Dennodenne robíme množstvo rozhodnutí, z ktorých väčšinu si ani vôbec neuvedomujeme. Sú však rozhodnutia, ktorých sme si vedomí až priveľmi. Sú rozhodnutia, ktoré ovplyvňujú náš život oveľa výraznejšie ako iné. Sú rozhodnutia, ktoré sú svojim spôsobom neopraviteľné, respektíve ich následky sú ďalekosiahle. Ako sa čo najlepšie rozhodovať tak, aby sme svoje rozhodnutia neľutovali?
Otázky okolo správnych rozhodnutí sú spoločné pre všetkých ľudí. Každý mentálne zdravý človek chce robiť čo najlepšie rozhodnutia tak, aby ich čo najmenej potom ľutoval. Pre veriaceho človeka je istým vodítkom jeho svetonázor. Ale je množstvo rozhodnutí, na ktoré nemáme celkom jasné odpovede.
Dať prednosť krátkodobému záujmu pred dlhodobým? Uprednostniť svoje záujmy pred druhými alebo opačne? Rozhodovať sa podľa zásad alebo podľa výsledku? Má nás viesť morálka alebo pragmatizmus?
Téma rozhodovania je iste značne komplexná a presahuje možnosti jedného článku. Prinášame tu však niekoľko myšlienok, ktoré nám môžu pomôcť pozrieť sa na naše rozhodovanie novými očami, z inej perspektívy. Andy Stanley, kazateľ, rečník a líder napísal nedávno knižku Better decisions, fewer regrets, 5 questions to help you determine your next move (Lepšie rozhodnutia, menej sklamaní, 5 otázok, ktoré ti pomôžu určiť tvoj ďalší krok). Stanley hovorí, že keď stojíme pred rozhodnutím, pri ktorom si nie sme istí, ktorým smerom sa uberať, týchto 5 otázok nám môže pomôcť urobiť lepšie rozhodnutie, ktoré potom nebudeme ľutovať.
1. Otázka integrity: Prečo to naozaj chcem?
Táto otázka je vlastne výzvou, aby sme boli k sebe úprimní a neklamali sami seba. Človek sa totiž vyznačuje schopnosťou aj svoje hlúpe rozhodnutia si dodatočne racionalizovať a ospravedlňovať. Či už ide o nejaké veľké životné rozhodnutie alebo „len“ kúpu nového telefónu, je dobré si položiť túto otázku z viacerých uhlo: Som k sebe skutočne úprimný? Prečo to vlastne robím? Prečo sa vlastne rozhodujem?
Náš život nie sú samostatne stojace udalosti. Každé jedno rozhodnutie, každá jedna udalosť sa stane kapitolou v príbehu nášho života.
Predstavte si, že vojdete do obchodu a predavač by vám nahlas povedal veci, ktoré si prehrávate v hlave. Napríklad by povedal: „Kúpte si tento výrobok, však ak sa vám nebude páčiť, môžete ho niekomu darovať.“ Alebo by povedal niečo v zmysle: „Síce už niečo podobné možno doma máte, ale toto je novšie.“ Pri takom predavačovi by sme si prinajlepšom povedali, že je blázon, ak nám chce niečo predať na základe takýchto argumentov, alebo by sme ho rovno niekam poslali. Prečo sa nám tieto dôvody zdajú také rozumné, keď si ich hovoríme sami vo svojej mysli?
Buďme k sebe preto úprimní a priznajme si, prečo dané rozhodnutie chceme urobiť a či je to ozaj dostatočný dôvod pre daný krok.
2. Otázka môjho životného odkazu: Aký príbeh chcem hovoriť druhým?
Každé naše rozhodnutie sa stane trvalou súčasťou nášho životného príbehu. Náš život nie sú samostatne stojace udalosti. Každé jedno rozhodnutie, každá jedna udalosť sa stane kapitolou v príbehu nášho života. A jedného dňa čokoľvek, čo práve teraz prežívate so svojimi deťmi, v manželstve, v práci, financiami či zdravím nebude nič iné ako príbeh, ktorý budete rozprávať. Alebo sa ho budete snažiť zamlčať.
Otázkou teda je, aký príbeh svojho života chcete rozprávať druhým? Táto otázka nás vytrháva z nášho bezprostredného kontextu do nášho konečného kontextu celého nášho života. Aký príbeh chcem raz rozprávať svojim deťom alebo svojim vnúčatám? Majme na pamäti, že naším životným odkazom nemusí byť jedna veľká pohroma.
3. Otázka svedomia: Pociťujem pri tom rozhodovaní nejaké napätie, ktoré si zaslúži moju pozornosť?
Ide vlastne o isté vnútorné váhanie. Ak by aj všetci okolo vás danú vec schvaľovali, ale vo vás je akési vnútorné váhanie a neistota, dobrou radou je neuponáhľať sa a rozhodnutie radšej odložiť. Neignorujte to a nevyhovárajte si to. Radšej sa na chvíľu zastavte sa a nechajte sa vytrápiť tým, čo vás trápi. A pokiaľ v tomto napätí zotrváte dostatočne dlho, časom budú prichádzať informácie, ktoré prinesú odpovede na vašu neistotu.
Toto vnútorné napätie nemusí byť racionálne ani logické. Ale mali by sme mu venovať pozornosť a neignorovať ho. Toto napätie nemusí znamenať automaticky nie. Skôr ide o to, že sa človek na kratšiu alebo dlhšiu chvíľu zastaví a časom vyplávajú na povrch veci, ktoré vnesú svetlo do toho, či naše rozhodnutie má byť áno alebo nie. Niekedy je to teda len otázka času. Buďme vnímaví voči tomuto napätiu, aj keď vám to v danej chvíli nedáva žiadny zmysel, a aj ak to nikto iný nevie oceniť.
Pri otázke svedomia je potrebné povedať, že svedomie nie je úplne spoľahlivý nástroj, pretože človek môže mať aj pokrivené svedomie. Ak si kladieme otázky ako napríklad: Zistí to niekto? Nechám sa nachytať?, svedčí to skôr o našom pokrivenom svedomí.
Biblia hovorí, že „v množstve radcov spočíva záchrana“ (Príslovia 11:14). A aj naše príslovie hovorí: Viac hláv, viac rozumu. Je preto užitočné počúvať druhých, čo k danej veci hovoria. Počúvanie je spôsob, akým sa učíme. A ak nebudeme počúvať a učiť sa, v konečnom dôsledku určite nebudeme robiť dobré rozhodnutia, bez ohľadu na to, akí sme múdri.
4. Otázka zrelosti: Je rozumné to urobiť?
Je oveľa jednoduchšie položiť si otázky: Je to správne alebo nesprávne? Je to nemorálne? Je to nezákonné? A na ne môžeme nájsť ľahko odpoveď. Pri istých veciach môžeme ľahko povedať, že daná vec nie je vyslovene nemorálna, ani nelegálna, ale… Chce to od človeka veľkú zrelosť, aby sa zastavil a vymanil sa z kontextu správneho a nesprávneho, dobrého a zlého, zákonného a nezákonného a položil si otázku: No dobre, ale je to pre mňa múdra vec? A v tom je ten háčik. Je naozaj rozumné, aby som toto urobil?
Ak sa nad tým zamyslíte, vaša najväčšia chyba, ktorú ste urobili ohľadom financií, najväčšie sklamanie vo vzťahu, alebo čokoľvek iné, takmer vždy tomu predchádzala séria nerozumných rozhodnutí. Nemuseli byť vyslovene nemorálne alebo nelegálne, boli len jednoducho nerozumné.
Náš najhorší víkend, najhoršia chvíľa, možno dokonca vzťah či manželstvo, ktoré ľutujeme, tomu často predchádzala séria nerozumných rozhodnutí. Ak si teda položíme otázku? Je toto múdre?, drží nás to dostatočne ďaleko od katastrofy a od fatálnych sklamaní.
Túto otázku si môžeme rozdeliť na tri časti:
- Akú múdru vec mám urobiť vo svetle svojich minulých skúseností?
- Čo je múdre, čo mám urobiť vzhľadom na moje súčasné okolnosti, môj súčasný stav emócií?
- Čo je múdre, aby som urobil vo svetle svojich budúcich nádejí a snov?
Andy Stanley hovorí, že Ron Blue mu dal raz ako kazateľovi skvelú radu: „Nikdy nerob nič, žiadne finančné rozhodnutie, ktoré by si nechcel vysvetľovať stojac pred celým zhromaždením. Nie preto, že by to bolo nezákonné alebo nemorálne. Jednoducho, ak by si to nechcel musieť vysvetľovať a zdôvodňovať, nerob to.“
5. Otázka vzťahov: Čo odo mňa vyžaduje láska?
Táto otázka je odlišná od predošlých štyroch. Pri prvých štyroch, ak človek urobí dobré rozhodnutie, tak dostane dobrú odmenu (výsledok). Ak si položíte prvé štyri otázky a dobre sa rozhodnete, bude vám lepšie. Ale táto otázka nás bude niečo stáť.
Ako Ježišovi nasledovníci, keď hovoríme o láske, nehovoríme len o nejakej všeobecnej láske. Až dvakrát Ježiš svojich nasledovníkov priamo vyzval, aby si navzájom prejavovali takú lásku, akú on prejavil voči nim (J 13:34 a J 15:12). Je to láska, ktorá je ochotná priniesť obeť.
Človek nemá žiadnu záruku, že aj druhá strana si položí rovnakú otázku a prejaví rovnakú ochotu sa obetovať. V skutočnosti, nikto z nás nie je schopný dôsledne kráčať na 100% v duchu tejto otázky. To však neznamená, že je to zbytočná otázka. Táto otázka ide skutočne hlboko a odhaľuje to, či sledujeme prioritne svoje vlastné záujmy alebo berieme do úvahy aj záujmy ostatných. Ak sme pri tejto otázke úprimní, sme konfrontovaní so svojim vlastným egoizmom.
Kde násť silu, aby sme robili správne rozhodnutia v duchu tejto otázky? Kde nájsť silu pre obetovanie sa pre druhých?
Evanjelium je tu skutočne pre nás dobrou správou (slovo evanjelium znamená v preklade dobrá správa). Evanjelium hovorí o tom, že Boh podstúpil tú najväčšiu obeť pre nás, pretože to vyžadovala láska. Ježiš Kristus nám vyšiel v ústrety, keď sme si to ani nezaslúžili ani sme o to nestáli. Našou reakciou bolo, že sme tie vystreté ruky pribili na kríž.
Ak svoj život zakotvíme v skutočnosti, že Boh nám prejavil nezaslúženú lásku, máme dostatočnú motiváciu i silu konať podobne voči druhým. Len ak pochopíme a uveríme tomu, že nás Boh zobral na milosť, sme schopní stať sa veľkodušnými a milosrdnými voči druhým, aj keď si to nezaslúžia.
Etické konanie kresťania v konečnom dôsledku nie je výsledkom napĺňania jeho morálneho záväzku voči Božím prikázaniam. Nasledovník Ježiša si totiž uvedomuje trpkú skutočnosť, že aj keby mal úprimnú túžbu konať eticky správne, naplno to nedokáže (Nerobím totiž to dobré, čo chcem, ale konám zlé, čo nechcem. R 7:19). Jeho konanie je skôr odpoveďou na to, čo urobil pre neho Boh. (My milujeme, lebo on nás miloval prvý. 1 J 4:19; No Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešni. R 5:8).
