Nikdy nezabudneme…

To je naše osobné vyznanie, vyznanie našej rodiny, ktorá za posledné mesiace mohla prichýliť a ubytovať viac ako 50 ľudí z Ukrajiny u nás na fare. Priestor našli v uprázdnenom kaplánskom byte, ale reálne v našej domácnosti.

Veľmi skoro po 24. februári sme pochopili, že náš život nemôže ostať nezmenený, nedotknutý, keď vo svete, naviac rovno vo vedľajšej krajine, ľudia ako my, prežívajú bolesť vojny. Naša viera nás vedie k tomu, aby sme otvorili náš dom ľuďom, ktorí svoje domy museli opustiť. Nie, nie sme jediná rodina, ktorá to urobila a som veľmi vďačná za všetkých, ktorí podávajú v tejto situácii pomocnú ruku bez ohľadu na svoj vlastný komfort, na svoje pohodlie, svoj čas, či svoje súkromie.

Prečo teda píšem o tom, čo sa deje v našej domácnosti? Čím si vlastne zaslúžime nejakú pozornosť, keď podobne pomáhajú mnohí ďalší? Píšeme o tom preto, aby sme povzbudili. Aby sme všetkým, ktorí utekajú pred hrôzami vojny a aj tým, ktorí sa snažia v tejto situácii pomáhať, dodali nádej. Nádej, ktorá hovorí: „Nie sme v tom sami!“ „Nie ste v tom sami!“ Presne tak, ako je nastavené motto diakonie, ktoré hovorí: „Si v mojom srdci!“ Toto motto je pre mňa osobne inými slovami vyjadrená túžba a posolstvo apoštola Jána, ktorý napísal: „A my sme poznali a uverili v lásku, ktorú má Boh k nám. Boh je láska, a kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom. V tom sa stala dokonalou láska pri nás, aby sme mali dôveru v deň súdu, pretože aký je On, takí sme aj my v tomto svete… My milujeme, lebo On nás miloval ako prvý.“ (1J 4, 16-17.19).

Pre nás je to škola praktickej viery, kde sa učíme, čo to znamená Bohu odovzdať svoje súkromie, svoj čas, svoje auto, prácu i štúdium.

Nikdy nezabudneme… Prví ľudia z Ukrajiny k nám prišli v noci z 27. na 28. februára, teda necelé 4 dni po ruskej agresii na Ukrajine. A odvtedy sú ľudia z Ukrajiny súčasťou našej rodiny, nášho života, našej služby, nášho súkromia. Nie vždy je to jednoduché. Ak si myslíte, akí sme my borci, nie sme. Pán Boh nás učí cez túto situáciu vzdať sa niektorých, doteraz tak dôležitých vecí pre nás, za ktoré sme sa vedeli v rodine aj pobiť – napr. „moja izba – moje súkromie“, „môj voľný čas – moja voľba“, „moje auto – moja cesta“, „moji priatelia – môj čas“, „moja škola – moje prvenstvo“, „moja práca – moja výsada“.

Pre nás je to škola praktickej viery, kde sa učíme, čo to znamená Bohu odovzdať svoje súkromie, svoj čas, svoje auto, prácu i štúdium. Nemáme toľko súkromia, nemáme toľko voľného času, naše autá neslúžia iba nám, teraz nemáme toľko času na kávu s priateľmi, na štúdium či na službu v cirkevnom zbore. No dnes môžeme vyznať, celá naša rodina, že ak Pánu Bohu odovzdáme všetko, on to premení na požehnanie.

Najprv prišli štyria. Mama a tri deti. Tri dni nespali, tri dni boli na nohách, tri dni trvalo, kým sa mohli trochu umyť, ľahnúť a spať. Ale aj tak bola prvá noc plná strachu – čo silnejší zvuk, to deti líhali do vnútra postelí, skrývali sa pod matrace.

Potom prišli traja dobrovoľníci, ktorí viezli humanitárnu a materiálnu pomoc, konkrétne do Mukačeva. No dostali sa iba do hraničného pásma. Ďalej ich nepustili. Vraj všetko musia naložiť do kamióna a ten to odvezie do centrálneho skladu na Ukrajine a odtiaľ sa bude pomoc rozvážať tam, kde je najviac potrebná. No oni to viezli konkrétnym ľuďom. A tak to tam nevyložili. „Monika, Ľubo, viete nám pomôcť?“ Napokon sa po 24 hodinovej smene prišli aspoň vyspať, trochu opláchnuť, niečo zajesť a išli ďalej. Do Maďarska, do zberného tábora. Tu aspoň dostali spätnú väzbu, kam pomoc pôjde. A potom telefonát: „Mám 4 ľudí, stará mama, mama a syn a ešte ich priateľka (s ktorou sa vlastne zoznámili až na úteku vo vlaku), potrebujú si na chvíľu ľahnúť, vystrieť nohy, odpočinúť, kým pôjdu ďalej.“ Stará mama, mama a 10 ročný syn ostali jednu noc. „Što vam potribno/nužno, što by ja zrobila dlja vas?“ Ich odpoveď bola okamžitá: „Budʹ laska, vyperitʹ naši reči. My ne vstyhly vzjaty bahato.“

Nestihli. Prichádzajú s jedným, dvomi ruksačikmi, jedny topánky na nohách, jedna vetrovka… Chcú si odpočinúť, chcú spať a na všetko zabudnúť. „Ja ne viryu v te, što vidbuvajetʹsja.“ Počujeme od všetkých, ktorí prichádzajú. Nie, neveria tomu, že niečo také sa naozaj deje. Odtrhnutí od svojich rodín, manželov, synov, rodičov, utekajú, aby chránili svoje deti. Matky, ktoré nespia, modlia sa za tých, ktorých majú so sebou i za tých, ktorých museli nechať doma. Spia jednu, dve noci, pomáhame im sprostredkovať stretnutia s kontaktami, ktoré si priniesli.

Pre mamu s tromi deťmi, ktorá prišla ako prvá, prichádza známy zo Švédska, zo Štokholmu. Bol na ceste 24 hodín, no nechcú čakať. Krátky, 3-hodinový odpočinok a balia sa a odchádzajú. Čo keď Švédsko zavrie hranice. Čo keď má kvóty, koľko utečencov môže prijať a čo keď to nestihnú…? Strach, nepomáha vysvetľovanie. Treba ísť. A do toho telefonát: „Moni, potrebujem na 2 noci ubytovať 7 ľudí z Kyjeva a Dnepra. Môžete? Teraz.“

Jedni odchádzajú, druhí prichádzajú. Celý týždeň. Jediné, čo chcú, je na chvíľku vystrieť nohy, zložiť z rúk plačúce, unavené dieťa , spojiť sa so svojimi milovanými a získať nádej, že sa to skončí. A do toho otázka: „Čomu/Počemu ty nam dopomahaješ!“ (Nasťa z Kyjeva). Sme konfrontovaní s touto otázkou. A rozmýšľame, ako na ňu odpovedať. V duchu človek tíško žasne nad tým, kam až situácia došla, že prichádzajúci potrebujú počuť odpoveď. O čo všetko ich vojna za tú krátku dobu obrala. Vzala im vieru v ľudské dobro. Nie, netvrdím, že my, ľudia, sme dobrí. Tieto ružové okuliare som už postupne stratila. No je tu niekto, v koho sile sa dobro dokáže prejaviť vo svete a dotýka sa ľudí. A tak odpovedám: „Pomáhame preto, lebo je to spôsob, ako bojovať so zlom. Je to spôsob, ako stáť bok po boku tým, ktorí ostali na Ukrajine a bojujú za ňu. Je to spôsob, ako pomôcť otcom, manželom, synom, aby sa nemuseli tak veľmi strachovať o svoje ženy a deti a dcéry či sestry. Je to spôsob, ako uctievať v tom Zle, ktoré sa deje, živého Boha.“

Sedíme spolu pri večeri. Za jedným stolom. Ľudia z Kyjeva, Krivého Rogu, Dnepra, Ternopiľu. Ukrajinci a Rusi (pretože mnohí na Ukrajine sú Rusmi, no tiež sú Ukrajincami, žijú spolu, pomáhajú si, zdieľajú dobré i zlé), Slováci. Rozprávame, počúvame, modlíme sa, plačeme. Keď od nás odchádzajú, pýtame sa ich, či im môžeme požehnať a grékokatolíci i pravoslávni (neskôr dokonca aj moslim z Charkova) prijímajú so slzami v očiach požehnanie evanjelického farára. „Spasibo, baľšoje spasibo. Sejčas my znajem, što vsjo budet chorošoje.“

A to všetko sa udialo len za 7-10 dní. Toto sú naše prvé svedectvá o Božích dotykoch uprostred bolesti, strachu, zúfalstva. Postupne pribúdajú mnohé ďalšie. Na hraniciach stretávame ľudí, ktorí plačú od tichej vďačnosti za podanú kávu, či teplý hrnček čaju. Za milé slovo, za zobratia tašky z rúk, za láskavé slovo povzbudenia.

Prichádzajú ľudia z Charkova, z Mariupoľa, z doneckej oblasti, Chersonu, Dnipra. Mnohí sú na cestách niekoľko dní a nocí, pretože koridory sú ostreľované ruskými vojakmi. Plač a zúfalstvo. Prišli, nijaké plány, kam ísť ďalej. Len niekde, kde nebudú sirény, nijaké rakety.

Starší muž s manželkou a dcérou. Mali dva byty a tri autá. Autá im zobrali, jeden byt už neexistuje, ani bytovka, v ktorej bol. V druhom sa usadili Rusi a pred bytovkou majú svoje tanky. Prišli iba s tromi batožinami. Iné už nič nemajú.

Dafni, príliš ustrašená, stále pozerala na všetky strany, čo sa bude diať. Ešte som niečo také nevidela. Pýtala som sa, čo videla, že sa tak trasie. Povedali mi, že všetko. Dafni je mladý, krásny doberman. Ledva ju pri kontrole pasov majiteľka, alebo aj vojak, či policajt udržali na vôdzke. Kramatorsk.

Mama s dcérou, už dospelou, aj so psíkom. Z Charkova. Ukazovali mi fotografie v mobile. Mnoho. Pri sirénach sa skrývali v malej pivnici vo svojom dome, keď ho zasiahla raketa. Z domu ostalo torzo kuchyne a ohorená časť vstupnej chodby. A tá pivnica. Boží zázrak.

„Kam idete? Čo bude s vami?“

„Nevieme. Musíme si nájsť nejakú prácu, aby sme mali z čoho žiť. Ale určite sa chceme vrátiť, keď sa to všetko skončí.“

„Ale kde budete potom?“

„Nevieme, postavíme si stan, je to naša domovina.“

Ďalší príbeh, ktorý sa odohráva priamo pred nami. 17 či 18 ročný chlapec. Nejaký menší problém s pasom, ktorý sa síce neskôr hravo vyriešil, ale kým sa to riešilo, uplakaný volal domov rodičom. Manžel bol s ním. Počas telefónu si čupol a začal hlasno nariekať. Čo sa stalo? Keď nabral ako tak dych, povedal, že počas hovoru s mamou počul, ako tam práve vletela raketa a počul výbuch. To bolo strašné. Neskôr mama volala naspäť, prežili. Aj s otcom. Raketa dopadla tesne pri dome. Neviem, čo je s domom, vraj ešte stojí. Len v akom je stave? Tiež Charkov.

A ešte Kyjev mnohokrát, Voľnovacha, Rivne, Záporožie, Doneck, Odesa, Viľnohirsk, Horlivka, Slavjansk. A potom Dnipro, Kamenskoje…

A keď si už myslíte, že tej bolesti je tak veľa, že vás prevalcuje, stretnete na hranici ženu v stredných rokoch s miernym úsmevom na tvári, ako si unavene sadne ku vám do červeného stanu a na vašu otázku, na koho čaká, odpovedá: „Práve idem z dobrovoľníckej služby, mám tu vyzdvihnúť deti z Charkova. Sú to spolužiaci tých dvoch, ktoré už mám u seba doma.“ Pýtam sa: „Vy sa staráte o ukrajinské deti?“ Odpovedá: „Áno, ako prvej na Slovensku mi bolo umožnené vziať si ukrajinské deti, ktoré sem v prvých dňoch prišli sami, k sebe domov. A teraz čakám ich spolužiakov.“ A zrazu vás naplní nádej. Koľko ľudí pomáha.

Keď sme boli na hranici v pondelok 2. mája, mali sme 12 hodinovku cez deň. Roznášala som kávu do áut, ktoré čakali na vybavenie na colnici. Prichádzam k jednému staršiemu vozidlu a vidím, ako sa sťahuje okienko. Za volantom sedí starší muž a so slzami v očiach, ešte skôr, ako mu čokoľvek ponúknem, hovorí: „Ďakujeme!“ Dvíham obočie a pýtam sa: „Za što vy mine ďakujete?“ A on mi hovorí: „Som taký dobrovoľník, ako vy. Pomáhame našim ľuďom v Ukrajine. Ale iba nádej, že ste tu a že pomáhate, nám ešte dáva silu neprestať a neutiecť.“

„My nikoly ne budemo zabuvaty“ – nikdy nezabudneme na všetkých tých úžasných ľudí, ktorých sme mohli stretnúť za tak krátky čas. Nikdy nezabudneme na vystrašené oči detí, uplakané oči matiek. Nikdy nezabudneme na slová vďaky za objatie, ponúknutie kávy, či čaju, nezabudneme na všetkých tých, ktorí bok po boku pomáhajú na hraniciach (colníci, vojaci, požiarnici, policajti, dobrovoľníci). Nezabudneme na ľudí s veľkým srdcom, ktorí sa vzdali svojho pohodlia a rozhodli sa aspoň malou pomocou prispieť k tomu, aby sa tí, ktorí utekajú pred vojnou, cítili trochu lepšie.

„Bože, požehnaj ich cesty a tým, ktorí utekajú pred vojnou, vráť ich krajinu.“

___________________________________________

foto: Kevin Buckert, Unsplash

Ďalšie články od Moniky Beňovej:

Z chudoby k bohatstvu

Prečo rómske deti nesnívajú

Prečo túžba vyhnúť sa je silnejšia, ako túžba zostať a pomôcť? (Evanjeliové podobenstvo ako výzva pre vzťah majority k minorite.)