Téza  Maxa Webera

O tejto otázke sa nevedie spor. Problematická  je len otázka, do akej miery  Kalvín  kapitalizmus ovplyvnil. Spor existuje len ohľadom tézy,  ktorú v známom diele „Protestantská etika a duch  kapitalizmu“ (1905)  uviedol nemecký sociológ  Max Weber (1864 – 1920). Ten tvrdil, že  kapitalizmus je dôsledkom kalvinizmu. Svoje  tvrdenia aj  odôvodnil  veľmi racionálnymi argumentmi. Preto sa o jeho  téze dodnes diskutuje a aj Jeho oponenti uznávajú výrazný vplyv kalvinizmu na kapitalizmus.

Na niektorých územiach síce existoval kapitalizmus ešte pred Kalvínom, napriek tomu však významný protestantský teológ  Paul Tillich (1886 – 1965) varoval  pred  kritikou Weberovej  tézy, vychádzajúcou z  tohto argumentu. Uvádza: „V predkapitalistickej ekonomike bohatí  ľudia využívali svoj  majetok na luxusný  život, stavali hrady, zámky či kaštiele. Ale  kalvinizmus  učil  ľudí inak naložiť  so svojím  bohatstvom. Viedol ich nie k  spotrebe, ale  k  miernosti a investíciám. A to bola výrazná  podpora kapitalistickej  formy  ekonomiky, najmä tým, že  zisk  sa premietal do investícií, tie  do novej  produkcie  namiesto toho, aby sa zisk premárnil v luxusnom živote.“¹ Paul Tillich  tak  stručne vystihuje Weberovu  tézu, že kalvinizmus podnietil vznik kapitalizmu.

Kalvín a Adam Smith

Čo  to však  kapitalizmus vlastne je? Za  kľúčovú osobnosť kapitalistickej  teórie sa považuje škótsky filozof Adam Smith (1723 – 1790). Vo  svojom  hlavnom diele „Bohatstvo národov“ (1776) vysvetľuje, ako voľný obchod, trhová výmena, súkromné vlastníctvo a konkurencia prispievajú k bohatstvu národov. Smith  polemizoval  s merkantilizmom a fyziokratizmom. 

Merkantilisti videli  rast bohatstva  národov  v tom, že národ  bude viac vyvážať, ako dovážať. Kvôli  tomu boli zástancami  obmedzovania medzinárodného obchodu. Krajina  podľa nich  mala síce  predávať  tovar iným  krajinám, cez rôzne clá však mala sťažovať  iným krajinám prístup na svoje trhy. Smith však zdôrazňoval prínos voľného obchodu v tom, že  posilní konkurenciu, ktorá núti výrobcov vyrábať kvalitnejšie a lacnejšie.

Fyziokrati videli bohatstvo národa v pôde. Smith vidí bohatstvo národa v ľudskej práci, iniciatíve a tvorivosti. Toto Jeho presvedčenie potvrdzuje príklad Japonska, ktoré po druhej svetovej vojne prešlo  na kapitalistický  systém ekonomiky a zbohatlo napriek tomu, že má v porovnaní s inými krajinami neveľké územie a málo nerastných surovín. Oproti tomu Rusko či Brazília majú neporovnateľne väčšie územie, omnoho viac nerastných surovín, a predsa sú oproti Japonsku  chudobnejšie.

Adam Smith aj odôvodnil, prečo systém voľného trhu neupadne do chaosu a neporiadku. Preslávila ho jeho formulácia tzv. neviditeľnej ruky trhu: „Každý jednotlivec sa snaží využiť svoj kapitál tak, aby vyrobil čo najväčšiu hodnotu. Obyčajne pri tom nezamýšľa podporovať verejný záujem a ani nevie, v akej miere ho podporuje. Sleduje len svoj vlastný záujem, svoje  vlastné výhody. Pritom  ho však akási neviditeľná ruka vedie k cieľu, na ktorý vôbec nepomýšľal. Tým, že má  pred sebou len svoj vlastný  záujem, slúži záujmom spoločnosti účinnejšie, než keď sa o to vedome usiluje.“²

Tento záver ukazuje, že Adam Smith nebol ohľadom ľudskej povahy idealista, ale realista. Prejavom ľudskej  hriešnosti je aj skutočnosť, že  človek intenzívnejšie sleduje  vlastný  záujem ako záujem spoločný. Jednou z najvýraznejších čŕt kalvinizmu je  dôraz na ľudskú hriešnosť. Kalvinizmus je veľmi skeptický k ľudskej povahe. Z pohľadu kalvinizmu bol pokus vybudovať socializmus vopred odsúdený na neúspech práve kvôli tomu, že človek nebude klásť spoločný záujem nad svoj vlastný. Ak by bol človek lepší, socializmus by uspel, ale keďže človek je hriešny, socialistické myšlienky boli utópiou, ktorú po neblahých skúsenostiach opúšťajú aj také socializmu v minulosti naklonené krajiny ako Rusko či Čína.

V súčasnosti klasický socializmus prežíva v podstate len na Kube a v Severnej Kórei. Životná úroveň v týchto krajinách je však najsilnejším dôkazom neefektívnosti socializmu. Smith však ukázal, že nič zlé sa nestane, ak sa ľudia nechajú, aby sledovali svoje vlastné  záujmy.  Štát podľa  Smitha nemá do ekonomiky zasahovať, ale aj tak má dôležitú úlohu – bdieť nad  pravidlami hry, nad dodržiavaním zákona, chrániť súkromné vlastníctvo, vrátane duševného (patentové právo). Ľudia tak boli podnecovaní k vynálezom a tvorivosti, lebo vedeli, že ich námaha bude odmenená.

Adam Smith sa považuje za zakladateľa modernej ekonómie a dodnes sa o Jeho tézach živo diskutuje. Aj transformácia ekonomiky, ktorá u nás prebieha od roku 1989, bola na založená na mnohých zásadách Adama Smitha. Čo má však Adam Smith spoločné s kalvinizmom? Nuž, vyrastal v Škótsku v časoch, keď tam bol kalvinizmus veľmi silný. Aj on  patril k presbyteriánom, a dokonca uvažoval o dráhe duchovného. Smithov skepticizmus k ľudskej povahe veľmi korešponduje s názorom kalvinizmu na ľudskú hriešnosť. Ďalší Smithov  dôraz spočíval na ľudskej  práci, iniciatíve  ako na kľúčovom faktore bohatstva krajiny. Opäť tu môžeme vidieť analógiu s dôrazom kalvinizmu na hodnotu  pracovitosti a usilovnosti.

Kalvín a úroky

Ján Kalvín sa nesnažil vytvoriť ekonomický systém, nebol ekonomický mysliteľ, predsa však k rozvoju kapitalizmu neprispel len nepriamo cez učenie o hriešnosti a vyzdvihnutie pracovitosti, miernosti, ale v jednej veci aj priamo a bezprostredne. Ide o oblasť  úrokov.  Pred Kalvínom sa požičiavanie na úrok považovalo za hriech. Kalvín sa k tomuto problému vyjadril v liste priateľovi a reformátorovi Oecolampadiusovi. Kritizuje v ňom používanie istých miest v Písme na útoky voči požičiavaniu na úrok. Biblické miesta zakazujúce úžeru nepovažoval za vhodné použitia pri požičiavaní na ekonomickú činnosť. Rozlišoval medzi pôžičkou človeku v biede a ťažkej životnej situácii a medzi pôžičkou človeku, ktorý chce podnikať: „Ak požičiaš peniaze niekomu z môjho ľudu, chudobnému, ktorý je pri tebe, nechovaj sa k nemu  ako úžerník, nerátaj mu  úroky.“ (2M 22:24)

Zoberme si príklad stolára, ktorý si zoberie pôžičku na nákup píly. Pomocou píly dosahuje zisk a je správne, aby toho, kto mu požičal na rozbehnutie svojho podnikania, odmenil úrokom.

Kalvín polemizoval s argumentom vychádzajúcim z Aristotelovho učenia, že peniaze  sú sami o sebe neplodné – nerozmnožujú sa, tak je nesprávne za ich požičanie žiadať úrok. Kalvín na  vyvrátenie tohto argumentu uvádza príklad prenájmu domu. Steny a strechy domu sú rovnako ako peniaze neplodné, predsa nájomník platí za prenájom vlastníkovi. Z domu, v ktorom  býva, má totiž istý úžitok a za ten úžitok platí prenájom. Podobne pri požičaní peňazí, pri ich  rozumnom  použití na investície môže mať ten, ktorý si peniaze požičal, nejaký úžitok a práve za ten úžitok zaplatí úrok.

Možnosť získavania peňazí na investície prostredníctvom úverov veľmi pomohla rozvoju kapitalizmu a dnes si už investície v modernej ekonomike bez úverov nevieme ani predstaviť. V Kalvínových časoch sa však požičiavanie za úrok považovalo za zlé. Svojím rozlíšením pôžičky človeku v núdzi od pôžičky na podnikateľskú investíciu výrazne podnietil rozvoj bankovníctva, investícií ako aj  kapitalizmu ako takého.

Kalvín a demokracia

Kalvinizmus výrazne podnietil vznik a rozvoj demokracie. Podstatou demokracie je kritickosť voči tým, ktorí spoločnosť vedú. Majú byť dôsledne kontrolovaní a pravidelne majú podstúpiť test volieb. Aj keď demokracia nie všade odstránila inštitút kráľa, aj v krajinách, kde tento inštitút pretrval, sa moc kráľa výrazne obmedzila. Kráľ bol len veľmi ťažko kritizovateľný a mal zaručené v podstate doživotné pôsobenie v úrade. Kalvinizmus však svojím skepticizmom k ľudskej povahe viedol k obmedzeniu moci tých, ktorí majú  vládnuť. Človek je totiž hriešny, nedokonalý a náchylný k pokušeniu. Moc však patrí medzi najsilnejšie pokušenia, a preto ju je potrebné čo najviac rozdeliť, vyvážiť a kontrolovať.

Tieto  princípy kalvinizmus uplatnil plne aj pri správe cirkvi. Presbyterov aj kazateľov si volili cirkevné zbory. Čo majú však spoločné demokracia a kapitalizmus? Nuž v trochu nedokonalom prirovnaní môžeme povedať, že ide o dvojčatá. Všade, kde je fungujúca demokracia, je zároveň aj kapitalizmus. Slobodné demokracie si ako ekonomický systém  vyberajú kapitalizmus. Stáva sa však, že diktatúry si ako svoj ekonomický systém  tiež vyberú kapitalizmus. Väčšinou však išlo o pravicové diktatúry – Španielsko, Chile, Južná Kórea. Kapitalizmus však v týchto krajinách postupne viedol ku nastoleniu demokracie. Vznikla totiž silná stredná vrstva, ktorá si postupne vyžiadala podiel na spravovaní  spoločnosti.

Z ľavicových diktatúr si od roku 1978 vybrala kapitalizmus Čína. Po 30 rokoch možno konštatovať, že aj tu sa kapitalizmus osvedčil, za uplynulých 30 rokov Čína nesmierne  zbohatla. Mohli sme to vidieť aj na tom, akým spôsobom dokázala v roku 2008 Čína zorganizovať olympijské hry. Demokracia však v Číne ešte nenastala, aj keď k určitému posunu aj v tejto oblasti za posledných 30 rokov predsa len došlo.

Demokracia a kapitalizmus  sa  najprv  šírili v krajinách, kde sa presadil kalvinizmus. Neskôr sa tieto hodnoty rozšírili aj do krajín, kde kalvinizmus nie je vôbec rozšírený. Prečo sa však tieto systémy rozšírili? Lebo sa v USA, Anglicku a Holandsku osvedčili, výrazne zvýšili kvalitu života obyvateľstva a aj ostatné krajiny ich tak implantovali do svojich spoločností.

Západná Európa dosiahla po  druhej svetovej vojne výrazný rozvoj, ktorý podnietil aj pád komunizmu vo Východnej Európe. Aj komunistická Čína si v roku 1978 vybrala kapitalistickú formu ekonomiky pod vplyvom ekonomického úspechu svojich kapitalistických susedov – Južnej Kórey, Japonska. Do Južnej Kórey a Japonska však implantovali kapitalizmus Spojené štáty americké po druhej svetovej vojne, keď v týchto krajinách získali vplyv. Kapitalizmus sa  teda osvedčil aj v takom prostredí, kde kalvinizmus nebol zakorenený. To však nie je v rozpore s Weberovou  tézou o vplyve kalvinizmu na kapitalizmus. V 20. storočí sa totiž výraznou mierou podieľali na rozšírení kapitalizmu a demokracie Spojení štáty americké. A to tiež potvrdzuje Kalvínov vplyv na šírenie kapitalizmu. USA boli totiž v podstate založené puritánskymi osadníkmi, ktorí boli silne ovplyvnení Kalvínovým učením.

Záver

Keď to  všetko zhrnieme, tak Weberova téza o tom, že kalvinizmus podnietil vznik kapitalizmu, sa dá podložiť veľmi silnými argumentmi. Ešte aj katolícky historik Paul Johnson, ktorý Weberovi v tomto oponuje, uvádza: „Kapitalizmus – čo sa týka jeho náboženskej stránky – predstavoval ústup od kresťanstva verejného  k súkromnému. Bol hnutím smerujúcim ku slobode vôle i jednotlivca, zameraným proti kolektívnemu donucovaniu. Sila klerikalizmu sa v protestantských štátoch významne líšila; predsa ale bol slabší,  než v štátoch katolíckych. Preto tiež kapitalizmus  zapustil korene najprv  v spoločnostiach protestantských. Ako  však  inštitucionálna moc katolíckej cirkvi upadala, kapitalizmus sa  rozšíril i do zemí, ktoré bývali klerikalistické.“³

Na oslabení  klerikalizmu (t. j. moci klerikov – najmä biskupov) mal Kalvín značný podiel, keď pozdvihol význam laikov v cirkvi, učil o všeobecnom kňazstve všetkých  veriacich (reformovaný farár nie je kňazom, ktorý by sprostredkoval kontakt medzi Bohom a bežným veriacim), zaviedol do cirkvi demokraciu a kazateľov si volili cirkevné zbory. Kalvínovi však v prvom rade nešlo o vytvorenie nového ekonomického systému. On sa zameral predovšetkým na reformu cirkvi podľa zásad vychádzajúcich z Biblie. Hľadajúc a snažiac sa predovšetkým o Božiu slávu však  svojím učením podnietil aj vznik kapitalizmu – ekonomického systému, ktorý nie je dokonalý, ale v porovnaní s ostatnými ekonomickými systémami vytvára lepšie podmienky pre život širokých vrstiev obyvateľstva.

Zdroj: Reformovaný kalendár 2009, vydala Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku, str 210., redakčne upravené

¹ The History of Christian Thought, prednáška č. 36 – www.religion-online.org

² Samuelson, P. A. – Nordhaus, W.D.: Ekonómia I. str. 53

³ Dejiny křesťanství. str. 299