Kultúra a spoločenstvo, v ktorom vyrastajú, ich núti „ostať pri zemi“, nevyskočiť vyššie a neuvidieť iné možnosti. A tak ich najvyššie postavenou túžbou je „čím skôr dostávať peniaze“ (veď sú sociálne dávky a aktivačný príspevok, v lepšom prípade dobrovoľnícky príspevok či uchytenie sa u niekoho na absolventskej prax“). Tiež mnohé z nich majú túžbu „nerobiť nič“, ako mnohí ich rodičia, len tak sa potulovať a prechádzať, rozprávať sa so známymi – prežívať. Pre niektorých je snom zabávať sa, hrať, mať kapelu, tancovať, fajčiť, piť…

Počas mojej 16-ročnej praxe s deťmi z rómskych komunít som dospela k tomuto záveru: Milovať tieto deti je odpoveďou môjho života na to, čo prijímam skrze moju vieru v Boha. Ako kresťan som volaná k tomu, aby som prijímala tieto deti bez predsudkov. Základné posolstvo evanjelia je o tom, že Boh prijíma človeka takého aký je. A toto poznanie je motívom konať v duchu tejto myšlienky. Byť príkladom v odbúravaní predsudkov, konať tak, ako by konal Ježiš, je prvý krok k stavaniu mostov a k zmene ich života k lepšiemu.

Ak sa ma niekto spýta: Aké sú deti zo znevýhodnenej rómskej komunity, z rómskej osady? Jedna z odpovedí, ktoré mi napadnú, je, že sú to deti, ktoré nevedia snívať, nemajú očakávania, nevedia sa rozhodnúť, nemajú túžby ani strednodobé či dlhodobé ciele.

To nie je dôsledkom ich minulosti. To je výsledkom toho, s čím sa celý život stretajú. Ako rómske deti zažívajú neustále odmietanie, odsúvanie nabok, osočovanie, pohŕdanie… Nie ich vlastnými, tí ich milujú. A to až tak veľmi, že svojim deťom dovolia všetko. Veď deti sú ich bohatstvom. Odmietanie zažívajú od nás, ktorí sa hrdíme slovami „majorita“, „vzdelanosť“, „inteligencia“, „práca“, „múdrosť a poznanie“. A v tej svojej vzdelanosti, inteligencii, múdrosti a poznaní nerozoznávame, čo je pre tieto deti dôležité, aby boli schopné niekedy snívať. A tým dôležitým je – láska, prijatie, porozumenie, sebadávanie.

Vo verejnom priestore sa nemálo hovorí o „rómskej otázke“ a „rómskej problematike“. Na základe našej mnohoročnej skúsenosti z práce s rómskou minoritou si trúfam povedať, že nie zákony štátu , ale kresťanské princípy lásky k Bohu a človeku môžu pomôcť prekonať priepasť medzi majoritou a minoritou.

Medzi inými nám evanjeliá zachytávajú Ježišov výrok: „Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, nie mňa prijíma, ale Toho, ktorý ma poslal.“

Boh rozumie aj rómsky dialekt a modlitba v rómskom jazyku má úplne rovnakú hodnotu ako modlitby vyslovené majoritným jazykom.

Je dôležité si uvedomiť, že tieto deti, aj keď nesnívajú, nemajú očakávania a často sa nevedia rozhodnúť, predsa tiež túžia byť prijaté a milované. Chcú vnímať, že s nimi niekto ráta. Chcú vedieť, či existuje most, ktorý ich môže spájať s okolím. Chcú poznať, či jestvuje cesta, ktorá im pomôže vstúpiť do spoločenstva s druhými, kde by mohli zažiť prijatie, lásku i porozumenie.

Sú rôzne štúdie aj o tom, aký vplyv má pôsobenie cirkvi medzi rómskou minoritou. Táto aktivita cirkví, okrem sociálno-ekonomického rozmeru, má aj rozmer spirituálny a spoločenský. Má potenciál vytvárať mosty medzi majoritou a minoritou. Kresťania pri svojej službe vychádzajú z hlbokého presvedčenia, že kresťanská viera vo svojej univerzalite má odpovede pre každého človeka, Róma i neróma.

Aj rómske deti túžia byť prijaté a akceptované. Ak vstúpime do služby týmto deťom, zistíme, že vedia prežívať zdravú zvedavosť a majú túžbu dozvedať sa nové veci. Sú dverami k rodičom a celej ich rodine. Sú napĺňané ich duchovné i duševné potreby. Cez naše ústa, ruky, nohy, objatia sa vyrovnávajú s odmietaním majority a predsudkami a získavajú odlišnú, pozitívnu skúsenosť s ľuďmi z majority.

Prijímaním rómskych detí a akceptovaním ich „inakosti“ otvárame dvere nielen k tomu, aby sa zmenilo ich základné hodnotové nastavenie, ale aby začali objavovať hodnoty pre nás také bežné ako sú vzdelanie, práca, zodpovednosť, spolunažívanie, akceptácia apod.

Pracovať s týmito deťmi človeka napĺňa pokojom, keď vie, že tým napĺňa svoje životné poslanie. Rómskym deťom prináša istotu, že sú milované. Otvára im to nové rozmery lásky, nielen v rovine rodinnej a partnerskej, ale aj v širšom kontexte spoločnosti a transcendentna.

Z teologického pohľadu ide tiež o objavenie skutočnosti, že Boh nie je iba Bohom bielych, alebo „majority“, ale aj Bohom Rómov. Celkom prakticky to znamená aj to, že Boh rozumie aj rómsky dialekt, a že modlitba v rómskom jazyku má úplne rovnakú hodnotu ako modlitby vyslovené majoritným jazykom.

Kresťanskí misionári v minulosti ale i súčasnosti sú neraz priekopníkmi pri práci s pôvodnými kultúrami,…. Bez ohľadu na to, ako to hodnotíme, ako kresťania svojím prístupom k tejto menšine nastavujeme zrkadlo spoločnosti, v ktorej žijeme. Dnešná spoločnosť je konzumnou spoločnosťou a to sa týka nielen materiálnych vecí, ale aj informácií. Jednoduchšie sa prijímajú a spracovávajú informácie, ktoré sú nastavené čierno-bielo. Popularita informácií, ktoré nie sú podložené skutočnými faktami, rastie a s tým rastie na jednej strane populizmus určitých skupín, najmä extrémistických a na druhej strane sú určité skupiny (medzi nimi aj Rómovia) vytláčaní na okraj spoločnosti. Chýba nám kritické myslenie, ktoré vie hodnotiť, posúdiť a prehodnotiť ponúkané informácie a podľa toho s nimi aj naložiť. A my, ako kresťania v tomto zrkadlíme častokrát postoje spoločnosti.

Ak si odmyslíme duchovný význam cirkvi, ktorý je obmedzený na jej členov, tak cirkev môže byť prínosom pre spoločnosť práve svojou angažovanosťou medzi menšinami. Toto by nemala byť pre cirkev nejaká „nadpráca“, ale jej samozrejmá služba spoločnosti a tým najslabším medzi nami. Cirkev môže byť, je a má byť staviteľom mostov medzi majoritou a minoritou. Ak v živote kresťanov nie je „Kristus viditeľný“ skrze to, že prejavujú lásku, milosrdenstvo, prijatie, porozumenie tým najslabším, tak sú kresťania cirkvou bez Krista.

foto v článku – archív autorky