Takúto dilemu rieši napríklad film „Predtým ako som ťa spoznala“ (recenzia filmu TU). Hlavný hrdina Will Traynor odpovedá na vyššie položenú otázku tým, že podstupuje eutanáziu. Nechce žiť život, ktorý nemôže žiť podľa svojich predstáv. A to napriek tomu, že má milujúcich rodičov, priateľku a navyše – je veľmi dobre finančne zabezpečený.

Dilema našej doby

Príbeh mladého filmového hrdinu Willa Traynora reprezentuje dilemu našej doby.

Naša kultúra je posadnutá šťastím až do tej miery, že nás to robí nešťastnými. Na jednej strane nikdy v dejinách ľudstva ľudia vo vyspelých krajinách nežili tak pohodlný, bezpečný a luxusný život ako teraz. Na druhej strane, akoby sme vôbec neboli pripravení čeliť situácii, keď o časť tohto pohodlia prídeme. Ak nie sme schopní prežívať šťastie podľa svojich predstáv ani dnes, ani zajtra, naša existencia stráca zmysel.

Možno vieme nájsť pochopenie pre tragické rozhodnutie filmového hrdinu. Jeho rozhodnutie je „ospravedlniteľné“ jeho fyzickým hendikepom. Ale čo príbehy mnohých reálnych ľudí? Ak sa niekto rozhodne ukončiť svoje trápenie, je to síce tragické, ale v istom zmysle s ním vieme súcitiť. Stojíme však bezradne nad príbehmi ľudí, ktorí mali „všetko, čo tento svet ponúka“, peniaze, zdravie, krásu, úspech, slávu, prinášali zábavu a potešenie do života miliónov, a predsa sami skončili svoj život predčasne ako nešťastní ľudia.

Úspešný holywoodsky herec Jim Carrey povedal: „Myslím si, že každý by mal zbohatnúť a presláviť sa a urobiť všetko, o čom kedy sníval, aby videl, že to nie je odpoveď.“

Je v poriadku, že chceme byť šťastní. Každý chce byť šťastný. Ale ako to dosiahnuť?

Kto definuje naše šťastie?

Dnešná spoločnosť nám hovorí, že máme slobodu si vytvoriť svoj vlastný zmysel života a tým aj svoje šťastie. Podľa súčasnej kultúry nejestvuje žiaden vyšší zmysel nad nami, ktorý by sme mali objaviť, ktorý by bol univerzálne daný pre každého. To znamená, že už nie sme len tvorcami svojho šťastia, ale si aj sami definujeme, čo tým šťastím má byť.

V Kristovi sa Boh vzdáva svojho vlastného šťastia a vstupuje do nášho nešťastia, aby nás z neho vyviedol ku šťastiu, pre ktoré nás stvoril.

Na jednej strane toto znie ako skvelá správa. Nikto a nič nás nezväzuje. Sme úplne slobodní.

Zároveň takéto chápanie šťastia má aj svoju negatívnu stránku. Naša kultúra nám hovorí, že ak nás niečo robí nešťastnými, mali by sme sa toho zbaviť. Dôsledky takéhoto prístupu sú ďalekosiahle: Robí ťa manželstvo nešťastným? Zmeň partnerku/partnera! Inými slovami, nie rozvod je tragédia, ale tragédiou je  v takom prípade sa nerozviesť.

Čo ak šťastie hľadáme nesprávnym spôsobom na nesprávnych miestach?

Stratégie na dosiahnutie šťastia

Timothy Keller hovorí o niekoľkých stratégiách, ktoré človek používa, aby dosiahol šťastie.

Tradičná kultúra

V tradičných kultúrach by mal človek dosiahnuť šťastie vtedy, keď naplní rolu, ktorá mu je daná. Napríklad, keď rozvíja dedičstvo svojich predkov, alebo ako matka, otec, hrdina, atď. Môžeme si doplniť akúkoľvek rolu. A tie sa menili v závislosti od miesta a času, ale základnou pointou je to, že spoločnosť od nás očakáva, že naplníme nejakú rolu. V tom je zmysel našej existencie a len vtedy budeme šťastní, ak tak urobíme.

Dejiny i skúsenosť nám ukazujú, že to nefunguje. Mnohí ľudia sa jednoducho nezmestia do nejakých predpísaných rolí. Ak je niekto dieťaťom lekára, neznamená to, že bude mať tiež nadšenie pre medicínu. Príkladov by sme našli tisíce.

Súčasná kultúra

Oveľa lepšou stratégiou sa javí, že každý človek si vytvorí takú rolu, akú sám chce. Tento prístup preferuje naša súčasná spoločnosť. Sem patria všetky tie príbehy o tom, ako sa človek búri proti svojej rodine a ide do sveta naplniť svoj sen, alebo ako sa búri proti malomeštiackej morálke alebo proti tradíciám, ktoré ho zväzujú, atď. Ale ani táto stratégia nefunguje.

V prvom i druhom prípade prichádzajú po čase sklamania, ktoré nám ukazujú, že so šťastím to nie je také jednoduché. Ak aj dosiahneme vytúženú métu, zistíme, že nás to neuspokojí nadlho. V takom prípade sa aspoň človek rýchlejšie vylieči z naivity.

Tu však naše hľadanie šťastia nekončí. Používame aj ďalšie stratégie na dosiahnutie šťastia.

Prechod z kultúry do kultúry

Ak vyrastáme napríklad v tradičnej kultúre, a sme v nej nešťastní, skúsime sa preklopiť do druhej a vyberieme sa hľadať svoje vlastné šťastie. Alebo opačne, vyrastieme v modernej kultúre, dosiahneme svoje sny, ktoré nás neuspokoja, a tak sa obraciame ku tradícii a tam hľadáme múdrosť predkov a snažíme sa nájsť svoje miesto v pomyselnej reťazi života. To sú napríklad príbehy o tom, ako úspešný manažér opustí miesto v korporáte a ide žiť na vidiek jednoduchým spôsobom života.

Treba sa snažiť viac

Môžeme prepadnúť aj dojmu, že dôvod, prečo sme ešte nedosiahli plné šťastie je v tom, že sme sa  dosť nesnažili. Toto auto ma síce už neuspokojuje, ale možno keby som mal lepšie auto, a potom ešte lepšie, tak to by bolo ono. Človek takto nemusí meniť len autá, ale aj vzťahy, čokoľvek, čo pre neho predstavuje šťastný ideál.

V tomto kolotoči môže človek fungovať dlhodobo, pretože je zamestnaný horúčkovitou aktivitou bez toho, aby zreflektoval, že to vlastne nefunguje.

Stratégia úniku

Človek však môže zaujať aj iný postoj. Keďže nemôže dosiahnuť to, čo by chcel, môže zmeniť svoj prístup. Toto znie rozumne. Môže sa obrátiť ku stoikom, ktorí nachádzali riešenie v rezignovanej múdrosti. Človek má ovládnuť svoje túžby, a tak dosiahnuť pokoj svojho srdca. Podobne budhizmus učí, že človek nájde vtedy pokoj, ak sa oslobodí od svojich túžob. A tak jeho jedinou túžbou je nemať žiadne túžby, čo už samo v sebe obsahuje vnútorné protirečenie. Navyše, čo ak sa dosiahnuť tento cieľ nedarí?

Stratégia dekonštrukcie šťastia

Najcynickejší prístup vyjadrili existencialisti 20. storočia, ktorí ukazujú, že nič nemá zmysel a zostáva nám urobiť len akýsi „skok“ smerom k nejakému vlastnému zmyslu, ktorý vlastne reálne ani nejestvuje.

Najcynickejšie sa tento prístup môže prejaviť v tom, že človek dekonštruuje a odhaľuje slabiny všetkých predošlých prístupov, otvára oči naivným bez toho, aby im poskytol reálnu alternatívu. Sme však odsúdení k nihilizmu?

Na konci 60 rokov spievala speváčka Peggy Lee „Is that all there is?“, či to je naozaj všetko, či nie je nič viac, čo by sme mohli od života dostať? Diváci jej po piesni nadšene tlieskali namiesto toho, aby zdesene premýšľali nad bezútešnosťou obsahu tejto piesne.

Čo hovorí psychológia?

Psychológovia hovoria, že človek nie je stavaný na to, aby neustále prežíval šťastné pocity. Naháňanie týchto pocitov je preto cestou do slepej uličky, pretože to vedie k ešte väčšej frustrácii, keďže ich neustále prežívanie nie je možné.

Potreba väčšieho príbehu

Dlhodobé šťastie je akoby produktom niečoho iného. Hlbšej a širšej perspektívy v živote.

Znamená to žiť pre niečo, čo nás presahuje.

Psychológovia varujú pred hľadaním šťastia ako primárnej veci. Ak sa usilujeme prioritne o šťastie, akoby nám unikalo. Ak sa však usilujeme o iné veci, ktoré majú zmysel, tak nachádzame aj šťastie.

Šťastie je produktom zmysluplnosti

Šťastie je viac o našom vnútornom stave ako o vonkajších okolnostiach. Je to viac ako aktuálna emócia. Kto naháňa šťastie, nemusí prežiť šťastný život. Kto žije zmysluplne, prežije šťastnejší život. Psychológovia konštatujú, že šťastnejší sú tí, ktorí nehľadajú šťastie, ale naplnenie.

Dnešné vs budúce šťastie

Z vyššie povedaného vyplýva, že ľudia, ktorí dokážu odložiť momentálne potešenie pre nejaké väčšie dobro v budúcnosti, žijú celkoho spokojnejší a šťastnejší život ako tí, ktorí neustále naháňajú šťastie danej chvíle.

Zároveň platí, že pre čím zmysluplnejší cieľ žijeme, čím väčšmi nás presahuje príbeh, pre ktorý žijeme, tým sme spokojnejší.

Zameranie sa na druhých prináša väčšie šťastie

Väčšiu spokojnosť do života prináša aj to, keď svoj život nežijeme zameraní len sami na seba, ale aj na druhých ľudí.

Nevyhnutná krehkosť nášho šťastia

Aj keď je všetko vyššie povedané pravda, zároveň nemôžeme poprieť, že žijeme svoj život akoby v tieni ohrozenia. Všetky naše ciele, ktoré si stanovíme, či už krátkodobé alebo dlhodobé, sú veľmi krehké, nestále a dočasné. Nemáme naplno vo svojich rukách vlastne nič z toho, čo chceme a na čom nám záleží. Každý deň (aj keď na to nemyslíme), čelíme pominuteľnosti. Ak je zakotvené naše šťastie v tomto svete, s týmto svetom aj odchádza.

Môže byť ešte nejaká zmysluplnejšia a komplexnejšia odpoveď na otázku šťastia?

Kresťanská alternatíva

Prekvapivo, kresťanstvo zdieľa veľa spoločného s tým najpesimistickejším, najskeptickejším a najcynickejším prístupom k životu – ak niet alternatívy, tak potom si užime danú chvíľu najlepšie ako vieme, lebo zajtra k tomu už možno nebudeme mať príležitosť (por. 1K 15:32).

Je tu však jeden rozhodujúci rozdiel. Kresťanstvo si nárokuje, že túto alternatívu pozná.

Kristus alebo nič

Kresťanské vnímanie šťastia je priamo napojené na život, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. Apoštol Pavol hovorí (por. 1K 15), že ak Kristus nevstal z mŕtvych, tak celá kresťanská viera sa zosype ako domček z karát. Ak tu nie je nič viac, tak potom najzmysluplnejšia odpoveď je užiť si tu a teraz, kým a ako môžem, lebo nemám žiadnu istotu ohľadom toho, čo bude zajtra.

Nešťastný Boh robí človeka šťastným

Evanjelium, doslova dobrá správa, ktorú prináša kresťanstvo, spočíva v živote, smrti a vzkriesení Ježiša Krista. On je kľúčom k riešeniu našej dilemy.

Ježiš Kristus nám sám v sebe prináša Boha, ktorý je dobrý, ktorý má o nás záujem, ktorý sa k nám neotočil chrbtom. V Kristovi sa Boh vzdáva svojho vlastného šťastia a vstupuje do nášho nešťastia, aby nás z neho vyviedol ku šťastiu, pre ktoré nás stvoril. Tak ako ryba nebude nikdy šťastná na suchu, ale len a len vo vode, tak ani človek nebude nikdy šťastný mimo Boha, keďže Boh nás stvoril, aby sme žili „v Ňom“.

Kresťanstvo nikde neučí, že svoje skutočné šťastie nájdeme na tejto zemi. Naopak, odkazuje na svet, ktorý je pre nás pripravený vo večnosti, pozýva nás na hostinu, ktorá sa pre nás pripravuje a na ktorej hostiteľom je Boh.

Kresťanstvo neponúka únik z tejto reality, ale život naplno v tejto neľahkej realite, ale s perspektívou, ktorá presahuje túto realitu. Sme súčasťou väčšieho príbehu. A v tom príbehu s nami Boh počíta. S každým z nás.

C. S. Lewis i T. Keller zhodne hovoria, že veľkosť našej nespokojnosti tu na zemi poukazuje na niečo, čo presahuje tento svet.

Náboženstvo ako analgetikum?

Hlboko v nás je zakorenená Marxova myšlienka, že náboženstvo je ópium ľudstva. V skutočnosti, práve život bez Boha nás núti požívať opakovane rôzne opiáty a to v stále väčších dávkach, aby sme unikli zo svojej bezútešnej reality.

Človek môže získať chvíľkové šťastie, ak o svojej situácii príliš nerozmýšľa. V skutočnosti väčšina chvíľkových radostí pôsobí ako iste analgetikum – aspoň na chvíľu zabúdame na bolesť, ktorá je súčasťou života v tomto svete.

Kresťanstvo však prináša skutočné šťastie nie skrze únik či zabúdanie, ale práve preto, že premýšľame a pripomíname si to, aký je Boh a čo pre nás urobil skrze Ježiša Krista.

Kresťanstvo pozerá na realitu triezvo, ale nie bez nádeje. Je to uvedomovanie si reality Krista a jeho diela, čo nám dáva motiváciu i silu plakať v tomto svete s plačúcimi, radovať sa s radujúcimi a s nádejou očakávať to budúce v plnosti (por. R 12:15; J 14:2).

Život s Bohom a „v Bohu“

Ježiš prišiel, aby sme žili život v plnosti (por. J 10:10). Naša kultúra filtruje tieto Ježišove slová spôsobom, že by sme v nich radi počuli prísľub „života v hojnosti“. Ale Ježiš nehovorí v žiadnom prípade o prosperite v tomto svete podľa našich túžob. Hovorí o „hojnom živote“, čo pretlmočené do dnešnej reči znamená „žiť život, ktorý stojí za to žiť“. Je nejaká možnosť, ktorá je rozumnejšia? Je nejaká možnosť, ktorá je uspokojivejšia?

Ak sme vyššie spomenuli, že žijeme neustále akoby v tieni ohrozenia, že naše túžby i úspechy sú veľmi krehké a nemáme ich nikdy celkom pod kontrolou, tak kresťanstvo dáva aj na toto odpoveď.

Ten najväčší, najpresahujúcejši a aj najneohroziteľnejší je zo samotnej podstaty definície Boh. Žiť život s vedomím, že som ukotvený v tomto Bohu, prináša možnosť žiť život, ktorý je najnaplnenejší a teda aj najšťastnejší. Úspech takéhoto života nie je totiž závislý od mojich vlastných schopností a výkonov, ani od milosti či nemilosti môjho okolia. Je závislý na tom najmenej závislom – Bohu, ktorý sa však stal krehkým a zraniteľným v Ježišovi Kristovi v môj prospech. Šťastie kresťana plynie z toho vedomia, čo Boh urobil pre človeka skrze Ježiša Krista.

Život s nádejou

Toto je perspektíva, ktorá presahuje hranice tohto sveta a nášho pozemského života. Nie je to únik z reality. Naopak, dáva to silu čeliť ťažkej súčasnej realite s nádejou na lepšiu budúcnosť, ktorú mi nič a nik nemôže vziať.

V tomto kontexte dávajú zmysel aj hymnické slová apoštola Pavla, ktoré vyjadrujú kresťanskú perspektívu života: „Som totiž presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomné, ani budúce veci, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi.“ (R 8:38-39)

_____________________________________

Zdroje:

Dá sa takto žiť?, Ed Shaw, Porta Libri, 2021

Dáva Boh zmysel?, Timothy Keller, EVS, 2018; recenzia na knihu TU

How To Be Happy, https://www.psycom.net/how-to-be-happy

Making Sense Of Life, Michael Ots, 10Publishing, 2021

Surprised by Joy – An Open Forum, Timothy Keller, podcast, E437 Timothy Keller Sermons Podcast by Gospel in Life

The Trouble With Being Happy, https://www.psycom.net/trouble-with-being-happy/

Pieseň Is There All There Is?

Recenzia filmu Predtým, ako som ťa spoznala (Me Before You) TU.