2. Medzikultúrne skúsenosti

V čom je rozdiel medzi tamojšou a našou kultúrou?

Afrika nie je len iná kultúra ale celkovo iný svet! Okrem takých tých klasických vecí ako iné vnímanie času, iné jedlo, iný spôsob cestovania je tam mnoho ďalšieho. Napríklad som sa dosť dlho musela vžiť aj s iným vnímaním a prejavom kresťanstva. Taktiež ma dosť zaskočilo, aké postavenie v spoločnosti majú ženy. V podstate sa musia dosť značne riadiť tým, čo hovoria muži, mnohokrát ani nepracujú a starajú sa o domácnosť a deti…Zarazilo ma aj to, že na vidieku, kde je stále konzervatívnejšia spoločnosť, musia ženy nosiť šaty a sukne alebo manželské páry sa na verejnosti nedržia za ruky a neprejavujú si lásku fyzicky.

Čo myslíš, aké predsudky máme my o Afričanoch?

Myslím, že všeobecný obraz o Afričanoch v Európe je ten, že skoro všetci sú chudobní, nevzdelaní a na každom kroku môžu dostať maláriu alebo HIV a zomrieť. Tu sa mi potvrdzuje pravda, že ak niečo nespoznám osobne na Mala som zle nastavené očakávania a myslela som si, že keď ma niekto nazval priateľom, tak to platí tak ako u nás doma. vlastnej koži, väčšinou preberám názor, ktorý je v spoločnosti väčšinový. Taktiež vôbec neplatí, že sa všetci chcú dostať do Európy alebo Ameriky, aj keď samozrejme sú aj takí. Mnohokrát som sa stretla s tým, že si chcú len pokojne a dôstojne žiť doma v rodnom kraji. Ani to, že všade sú teroristi alebo občianske vojny, nie je pravda. Takže predsudkov je mnoho a búrať ich budeme len tým, že budeme chcieť Afriku spoznať skutočnú taká aká je a zároveň pri tom budeme tolerantní a budeme mať otvorenú myseľ.

Aký je tam vzťah ľudí k ich komunite, k ich obci, starostlivosť o prostredie?

Ľudia v Tanzánii žijú oveľa viac komunitnejšie ako my. Rodina je pre nich niečo, čo siaha ďaleko za hranice starých rodičov a vnúčatá. Bratom a sestrou je tam skoro každý s každým a teraz to nemyslím tým pokrvným spôsobom. Horšie je to už vo vzťahu k obci či starostlivosti o to prostredie. Väčšinou som sa stretla s postojom, že čo nie je moje, to ma netrápi. Takže ak niekde na cestu spadol strom a cesta nie je moja, tak ma to absolútne netrápi…No a o vzťahu k životnému prostrediu sa môžeme baviť v momente, keď Afrika bude v tejto oblasti vzdelaná. Dovtedy to podľa mňa nemá zmysel, lebo miestni by ani nepochopili, prečo by mali začať riešiť odpad alebo výrub stromov.

Aká je tam situácia v oblasti kriminality a korupcie?

Kriminalita a korupcia samozrejme sú výrazné, ale úprimne, je to u nás iné? Rozdielom je možno v tom, že pokiaľ u nás je korupcia hlavne vo vrcholovej politike, tam je to úplne všade. Po čase som prestala počítať, koľkokrát nás zastavili na cestách policajti a pýtali si úplatky…Alebo koľkokrát som musela ako beloška platiť viac ako miestni… Kto vie, kam tie rozdiely išli a komu do vrecka? Čo je však zaujímavé, na dedinách a vidieku si väčšinou konflikty s kriminálnikmi rieši komunita sama. Napríklad, ak na ulici chytia zlodeja, je úplne bežné, že ho buď zmlátia alebo dokonca zlynčujú na smrť. Policajti s tým problém nemajú, nechávajú, nech si to miestni vyriešia sami.

Aké sú rozdiely v komunikácii medzi ľuďmi tam a u nás?

Keďže je to kultúra, kde sa prechováva veľký rešpekt k autoritám, či už ako sa vraví, keď máš málo, nemusíš sa báť, že o veľa prídeš a môžeš svoje myšlienky venovať skutočne podstatným veciam k starším ľuďom, duchovným predstavením alebo nadriadeným, komunikácia prebieha väčšinou tak, že autority vysielajú a ostatní počúvajú. Málokrát si dovolí niekto oponovať a keď už, tak to skoro nikdy nespraví na verejnosti, ale niekde v súkromí. Taktiež tam často dochádza k situácii, keď podriadení nadriadenému všetko so súhlasom odkývajú ale v duchu si myslia niečo iné. Následne to potom za chrbtom nadriadeného spolu preberajú a tak vznikajú konflikty a ohováranie. Ďalšou vecou, ktorá ma prekvapila je, že študenti sa málokedy počas komunikácie pozerajú učiteľom do očí. Opäť to vyplýva zo vzťahu nadriadený verzus podriadený. U nás to môžeme považovať za neslušné, tam je to však bežné.

Aké sú rozdiely vo vzťahoch medzi ľuďmi tam a u nás?

Potvrdilo sa mi, že vzťahy v Tanzánii sú oveľa jednoduchšie a plytkejšie ako tu u nás. S tým som osobne mala viackrát aj problém, pretože som sa často vo vzťahoch sklamala. Mala som zle nastavené očakávania a myslela som si, že keď ma niekto nazval priateľom, tak to platí tak ako u nás doma. Bohužiaľ hlboké vzťahy založené na dôvere sa mi podarilo vybudovať len s veľmi málo ľuďmi. Teraz sa na to pozerám už inak. Viem, že u nich sú plytké vzťahy bežné a úplne normálne, a práve preto neboli schopní dať mi to, čo som očakávala ja.

Ako si vnímala tamojších ľudí a zvlášť deti?

Ľudia sú tam podľa mňa všeobecne šťastnejší. Hoci je to paradoxné, lebo je tam veľká chudoba, negramotnosť alebo choroby. Ale ako sa vraví, keď máš málo, nemusíš sa báť, že o veľa prídeš a môžeš svoje myšlienky venovať skutočne podstatným veciam. No a deti sú úplne rovnaké ako deti u nás. Radi sa smejú, hrajú, zbožňujú cukríky a sú hladné po láske a pozornosti. Jediný rozdiel je v tom, že namiesto mobilov a počítačov sa hrajú vonku s loptami alebo si samé vyrábajú hračky. Taktiež sa dokážu v živote čokoľvek naučiť a byť v budúcnosti úspešnými. Ide len o to, aké podmienky na ich rast sú im vytvorené a poskytnuté.