestských hodnostárov, ale aj odpustkové listiny získané od významných klerikov, medzi ktorých patril napr. františkánsky kazateľ Ján Kapistránsky. V roku 1463 sa bardejovskému farárovi Kristiánovi podarilo uskutočniť cestu do Ríma a získať odpustkovú listinu pre členov bratstva od rímskych kardinálov.

Sociálnu starostlivosť o núdznych, chorých, starých a opustených ľudí zabezpečovali v meste špitály. Išlo o charitatívne zariadenia, ktorých cieľom bolo poskytnúť základné životné potreby (prístrešie, jedlo) ľuďom, ktorí boli na takúto starostlivosť odkázaní. V jednom meste sa mohlo nachádzať viacero špitálov, pričom jeden z nich bol zvyčajne vyhradený pre ľudí trpiacich nákazlivými chorobami (leprozórium). Financovanie týchto zariadení zabezpečovala mestská rada z vlastných peňazí, alebo zbožných odkazov mešťanov.

Mestá boli strediskami kultúry a umeleckej činnosti. Medzi mestských zamestnancov patril organista, ktorý sprevádzal hrou na organe liturgické slávenia vo farskom kostole, alebo trubači, ktorí sa okrem signalizačnej funkcie podieľali aj na hudobných produkciách. Z niektorých stredovekých miest sa zachovali záznamy o konaní divadelných predstavení. Štedré donácie mešťanov umožňovali výstavbu a výzdobu sakrálnych objektov v meste. Moc a autoritu mestských hodnostárov reprezentovala architektúra a výzdoba mestských radníc, ako mementá výkonu spravodlivosti nad zločincami mali pôsobiť praniere a miesta verejných popráv.

Špecifickou oblasťou súvisiacou s výskumom miest je etnická a jazyková rôznorodosť ich obyvateľov. Tomuto fenoménu sa odborne venuje Peter Benka, ktorý o ňom píše v nasledujúcom texte:

„Mestá sú v každej spoločnosti špecifickým prostredím – na relatívne malom priestore vedľa seba krátkodobo alebo dlhodobo žije pomerne veľké množstvo ľudí. Zvýšená koncentrácia je predpokladom intenzívnejších kontaktov, a to aj takých, ku ktorým by za iných okolností nebolo došlo vôbec alebo iba v obmedzenej miere. Pozrime sa teda bližšie na niektoré fenomény, ktoré boli bežnou súčasťou meštianskeho života na našom území. Začať treba od poznatku, že jadro obyvateľov najvýznamnejších slobodných kráľovských miest – privilegovaných komunít s najväčšou mierou právnych a hospodárskych slobôd – bolo jazykovo a kultúrne nemecké. Súviselo to s počiatkami týchto miest v politike uhorských panovníkov, ktorí najmä po tatárskom vpáde pozývali do kráľovstva osadníkov zo zahraničia, vo väčšine prípadov práve z nemeckých oblastí. Väčšina miest si nemecký charakter udržala pomerne dlho, aspoň do raného novoveku. V mnohých z nich sú stopy nemeckej etnicity badateľné dodnes, čo môžu potvrdiť napríklad rodení Prešporčania, ktorých prarodičia doma hovorili nemeckým nárečím. Inde do súčasnosti prežívajú nemecké slová v lokálnych dialektoch alebo miestnych názvoch, napríklad „na Vinbargu“ v Bardejove, alebo v názve dediny Richvald. Udržanie takéhoto nemeckého charakteru miest však nebolo jednoduché, ak vezmeme do úvahy, že už po relatívne krátkom čase šlo – až na niekoľko výnimiek – o nemecké jazykové ostrovy obklopené slovenským vidiekom. Navyše, aj samotné komunity hostí často vznikali pri starších slovenských či maďarských osadách, o čom už od stredoveku svedčili názvy „slovenská“ a „maďarská“ ulica či štvrť vo väčšine miest. Obyvatelia z ne-nemeckého okolia do mesta neprichádzali len krátkodobo na týždenné trhy, ale mnohí sa tam aj usádzali. Z domu si však prinášali iný materinský jazyk než ten, ktorým rozprávali ich noví mestskí susedia alebo zamestnávatelia. V mestách pozdĺž severných hraníc navyše treba rátať aj s prisťahovalcami z Poľska, ktorých motivovali obchodné príležitosti a niektorí sa v uhorských mestách usadili natrvalo. Mestské rady sa zriedka uchyľovali k prísnym opatreniam, ktoré by sa otvorene nepriateľsky stavali k príchodu etnicky a jazykovo odlišného obyvateľstva, od ktorého napokon závisela demografická obnova mestského obyvateľstva, najmä po epidémiách, požiaroch alebo vojenskom plienení. Ako pomerne účinný spôsob na udržanie jazykovej dominancie v meste sa ukázal spoločenský tlak a miestne nepísané pravidlá a kultúrne zvyklosti. Väčšina nových mešťanov, ktorým sa podarilo vystúpiť po spoločenskom rebríčku zo skromných začiatkov k rešpektovaným pozíciám v komunite, si popritom osvojila aj zvyklosti, ktoré sa s takým postavením spájali, medzi nimi aj nemecký jazyk. Zo svedeckých výpovedí v súdnych procesoch pochádza množstvo príkladov toho, ako sami mešťania rozlišovali, ktorý jazyk sa hodí do akej situácie. Na verejnom fóre sa patrilo pridŕžať prestížnejšej nemčiny, zatiaľ čo na trhovisku či pri hádke v hostinci sa používali tie jazyky, ktoré boli užívateľovi najbližšie. Do oficiálnej sféry mestskej komunikácie, ktorá prebiehala v latinčine a nemčine, prenikali od druhej polovice 15. storočia aj iné jazyky. Napríklad v Bardejove zamestnávala mestská rada tzv. „českého pisára“, ktorý mal na starosti komunikáciu s bratríckymi skupinami. V rovnakom období sa zase v Trnave vo väčšej miere dostávala do popredia dobová kultúrna slovenčina aj v prostredí mestskej rady, v dôsledku oslabenia postavenia starších meštianskych rodín. Vo väčšine slobodných kráľovských miest však k výraznejším zmenám v používaní jazykov došlo až o dve storočia neskôr“.

Literatúra:

ENGEL, Pál. The Realm of St. Stephen: a history of medieval Hungary, 895 – 1526. London; New York: I. B. Tauris, 2001.

DENIFLE OP, Heinrich. Die Entstehung der Universitäten des Mittelalters bis 1400. Berlin: Wiedmannsche Buchhandlung, 1885.

KUBINYI, András. Mestská sieť Karpatskej kotliny v neskorom stredoveku. In: CSUKOVITS, Enikő – LENGYELOVÁ, Tünde (eds.). Z Bardejova do Prešporku. Spoločnosť, súdnictvo a vzdelanosť v mestách v 13. – 17. storočí. Prešov; Bratislava: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove; Historický ústav SAV, 2005, s. 11 – 36.

LE GOFF, Jacques. Intelektuálové ve středověku. Praha: Karolinum, 1999.

MOULIN, Léo. Średniowieczni szkolarze i ich mistrzowie. Gdańsk; Warszawa: Marabut, 2002.

RASHDALL, Hastings. The Universities of Europe in the Middle Ages I. Oxford: Clarendon Press, 1936.

RÜEGG, Walter (ed.). Geschichte der Universität in Europa – Mittelalter. München: C. H. Beck, 1993.

SZENDE, Katalin. Trust, Authority, and the Written Word in the Royal Towns of Medieval Hungary. Turnhout : Brepols, 2018.

ŠTEFÁNIK, Martin. Mesto, jeho pojem a vývoj v stredoveku. In: ŠTEFÁNIK, Martin (ed.). Stredoveké mesto a jeho obyvatelia: Medieval Town and Its Inhabitants. Bratislava: Veda; Historický ústav SAV, 2017, s. 11 – 64.

VERGER, Jacques. Les universités au Moyen Age. Paris: Quadrige/Puf, 1999.