Problém človeka totiž ani tak nie je v tom, že by sme nevedeli, že máme odpustiť. Problém je, ako a kde k tomu nájsť silu?

Prečo je odpustenie dôležité?

• uzdravuje vzťahy
• umožňuje nový začiatok
• prináša pokoj
• prináša nádej
• oslobodzuje, prináša uvoľnenie napätia

Čo spôsobuje neodpustenie?

• neodpustenie ničí vzťahy
• neodpustenie dáva do väzenia – človek je neslobodný
• neodpustenie berie radosť
• neodpustenie berie pokoj
• neodpustenie robí človeka špinavým

Mirosav Volf v esejí o odpustení píše, že keď človek nie je ochotný odpustiť, tak „…vylučujem nepriateľa z komunity ľudí, a seba z komunity hriešnikov.“ Volf je chorvátsky teológ, ktorý reflektuje skúsenosť minulých rokov, ako bola vojna v Juhoslávii a stým súvisiaca nenávisť a rozdelenie ľudí, ktorí kedysi žili desaťročia v jednej spoločnej krajine. Keď píše na túto tému, nie je to len akademické uvažovanie, ale reflektuje v tom aj skúsenosť národov bývalej Juhoslávie.

Neodpustenie je prejavom tvrdosti, zlosti, horkosti, nemilosrdnosti. Niekto povedal, že ak nie sme ochotní odpustiť zlo, tak sa sami stávame postupne zlými.

Aké sú prekážky k odpusteniu?

• pýcha, keď má človek odpustiť, alebo prosiť o odpustenie, môže to vnímať ako niečo ponižujúce
• pocit spravodlivosti – odpustenie nie je fér. Možno ste sa na to doteraz takto nepozreli, ale odpustenie naozaj nie je fér.
• nedostatok sebareflexie, slepota voči vlastným chybám a z toho plynúci pocit pocit nadradenosti nad druhým človekom. To je to, čo hovorí aj Volf – ty si nula a ja som lepší ako ty.
• neochota zaplatiť cenu za odpustenie. Odpustenie nás niečo stojí. Odpustiť znamená vymazať morálny dlh, ktorý voči mne má ten druhý. A niekedy to doslova znamená znášať aj finančnú škodu, ktorú spôsobí niekto iný.

Čo odpustenie nie je?

Odpustiť neznamená zľahčovať ani ospravedlňovať prehrešok. Odpustenie má zmysel len vtedy, ak človek uzná, že to, čo sa stalo, bolo skutočne zlé. Keď povie, že sa nič nestalo, môže to myslieť naozaj dobre, ale ak ho vo vnútri predsa len zožiera to, čo sa stalo, tak klame sám seba i toho druhého. Odpustiť znamená uznať, že to, čo sa stalo, nebolo v poriadku, ale tiež ochotu znášať cenu a dôsledky. Znamená to vzdať sa pomsty a hnevu voči druhému. Jednoducho to znamaná nejednať s druhým podľa jeho chyby.

Jedinečné zdroje kresťanstva

Myšlienka odpúšťať aj nepriateľovi, odpúšťať bez toho, aby sa druhý ospravedlnil, pochádza z kresťanstva (por. Mt 5:23-24; Mt 5:44). Musí byť človek kresťanom, aby odpúšťal? Iste nie! Sú kresťania, ktorí majú s odpúšťaním problém? Iste, žiaľ, áno. Rád by som však teraz ešte poukázal na jedinečné zdroje, ktoré má kresťanstvo k odpusteniu. Problém človeka totiž ani tak nie je v tom, že by sme nevedeli, že máme odpustiť. Problém je, ako a kde k tomu nájsť silu?

V októbri 2006 v Lancester County v Pensylvánii mladý muž vošiel do školy, kde bolo 10 študentiek. Začal strieľať a 5 z nich zabil. Potom spáchal samovraždu. Bola to škola, ktorá patrila komunite Amišov. Ešte v ten večer prišli zástupcovia komunity za rodičmi strelca a vyjadrili im sústrasť pri strate syna. Vyjadrili súcit, že to majú ako rodičia teraz ťažké vyrovnať sa s tým, čo spáchal ich syn.

O niekoľko dní, keď bol pohreb tohto mladého muža, ktorý mal ženu a 3 deti, polovica zúčastnených na pohrebe boli Amiši. Prejavili sústrasť rodičom, manželke, celej rodine.

Amiši sú veľmi osobitá kresťanská skupina tzv. novokrstencov, ktorí prišli pred pár storočiami zo Švajčiarska do USA a žijú špecifickým spôsobom života. Známi sú tým, že majú medzi sebou veľmi silné rodinné a komunitné väzby a odmietajú moderné technológie a vôbec súčasnú kultúru.

O dva roky neskôr natočili o tejto udalosti film. Tvorcovia filmu, keď sa vyrovnávali s touto témou, vymysleli si postavu – matku jednej z dievčat, ktorá vo filme po tej tragickej udalosti prežíva hnev na Boha a má problém s odpustením. Ale nič také sa v skutočnosti nestalo. Táto kreativita filmárov nemá nič spoločné s realitou. Jednoducho tvorcovia filmu si nevedeli predstaviť, že by niekto mohol reagovať takým spôsobom ako títo kresťania.

V r. 2010, o 4 roky neskôr, traja sociológovia napísali knihu: Amish Grace – How Forgivenes Transcendents Tragedy (Milosť Amišov – ako odpustenie presahuje tragédiu). Títo sociológovia nepísali kresťanskú knihu, ale jednoducho chceli túto udalosť preskúmať a výsledky napísali do knihy. Ich záver bol, že americká spoločnosť nedokáže vyprodukovať takýto druh odpustenia. Prečo? Podľa nich Amiši majú dve veci, ktoré zvyšok americkej spoločnosti nemá: 1. Celý život komunity (piesne, modlitby, meditácie…) sa točí okolo ústrednej zvesti evanjelia – zomierajúci Ježiš, Boží Syn, odpúšťa ľudom, ktorí Ho križujú. A žiadne iné náboženstvo nemá takúto zvesť. 2. Odpustenie je čin sebaodriekania. Americká spoločnosť je konzumná a individualistická, a deti sa od útleho veku učia ako presadiť sám seba.

Amiši žijú do veľkej miery izolovane od kultúrnych vplyvov doby. Tento skutočný príbeh kladie otázku pre kresťanské cirkvi, do akej miery podliehajú duchu doby a do akej miery sú presiaknuté evanjeliom.

V centre evanjelia je Ježiš Kristus, ktorý sa na kríži modlí za svojich katov: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23:34) Ježišovi nasledovníci sa riadili jeho príkladom aj v tejto veci. Prvý mučeník cirkvi, Štefan, keď ho kameňovali, modlil sa podobne: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“ Potom si kľakol a zvolal mocným hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ Keď to povedal, zomrel. (Sk 7:59-60)

Ak však hovoríme, že kresťanstvo má kvalitné zdroje pre odpúšťanie, tak to nie je len príklad Ježiša a prvých kresťanov. Je to spôsob, akým Boh koná s človekom. Boh je ten, ktorý vychádza v ústrety človeku. Boh je ten, ktorý v Ježišovi znáša dôsledky ľudského morálneho zlyhania. V jadre kresťanského učenia i života je myšlienka, že „my odpúšťame, lebo Boh nám odpustil“ (por. Ef 4:32). Ježiš dokonca na túto tému povedal celé podobenstvo (por. Mt 18:21-35).

Holanďanka Corie ten Boom bola prvou certifikovanou hodinárkou v Holandsku. Počas 2. svetovej vojny ich rodina ukrývala Židov v ich rodinnom obchodíku. Predpokladá sa, že pomohli celkovo okolo 800 Židom. Ich aktivity boli prezradené, otec krátko po zatknutí zomrel a ona bola spolu so svojou sestrou väznená v koncentračnom tábore v Ravensbrücku. Jej sestra Betsie tam napokon aj zomrela.

Po skončení vojny mala Corie ten Boom prednášku v jednom kostole v Nemecku, keď po skončení náhle zistila, že stojí tvárou v tvár mužovi, ktorý bol jedným z najkrutejších dozorcov, s ktorým sa kedy v lágroch stretla. Ten muž ju aj jej sestru ponižoval, posmieval sa im a pohľadom ich znásilňoval, keď stáli v dezinfekčnej sprche. Teraz stál pred ňou s natiahnutou rukou a pýtal sa: „Odpustíte mi?“

Corie rozprávala: „Stála som tam a srdce mi zvieral chlad. Vedela som ale, že vôľa môže fungovať bez ohľadu na teplotu srdca. Modlila som sa: ‚Ježišu, pomôž mi!“ Mechanicky som vsunula svoju ruku do tej, ktorá sa ku mne vzťahovala. Keď som to urobila, zakúsila som niečo neuveriteľné. V mojom ramene sa uvoľnil zvláštny prúd, prešiel mi dole pažou a preskočil do našich spojených rúk. Potom akoby toto vriace zmierenie zaplavilo celú moju bytosť a vohnalo mi slzy do očí. „Odpúšťam vám, brat,“ vykríkla som z celého srdca. Dlhý okamih sme sa držali za ruky, bývalý dozorca a bývalá väzenkyňa. Nikdy som necítila Božiu lásku tak intenzívne, ako v tej chvíli.“

Odpustenie je potrebné, ale nie samozrejmé. Kardinál Francis George raz poznamenal, že žijeme v kultúre, kde je všetko dovolené a nič sa neodpúšťa. Kresťanstvo prináša posolstvo, že nie všetko je dovolené, ale všetko odpustené byť môže.

____________________________________

Prednáška autora článku o odpustení: Prečo a ako odpustiť?

Ilustračné foto: Lampos Aritonang, Unsplash