Vyberte stranu

Sú kresťania homofóbni?

4. novembra 2020

Vo verejnej diskusii počúvame tvrdenia, že tradičné cirkvi sú homofóbne. Musíme priznať, že aj medzi kresťanmi sa nájdu ľudia, ktorí majú silný vnútorný odpor a kopec predsudkov voči ľuďom, ktorých súhrnne môžeme označiť ako LGBT. Ale s nenávistnými či ponižujúcimi prejavmi voči LGBT ľuďom sa môžeme stretnúť aj medzi ateistami, a vôbec medzi ľuďmi bez ohľadu na ich svetonázor.

K tejto téme si môžete vypočuť aj podcast na chcemviac.com.

Sú kresťania homofóbni?

Áno, medzi kresťanmi sú aj homofóbni ľudia podobne ako sú medzi kresťanmi aj alkoholici, klamári apod. Ale kresťanstvo vo svojej podstate nie je homofóbne. Pozrime sa na Pána Ježiša, ako sa On správal k tým, ktorých dokonca aj kritizoval. Na jednej strane bol veľmi kritický (napr. voči farizejom), na druhej strane sa k nim správal aj priateľsky, rozprával sa s nimi (Nikodém, Ján 3), trávil čas v ich spoločnosti (stolovanie u popredného farizeja, Lk 14). Kresťanstvo ako také nie je homofóbne a keď sa nejaký kresťan správa homofóbne, tak ide proti Ježišovi, ide proti evanjeliu.

Pozrime sa však na otázku, ktorá je za touto otázkou: Je možné vyjadriť nesúhlas bez toho, aby bol človek nenávistný? Keď človek povie, že nesúhlasí so sobášmi partnerov rovnakého pohlavia, je to prejav homofóbie? Verejný diskurz sa snaží tlačiť to tým smerom, že akýkoľvek nesúhlasný prejav je automaticky zároveň aj nenávistným prejavom. Toto tvrdiť je absurdné. Nesúhlas neznamená zároveň automaticky aj nenávisť.

Veľa diskusii a sporov sa vedie o známej fráze: „Miluj hriešnika, ale odmietni hriech.“ Zaujímavé, že túto frázu kritizujú jednak extrémni fundamentalisti, ktorí argumentujú tým, že takáto veta nie je v Biblii, ale zároveň túto tézu spochybňujú aj liberálni progresívci, ktorí tvrdia, že vyjadrením nesúhlasu so sobášmi homosexuálov zároveň odmietame aj homosexuálov ako takých. Takáto argumentácia je však nesprávna. Kto má deti, tak určite mnohokrát vyjadruje rôznym spôsobom nesúhlas so svojimi deťmi, s ich názormi, s ich správaním, s ich postojmi, tvrdeniami atď. Ale to neznamená, že rodič svoje deti nenávidí. Naopak, jeho nesúhlas je často prejavom jeho záujmu o dieťa, pretože ak by bol ľahostajný, tak ich nechá tak. Ale tým, že ide do sporu so svojim dieťaťom, tak mu dáva najavo, že mu jeho život nie je ľahostajný, že mu na ňom záleží. Nebavíme sa teraz o nejakých despotických rodičoch, ale o rodičoch, ktorí majú so svojimi deťmi zdravé vzťahy. Dobrý rodič na jednej strane vyjadruje nesúhlas so svojimi deťmi, na druhej strane im však zároveň vyjadruje aj svoju lásku, záujem a podporu, prijíma ich také, aké sú.

Je rozdiel medzi súhlasom a akceptáciou (prijatím). Ako kresťan mám akceptovať každého človeka tak ako ho prijíma Ježiš. Ale to neznamená, že musím súhlasiť s tým, čo robí alebo aké hodnoty vyznáva.
Zároveň, ak by sme použili rovnakú logiku na opačnú stranu, tak potom progresívci, ktorí tak ostro nesúhlasia s tradičnými cirkvami, ich tiež automaticky nenávidia? Sú to potom z ich strany tiež nenávistné prejavy? Nie je to tiež nejaký druh nezdravej a nebezpečnej fóbie z cirkvi? Je zrejmé, že tento spôsob uvažovania nevedie k ničomu dobrému.
Medzi súhlasom a akceptáciou je rozdiel. Ako kresťan nemusím súhlasiť s tým, čo robí alebo aké hodnoty vyznáva iný človek. Ale mám akceptovať každého človeka tak ako ho prijíma Ježiš.

Môže byť homosexuál spasený?

Určite áno. Každý človek je bez Ježiša Krista stratený, a každý človek má nádej na záchranu, spasenie, večný život skrze Ježiša Krista. Človek nie je zatratený preto, že je homosexuál, ani nikto nie je spasený vďaka tomu, že je heterosexuál. Za totu otázkou je pomýlené chápanie jednak toho, čo znamená byť homosexuál ale aj toho, čo znamená byť spasený. Spasenie nemáme vďaka tomu, kým sme, čo robíme alebo nerobíme. Hlavný problém je náš vzťah k Bohu. Tam by sme mali začať, keď sa bavíme o otázke spasenia. Rosaria Butterfield, ktorá sama seba identifikuje ako lesbu, hovorí o sebe, že jej najväčším problémom a hriechom nebol jej lesbizmus, ale jej nevera v Boha, to, že bola vzdialená Bohu. A toto je problém každého jedného z nás. V tomto sme všetci na jednej lodi alebo na tom istom brehu rieky. Pri otázke, aký je náš vzťah k Bohu, máme všetci rovnaký problém – aj keď sa môže prejavovať rôznym spôsobom. A to je to, že bez Krista sme vzdialení Bohu.

Byť homosexuálom nie je prekliatie. Nie je to zatratenie. Rovnako ako to, že niekto je heterosexuál, v tom nie je jeho záchrana.
Tu na zemi má každý z nás rôzne zápasy s nezdravými prejavmi či tendenciami svojej sexuality. Sexualita každého z nás je nejakým spôsobom poškodená, nalomená, nezdravá, pokrivená alebo akokoľvek to povieme (hriešna) a bez Božej milosti a uzdravenia taká aj zostane. Niektoré zápasy v tejto oblasti budme prežívať celý život a konečné vykúpenie našej sexuality bude až v Božom kráľovstve vo večnosti. Ako kresťan mám akceptovať každého človeka tak ako ho prijíma Ježiš. Ale to neznamená, že musím súhlasiť s tým, čo robí alebo aké hodnoty vyznáva.

Ako kresťan mám akceptovať každého človeka tak ako ho prijíma Ježiš. Ale to neznamená, že musím súhlasiť s tým, čo robí alebo aké hodnoty vyznáva.

Čo hovorí Biblia o homosexualite?

Vo vzťahu cirkvi a sexuality môžeme vidieť také dva extrémne predsudky. Na jednej strane, že sexualita je tabu, že o tom sa nemá hovoriť, že je to niečo neslušné alebo hriešne, a na druhej strane akoby kresťania boli posadnutí sexom a stále riešia len túto tému. Toto je nesprávny a pomýlený pohľad. V Biblii sa hovorí pomerne veľa o sexualite ako takej, sexualita nie je tabu. Ale priamo o homosexualite toho nie je až tak veľa. Je to celkovo 7 textov, z toho dva sú príbehy, ktoré sú si podobné a nie sú relevantné k diskusii, ktorá v súčasnosti prebieha. Z tých 7 textov sú 4 v Starej zmluve a 3 v Novej zmluve. O zlom vzťahu k peniazom a majetku, nevere, alkoholizme sa hovorí v Biblii oveľa viac. Pre Bibliu homosexualita nie je dôležitou témou.

Na druhej strane, to, že Biblia hovorí o niektorých veciach málo neznamená, že v tých veciach nie je jednoznačná. Mnohé veci k otázkam sexuality sa dajú prirodzene odvodiť od toho, čo hovorí Biblia o manželstve a o vzťahoch všeobecne.
V 20. storočí prišli nové interpretácie týchto textov. Dovtedy bol ich výklad viac- menej konzistentný. Tieto texty boli a sú tradične chápané, ako odmietaúce homosexuálne správanie definujúc ho ako hriešne, čiže morálne zlé. Biblia nehovorí o homosexualite ako identite či orientácii ale len o správaní. Čiže Biblia vidí ako problematické v tomto zmysle nie to, čo človek prežíva alebo cíti v zmysle nejakého pokušenia, ale to, ako sa správa.
Podrobnejší rozbor jednotlivých textov Biblie vo vzťahu k homosexualite rozoberieme v inom článku.

Čo by malo byť v spoločenskej debate úplne inak ako je teraz?

Celá táto debata je nešťastne nastavená. Najviac počuť tých, ktorí najhlasnejšie kričia. A kto kričí najviac? Extrémy. Jeden ten, ktorý je homofóbny a druhý ten, ktorý presadzuje opačnú ideologickú agendu. Tak ako je nesprávne stotožňovať ľudí s konzervatívnym pohľadom s homofóbmi, podobne neplatí rovnítko ani medzi tzv. LGBT politickými aktivistami a tými, ktorí sa identifikujú ako LGBT ľudia.

V tejto kultúrnej vojne sa vedie zápas o to, kto vyhrá. To, akým spôsobom sa vedie verejná diskusia nepomáha tomu, aby sme týmto ľuďom lepšie porozumeli a akceptovali ich. Ak sa aj bojuje o zmenu zákonov, ktoré jedna skupina považuje za diskriminačné, je potrebné si uvedomiť, že skutočné porozumenie a akceptáciu nie je možné vynútiť zákonom. Zákonom je možné eliminovať niektoré extrémne prejavy homofóbie. Aj to je síce pokrok, ale kresťanom by malo ísť o viac ako len o formálnu zmenu.
Tam, kde sa bojuje, sú aj obete. Mám obavu, aby sa v konečnom dôsledku najväčšou obeťou nestali práve tí ľudia, o ktorých sa bojuje, LGBT ľudia. Zosilňujú sa vášne, aj tie nenávistné, z jednej i druhej strany. To nastavenie je zlé. A skutočné potreby a problémy LGBT ľudí sa dostávajú do úzadia.

Cirkev asi nemôže nejak zásadne zmeniť švihom čarovného prútika celú spoločnosť, ale určite ako kresťania by sme mali byť počutí nie v zmysle, že sa zapojíme do tejto kultúrnej vojny, ale v tom, že budeme ako Ježiš. Že budeme každému človeku prejavovať, bez ohľadu na to, kto je, aký je, a kde je, lásku, prijatie a záujem. Nielen deklaratívne, ale reálne, skutočne. Ale zároveň by sme mali zostať verní pravde. Tieto dve veci sa nevylučujú, o to by se sa mali snažiť.

Mať pravdu nestačí.

Správnou formuláciou nejakého vyhlásenia veci nevyriešime. Toto si musíme v cirkvi uvedomiť. Nejako sa ním síce zadefinujeme, ale nakoľko sme tým niekomu reálne pomohli? Napísať nejaké vyhlásenie, stanovisko, je oveľa jednoduchšie ako zmeniť správanie. Jedna vec je mať vyargumentované stanovisko, ale niečo iné je pastorálna rovina. Verejné prehlásenie je rovina zákona, ak použijeme teologický pojem. Je to definovanie hraníc, morálnych požiadaviek a pod.
Pastorálna rovina je evanjeliová rovina. Tým zákon nie je negovaný, ale do hry prichádza milosť. V našom jednaní s druhým človekom nestačí uplatňovať zákon. Potrebné je uplatňovať aj milosť. Prakticky povedané: Sme ako kresťania ľudia, ktorí dokážu naozaj reálne prijímať ľudí, ktorí sú iní ako my? Som heterosexuál – viem prijať homosexuála takého aký je? Som biely, viem prijať nebieleho takého aký je? Som zo strednej vrstvy, viem prijať chudobného alebo bohatého takého, aký je? Viem prijať cudzinca,? Som muž – ako sa správam k ženám a pod.?

Stojí pred nami výzva, a tá tu bola vždy, či ako kresťania budeme ľuďmi, pri ktorých sa iní ľudia necítia odmietnutí ale prijímaní, a to aj napriek tomu, že vedia, že s nimi aj nesúhlasíme.

Harry Benson

Zakladateľ a riaditeľ Bristol Community Family Trust. Vyučoval stovky kurzov o vzťahoch po celej Európe. Je vedúcim výskumu v Marriage Foundation a hlasným propagátorom manželstva, pretože výskumy ukazujú, že na manželstve záleží. Na základe výskumov zostavil viacero štúdií, je autorom kníh a kurzov pre manželov a rodičov. S manželkou Kate spolu žijú 28 rokov a majú 6 detí.