Prečo komunita?

Nemôžem ináč, keď som kazateľ. Byť kazateľom pre mňa znamená rozvíjať komunitu. Niekto by povedal, že kazateľ je ten, kto káže Božie Slovo. Možno v nejakom americkom kontexte, kde môžu mať 20 zamestnancov, majú napr. iba jedného, čo sa venuje kázaniu a jedného, čo sa venuje pastorácii. Tam môžu byť tieto úlohy rozdelené, ale v realite našej cirkvi na Slovensku znamená byť kazateľom aj rozvíjať komunitu.

Zároveň je to aj moje teologické presvedčenie, že kresťan žije svoje kresťanstvo v komunite s druhými. Kresťan – samotár, sám za seba, je v určitom slova zmysle – oxymoron. Preto je komunita pre mňa bytostne dôležitá.

Má otázka komunity presah aj mimo cirkvi?

Určite. Táto téma je dôležitá. Myslím, že už Aristoteles hovoril o tom, že človek je spoločenský tvor. Angličania to pomenúvajú ako social animal. Kamkoľvek sa človek pozrie, nemôže odignorovať tú skutočnosť, že človek je sociálne bytie, a potrebuje sa neustále zoskupovať.

Príkladom sú komunity ako napr. keď hrá niekto futbal, je v komunite futbalistov; keď je v škole, má ako komunitu svoju triedu. Ale potom sú aj také komunity, ktoré presahujú naše pragmatické potreby. Človek sa chce stále niekam zaradiť.

Sú rôzne výskumy, ktoré ukazujú, že na zdravie človeka vplýva to, či žije sám alebo či žije v partii. Jedným zo zistení bolo, že napríklad, keď človek žije v komunite, má lepšiu imunitu. Tak napríklad jeden výskum hovorí o tom, ako sú ľudia žijúci v komunitách odolnejší voči chrípke.

Iný hovorí o tom, ako ľudia, ktorí žili izolovaný život, mali napriek dobrým zdravotným návykom kratší život a naopak, ľudia, ktorí žili v silných vzťahoch, mali napriek zlým zdravotným návykom dlhší život.

John Ortberg to vyjadril stručne takto: „Radšej jesť sladkosti v partii, než brokolicu sám.“

V súčasnej spoločnosti rastie individualizmus a skôr sa propaguje sebarealizácia aj na úkor väčšieho celku? Myslíš si, že v dnešnej dobe ľudia ešte komunitu potrebujú? Prečo?

Určite. Tam je iba jedna odpoveď – áno. V čom je dobrá komunita? Vlastne v tom je položená aj ďalšia dobrá otázka, že v čom spočíva kríza komunity?

Čisto teologicky, keby som na to odpovedal, tak hneď v prvých kapitolách Biblie je napísané, že nie je dobré byť človeku samému… (Genesis 2:18) A to nie je vyjadrenie, ktoré sa priamo vzťahuje na stvorenie Evy, ale je to, teraz poviem takú zložitú vetu, primárne ontologické tvrdenie o povahe človeka, ktorý, či už si to prizná alebo nie, je vzťahová bytosť.

Inými slovami povedané: rast a význam človeka sa rieši vo vzťahoch. Človek je zadefinovaný vzťahmi. My nevieme bez nich byť. Nevieme sa bez nich zadefinovať. A nevieme bez nich rásť.

Boli robené experimenty, že novonarodené deti mali zabezpečené všetky svoje fyziologické potreby ako jedlo, teplo, oblečenie, hygienu, ale tí, čo sa o ne starali, sa im nesmeli prihovárať ani dotýkať okrem toho nevyhnutného. Mnohé takéto deti buď zomreli alebo mali trvalé následky psychickej deprivácie.

Otázka komunity prirodzene súvisí s otázkou vzťahov…

Nevieme žiť bez vzťahov. Otázkou je, aké typy vzťahov rozvíjame, aké veľké komunity rozvíjame,…akí sme v tom cieľavedomí,… ale nevieme bez toho byť. Mne to príde také samozrejmé, že tu ani nie je čo riešiť. Tak ako človek potrebuje dýchať, podobne potrebuje komunity.

Jedna otázka je potom zaujímavá, že ktoré komunity treba tvoriť napr. pri otázkach viery. Aktuálne otázka, ktorá nanovo vystala počas pandémie, je, či človek môže žiť vieru sám, či na to potrebuje komunitu…? Tam sa odráža potom ten individualizmus, ktorý si spomínal. Individualizmus sa podpisuje na tom, že je potom oslabená miera záväzku, ktorú chceme komukoľvek dať. Robím len to, čo mi vyhovuje. Život v komunite nie je ľahký, v istom zmysle ide proti našej sebeckej prirodzenosti.

Ľudia, ktorými sa obklopujeme, určujú smerovanie a kvalitu našich životov.

Ako by si motivoval individualistu, aby sa zapojil do nejakej komunity?

Komunita je skupina ľudí, ktorých niečo spája. Spája ich buď nejaké miesto, alebo charakteristika, alebo kauza, alebo presvedčenie… Kauza v tom zmysle, že človeku o niečo ide… Tým pádom je človek vždy zadefinovaný ako súčasť komunity… napríklad komunity Slovákov žijúcich v Chicagu. Proste človek je súčasť komunity.

Keď tu hovorím o komunite, hovorím o takej, ktorá sa svojim charakterom podobá skôr  rodine… Komunita ako partia ľudí, ktorá má na môj život zásadný vplyv… Komunita šachistov nebude asi formatívna pre môj život. Keď ja hovorím o tom, že človek potrebuje patriť do nejakej komunity, tak hovorím o komunite ľudí, ktorí sa podpisujú na tom, kým sa stávam…

Motivácia k tomu, aby som niekoho pozval do takejto komunity je to, že existuje populárna myšlienka, že v živote sa stanem tým, kým sa rozhodnem byť. Budem tým, kým chcem. A to je omyl, lebo v ranom štádiu života sa staneš tým, kým ťa urobila tvoja rodina a v neskorších štádiách života sa stávaš tým, kým ťa urobili tvoji priatelia.

Je vplyv komunity skutočne taký významný?

Judith Harris v knihe The Nurture Assumption prišla s kontroverzným tvrdením, podľa ktorého rovesníci majú na človeka väčší vplyv ako rodina. Tieto tvrdenia mala ako psychologička aj podložené. Doteraz sme tvrdili, že rodina má na človeka najsilnejší vplyv. A ona napríklad prezentovala výskum, kde 300 adoptovaných detí dali do rôznych rodín a ukázali ako veľmi na nich vplývalo skôr prostredie vrstovníkov, než rodina v ktorej vyrastali. Skrátka to, kým sa obklopíš, takým sa stávaš.

Keby sme premýšľali nad našimi príbehmi viery, alebo jednoducho svojimi osobnými príbehmi, tak za každým naším príbehom nájdeme nejaké meno. Skoro nič z toho, čo sme, nevzniklo vo vákuu, ale vzniklo to vo vzťahu k nejakému človeku. To, čo v živote robíme, aké hobby máme, niekto ovplyvnil. Niekto ťa naučil hrať na gitaru, a tak už hráš na gitare…

Ja som sa stal fanúšikom Manchester United tak, že sme boli rok v Anglicku ešte vtedy, keď som bol dieťa. Keď som prišiel do školy, jedna z prvých otázok bola, ktorému tímu fandím? To sa pýtajú Angličania – ako sa máš a ktorému tímu fandíš? Ja som nevedel, ktorému tímu mám fandiť, tak som si najskôr myslel, že budem fandiť FC Liverpoolu, lebo všetci moji spolužiaci mali radi Liverpol. A potom mi niekto kúpil tričko Manchester United, tak som začal nosiť to tričko a začal som aj tomuto klubu fandiť. Odvtedy som bol verný fanúšik Manchesteru. Ešte aj tento príbeh, prečo ja fandím Manchesteru, sa nezaobíde bez nejakého mena…

Sme súčtom vplyvov ľudí na náš život. Tak preto si myslím, že to, čo potrebujeme, je patriť do nejakej zmysluplnej komunity. Ak nás má niekto v živote ovplyvňovať, tak by sme mali chcieť, aby nás ovplyvňovala nejaká zmysluplná komunita. Aby na človeka vplývala komunita, ktorej verí, ktorá je dobrá, ktorá je kvalitná. Zároveň, aby to bola komunita, do ktorej rád bude prispievať svojou mierou vplyvu.

Myšlienka z Biblie k tomu je napríklad z Prísloví 13:20: Kto chodí s múdrymi, bude múdry, kto však s bláznami drží, tomu sa zle povodí. Tam nie je povedané, že kto chodí s múdrymi bude múdry, a kto je blázon, ten zle pochodí…, ale kto sa drží bláznov, zle pochodí… Môže byť niekto, kto sám nie je blázon, ale už len to, že je v spoločnosti bláznov, bude mať zlý dopad na jeho život. Toto príslovie to podľa mňa dobre vystihuje. Ľudia, ktorými sa obklopujeme, určujú smerovanie a kvalitu našich životov.

Pri tom zdôrazňovaní vplyvu okolia sa nezbavujeme zodpovednosti za to, kým sme?

To je iste samostatná téma, ale tam by som nerád šiel… Skôr som chcel podotknúť, že aj keď sa pozriem na to, kým som sa v živote stal, nemôžem odignorovať konkrétnych ľudí, ktorí za tým sú. Samozrejme, je to moja zodpovednosť ako to vyfiltrujem. Niekoho označím za zlý vplyv v mojom živote, a odmietnem ho a nebudem sa už viac riadiť vplyvom toho človeka. Ale aj tak neviem odignorovať skutočnosť, že v tej chvíli sa stal menom v mojom príbehu. A to, kým som, bude dosť definované aj tým, koho vplyv som vo svojom živote odmietol.

Naši rodičia to robili pri výchove. Keď videli, že sú spolužiaci, ktorí na mňa majú zlý vplyv, tak to zariadili tak, žeby som napr. nesedel vedľa nich, alebo aby som s nimi nechodil po škole von, aby som sa stretával s inými ľuďmi práve v takomto kritickom veku – 10-15 rokov.

Čo ešte iné spôsobuje krízu komunity?

Keď hovoríme o kríze komunít, tam vidím ako problém nesústredenosť. Sme pri sebe, ale nie sme prítomní vo svojich životoch. Napríklad absentuje spoločné jedlo v rodinách. Dokážeme byť v tej istej domácnosti, ale každý pri inej obrazovke, a tak nemáme komunitu, spoločenstvo. Na jednej strane môžeme povedať, že sme rodina, a teda sme aj komunita, ale potom vyvstáva otázka, aká je kvalita našej komunity?

Kríza dnešnej doby nie je až tak v tom, že by sme nemali žiadne komunity, lebo my sme v komunitách. Otázka je, aké kvalitné sú, aké trvácne sú, ako dlho nám vydrží pobyt v jednej komunite, než ju vymeníme, a keď sme v komunite, ako blízko máme k tým ľuďom, ako kvalitne sa naše životy prelínajú? Chceme stihnúť všetko a zároveň nestíhame nič. Posledné roky sa rozširuje fenomén, že človek sa na sociálnej sieti sľúbi na štyri akcie naraz a na každú príde na 30 minút. Kde je vlastne ten človek naozaj prítomný, kam patrí?

Ďalším problémom súčasnosti, ktorý podkopáva tvorbu kvalitných komunít, je neochota obmedziť sám seba. Pobyt v komunite, alebo v akomkoľvek vzťahu, je funkčný iba vtedy, keď sa dobrovoľne obmedzím, keď si poviem, že na všetko, na čo mám nárok, si nebudem nárokovať. To je jediný spôsob ako dokáže komunita dlhodobo fungovať.

Cesta cez dobrovoľné obmedzenie sa je dnes veľmi komplikovaná. Mimochodom, je to jediný spôsob ako prežijeme ako ľudstvo ako globálna komunita – len keď sa dokážeme dobrovoľne obmedziť. To je téma najbližších 3 dekád… Ale je nám to neprirodzené.

Myslíš to, že vyspelý svet Európa, Amerika, … potrebuje obmedziť svoju spotrebu, aby komunita ľudstva mohla celosvetovo zmysluplne fungovať?

Áno, je to veľká téma a dnes vidíme, že je to aj globálny problém. Nevieme inak uvažovať… Tá neschopnosť v globálnom meradle, kde ide o globálny dosah, to sú šialené miliardy životov v hre, ani v tom meradle nie sme schopní sa obmedziť. A je to takým zrkadlom toho mikroproblému, že máme problém už na úrovni dvoch ľudí, keď máme na mysli povedzme tú najmenšiu komunitu, ktorou je manželstvo. Už tam je to ťažké, nevieme sa obmedziť, skôr sa snažíme vystriedať vzťah…

Takže prvým problémom bola nesústredenosť, druhým problémom je neochota obmedziť sám seba a tretím problémom je, že je to niečo neprirodzené. Priateľstvá na jednej strane chceme a na druhej strane nechceme. Na jednej strane sme pre ne stvorení, na druhej strane ich efektívne rujnujeme.

Čo tým myslíš, že nám budovanie komunity nie je prirodzené?

Skôr sa usilujeme o vzťahy, ktoré napĺňajú naše potreby. Nie je nám úplne prirodzené vytvárať také zmysluplné vzťahy, kde aj ja napĺňam potreby druhého človeka. Pretože byť s ľuďmi je komplikované. Berie to veľa času, dokonca byť v komunite nie je na prvý pohľad efektívne. Je to efektívne dlhodobo, ale nie je to efektívne v tom okamihu.

A tu by som to podporil takým zoznamom, ktorý som zobral z knihy How people change, ktorú napísal Paul Tripp a Timothy Lane. Človek sa môže podľa toho zhodnotiť, či nejaký ten bod nie je pravda aj o ňom,… Je tam 8 bodov, ktoré demonštrujú to, alebo majú ukázať to, že človeku nie je úplne prirodzené vstupovať do kvalitných vzťahov.

1. 1. 1. Zaneprázdnenosť života – vzťahy vzdialené a zbežné, povrchné. Otázka je, či to platí o mne? Mám zaneprázdnený život a vzťahy mám len vzdialené a zbežné?
      2. Vzťahy sú postavené na aktivitách a radosti – stretneme sa len vtedy, keď niečo robíme. Jedného kamaráta som pozýval na rozhovor a dlho, dlho som ho pozýval, a on hovorí: „Dobre, vieš čo, ale musíme sa pritom korčuľovať,… alebo niečo robiť… musíme využiť ten čas.“ A ja mu hovorím: „Vieš, rád sa pôjdem s tebou korčuľovať, ale úplne rád si s tebou iba sadnem na kávu a strávim s tebou 30 minút, aj keď zdanlivo sú pre teba neefektívne, ale budeme 30 minút spolu.“ To je ten druhý bod, že chceme mať spolu aktivity.
      3. Vedome sa vyhýbame vzťahom, keďže sú príliš komplikované, až strašidelné. Vzťahy naozaj sú komplikované. A  tak sa im radšej vyhneme a máme svoj kľud.
      4. Je pohodlnejšia formálna účasť na cirkevnom programe, bez skutočného prepojenia s ľuďmi. Opäť, jednoduchšie je prísť a odkrútiť si svoj zoznam povinností, než sa trápiť s komplikovanými povahami.
      5. Je jednoduchšie slúžiť druhým, než nechať druhých slúžiť mne. Sú ľudia, o ktorých platí, že jednosmerne slúžia druhým a nedovolia, aby im bolo poslúžené, lebo by cítili záväzok.
      6. Vzťahy máme zamerané na seba, kde iba prijímame a nedávame.
      7. Existuje teraz taký nezávislý prístup – len ja a Boh, spoločenstvo nepotrebujem.
      8. Teológia zamenená za vzťah – poznanie Boha ako študijný život. Zamieňame si to, že patríme do cirkvi so štúdiom na vysokej škole. Do cirkvi chodíme študovať Bibliu, študovať Božie slovo, ale nechceme sa až tak s tými ľuďmi zapodievať. Ak ľudia sú to, na čom Bohu záleží, že prišiel za nich zomrieť, tak potom to nedáva zmysel, že nemilujeme to, čo Boh miluje najviac.

   Takto poukazujú tí autori na to, že vzťahy sú dnes veľmi zložité.

   V ďalšej časti sa budeme rozprávať o tom ako komunitu prakticky budovať.