Vyberte stranu

O slobode i neslobode s Jánom Vecanom – 1. časť

17. novembra 2020

S Jánom Vecanom sme urobili veľký rozhovor, ktorý tú uverejníme v dvoch častiach. Rozprávali sme sa s ním o slobode a viere, o nádeji a sklamaniach, o klamstve a pravde, osobných zlyhaniach i pokračujúcom zápase o pravdu, slobodu a spravodlivosť.
krajina pri jazere-archiv MK
Martin Kováč

Ing. Ján Vecan

sa narodil 23. augusta 1962 v Leviciach do rodiny evanjelického farára. Jeho otec nemal štátny súhlas na výkon duchovnej činnosti. V roku 1968 sa rodina presťahovala do Košíc, kde žije aj v súčasnosti. Od 14 rokov bol aktívne zapojený do duchovných aktivít s mládežou, okrem iného organizoval napríklad mládežnícke tábory. Ako vysokoškolák sa podieľal na „pašovaní“ kresťanskej literatúry do Košíc a okolia. Preberal ju na Orave u priateľa Milana Bruncka. Počas jednej takejto cesty, 21. augusta 1985, ho pri bežnej cestnej kontrole v Prešove zastavila policajná hliadka a našla v aute nelegálnu literatúru ako napríklad 7 kníh Nového zákona, 64 kusov Život v spoločenstve, 29 kníh Z mojej domácej lekárničky, 79 kníh Pokoj s Bohom ako aj 149 Biblií pre deti. So svojím spolucestujúcim Marekom Roháčkom, ktorého otec im poskytol auto, skončili na policajnej stanici. Bol obvinený z trestného činu marenia výkonu dozoru nad cirkvami a náboženskými skupinami. Nikdy však za tento čin nebol právoplatne odsúdený a po pár mesiacoch ho z vyšetrovacej väzby prepustili. (Na obrázku je časť zápisu, kde je popísaný dôvod zadržania.)

Mal som asi 14 rokov, keď som prvýkrát počul o Janovi Vecanovi. Bolo to na tzv. Mierovom stretnutí mládeže, ktoré sa uskutočnilo v evanjelickom Malom kostole v Bratislave krátko po tom, čo Jána Vecana zavreli do vyšetrovacej väzby. Toto stretnutie bolo po dlhých rokoch prvým oficiálnym stretnutím mladých evanjelikov. Malý kostol bol ozaj malým, pretože bol preplnený. Väčšina programu bola povinná jazda, viac – menej formálne a opatrné výklady Biblie a slová o potrebe budovať mierovú spoločnosť. V skutočnosti jediné, čo si pamätám, bolo vystúpenie mladého chalana, Mareka Roháčka, ktorý tam otvorene začal hovoriť o nedostatku náboženskej slobody. Jeho vystúpenie nebolo motivované politicky. Jeho priateľ, Ján Vecan, bol vo vyšetrovacej väzbe kvôli tomu, že počas cestnej kontroly našla policajná hliadka v aute väčšie množstvo detských Biblií a ďalšej náboženskej literatúry, ktorá bola pašovaná zo zahraničia. Marek bol pri tom, keď sa to stalo, ale Ján zobral všetko na seba, a tak Mareka prepustili. Jeho vystúpenie vtedy vyvolalo veľký rozruch i zdesenie. Nepamätám si detaily, ale vedenie stretnutia to nepresvedčivo zahralo do stratena. Bola to polovica 80 rokov, kedy v Československu nebolo ani chyrovať po nejakej politickej či náboženskej slobode. Ako mladí sme vyrastali s tým vedomím, že svoj život budeme musieť prispôsobiť politickým pomerom. Alebo ak nie, náš život budú sprevádzať problémy… Po nejakom čase sa ukázal na stretnutí mládeže pri kostole na Legionárskej v Bratislave mladý muž v rifliach, na ktorých bola malá diera zošitá do podoby kríža. Potom som sa dozvedel, že to je „ten Vecan, čo bol v base“.

Hneď v úvode ma upozornil, že o tých udalostiach z minulosti nerád rozpráva. Prečo o tom nerád rozprávaš?

Nie že nerád, je to súčasť môjho života. Poviem to tak, že v tom období bolo aj pre mňa samotného veľmi potrebné, aby mi Pán Boh dal niečo také prežiť. V tom období som sa formoval a hľadal v živote. Ale teraz žijeme v úplne inej dobe. Životné podmienky a okolnosti, ktoré boli vtedy, myslím, že z pohľadu dnešnej doby to vyzerá ako niečo neuchopiteľné už aj pre moje deti. Keď sa o tom niekedy doma rozprávame, tak moje deti povedia: „Hej, ocko je starý basista, fajn…“, ale oni žijú v úplne inom svete. Oni rieša iné životné konflikty. V tej dobe to bol vtedy silný tlak, človek prežíval vnútorný konflikt z toho nátlaku, aby spolupracoval s štb, podriadil sa moci komunizmu…, so Sovietskym zväzom na večné časy. Myslím, že mňa vtedy ani vo sne nenapadlo, že tie večné časy skončia v ´89, že večné časy majú svoj konečný dátum. To znamená, že keď som bol v tom ´85 zadržaný, síce v Sovietskom zväze už začala perestrojka, ale v Československu sme nemali pocit, že sa tu u nás ide niečo zmeniť. Možno v disidentských kruhoch niečo už cítili, ale ja som bol mimo toho.

Ja som sa z toho naučil to, že každá doba má svoje výzvy, ktorým musí čeliť. To, čo bolo výzvou pred 30 rokmi, dnes už nie je výzvou. Ja si napríklad uvedomujem, že keby som si v ´85 položil otázku, že čo bolo pred tridsiatimi rokmi, tak to by bol rok 1955. Keď mi starí rodičia alebo iní ľudia v mojej mladosti rozprávali, čo bolo v ´55, tiež som na nich pozeral, že čo vlastne riešia. 30 rokov je z pohľadu ľudského života strašne veľa. Doba sa zmenila.

Hovoríš, že tvoja lekcia, ktorú si z toho pre seba získal, je niečo osobné, niečo čo si nesieš životom ty sám pre seba. Ale ako si naznačil, je to ťažko prenositeľné na ďalšiu generáciu, ktorá vyrastá v inej dobe. Predsa však, vidíš v tej skúsenosti aj niečo nadčasové? Niečo, čo by mohlo byť aplikovateľné aj pre dnešnú dobu?

Ja asi poviem len to, že Boh je verný a že sa na Neho dá spoľahnúť. To stále platí, to sa nemení.

Boh je verný a dá sa na Neho spoľahnúť. To stále platí, to sa nemení.

Ja som prežíval vtedy z toho všetkého istú osobnú krízu. Vysvetlím to na konkrétnej veci. Tí eštébáci na nás vtedy vyvíjali strašný tlak. Tak ja som si vymyslel príbeh, ako sa to všetko odohralo. Urobil som to aj kvôli tomu, že sme boli zadržaní spolu s Marekom Roháčkom. Marek bol mladý. Ja sám som mal len 23 rokov a on možno 18 rokov. Po zadržaní nás mal strážiť policajt. V tom čase ešte pre nás nemali ani vyšetrovaciu väzbu ani nič, ešte len riešili, čo s nami budú robiť. A tak sme sedeli na policajnej stanici na chodbe. Oni tam lietali hore – dole a jeden policajt nás strážil. A potom zaspal. Naozaj zaspal, nehral to. A my sme sa vtedy dohodli s Marekom, čo budeme hovoriť. Povedal som mu: „Počúvaj, ty nič nehovor, ty len povedz, že ja som ta vyložil na Podbanskom, že potrebujem dačo vybaviť. Ty si sa nič nepýtal, lebo si vedel, že mám proste svoje veci. Ty si šiel so mnou len kvôli tomu, že som si požičal auto tvojho otca. A ja som sa po hodine po teba vrátil a ty si si ani nevšimol, že v aute je dačo naložené…“ A tak som si to prepočítal, aby to časovo dajako približne sedelo, rýchlosť, čas, dráha, všetky vzorce… (úsmev).

A čo bolo s Marekom?

Marek, keď sa ho pýtali, povedal im to, na čom sme sa dohodli, že on nič nevie, že on vystúpil na Podbanskom, a tým pádom prestal byť pre nich zaujímavý. Ja som si medzitým vymyslel celý príbeh o tom, že som do schránky dostal list a tam bolo napísané, že mám prísť na parkovisko na diaľnici pri moste Dovalovec, a tak som tam prišiel. Mal som tam zastaviť, lebo som chcel len nejakú knižku. Dakedy predtým tu boli nejakí Nemci a ja som im povedal, že by sa mi nejaká literatúra zišla. Ale keď som sa tam s nimi stretol, oni zrazu začali nakladať do môjho auta veľa krabíc. A ja, keďže som nevedel po nemecky, tak čo som im mal povedať? Vyšetrovateľom som povedal: „V skutočnosti, keby ste ma nezadržali, ja som bol na ceste vyložiť to na Krajskej správe ZNB, lebo čo som s tým mal robiť? Len ste ma skôr zastavili…“ (úsmev)

V tej fáze to už bolo také, že oni chceli odo mňa nejaké vyjadrenie, tak som im dal nejaké vyjadrenie. Tváril som sa, že som v podstate nevinná osoba, lebo som sám seba išiel udať… Až tak explicitne som to nehovoril, ale som sa vyhováral v tom duchu, že keď som videl, že tých kníh je veľa, tak som bol tým zaskočený, lebo pôvodne som si myslel, že dostanem 1 – 2 knižky. Však to nie je zakázané… Takého blbca som zo seba robil. Oni na to reagovali v tom duchu, že „Tak robte si z nás blbca, je jasné, že si vymýšľate…“ A ja som si vymýšľal už také detaily, že „…to bol taký mikrobus, taký škoricový s bielou strechou…“ A potom sme išli na obhliadku na našu chatu a tam, asi 10 km od chaty sme presne taký nemecký mikrobus stretli. A vtedy zostali poriadne zarazení…

Ty si si tých Nemcov vymyslel, a potom ste „ich“ stretli?

Myslím, že tí chudáci Nemci, čo tam boli na výlete, absolvovali poriadnu policajnú prehliadku, lebo úplne to sedelo ešte aj do okolností. Dokonca, keď som videl neskôr časť svojich spisov, tak tam bolo, že oni po tom aute normálne aj pátrali a že ho vypátrali na hraniciach v Bergu. Tiež, že ho kontrolovali, ale že bolo čisté. Čiže oni potom vážne za tým išli.

Dôvod, prečo to všetko hovorím, je ten, že keď som potom sedel vo väzbe, premýšľal som o tom všetkom. Ako som tak rozmýšľal, položil som si otázku, že ako sa na to môže Pán Boh pozerať, keď ja som v podstate klamal. Klamal som tak, ako sa hovorí „klameš, až sa hory zelenajú“. Všetko, celý príbeh bol vymyslený. Sú kresťania, ktorí hovoria: „Hovor stále pravdu.“ Ale mne sa tá myšlienka nepáčila. Rozmýšľal som: „Keď poviem pravdu, že knihy mám od Milana Bruncka, chudáčisko, má 4 deti, a chlap je v base.“ Uvedomoval som si, že ja sám som pre nich nezaujímavý. Zaujímavejší bude pre nich zdroj, ktorý mi tie knihy dal. Tak som sa potom aj modlil za tú vec a Pán Boh mi dal taký pokoj, akoby mi hovoril: „Dobre, mal si takú vieru. Robil si to, na čo si mal vieru. Teraz konaj tak, aby si už viac nemusel klamať.“

A tento princíp platí v každom prostredí. Stane sa, že ťa niekto pritlačí, ty sa zľakneš a začneš rôznym spôsobom zmätkovať.

Takže toto bola tvoja vnútorná dilema?

V tej mojej situácii vtedy som sa bál niekoho udať, tak som zmätkoval tým smerom, aby som nikoho neudal. Ale potom tam tak sedím, v base máš strašne veľa času, a rozmýšľam: „Môže sa Pán Boh ku mne priznávať, keď som klamár?“ Klamať nemáme, nemáme podvádzať. To som mal v sebe, však to je pravda. Ale ja som klamal. Ale Boh mi dal taký pokoj cez slová, ktoré akoby mi hovoril: „Konaj podľa svojej viery!“ Potom na ďalších vypočúvaniach som mal naozaj taký pokoj a viac som sa spoliehal na tie slová z Biblie, ktoré hovoria, že nás budú vodiť pred kniežatá… a Duch vám dá vedieť, čo máte hovoriť (por. Mt 10:18-20 a Mk 13:11) a Boh sa postará. Normálne ten veršík z Biblie sa mi stal taký živý. Vieš, predtým som si v tom tlaku naň vôbec nespomenul. A potom, keď som už mal viac času, tak sa mi pripomenul. Viac som sa možno upokojil.

V base som mal pri sebe takých starých basistov, ktorých vyšetrovali pre iné veci ako sú sprenevera a podobné veci. A oni mi vraveli: „Len to ti dokážu, k čomu sa priznáš. Oni sú v podstate slabí, nevedia nič dokázať…“ To mi tiež dodalo odvahy a potom som už chodil na výsluchy s modlitbou, aby mi Pán Boh dal myšlienku, čo hovoriť, aby som nikoho neudával. Pri výsluchu, keď mi povedali, že vznesú proti mne obvinenie, ja som odpovedal, že som proti tomu obvineniu, ktoré mi dali. Ale potom som už mal taký pokoj vo vnútri, že už som sa nedostával do klamstva. Možno som videl aj to, že Pán Boh opäť konal. Veľa ľudí sa začalo za mňa modliť, a to je zrazu taká sila, že ja som mal potom na výsluchoch o hodne väčší pokoj ako ten vyšetrovateľ.

O pravde sa úplne inak debatuje v pokoji pri káve a celkom inak v situácii ako si bol Ty…

To sú také spomienky, to je tá vec, čo som sa tam naučil pre život, že nemusím klamať. Môžem sa spoliehať na Boha. Nemusím udávať, ale môžem sa spoliehať na Boha. Ale v tom prvom momente po zatknutí som naozaj nevedel, ako reagovať správne. Také zvláštne na tom všetkom bolo aj to, keď som sa aj sám seba pýtal: „A prečo tam Pán Boh tých Nemcov vtedy poslal s tým autom?“ Vtedy naozaj tým policajtom padli sánky dole a brali to, že asi im hovorím pravdu. Lebo dovtedy do mňa džubali, rýpali v tom zmysle, že: „Chachacha, vy si tu vymýšľate a myslíte si, že my tu seno žerieme…“ No a zrazu – tí Nemci sa tam objavili. Veď Pán Boh poslal to auto, či nie? Ale to je taká kontroverzná téma, že o nej často nerozprávam. V prvých momentoch som sa z toho vyhrabal klamstvom. To je istá vec, ktorá ide so mnou v živote a naučila ma, a to je jedno, či je to spred 30 rokov, či je komunizmus, či súčasný režim, stále si uvedomujem – klamstvo nie je dobré. Ale Pán Boh vôbec nie je zákonník. Mal som pocit, že klamstvo je zlé, ale zároveň som videl aj to, že Pán Boh mi dáva milosť. A to je zvláštne, že to boli rôzne myšlienky z Biblie, na ktoré som si tam potom spomenul. Zrazu som dostal pokoj v tom, že Božia milosť je nado mnou. Zrazu som to vedel. To je taká vec, čo môžem povedať, že pretrváva vo mne dodnes, čo som sa vtedy naučil. Je to silný zážitok možno aj v tom zmysle, že keď vidím ako sa niekto motá v živote, niekedy naozaj robí chyby, tak ja si hovorím: „No a čo? Ja som nerobil chyby?“ Rozumieš? Že si viem povedať: Buďme viac milosrdní voči druhým.

V druhej časti sa budeme rozprávať viac o súčasnosti. Žijeme naozaj v slobode? V čom sa očakávania z Novembra naplnili a v čom nie? A ako ďalej?

Ondrej Kolárovský

Teológ, kazateľ, zakladateľ thinktanku idea-list. Pochádza z Bratislavy-Rače. Študoval teológiu na EBFUK v Bratislave, jeden semester aj na The Lutheran Theological Seminary vo Filadelfii, USA. Pôsobil ako učiteľ, neskôr aj ako duchovný správca. Stál pri vzniku cirkevného zboru Košice – Terasa, cirkevnej škôlky, sociálno – misijného projektu Deti Afriky.