Príbeh…

Film bol nakrútený podľa rovnomennej knihy súčasnej britskej spisovateľky Jojo Moyes otvára tému eutanázie. Film rovnako ako aj kniha boli pomerne úspešné a uvedenie filmu do kín či TV sprevádzala veľká propagácia. Príbeh má svojich veľkých fanúšikov ako i kritikov. A hoci sa vám tento príbeh nemusí páčiť, určite podnecuje premýšľanie a diskusiu.

Knihu som nečítal, film som videl dvakrát. Aj po jeho opätovnom zhliadnutí zostal vo mne rozpačitý pocit. Film rozohráva na pohľad romantický príbeh s klasickou zápletkou. Trochu strelené dievča a chlap – frfloš. Čo robí príbeh originálnejším je to, že tento chlap (samozrejme pohľadný a navyše aj bohatý fešák) je od krku dole ochrnutý následkom úrazu a ona je jeho opatrovateľkou. Obaja sa stretávajú v situácii svojej životnej krízy. Zatiaľčo Lou Clarková, dievča z chudobnej rodiny, stratila „len“ prácu, Je z chudobnej rodiny, originálna svojim gýčovým obliekaním a streleným správaním s prostou dušou i mysľou. Získava si srdcia nielen divákov ale postupne aj samotného hlavného hrdinu (klasická zápletka romantických príbehov). Willovi Traynorovi sa po úraze zrútil celý svet, opustila ho aj snúbenica. Dovtedy bol v spoločnosti hviezdou, ktorá si užívala plným priehrštím bohémsky život.

Mladý muž sa rozhodne ukončiť svoj život dobrovoľne a podstúpiť vo Švajčiarsku eutanáziu. Nasleduje ťažkých 6 mesiacov, počas ktorých rodičia dúfajú, že sa im nejako podarí zvrátiť synovo rozhodnutie. Nádej na zmenu prichádza cez mladú opatrovateľku. Divák čaká s nádejou a napätím, či sa jej podarí zmeniť jeho rozhodnutie. Keby sa podarilo, film by sa zaradil medzi ľahké romantické príbehy s klasickým happyendom.

Medzi Willom a Lou postupne vzplanie zamilovanosť. Prežijú spolu krásne chvíle. Lou sa oddane snaží Willovi umožniť žiť zmysluplný život a Will, vďaka svojmu bohatstvu,dáva možnosť Lou zažiť to, čo dovtedy nepoznala a ani reálne nemala šancu spoznať. Príbeh však končí inak, ako by si divák prial.

U Willa sa paradoxne akoby prehlbovala frustrácia z toho, že si život (s Lou) nemôže užiť tak ako by chcel a nevie prijať obmedzenia, ktoré prináša jeho zdravotný stav. Ani oddaná láska Lou a jej ochota znášať jeho limity nezvrátia jeho pevné rozhodnutie ukončiť život eutanáziou.Človek môže žiť zmysluplný život aj v nezmyselnej situácii.Will si užije to, čo si užiť môže, a je chvályhodné, že sa rozhodne poskytnúť finančnú injekciu mladej opatrovateľke, a tak jej otvoriť príležitosti, aby sa mohla uplatniť v živote a naplniť svoje sny. Ale to všetko len za tú cenu, že sen o živote s ním je pochovaný.

Polemika…
Nevidím do mysle autorky príbehu, aké posolstvo chcela čitateľom/divákom odovzdať. Ak chcela ukázať na eutanáziu ako jednu z alternatív rozhodnutí v ťažkých životných situáciách, nepokladám tento príbeh za najšťastnejšiu voľbu.

Ak ani láska ženy k mužovi nedokáže zvrátiť jeho rozhodnutie a dať jeho životu zmysel, čo potom? Vo všetkých klasických romantických príbehoch je to práve láska muža a ženy, ktorá dáva životu zmysel. Tento zmysel však film popiera, respektíve ho predstavuje ako nie postačujúci.

Príbeh nastoľuje aj ďalšie otázky – kto má mať nádej na zmysluplný život v utrpení, ak nie boháč, ktorý má všetky prostriedky na maximálnu lekársku starostlivosť ako aj na dopriatie si maxima komfortu a životných pôžitkov? Ak ani bohatstvo so všetkými možnosťami zabezpečenia kvalitnej zdravotnej starostlivosti to nedokáže, akú šancu má chudobný človek? A to je ďalšie desivé posolstvo filmu.
Ako hodnotiť hlavných hrdinov? Pri Lou je to pomerne ľahké, je síce strelená, trochu prostoduchá a gýčová, ale získa si naše srdcia práve svojou priamosťou a úprimným záujmom o trpiaceho bez pretvárky.
Pri Willovi je to ťažšie. Je tak zahľadený do seba, že ak veci nie sú podľa jeho predstáv, tak radšej volí ukončenie života namiesto zápasu v utrpení o nový zmysel? Je jeho pýcha a egocentrizmus tak dotknutá, že akákoľvek alternatíva, ktorá ponúka menej ako sú jeho očakávania, nestoja za to?

Nemali by sme byť príliš rýchli ho odsúdiť, pokiaľ sme nechodili nikdy v jeho topánkach. Ako by sme sa sami zachovali v podobnej situácii? Ako diskusie na webe ukazujú, mnohí majú pochopenie pre jeho rozhodnutie. Podobne to formuluje aj jedna z postáv filmu: „Aj ja by som veľmi chcel, aby Will žil – ale len za predpokladu, že to chce aj on…“
Tu mi prichádzajú na um príbehy ľudí, ktorí aj v podobnom utrpení predsa našli zmysel a nádej a svojim životom v utrpení dokážu prinášať nádej do života ďalších. Tento film nádej neprinesie. Neviem, ako by som film vnímal ako zdravotne postihnutý. Len by ma asi utvrdil v beznádeji…?

Nikto z tých, čo majú Willa radi, mu nevedia ponúknuť zmysluplnú alternatívu života. A to je možno ešte väčšie utrpenie ako to, čo prežíva samotný Will. Byť bezmocný pri milovanom človeku a nebyť schopný mu účinne pomôcť. Môžeme to prežívať ako vlastné zlyhanie, hoci to tak nie je.

Skôr ako sa dostanem k záveru, ešte jedna poznámka k momentu, ktorý zostáva pre bežného diváka možno nepovšimnutý. Ako teológ ho však vnímam ako významné posolstvo filmu.

Ide o situáciu, keď Will prijíma pozvanie rodiny Lou, aby spolu s nimi oslávil jej narodeniny. Tieto momenty osobne považujem za najsilnejšie – odcudzovanie sa Patricka a Lou a naopak zbližovanie sa s Willom.
Na začiatku narodeninovej večere zaznie modlitba pred jedlom z úst matky Lou. Je to v celom príbehu dosť nečakané (alebo vari posolstvo, že chudobní sa ešte modlia, bohatí to už nepotrebujú?). Pri modlitbe sa však Lou uškrnie a pozrie na Willa. Aký zmysel má táto krátka scéna? Vo filme nie je inak nič spirituálne, žiadne iné odkazy na náboženstvo alebo nejakú spiritualitu.

Ak chcela autorka ukázať, že náboženstvo nemá reálny vzťah k životu a zápasom, ktoré vedieme, tak toto bol ten správny moment. Aj keď modlitba to bola pekná a vecná, nemá v celom príbehu žiaden hlbší význam. Modlitba zaznela a život ide ďalej. S témou spirituality a jej významu pri hľadaní zmyslu života či utrpenia sa vo filme viac nepracuje. Je to premárnená šanca alebo práve naopak – jedno z posolstiev tohto príbehu?

Na záver mi nedá poukázať na aspoň dva príbehy iných ľudí v utrpení, ktoré ukazujú, že voľba Willa Traynora nie je jedinou alternatívou. Človek môže žiť zmysluplný život aj v nezmyselnej situácii. O tom hovorí skutočný príbeh napr. Joni Erickson Tada, ktorá si poranila miechu ako 17-ročná pri skoku do vody. Následkom tohto úrazu zostala podobne ochrnutá ako hrdina filmu Will Traynor. Na rozdiel od neho našla zmysel života a aktívne svoj život prežíva – maľuje ústami, spieva, založila neziskovú organizáciu Joni And Friends na pomoc postihnutým, prednáša, píše knihy, dokonca sa vydala a naplno žije zmysluplný život. Dnes má 69 rokov a môže už bilancovať prežitý život. Iným príkladom je Nick Vujčič, ktorý sa narodil bez končatín, tiež prežíval životnú krízu a chcel si vziať život. Dnes cestuje, prednáša a prináša nádej ľuďom nielen zdravotne hendikepovaným ale aj zdravým. Tiež je ženatý, dokonca má aj detí.

Pre ľudí ako je Will Traynor síce môžeme mať pochopenie, ale nikdy ich nebudeme považovať za hrdinov. Nasledovať ich príklad je cesta do slepej uličky. Nie sú skôr práve príbehy ľudí ako sú Joni Tada alebo Nick Vujcic tými príbehmi nádeje, ktoré potrebujeme počuť? Pre sekulárneho človeka je iste eutanázia jednou z možností, ale je dobré vedieť, že nie je ani jediná, ani tá najlepšia…

Ak vás zaujíma téma utrpenia a zmyslu života, doporučujeme knihu Timothy Kellera: Bolesť a utrpenie, ktorá vyšla v EVS v novembri 2018.