V odborných kruhoch sú to preto práve epištoly (= listy apoštolov), ktoré sú považované za najstaršie písomné správy o Ježišovi. Zároveň tieto epištoly obsahujú aj starší materiál, tzv. kresťanské protokréda (prvotné vyznania viery).

Ježiš je pán

Najstručnejším a pravdepodobne aj jedným z prvých vyznaní viery o Ježišovi je to, čo zaznamenáva apoštol Pavel ako „Ježiš je pán“ (1K 12:3; por. aj F 2:11). Aj keď to na prvý pohľad vyzerá ako „banálne krédo“, v kontexte vtedajšej doby to bolo veľmi radikálne a riskantné krédo. Lojalitu voči cisárovi (Rímu) ľudia prezentovali verejne vyznaním „Καίσαρ kύριος“ (Kaisar kurios = Cézar je pán). Toto však kresťania nemohli s čistým svedomím povedať, pretože pre nich bol pánom Ježiš („Iesus kurios“). 

Keď si hlbšie uvedomíme kontext tohto vyznania, tak ide ďalej ako sa na prvý pohľad javí. Vyznanie „Ježiš je pán“ (Ιησούς kύριος) je vyznaním najhlbšej lojality voči Ježišovi. Preto to bola pre Rím taká citlivá téma. Rimania tolerovali rôznorodosť náboženských prejavov vo svojej ríši, ale všetko malo zastrešovať „cisár je pán“. Kresťania to však otočili. Pre nich bol cisár iba jeden z mnohých pánov tohto sveta, ale tým najvyšším Pánom bol pre nich Ježiš.

Tvrdenie, že príbehy o Ježišovi kolovali dlho, kým vznikla kresťanská viera, nie je založené na faktoch. Na dlhé tradovanie jednoducho nebol čas.

Cisári si neraz privlastňovali božské pocty a zaraďovali sa do panteónu bohov. A tu sú kresťania, ktorí hovoria, že Ježiš je ten jediný božský, ktorý jediný má tento ultimátny nárok. V tomto kontexte môžeme chápať vyznanie „Ježiš je pán“ skutočne aj ako priznanie božských atribútov Ježišovi. Vidíme, že aj toto na prvý pohľad nevýrazné krédo, má v skutočnosti oveľa hlbší obsah ako sa na prvý pohľad zdá. 

Frázu Ježiš je pán sme vyššie citovali z dvoch listov apoštola Pavla a to 1. list do Korintu a list do Filipis. Oba tieto listy obsahujú aj ďalšie zaujímavé state, na ktoré sa bližšie pozrieme. Obe tieto spomínané epištoly obsahujú aj obsiahlejšie a výpovednejšie príklady prvotných vyznaní viery (protokréda).

Príkladom takéhoto protokréda  je napr.: z 1 Korintským 11:23-25, kde sa Pavel priamo odvoláva na prijatú tradíciu o Ježišovi (v tom čase ešte ústnu). 

Zaujímavou je aj časť z 15. kapitoly toho istého listu, kde Pavel opisuje základné prvky kresťanskej viery ohľadom vzkriesenia Ježiša Krista. Tu sa tiež autor (Pavel) odvoláva na tradíciu, ktorú sám prijal a ktorej je aj on sám súčasťou.

Podobná tradícia je zachytená aj vo  Filipským 2:5-11. Hoci list Filipským niektorí nepovažujú za autentický list apoštola Pavla (na rozdiel od 1. Korinstkým), zhodujú sa v tom, že táto pasáž z listu predstavuje hymnus (oslavný opis Krista), ktorý bol v ranej cirkvi známy a autor ho začlenil do svojho listu. Inými slovami, tento hymnus predstavuje staršiu (ústnu?) tradíciu ako je samotný list. Pozrime sa teraz na tieto texty bližšie.

1.Korintským 11:23-25 

23 Veď ja som prijal od Pána to, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb 24 a keď vzdal vďaku, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás. Toto robte na moju pamiatku!“ 25 Podobne po večeri vzal aj kalich a povedal: „Tento kalich je nová zmluva v  mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku!“

Teológovia sa všeobecne zhodujú, že túto epištolu napísal apoštol Pavel. Pravdepodobne v Efeze niekedy v 50-tych rokoch, číže nejakých 20-30 rokov po ukrižovaní Ježiša Krista. Väčšina sa prikláňa, že to bolo počas Pavlovho druhého pobytu v Efeze počas jeho tretej misijnej cesty (por Sk 19:1-22).

Pavel výslovne píše, že tieto slová prijal „od Pána“ (rozumej Krista), ale bližšie nerozpisuje, či to bolo nejaké mimoriadne zjavenie alebo jednoducho tradícia, ktorá bola v cirkvi známa. Vieme, že prvé oboznámenie sa s kresťanskou vierou prijal Pavel od svojho neskoršieho spolupracovníka Barnabáša (Sk 9:27). Pavel si však priam až úzkostlivo hájil svoju teologickú autonómiu (por. Gal 1:11-24). Pritom sám seba vníma ako v zhode s ostatnými apoštolmi (por. 1K 15:11). Každopádne sa tieto slová byť v ustálenej slovnej forme. Teológovia sa zhodujú, že tu ide o staršiu a v cirkvi známu tradíciu, ktorú Pavel cituje. 

Čo sa dozvedáme o kresťanskej viere z tohto odseku, o ktorom sám pisateľ listu (Pavel) hovorí, že ho prijal ako tradíciu? 

• kresťania slávili Večeru Pánovu (eucharistiu),
• Večera Pánova bola Ježišom ustanovená v noci pred jeho ukrižovaním (Zelený štvrtok),
• slávenie eucharistie malo ustálenú slovnú formulu v slovách Ježiša Krista (sú blízke tým slovám, ktoré zachytávajú evanjelisti, por. napr. Mt 26:26-29; Mk 14:22-25 a Lk 22:19-20),
• význam tohto slávenia je, že Ježiš sa vydal na smrť za ľudí, jeho krv je znamením zmluvy medzi ním (Bohom) a ľuďmi, jeho nasledovníci to majú robiť na jeho pamiatku, má zvestný charakter (zvestuje Ježišovu smrť), má sa sláviť do jeho návratu (kresťania očakávali návrat Mesiáša), prijímali pod obojím (chlieb i víno).

Ak by sme toto mali porovnať s dnešným slávením eucharistie u kresťanov, tak napriek rôznosti foriem a rôznym teologickým dôrazom či vysvetleniam, toto je základ, na ktorom tento rituál dodnes stojí a sa kresťanmi praktizuje.

1.Korintským 15:3-7

3 Lebo predovšetkým som vám odovzdal, čo som aj sám prijal, že podľa Písem Kristus zomrel za naše hriechy, 4 že bol pochovaný a tretieho dňa vzkriesený podľa Písem 5 a že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim. 6 Potom sa zjavil naraz viac ako päťsto bratom, z ktorých väčšina doteraz žije, niektorí však pomreli. 7 Potom sa zjavil Jakubovi a ďalej všetkým apoštolom.

Čo sa dozvedáme o kresťanskej viere z tejto časti? Aj tu Pavel nezakrýva, že túto tradíciu prijal, hoci to bližšie nešpecifikuje. 

• Ježiš je Kristus (Mesiáš) predpovedaný židovským svätým Písmom (rozumej Tanach = Stará zmluva)
• zomrel za hriechy ľudí
• bol pochovaný a na tretí deň bol vzkriesený (znovu v súlade s proroctvami Tanachu)
• po vzkriesení sa ukazoval nielen úzkemu kruhu nasledovníkov, ale videlo ho viac ako 500 ďalších ľudí
• svedkovia Ježišovho vzkriesenia dodnes žijú (bavíme sa o 50-tych rokoch prvého storočia), aj keď niektorí z nich, pochopiteľne, už medzitým zomreli

Všimnime si, že v týchto prvých vyznaniach o Ježišovi nie sú velebené a rozoberané jeho vyučovanie (etika) ani zázraky. To nie je pre prvých kresťanov podstatné. Podstatné je, kto Ježiš bol – predpovedaný Mesiáš a čo urobil (zomrel za naše hriechy) a čo sa s ním stalo (bol vzkriesený, čiže žije). Toto je naozaj stručne vystihnutá podstata kresťanskej viery v podobe ako ju dodnes kresťania chápu. 

Ako sme už spomenuli, datovanie napísania 1. Listu Korintským spadá do rokov 52-56 n. l., čiže približne 20-30 rokov po tom, čo bol Ježiš ukrižovaný. Ak by sme prijali aj tú najkritickejšiu verziu, tak môžeme smelo skonštatovať, že najneskôr nejakých 30 rokov po Ježišovej smrti kresťanský pisateľ vzdialený od Jeruzalema viac ako 700 km, v nežidovskom prostredí, prezentuje v stručnej podobe všetky základné prvky viery v Ježiša, pričom k tomu používa staršiu tradíciu, ktorá má svoju ustálenú formálnu i obsahovú štruktúru. 

Inými slovami, len nejakých 20-25 rokov po Ježišovej smrti sa viera v Ježiša rozšírila natoľko aj v nežidovskom prostredí aj vo vzdialených častiach Rímskej ríše (vzhľadom na Jeruzalem), že táto viera má už svoju ustálenú podobu. Pod ustálenou podobou nemyslíme  sformulovanie kresťanských doktrín v podobe ako ich máme dnes. Napokon, dejiny kresťanstva sú dejinami diskusii a bojov o to, ako formulovať to, čomu verí. A keby sa dodnes o tom nediskutovalo, tak by teológovia prakticky nemali čo robiť. 

Tento príklad 1. listu korintským však ukazuje, že jednoducho predpoklad či tvrdenie, že príbehy o Ježišovi kolovali dlho, kým vznikla kresťanská viera, nie je založené na faktoch. Na dlhé tradovanie jednoducho nebol čas, keď už 25 rokov po Ježišovej smrti kresťania v Efeze (tam bol pravdepodobne tento list napísaný) mali jasno v tom, čo o Ježišovi veria. 

Filipským 2:5-11

5 Tak zmýšľajte medzi sebou, ako aj Ježiš Kristus, 6 ktorý mal podobu Božiu a svoju rovnosť s Bohom nepokladal za lúpež, 7 ale vzdal sa hodnosti, vzal na seba podobu služobníka, podobný sa stal ľuďom, a keď sa zjavil ako človek, 8 ponížil sa a bol poslušný do smrti, a to až do smrti na kríži. 9 Preto Ho aj Boh nadmieru povýšil a dal Mu meno nad každé meno, 10 aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, 11 a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.

Čo sa týka listu Filipským, aj kritickí teológovia uznávajú, že tento list obsahuje aj pôvodné fragmenty Pavlovho listu do Filipis. Kritika spočíva v tom, že nebol Pavlom napísaný v tej podobe, ako ho dnes poznáme. Toto by bolo na dlhšiu diskusiu, ale z hľadiska predmetu nášho záujmu v tomto článku toto nie je podstatné. Nemusíme byť fundamentalisti, aby sme prišli k pozoruhodným záverom. 

Niektorí dávajú vznik tohto listu do toho istého obdobia ako 1. korintským, ale väčšina kritických hlasov ho situuje do začiatku 60-tych rokov, kedy bol Pavel ako väzeň v Ríme.  Ak akceptujeme toto časové zaradenie, tak tento list je o 5-10 rokov starší ako 1. Korintským.

Pre nás je zaujímavé, že opäť tu Pavel cituje niečo, čo je staršia kresťanská tradícia. Z hľadiska kristológie (náuky o Kristovi)  je to veľmi zaujímavý text. Tento text nám hovorí:

• Ježiš je Kristus (Mesiáš)
• mal Božiu podobu (bližšie nevysvetlené)
• bol rovný Bohu (bližšie nevysvetlené)
• vzdal sa tohto svojho výsostného postavenia a
• stal sa podobným ľuďom, zjavil sa ako človek (bližšie nevysvetlené)
• prišiel ako služobník, nie ako Pán, ponížil sa
• zomrel na kríži
• bol Bohom povýšený nad všetko a všetkých
• každý napokon uzná tohto Ježiša ako Pána

V týchto slovách vidíme všetky tie teologické výzvy, o ktorých diskutovali a sporili sa kresťania na cirkevných snemoch počas prvých storočí existencie cirkvi až do formulácii tzv. Apoštolského a Nicejského vyznania viery. Tieto tzv. ekumenické vyznania viery prijaté na cirkevných snemoch definujú základnú kristológiu, t. j. ako máme rozumieť tomu, že Ježiš je pravým bohom spolu s Otcom (a Duchom svätým), a predsa je kresťanstvo monoteistickým náboženstvom. A aby to nebolo málo, tiež, ako rozumieť tomu, že Ježiš je pravým človekom a pravým bohom zároveň. Inými slovami vysvetľujú to, čo je obsiahnuté v tomto ranokresťanskom hymnuse o Ježišovi Kristovi.

O akej ranokresťanskej tradícii vlastne hovoríme?

Keď v tomto článku hovoríme o kresťanskej tradícii, nehovoríme o nejakej stáročnej ústnej tradícii, ale o maximálne 30-ročnej tradícii. Keďže 1. list korintským napísal Pavel najneskôr 30 rokov po Ježišovej smrti (pravdepodobne len nejakých 20-25 rokov), táto „tradícia“ musela vzniknúť ešte skôr. Kedy presne vznikla, nevieme jednoznačne preukázať, aj keď už pri vzniku prvej kresťanskej komunity v Jeruzaleme je poznamenané, že jej členovia „zotrvávali v učení apoštolov“ (por. Sk 2:42). Samozrejme, nie je možné na základe nášho súčasného poznania preukázať, že pod týmto učením apoštolov treba chápať presne tie formulácie, ktoré Pavel cituje v tomto liste. Na druhej strane je dôvodné predpokladať, že Pavel tu cituje apoštolskú tradíciu v tom najlepšom zmysle slova. 

Bez ohľadu, čo si myslíme o autorstve tu spomínaných spisov, základné vyznanie viery o Ježišovi bolo medzi kresťanmi ustálené a rozšírené veľmi skoro po jeho smrti. Na nejaké dlhé ústne tradovanie, ktoré postupne z rabína Ježiša spravilo Božieho Syna jednoducho nebol čas. Viera v Ježiša  – Mesiáša, vzkrieseného Božieho Syna bola prítomná v cirkvi od úplného začiatku, pár rokov po jeho ukrižovaní. Zaujímavá otázka je, ako takáto viera mohla tak rýchlo vzniknúť a navyše v judaizme, ktorý bol prísne monoteistický? 

Mesiáš, akého nečakali

Uvedomme si, že zbožstvenie Ježiša vzniklo v kultúre, ktorá bola v starovekom svete pre takúto vec najmenej vhodná – židovstve. Židia síce očakávali Mesiáša, ale mal to byť len človek, žiadna božská bytosť. Pre židovstvo je myšlienka božského človeka úplne cudzia, priam rúhavá. O tom svedčia aj samotné evanjeliá, že Ježiš bol opakovane obviňovaný z rúhania. 

Ak vieme vystopovať nejaký vývoj viery v Ježiša, tak ho vidíme pri učeníkoch práve v evanjeliách. Ale po vzkriesení Ježiša už pochybnosti ani žiaden ďalší vývoj ohľadom toho, kto Ježiš je, u apoštolov nevidíme. Zvesť apoštolov je obsahovo jasne definovaná: 

1. Ježiš je pán, ktorý je uctievaný ako boh. (Židia nikdy neuctievali žiadneho človeka ako boha, hoci v staroveku bolo rozšírené, že najmä panovníci prijímali božské pocty.) 
2. Je prorokmi predpovedaným Mesiášom, ktorý neprišiel ako politický ale duchovný záchranca. (Posun od politického mesianizmu je pozoruhodný a neočakávaný, pretože Židia očakávali politického vodcu, ktorý ich oslobodí spod nadvlády Rimanov a nastolí obnovené nezávislé kráľovstvo Izraela. Aj po Ježišovi sa objavovali na scéne ďalší politickí mesiáši. Posledným z nich bolo protirímske povstanie Bar Kochbu, ktoré skončilo v r. 135 n.l. porážkou. Židia mali mesiášske politické ambície ešte dlho po Ježišovom pôsobení a po tom, čo už kresťanstvo bolo rozšírené.)
3. Prišiel ako spasiteľ nielen pre Židov, ale pre všetkých ľudí bez rozdielu (posun od výlučnosti Izraela k univerzalizmu, čo opäť nie je prirodzená črta judaizmu). 
4. Mesiáš Ježiš zomrel na kríži za hriechy ľudí, na tretí deň bol vzkriesený, pred svojou smrťou ustanovil eucharistiu na svoju pamiatku a ako nástroj zvesti o ňom. 

Záver, ktorý je aj výzvou

Aj keď vychádzame z tých najkritickejších názorov na listy apoštola Pavla, (ako napríklad, že nie je autorom všetkých listov, ktoré sú mu pripisované) a posúvali by sme vznik týchto epištol k neskoršiemu dátumu (50-te až 60-te roky 1. storočia n. l.), aj tak musíme konštatovať nasledovné: 

• Základné prvky kresťanskej viery boli známe v ustálenej podobe už nejakých 20-30 rokov po tom, čo bol Ježiš v Jeruzaleme ukrižovaný. 
• Táto viera bola nielen známa, ale aj rozšírená ďaleko mimo svojho pôvodného územia vzniku. Efez (pravdepodobné miesto napísania 1. listu Korintským) je od Jeruzalema vzdialený vzdušnou čiarou viac ako 700 km a Rím (pravdepodobné miesto napísania listu Filipským) je od Jeruzalema vzdušnou čiarou viac ako 2200 km. 

Z týchto zistení vyplýva, že nemáme žiadne relevantné dôvody pre tvrdenie, že viera v Ježiša Krista sa vyvíjala dlho a postupne cez ústnu tradíciu, kým nadobudla konečnú podobu. Skôr je to opačne. Viera v Ježiša ako Mesiáša, Božieho Syna, mala od začiatku veľmi jasnú podobu a obsah. Neskoršie diskusie v cirkvi sa neviedli o to, kým Ježiš Kristus je, ale ako tomu rozumieť a interpretovať to. 

Skeptici ohľadom vzniku kresťanskej viery by mali vysvetliť:

1. Ako to, že kresťanská viera bola od začiatku „hotová“ a nemáme žiadne doklady o jej vývoji?
2. Ako vysvetliť vieru v Ježiša ako božieho syna, keď fakty nedávajú priestor pre nejaký postupný vývoj tejto viery? 
3. Ako vysvetliť vieru v Ježiša ako božieho syna práve v prostredí prísneho monoteizmu judaizmu?
4. Ako sa poctivo vysporiadať s otázkou „Kto je Ježiš?“ na základe dostupných faktov? 

Poznámka: Všetky biblické texty, pokiaľ nie je uvedené inak, sú podľa Ekumenického prekladu Biblie. 

Ilustračné foto Pixabay.com