Vyberte stranu

Nepohodlné myšlienky o cirkvi a COVID-19

22. októbra 2020

Ak zatvorením kostolov na isté obdobie môže štát zničiť vieru cirkvi, tak potom niečo nie je v poriadku s našou vierou ani s cirkvou.

Článok bol pôvodne publikovaný v denníku Postoj

Opatrenia pri druhej vlne COVID-19 nás prekvapili i zaskočili zároveň. Medzitým sa už stihli zmeniť a je veľmi pravdepodobné, že sa meniť budú v závislosti od ďalšej situácie.

Na obmedzenie konania bohoslužieb reagovali verejne biskupi oboch najväčších cirkví, na sociálnych sieťach aj mnohí farári i radoví veriaci. A vlastne reagoval každý, koho sa to nejako týkalo, a reagovali aj mnohí, ktorých sa to priamo netýkalo.

Na jednej strane úplne chápem stanoviská biskupov, ako aj mnohých veriacich. Záujmom každého kresťana je prirodzene môcť realizovať svoj duchovný rozvoj v spoločenstve veriacich a skrze zvesť Božieho slova a sviatosti prijímať obnovu do svojho života.

Ale sú naše premotivované reakcie na mieste?

Viaceré takéto reakcie som zachytil aj na sociálnych sieťach. Zaznievajú slová ako: Cez veci viery sa človek nemôže nakaziť. (Dáta ukazujú, že môže.) Je to obmedzovanie náboženskej slobody. (Áno, podobne ako sú tieto obmedzenia aj obmedzeniami ekonomickej či sociálnej slobody.) Štát chce takto zničiť cirkev. (Keď štát zavrel štadióny či divadlá, tak je cieľom štátu zničiť šport a kultúru na Slovensku?) Ani komunisti nezakázali bohoslužby a teraz nám ich zakazujú! (Dôvody obmedzovania náboženskej slobody počas socializmu nemožno porovnávať so súčasnou situáciou.)

Na druhej strane, čo tieto radikálne i mnohé miernejšie reakcie hovoria o nastavení kresťanov v našej krajine? Nemali by sme náhodou svoje nastavenie prehodnotiť, prípadne aj pozmeniť? Ak zatvorením kostolov na isté obmedzené obdobie môže štát zničiť vieru cirkvi, tak potom niečo nie je v poriadku s našou vierou a ani s cirkvou.

Úplne chápem, že pre niektorých je spoločné zhromaždenie, prípadne účasť na sviatostiach, veľmi dôležitou súčasťou ich života viery. Sme rôzni a treba rešpektovať, že aj svoju spiritualitu prežívame rôznym spôsobom. Na druhej strane, obmedzením spoločných zhromaždení nie je ohrozená spása nikoho z nás.

Pri silne emotívnych reakciách voči obmedzeniu bohoslužieb vidím minimálne dva nesprávne aspekty: 1. Pocit ohrozenia, že nás chce niekto ohrozovať a ničiť. Aj keby to bola pravda, tak tento pocit nemôže určovať naše konanie. Potom budeme buď neustále v defenzíve, alebo pri akomkoľvek nesúhlase budeme reagovať ako nedospelé urazené dieťa. 2. Nedokážeme vidieť krízy ako príležitosti.

Dva možné postoje.

V postojoch kresťanov sa objavujú dve roviny, ktoré obe majú oporu v Biblii. Jeden postoj káže poslúchať autority a inštitúcie štátu (por. Rim 13:1-3 a Tit 3:1). Druhý postoj hovorí, že „Boha treba viac poslúchať ako ľudí!“ (por. Sk 5:29). Sú situácie, keď má kresťan konať v súlade s prvým pravidlom. A sú situácie, keď v súlade s druhým. Tí, ktorí sa búria proti obmedzeniu bohoslužieb, nachádzajú svoju oporu práve v situácii, keď apoštolom autority zakazovali zvestovať evanjelium. Je však súčasná situácia táto?

Čo ak sme aj my ako cirkev ustrnuli, príliš sa zakorenili v zaužívaných formách? Možno musia prísť tlaky zvonka, aby sme sa pohli dopredu, viac tým smerom, kde nás Pán Boh už dávno chcel mať. Na prvý pohľad sa zdá, že obmedzením bohoslužieb je obmedzené právo kresťanov zvestovať evanjelium. Lenže toto právo nie je obmedzované. Jediné obmedzenie je v tom, že to momentálne nemôžeme robiť v spoločnom veľkom zhromaždení. Nie je to príležitosť hľadať tvorivé a nové spôsoby, ako zvestovať evanjelium v tejto situácii?

Prečo je tu cirkev?

Niekto múdry vyslovil myšlienku, že cirkev je jediná organizácia, ktorá tu nie je kvôli svojim členom, ale kvôli nečlenom. Je to možno radikálne vyhlásenie, ale má pointu. Cirkev tu nie je kvôli veriacim, ale kvôli neveriacim. To oni potrebujú počuť evanjelium. Veriaci by mali byť, ako sa vraví, už za vodou…

Zaujímavá situácia nastala v mladej cirkvi. Ježiš dal apoštolom príkaz: „Choďte, čiňte mi učeníkmi všetky národy…“ A oni horlivo zvestovali evanjelium – v Jeruzaleme. Cirkev rástla geometrickým radom a zdalo sa, že je všetko v poriadku. Ale až keď prišlo prenasledovanie kresťanov v Jeruzaleme, vykročili apoštoli do okolitého sveta a niesli evanjelium naozaj do celého sveta.

Čo ak sme aj my ako cirkev ustrnuli, príliš sa zakorenili v zaužívaných formách? Možno musia prísť tlaky zvonka, aby sme sa pohli dopredu, viac tým smerom, kde nás Pán Boh už dávno chcel mať.

Výzva pre každého z nás.

Tento rok pre nás všetkých prináša mnohé výzvy, náročné výzvy. Odhaľuje tiež, čo je v nás. Bez ohľadu na našu vieru alebo nevieru. Kladiem si otázku, aká je mentalita nás kresťanov? Je určite rôznorodá. Ale možno dôležitejšia otázka je, aká by mala byť? Podľa Písma svätého by sme mali mať „myseľ Kristovu“. Toto zvláštne vyjadrenie hovorí asi toľko, že by sme sa mali pozerať na veci tak, ako by sa na ne pozeral Kristus.

Kristus chodil do synagóg, navštevoval aj chrám. A predsa veľká časť jeho pôsobenia sa odohrala na cestách, na lúkach, pri vode, pri jedle… Čo ak nám chce Boh povedať, aby sme znova objavili to každodenné kresťanstvo v každom okamihu nášho života? Aby sme objavili Krista na svojich cestách, pri jedle, pri práci, pri prechádzke v prírode…?

Ak robíme hystériu okolo ne/chodenia do kostola, aké posolstvo tým vysielame smerom do sveta? Naše práva sú pre nás viac ako bezpečie ostatných? Najmä keď v kostoloch je veľa ohrozených ľudí – starších? Je pre nás chodenie do kostola alfou a omegou viery? Nevieme žiť vieru (dočasne) bez kostola, bez omše, bohoslužby? Nevieme bez kostola slúžiť druhým a svedčiť o Ježišovi?

Je to o našich právach alebo to odhaľuje niečo aj o našej (ne)pokore? Ak tu ako cirkev, ako kresťania, nie sme kvôli sebe, prečo sa správame, akoby sa svet mal točiť okolo nás?

Žijeme v dobe, keď si pomaly každá skupina chce vydobyť nejaké svoje práva. Je toto cesta pre cirkev? Neukázal nám Kristus skôr cestu vzdávania sa svojich práv a obetovanie svojich práv v prospech záchrany druhých?

Harry Benson

Zakladateľ a riaditeľ Bristol Community Family Trust. Vyučoval stovky kurzov o vzťahoch po celej Európe. Je vedúcim výskumu v Marriage Foundation a hlasným propagátorom manželstva, pretože výskumy ukazujú, že na manželstve záleží. Na základe výskumov zostavil viacero štúdií, je autorom kníh a kurzov pre manželov a rodičov. S manželkou Kate spolu žijú 28 rokov a majú 6 detí.