Vyberte stranu

Ako žiť dobrý život počas pandémie?

18. februára 2021

Pandémia a s tým súvisiace obmedzenia, ktoré sú dlhodobé, sú veľkou výzvou pre všetkých nás. Nie každý ich dokáže dobre zvládnuť. A nie vždy zvládame emócie tých druhých. Čo môžeme urobiť pre to, aby sme sa pod ťarchou okolností nezložili? Čo môžeme robiť, aby sme pomohli tým, na ktorých nám záleží? Čo robiť, aby sme sa sami nestali pre druhých výzvou ale prínosom? A kde sa môžeme obrátiť o pomoc, keď to potrebujeme? Týmto ako i ďalším otázkam sa venujeme v dnešnom rozhovore. 

krajina pri jazere-archiv MK
Martin Kováč

PhDr. Lenka Bačová

pracuje ako psychológ v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie v Prešove, kde sa venuje komplexnej psychologickej, diagnostickej a poradenskej starostlivosti o deti a žiakov od narodenia po ukončenie prípravy na povolanie. Ich centrum tiež poskytuje preventívnu výchovnú a psychologickú starostlivosť deťom a ich zákonným zástupcom, najmä v prípadoch rôznych porúch a učenia a správania. O sebe hovorí, že má rodinu, uprostred ktorej je jej dobre (tú užšiu tvoria manžel a dvaja synovia), má prácu, ktorá ju baví, v nej dobrých kolegov, a zázemie nachádza aj v spoločenstve evanjelickej cirkvi v Prešove. Priatelia z tohto spoločenstva sú súčasťou jej života už dlhé roky, čo všetko vníma ako nezaslúžený dar od Boha.

Pracuješ ako psychológ, máš rodinu, deti, ako covid-19 zmenil Tvoje fungovanie? Máš počas pandémie viac času alebo je to ešte náročnejšie?

Pre mňa sa v tomto čase zmenila viac forma ako množstvo práce. S klientmi pracujeme dištančne, čiže cez telefón, email, chat, poskytujeme online poradenstvo… Pracujem z domu, ale čas si delím na pracovný a súkromný, aby som ani jedno nezanedbávala (úsmev).

Najväčšia výzva pre mňa bola online práca s klientom, či online prednášky pre študentov – zvládnuť to technicky a vyťažiť z takejto formy interakcie, čo sa dá.

Vnímaš to aj Ty vo svojej praxi, že stúpa počet ľudí, ktorí vyhľadávajú odbornú pomoc, psychológov, psychiatrov a pod.? Čím to je? S akými najčastejšími problémami sa v tejto súvislosti stretávaš?

Jednoznačne je pravdou, že veľa ľudí v tejto dobe potrebuje (a našťastie aj vyhľadáva) pomoc psychológov. Najmä mladí ľudia žijú svoje životy v online priestore a tam nachádzajú aj ponuku pomoci, keď ju potrebujú (na konci článku sú odkazy na poskytovateľov pomoci a poradenstva).

Ja osobne medzi svojimi klientmi nevidím až taký rapídny nárast počtu, ale to súvisí s tým, že pracujem v Centre pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie, ktoré je súčasťou školstva. Veľká časť našej práce je prepojená so školami, a keďže sú školy zatvorené, tieto bežné činnosti momentálne robiť nemôžeme. 

Ale na druhej strane, kontaktujú nás noví klienti so špecifickými problémami. Rodičia sa často trápia s tým, že deti trávia veľa času na internete, nevedia posúdiť, čo ešte je v poriadku a čo už nie, či majú deti kontrolovať a do akej miery alebo nie… 

Určite sa netreba hanbiť požiadať o pomoc. Naopak, vyhľadanie pomoci je znakom sily a múdreho životného rozhodnutia.

Ako regulovať čas detí online? Je potrebná vôbec regulácia?

Je nevyhnutné uvedomiť si, že žijeme v zvláštnych a neštandardných okolnostiach, a preto je nereálne očakávať, že naša rodina bude fungovať podľa štandardných pravidiel. Pred „koronou“ sme deti povzbudzovali k reálnym kontaktom, stretnutiam, posielali sme ich von, aby sa stretli s kamarátmi na dvore, pred bytovkou, na ulici… Dnes sa naše deti „vidia“ so svojimi kamarátmi len v online svete. Doprajme im tento čas, potrebujú ho.

No priamo úmerne množstvu času, ktorý dieťa trávi na internete, musí stúpať aj ostražitosť rodiča. Nesmie sa stať, že rodič nemá prístup do konta svojho dieťaťa na sociálnej sieti alebo do jeho mobilu. Priebežná kontrola je nevyhnutná. Nevyhnutné sú aj aplikácie, ktoré umožnia rodičovi zistiť, čomu a ako dlho sa jeho dieťa na internete venovalo (rodičovská kontrola/parental control). Dieťa by zároveň malo dostať vysvetlenie, že rovnako, ako ho chránime pred nebezpečenstvom v reálnom svete, je to našou úlohou aj v online svete. Vek, v ktorom sa táto kontrola začína meniť na dôveru, samostatnosť, je okolo 15  rokov.

Ďalším dôležitým pravidlom je neinštalovať do detskej izby TV, PC a nenechávať mu tam trvalo ani notebook, tablet alebo mobil. Ak ho tam musí nevyhnutne mať počas online vyučovania dopoludnia, je to ok. No nie je ok, ak sa tam s ním zatvára popoludní a už vôbec nie, keď s ním zaspáva večer v posteli.

Pri tom všetkom netreba zabúdať na reálne potreby dieťaťa – komunikácia tvárou v tvár, pohyb, šport, hra (s reálnymi hračkami a predmetmi), kresba… 

Ale chcela by som v tejto súvislosti ešte upozorniť na jednu dôležitú vec. Rozprávame sa vždy o deťoch/tínedžeroch na internete, sociálnych sieťach. No v posledných rokoch paradoxne pribúda množstvo dospelých, ktorí majú v tomto smere nízku sebakontrolu, sebareguláciu. Nie je výnimočné vidieť pani učiteľku na prechádzke so žiakmi s mobilom v ruke. Množstvo otcov sedí každý večer pri videohrách a mamky si zvykli rozprávať sa so svojimi deťmi tak, že popri tom pozerajú do displejov a trávia na sociálnych sieťach neprimerané množstvo času. Deti čítajú sociálne vzory veľmi pozorne, napodobňujú ich úplne intuitívne. Bez dobrých životných príkladov sa nenaučia dobrým životným kompetenciám.

Ďalší balík problémov je kyberšikana. Vďaka tomu, že rodičia trávia viac času doma s deťmi a vidia im do počítačov, zisťujú, že to, čo tam ich dieťa prežíva, vôbec nie je v poriadku, že mu ostatní ubližujú, odstrkujú ho zo spoločných chatov, píšu si o ňom hanlivé veci.

Ako rozpoznať, že dieťa je šikanované na internete? Aké kroky podniknúť, aby sme dieťaťu v takej situácii pomohli?

Kyberšikana a šikana celkovo je pre dieťa zahanbujúca, preto sa stáva, že aj v bezpečných a dôverných vzťahoch sa k nej neprizná. Príznaky môžu byť rôzne: poruchy príjmu potravy, depresia, smútok, nočné mory, samovražedné pokusy, pasivita, ustráchanosť, striedanie nálad, úteky z domu, obhrýzanie nechtov, ospalosť, nesústredenosť, zhoršenie školského prospechu… Všeobecne môžeme povedať, že akékoľvek badateľné zmeny v správaní sú dôvodom pre rodiča, aby hľadal, čo ich mohlo vyvolať. (Na konci článku sú odkazy, kde je možné sa obrátiť o pomoc.)

Pre pomoc svojmu dieťaťu však začnime skôr, ako k problému príde. Potrebuje vedieť, že takéto veci sa na internete dejú. Hovorme s ním o konkrétnych nástrahách a nebezpečenstvách internetu a sociálnych sietí. Musí vedieť, že keď sa stane niečo zlé (a je jedno, čia chyba to bude), má u nás pochopenie, pomoc, oporu. Potrebuje aj konkrétne návody – napr. deti zvyknú hneď vymazať veci, ktoré ich ohrozujú, zraňujú. Strácajú sa tak dôkazy. Preto je potrebné poučiť dieťa, aby si naopak urobilo screenshot, uložilo si ho a ukázalo nám. Je veľa praktických rád a návodov na internete, ako preventívne chrániť dieťa a o čom s ním rozprávať.

Kontaktujú nás aj mladí ľudia, ktorí sa trápia so zlými vzťahmi v rodine. Rodiny intenzívne a dlhodobo zdieľajú spoločný čas a priestor a aj v rodinách, ktoré doteraz neriešili žiadne závažné problémy, to je náročné obdobie.

Čo by mali urobiť rodičia, aby zlepšili situáciu v rodine? Čo môžu urobiť deti, ak trpia? 

Hľadajme rovnováhu. Pravidlá sú dôležité, ale perfekcionizmus je v dnešnej dobe ešte škodlivejší ako kedykoľvek doteraz. Nevytvárajme na seba ani na naše deti neprimeraný tlak. Netrvajme na dodržiavaní pravidiel tak, ako sme ich mali nastavené „pred koronou“. Hľadajme nové, funkčné hranice pre túto dobu.

Ak rodič vidí, že jeho dieťa trpí, to najlepšie, čo môže urobiť, je vyhľadať pomoc odborníka, ak ide už o staršie dieťa, samo môže kontaktovať rôzne online poradne a linky pomoci. (Pozri na konci článku.)

Ako môžem lepšie rozumieť svojim reakciám a pocitom počas krízy?

Na toto sa mi ťažko jednoznačne odpovedá, lebo tie pocity alebo reakcie sú rôzne. No všeobecne mám dojem, že táto doba (rovnako ako iné krízy) z nás nerobí iných ľudí, ako sme boli doteraz, len vyostruje naše črty, vlastnosti, zameranie, ukazuje ich v plnej sile. Ak sme boli počas bežných dní úzkostnejší, teraz sme paralyzovaní obavami. Ak sme boli nespokojní, teraz nie sme schopní prijať žiadne obmedzenia a opatrenia, búrime sa proti ním. 

Uvediem aj opačný príklad – je ním moja mamka. V úplnom protiklade k mnohým ľuďom, ktorí sú nespokojní, nešťastní, ona prežíva tento čas v pokoji, snaží sa kontaktovať aspoň cez telefón ľudí, o ktorých vie, že sú sami, opustení. Nesťažuje sa, že jej vláda zobrala možnosť ísť do kostola alebo iného spoločenstva, ale teší sa z toho, koľko možností na duchovný život jej ponúka internet, počúva duchovné príhovory, zamyslenia, prednášky.

Chcem tým povedať to, že svoje pocity prisudzujeme tomu, čo sa deje okolo nás. Ale vonkajšie okolnosti nás ovplyvňujú v oveľa menšej miere, ako si uvedomujeme. Oveľa viac naše prežívanie ovplyvňujú okuliare, cez ktoré sa pozeráme na svet okolo seba, pandémiu, karanténu, opatrenia.

Povedz nám nejaké jednoduché rady, čo môžem robiť, aby som to lepšie zvládol? Ako si udržať duševné zdravie? Ako nebyť v izolácii osamelý?

Problémom týchto dní (ktoré trvajú už rok) je to, že nemáme štruktúrovaný čas a priestor. My aj naše deti sme celé dni a mesiace doma, neodchádzame do práce, do škôl, na výlet, na lyžovačku. Nedeľa sa od iných dní nelíši v tom, že by sme išli napr. do kostola. Práca, škola, domáce úlohy, kostol, rozhovory s priateľmi – to všetko sa zmestilo do počítača, notebooku. Ale po otvorení notebooku ráno sa často stáva, že nás pohltí a zatvoríme ho, až keď ideme spať. Okrem potrebných vecí v ňom nájdeme aj kopu iných, ktoré nás zaujímajú a venujeme im okrem pracovného aj voľný čas.

No a to je presne ten spôsob života, ktorý nám teraz najviac škodí. Potrebujeme si čas aj priestor štrukturovať. Z nedele spraviť sviatočný deň, deň v online komunite prijímajúc inšpiratívne myšlienky do života, deň oddychu, sobota môže byť iná tým, že sa venujeme domácim prácam. Pracovné dni rozdeliť na pracovný/školský čas a voľný čas. Voľný čas potom cielene venovať aj užitočným veciam, pohybu, budovaniu vzťahov v rodine.

Ako to robíte prakticky vo vašej rodine?

V našej rodine sme toto zaviedli hneď na začiatku pandémie. Moji synovia sú na gymnáziu a ich veková kategória sa do školy počas posledného roka dostala len na pár týždňov. Od začiatku pandémie sme si vytvorili rutinu – keď sa dá ísť von, tak ideme poobede každý deň aspoň na chvíľu, keď nie, snažíme sa hýbať vo vnútri (napr. na stacionárnom bicykli). Nevieme sa celkom vyhnúť tomu, aby sme aj večer neboli pri počítačoch (chlapci majú online stretnutia v kresťanskej komunite mladých, manžel má online stretnutia v komunite mužov, ja si čítam správy…), ale cielene hľadáme aj iné aktivity – hráme oveľa viac spoločenských hier ako doteraz, čítame, pozrieme si spolu film, ktorý nás všetkých baví.

 A samozrejme, časť tohto času venujeme aj veciam, ktoré nie sú ani užitočné, ani budujúce, ale jednoducho nás bavia – synovia hrajú PC hry, pozeráme televíziu, kontrolujeme sociálne site, chatujeme s priateľmi. Práve tieto aktivity sú často prvou voľbou, po ktorej siahneme, keď máme voľno, ale podstatné je, aby neostali jedinou. Práve toto v nás v konečnom dôsledku vyvoláva pocit neužitočnosti, frustrácie, nespokojnosti.

Je aj niečo, čo nerobiť? Čo nám skôr škodí?

Škodí nám práve to, keď skĺzneme do pasivity, prvej, jednoduchej voľby a pri nej aj ostaneme. Škodí nám, keď si nedáme námahu dať konkrétnemu dňu (najlepšie každému dňu) pozitívny, zmysluplný obsah. Škodí nám, keď náš jediný mentálny obsah tvoria celý deň správy, ktoré sú dnes vo veľkej miere pesimistické, smutné. Škodí nám, keď jediným svetom našich detí je online svet a PC hry, škodí, keď sa náš životný priestor obmedzí na posteľ alebo gauč…

Kam sa obrátiť, ak potrebujem pomoc? Ak si neviem poradiť sám?

Pre deti, študentov a ich rodičov sú v každom meste k dispozícii odborníci (psychológovia a špeciálni pedagógovia) v CPPPaP. Takisto je možné kontaktovať klinického psychológa. Ak človek uprednostňuje online alebo telefonickú komunikáciu, je k dispozícii niekoľko výborných možností (viď odkazy na konci článku).

Mladí ľudia už dnes kontaktujú psychológa bez bariér, starší sa s tým často trápia. Určite sa netreba hanbiť požiadať o pomoc. Naopak, vyhľadanie pomoci je znakom sily a múdreho životného rozhodnutia.

Aj keď ešte nie je koniec tejto pandémie a nevieme, čo nás čaká, je niečo, čo sa z toho môžeme naučiť pre svoj život?

Veľa sa v tomto čase učíme – napríklad aj o tom, že viera je osobná záležitosť, duchovný život sa odohráva v intimite môjho vzťahu k Bohu mimo očí verejnosti a zodpovednosť za môj duchovný život nemá môj farár alebo nejaká iná autorita ale ja sama.

Akú úlohu v tomto všetkom môže zohrávať viera v Boha?

Viera prináša do života perspektívu, ktorá vníma Boha aj v našich obavách (Izaiáš 41:10). Viera mení pohľad na straty a zisky v živote (Filipským 3:8). Viera smeruje náš pohľad od starostí k nádeji (Matúš 6:31-34).

 

V prípade potreby sa môžete obrátiť na tieto miesta odbornej pomoci:

IPčko.sk – Internetová poradňa pre mladých ľudí. (ipcko.sk)

Krízová linka pomoci (krizovalinkapomoci.sk)

Linka Detskej Dôvery (linkadeti.sk)

Linka detskej dôvery www.ldi.sk

Linka dôvery Nezábudka (linkanezabudka.sk)

Združená linka pomoc.sk

Dobrá Linka – psychologická poradňa pre mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením (dobralinka.sk)

Chcem sa zabiť | Pomoc existuje. Sme tu. Záleží na TEBE! (chcemsazabit.sk)

Pre obete násilia – Stalosato.sk

OdpíšemeTi | Iba spolu zastavíme šikanu (odpisemeti.sk)

Ondrej Kolárovský

Teológ, kazateľ, zakladateľ thinktanku idea-list. Pochádza z Bratislavy-Rače. Študoval teológiu na EBFUK v Bratislave, jeden semester aj na The Lutheran Theological Seminary vo Filadelfii, USA. Pôsobil ako učiteľ, neskôr aj ako duchovný správca. Stál pri vzniku cirkevného zboru Košice – Terasa, cirkevnej škôlky, sociálno – misijného projektu Deti Afriky.