Temný stredovek?

Predstava o stredoveku ako temnom období nie je nová. Podľa historika Gabriela Hunčagu vznikla v priebehu 14. storočia. Ďalej o nej píše: „Postupné nadobúdanie poznatkov (v tom čase veľmi obmedzených) o antike viedlo intelektuálov a literátov rodiacej sa renesancie ku konštatovaniu, že dejinné obdobie medzi antikou a ich súčasnosťou bolo „temné“. Okrem tohto pejoratívneho prístupu sa v súvislosti so stredovekom hovorí aj ako o období zahalenom temnotou (obscurum) v zmysle nedostatku poznatkov a prameňov. Poukazovanie na „temný stredovek“ sa stalo často využívaným nástrojom osočovania počas náboženských zápasov medzi katolicizmom a reformačnými prúdmi. Rovnako aj v konflikte medzi osvietenstvom a modernizmom na jednej strane a tradicionalizmom a monarchizmom na strane druhej. V čase národných obrodení mala predstava o spiatočníckom stredoveku reprezentovať historickú „temnotu“ v protiklade s obrodeneckou agendou národných buditeľov. Téma „temného stredoveku“ sa vyskytovala aj v budovateľskej rétorike komunistických a socialistických doktrín, ktoré mu vytvorili konštrukt v podobe ideologického náprotivku známeho ako „svetlé zajtrajšky“. Hlavný dôvod prečo sa aj vo vznikajúcej kritickej historiografii od 18. storočia narábanie s týmto termínom ujalo, bol vtedajší faktický nedostatok objektívnych poznatkov o stredoveku. V dnešnej dobe je naratív o „temnom stredoveku“ v odborných kruhoch už len ahistorizmus, ktorý sa používa výhradne z ideologických dôvodov.“

V dnešnej dobe je naratív o „temnom stredoveku“ v odborných kruhoch už len ahistorizmus, ktorý sa používa výhradne z ideologických dôvodov.

Je zrejmé, že so stredovekom – dieťaťom našej kultúry a civilizácie zaobchádzali všetky nasledujúce historické obdobia a spoločenské zriadenia po svojom. Humanisti vnímali stredovek len ako „medziobdobie“ medzi antikou a ich súčasnosťou a neprejavovali mu príliš veľkú náklonnosť. V priebehu 19. storočia sa stredovek „zromantizoval“ a poslúžil ako výdatná inšpirácia pre umelcov a spisovateľov a v neposlednom rade aj pre historikov, ktorí v duchu pozitivistickej koncepcie začali systematicky spracovávať stredoveké pramene „pekne od podlahy“, čím položili vedecké základy mnohých historických disciplín. Stredovek v učebniciach dejepisu, z ktorých sme sa učili krátko po nežnej revolúcii, bol stredovek nepríťažlivý, vykorisťovateľský, poznačený permanentným triednym bojom a hlavne temný, pretože mu vládla všemocná a vševedúca cirkev, ktorá, aspoň podľa autorov učebníc a všeobecne akceptovaného naratívu, bránila v každej snahe o pokrok a poznanie. Každý, kto sa po takomto „úvode do stredoveku“ rozhodol nastúpiť na cestu bádania o stredoveku, robil to navzdory, nie vďaka školskej výučbe. Pozoruhodné je to, že často až univerzitné prostredie dokázalo sprostredkovať dotyk s „iným stredovekom“ prostredníctvom zanietených pedagógov, ktorí vo svojich študentoch dokázali vzbudiť vášeň pre čítanie a analýzu stredovekých listín, pečatí, alebo erbov a takto ich posunúť ku skúmaniu stredovekej spoločnosti a zákonitostí jej vývoja.

Jedným z aktuálnych prístupov k stredoveku je medievalizmus, o ktorom veľmi výstižne píše historik Dušan Zupka ako o vytváraní obrazu stredoveku podľa predstáv súčasného človeka a ktorý zahŕňa aj prehnané, až gýčové stvárnenie tejto doby vo filmovej produkcii.¹ Nepochybne, súčasný človek má záujem o stredovek, ale tento záujem je vo veľkej miere komerčný a orientovaný na popkultúru. Táto skutočnosť nemusí byť nevyhnutne zlá – kdesi na pomedzí popkultúry a umenia stoja diela, ktorým vďačíme v popularizácii stredoveku za veľa. Tu sa nedá nespomenúť Meno ruže Umberta Ecca, román, pri čítaní ktorého si môžete vychutnávať pochmúrnu detektívku v stredovekom kláštore, alebo mimoriadnu erudíciu autora, ktorý sa dokonale orientuje v spleti teologických otázok a politických udalostí prvej tretiny 14. storočia a ešte ich dokáže čitateľovi podať v pôsobivej literárnej forme.

Napokon je tu veda o stredoveku – medievalistika, ktorú môžeme v súčasnosti prirovnať ku košatému stromu s mnohými vetvami prepletenými s ďalšími vednými odbormi, takže aj pre samotných medievalistov je náročné orientovať sa vo všetkých metódach, prístupoch a naratívoch, ktoré v tejto vednej disciplíne nastolil jej prudký rozvoj v 20. storočí.

Aký bol teda stredovek, ak nebol temný? V nasledujúcich textoch ponúkame pohľady štyroch historikov na rôzne oblasti života v stredoveku: spiritualitu (v tejto časti), univerzitné vzdelávanie a mestá (v druhej časti). Chceme v nich poukázať na to, že stredovek priniesol mnoho inovácií a jeho objavovanie môže byť aj v súčasnosti inšpiratívne a pútavé. Veríme, že takýto pohľad na stredovek môže byť v dobrom zmysle slova nákazlivý.

Spiritualita stredoveku

Kým doteraz sme hovorili o všeobecnom vnímaní stredoveku, historička Katarína Nádaská sa vo svojom texte sústredila na duchovnosť stredovekého človeka a jej odraz v hagiografickej spisbe a kulte svätých:

„Výskum aspektov stredovekej zbožnosti nás z rôznych východiskových bodov privádza k poznatku, že pre obdobie stredoveku bola významným atribútom ľudskosť – záujem a upriamenie na človeka. Ide o atribút stredoveku často upieraný. Kult svätých a hagiografická spisba tento fenomén však celkom spoľahlivo dokumentujú. Od 12. storočia, keď sa v rámci chronologickej periodizácie ocitáme vo vrcholnom stredoveku, sledujeme obrat vo všetkých oblastiach spoločnosti – rozvoj mestskej kultúry, ekonomiky a dvorskej kultúry, posilnenie politík jednotlivých kráľovských dynastií či nárast laických hnutí v cirkvi. Spiritualita vrcholného stredoveku sa transformuje predovšetkým pod apelom „novej svätosti“ sv. Františka z Assisi (†1226).

Spoločenské zmeny tohto obdobia priniesli so sebou prehodnocovanie tradične známych kresťanských hodnôt. Dôležitým bodom v tomto procese bolo silné upriamenie na človeka ako fyzickú bytosť. V gotickom umení sledujeme rozširovanie výjavov kríža s telom umučeného Krista alebo sôch Panny Márie s nahým dieťaťom Ježišom. V ľudovej kultúre sa od 13. storočia pod vplyvom františkánskej tradície objavuje stavanie betlehemov zamerané na fyzické sprítomnenie narodenia dieťaťa Ježiša. Tieto motívy upriamujú pozornosť na Krista ako človeka.

Do súradníc človečenstva Krista a scholastickej lásky (caritas) spadá konanie dobročinnosti a nezištných skutkov vo vzťahu k blížnemu. Schopnosť vidieť v bedárovi Krista a skláňať sa k nemu v chudobe, ako to robil Ježiš, znamená napodobňovať Krista (imitatio Christi). Takéto chápanie milosrdenstva prišlo v osobe sv. Františka, ktorý vo svojej konverzii prekonal odpor k malomocnému a pobozkal ho. Skutok, akým je pomoc malomocným, ukrýval v 13. storočí veľké duchovné posolstvo, zrozumiteľné všetkým. Malomocenstvo znamenalo vylúčenie zo spoločnosti, všeobecný strach, zatratenie. Pobozkaním malomocného získal František novú slobodu voči starému strachu, spoločnosť dostala nový pohľad na postihnutých ľudí. Zo spoločensky marginalizovanej osoby sa stal druhý Kristus (alter Christus). Chorí a chudobní sa stali dôkazom, že osoba, ktorá sa k nim dokáže priblížiť, je svätá.“

V uhorskom prostredí si získal obľubu kult sv. Alžbety, ktorý mal podľa Kataríny Nádaskej množstvo lokálnych a komunitných podôb, čo svedčí o tom, že stredoveká duchovnosť, hoci býva často vnímaná ako uniformná a hierarchizovaná v smere zhora nadol, mala výrazne autonómne črty:

„Legenda – vita sv. Alžbety od dominikána Teodorika z Apoldy (†1302/03) z rokov 1289 – 1297 reflektuje Alžbetin mendikantský spôsob života a vystihuje všetky etapy života svätej, typické pre vtedajšiu spoločnosť a zmeny, ktorými prechádzala. Z hradu zostupovala do mesta, z bohatstva medzi chudobu a od aristokratického sa približovala k mestskému prostrediu. V systematickej, premyslenej až filozofickej podobe autor pretransformoval povesť svätosti – fama sanctitatis sv. Alžbety so silným didaktickým nábojom, aby sa jej život stal zrozumiteľným rozličným vrstvám. Výsledkom bol hagiografický obraz sv. Alžbety blízky najmä mestskej spoločnosti, ktorá prijímala mendikantské myšlienky a rozumela atribútom nového typu svätosti. Teodorikov text sa stal najpopulárnejším spisom o sv. Alžbete v danej dobe.“

Svätú Alžbetu si za patrónku farského kostola zvolila mestská komunita v Košiciach. Katarína Nádaská vidí v prípade patrónov farských kostolov totožný mechanizmus identifikácie komunity a dobovej spirituality: „Ak hovoríme o mestskom patrónovi, hovoríme o svätcovi, ktorého mestské spoločenstvo nechá znovu sa narodiť, žiť a odznova zomrieť, pretože si život daného svätca spracuje podľa vlastných potrieb. Mestský patrón tvoril súčasť ideológie a prezentácie mesta. Napríklad farské kostoly miest Košíc a Krakova sú typickým prejavom meštianskej zbožnosti 15. storočia. V prípade oboch mestských komunít môžeme vidieť paralelu v úsilí o „vlastný“ kostol. V 15. storočí popri dominantnej kráľovskej wawelskej katedrále vznikol v centre Krakova tzv. mariánsky kostol, zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Bol prejavom zbožnosti krakovských mešťanov ako ich kultové miesto pre im blízke náboženské potreby. Podobné úsilie o kostol, ktorý mal spĺňať aktuálne požiadavky mesta, badáme v rovnakom čase aj pri farskom kostole v Košiciach. Architektúra a štýlové vyjadrenie boli v oboch mestách nástrojom na realizáciu duchovných potrieb mestskej komunity.“

_________________________________________________________________________________________________________________________

Literatúra a zdroje:

DE APOLDA, Theodoricus. Vita s. Elisabethae de Thuringia. In: Catalogus fontium historiae Hungaricae. Tom. III. Ed. A. F. Gombos. Budapest, 1938.

LE GOFF, Jacques. Za jiný středověk. Praha: Argo, 2005.

NOGA, Zdisław. Vzťahy medzi Krakovom a Košicami v 16. storočí. In: HAJDUOVÁ, Mária – BARTOŠ, Martin (eds.). Košice v súradniciach európskych dejín. Košice: Archív mesta Košice, 2014, s. 155 – 161.

PANOFSKY, Erwin. Význam ve výtvarném umění. Praha: Odeon, 1981.

RAJMAN, Jerzy. Średniowieczne patrocinia krakowskie. Kraków: Wydaw. Naukowe Papieskiej Akademii Teologicznej, 2002.

Mgr. Dušan Zupka, PhD., Ako písať o stredoveku pútavo a zároveň vierohodne

Contagious middleages

Contagious Middle Ages in Post-Communist East-Central Europe | OSA Archivum