Pred pár mesiacmi národ zažil isté pozdvihnutie pri hokejových majstrovstvách sveta. Plné krčmy, hrdosť na to, že sme Česi, spoločné krepčenie, oslavy atď. Fanúšikovia dúfali, že niečo podobné zažijeme aj na futbalovom Eure, ale nestalo sa… Nechcem ale rozoberať príčiny neúspechu futbalistov či úspechu hokejistov, skôr chcem položiť otázku, kde sa v miliónoch ľudí berie ono šialenstvo, ktoré ich vedie k tomu, aby sa zhromažďovali na námestiach, jazdili tisíce kilometrov za svojim tímom, obliekali sa do šiat s farbami ich klubu a boli schopní sa kvôli svojmu tímu treba aj pobiť? Čo je na športe tak elektrizujúce? Aby som ale nepísal ich „o nich“, prečo autor tohto článku cítil hlbokú nespravodlivosť, keď našim futbalistom nebol uznaný regulárny gól proti Turecku a naši preto nepostúpili? Ak nie ste fanúšikovia, potom si iste klopete na čelo a možno aj trochu právom. Zároveň predsa všetci fanúšikovia nemôžu byť blázni. Ako to teda je?

… počas posvätného času a na posvätnom priestore sa jednoducho musí hrať podľa pravidiel.

Myslím, že odpoveď na to, prečo má šport a fanúšikovstvo takú silu, je, že sa v mnohom prelína s náboženstvom. Áno čítate dobre, s náboženstvom. Poďme sa pozrieť, aké sú tie spoločné rysy.

Každé náboženstvo má posvätný priestor, kde sa odohrávajú rituály. Rovnako šport má svoj posvätný priestor, oddelený od bežného sveta, kde sa odohráva zápas. Každé náboženstvo má svoje pravidlá nad ktorých dodržiavaním bdie k tomu oddelená osoba. Každý šport má svoje pravidlá, nad ktorými bdie k tomu oddelená osoba. Len sa jej nehovorí kňaz, ale rozhodca. Šport aj náboženstvo ukazujú na to, že existuje akýsi ideálny svet, kde sa očakáva, že sa pravidlá skutočne dodržiavať budú. Normálny svet je padlý, ale počas posvätného času a na posvätnom priestore sa jednoducho musí hrať podľa pravidiel. Ak ich niekto poruší, musí za to byť potrestaný. Raz je to disciplína v zbore, druhýkrát červená karta alebo dve minúty. Ako v náboženstve, tak v športe sa stretávame so zástupnou rolou. Čo tým myslím? To, že v športe často hovoríme o tých, ktorým fandíme „my“, hoci my nehráme, ale len fandíme. Ale hráči nás zastupujú a preto my. V mnohých náboženstvách túto úlohu plní kňaz, guru, šaman.

Každé náboženstvo má svoj systém symbolov, svoje znaky, posvätné piesne, texty, niekedy aj tance atď. Rovnako tak aj každý klub má svoje vlajky, symboly, znaky, piesne, popevky atď. V oboch prípadoch platí, že im rozumie len zasvätený. Ďalším spoločným znakom je zdieľaná identita. Ako na štadióne tak v kostole sa človek zrazu cíti ako súčasť niečoho väčšieho, spája ho raz oddanosť k Bohu druhýkrát ku klubu a zároveň túžba po dosiahnutí spoločného cieľa, ktorým je porazenie zla v podobe súpera.

Náboženstvo často hovorí o dôležitosti srdca, ako základnej súčasti identity človeka, ktorá ho spája s Bohom. Všimnite si, kam si mnohí hráči pri hymnách dávajú ruku…

Všimnime si aj terminológiu. Kluby nemajú len štadión, majú „svätostánok“. Bránka nie je len bránka, ale „svätyňa“. Zaujímavý je aj možný pôvod slova fanúšik. Jedna z možností je, že sa pôvod dá odvodiť od slova fanum, čo v latinčine znamená posvätné miesto alebo svätyňu.

Toľko pár myšlienok na tému prelínanie sa fanúšikovstva a náboženstva. Tým, čo som popísal, pochopiteľne nedávam naroveň náboženstvo a šport resp. fandenie. Len vidím isté spoločné rysy a zároveň si myslím, že ak človek neuctieva Boha, nejakú náhradku si nájsť musí, pretože sme vo svojej podstate náboženské bytosti. Človek 21. storočia to niekedy nachádza v športe a fandení. Mimochodom to, čo človek uctieva, sa prejavuje aj v architektúre. Bývali doby, kedy mestám dominovali kostoly, neskôr školy, teraz je to nákupné centrum a štadión… Aj to o niečom možno vypovedá.

_______________________________