Na jeseň prebehla slovenskými médiami stručná správa o smrti mladého Američana Johna Allena Chaua, ktorý bol zabitý Sentinelcami¹, keď sa ich pokúsil opakovane kontaktovať za účelom hlásania kresťanskej viery.

Bol fanatikom konajúcim na vlastnú päsť? Náboženským pomätencom, ktorý uveril, že má nadprirodzené poslanie? Bol kriminálnikom porušujúci zákony Indie a nepremyslene sa vrhajúci do dobrodružstva? Alebo bol členom nejakej apokalyptickej sekty, ktorá chce urýchliť koniec sveta?

Komentáre v tomto duchu bolo možné čítať v nadpisoch článkoch alebo v diskusiách pod článkami o tejto udalosti. O čo stručnejšie boli mediálne správy o to bohatšia a šťavnatejšia diskusia sa o tejto udalosti rozprúdila. Poväčšine boli reakcie voči mladému misionárovi negatívne. Priznám sa, že v prvom momente som si ani ja sám nevedel urobiť na vec názor, pretože informácie boli pre mňa neúplné.

Najčastejšie výhrady voči jeho konaniu sú nasledovné:

1. Keď na ostrove Sentinelci nechcú cudzincov, mal ich nechať na pokoji, pretože domorodci si žijú šťastne a dobre aj bez nás.
2. Porušil zákony Indie, pod ktorú spadá toto súostrovie.
3. Jeho konanie prezrádza necitlivý fanatizmus kresťanov, správal sa ako kolonizátor z minulých dôb, pretože človek nemá vnucovať druhým svoje náboženstvo.

Po bližšom oboznámení sa s jeho príbehom, ponúkam nasledovné podnety na zamyslenie ku každej z týchto námietok. Ak sa chcete bližšie oboznámiť s jeho príbehom, kliknite sem.

 

1. Mohol zaniesť medzi Sentinelcov choroby a tým spôsobiť ich genocídu, pretože vzhľadom na ich izolovanosť, nemajú vyvinutú imunitu voči chorobám vonkajšej civilizácie.

Táto námietka je v mojich očiach najrelevantnejšia. Pri akomkoľvek kontakte ľudí zo vzdialených oblastí je toto riziko. To pozná každý, kto cestoval z Európy do exotických krajín. V takom prípade sa chránime my očkovaním.

John A. Chau určite nebol človek, ktorý by podceňoval toto riziko. Mal základne zdravotné vzdelanie z oblasti telovýchovy. Pred pokusom o vstup na ostrov sa sám podrobil niekoľkodňovej karanténe, aby minimalizoval riziko. Podľa dostupných informácii si bol vedomý tohto rizika a snažil sa ho v rámci svojich možností minimalizovať. Toto samozrejme nemôže vylúčiť prípadný epidemiologický incident. Tiež treba poznamenať, že aj v minulosti a tak aj dnes, jedna zo súčastí misijnej práce je aj zdravotná starostlivosť o ľudí, medzi ktorými sa pôsobí. Nie je výnimkou, že niektorí misionári mali vyslovene aj plné medicínske vzdelanie ako lekári (napr. A. Schweitzer). Tak ako na jednej strane kontakt s vonkajším svetom prináša potenciálne ohrozenie z nových chorôb, na druhej strane prináša aj benefity v podobe zvýšenia zdravotnej starostlivosti. Tzv. primitívne kultúry sa v priemere dožívajú neporovnateľne nižšieho veku ako ľudia v tzv. civilizovanom svete. V 21. storočí je tiež iná možnosť v prípade výskytu zdravotného ohrozenia zasiahnuť s účinnou lekárskou intervenciou. To všetko nevylučuje reálne riziká. A sú prípady aj z nedávnej minulosti, kedy izolované komunity utrpeli po kontakte s civilizáciou zvonku vplyvom pre nich nových chorôb.

2. Keď na ostrove Sentinelci nechcú cudzincov, mal ich nechať na pokoji, pretože domorodci si žijú šťastne a dobre aj bez nás.

Toto tvrdenie rozdelím na dve časti. Prvá časť hovorí o nepriateľstve jednej kultúry voči inej kultúre. To je kultúrny šovinizmus. Je toto niečo, čo chceme naozaj obhajovať?

Veľa ľudí robí s podobným nadšením aj oveľa prozaickejšie veci ako napríklad potápanie, lezenie po mrakodrapoch a mnohé iné.

Druhá časť o šťastnom a dobrom živote aj bez nás je prejavom naivného optimizmu, s akým sa niektorí ľudia západného sveta pozerajú na primitívne kultúry či minulé doby. Keďže nemáme s danou kultúrou kontakt, nemôžeme tvrdiť nič o ich šťastí či nešťastí. Je pravda, že je zdokumentovaných nemálo nešťastných príbehov o strete dvoch rôznych kultúr či civilizácii. Ale nie všetky príbehy sú nešťastné. Ľudia žijúci v podmienkach doby kamennej trpia chorobami, podliehajú infekciám zo zranení, môžu trpieť hladom, podvýživou a pod. Aj preto sa vo všeobecnosti dožívajú výrazne kratšieho veku ako ľudia v tzv. civilizovanom svete.

Samozrejme, niekto môže namietať, že nezáleží na dĺžke ale kvalite života. To beriem, ale tí, čo obhajujú tento primitívny spôsob života žijú v drvivej väčšine v pohodlí západnej konzumnej spoločnosti, ktorej sú naplno súčasťou. Čiernobiele videnie o samých negatívach našej kultúry a vyzdvihovanie primitívnej kultúry je skôr silne ideologický prejav ako vyvážený pohľad na život. Riziká ako aj vzájomné obohatenie pri strete rôznych kultúr sú predsa obojstranné.

 

3. Porušil zákony Indie, pod ktorú spadá toto súostrovie.

Toto je ďalšia vážna námietka. Reštrikcie, ktoré indická vláda dala ohľadom kontaktu s ostrovanmi majú svoje racionálne dôvody – chránia domorodcov ale aj ľudí zvonka.

Na druhej strane nie je možné automaticky dávať rovnítko medzi legálnym a etickým. Nie všetko legálne je aj etické a opačne. Máme prípady z minulosti i súčasnosti, kedy boli legálne vyslovene neetické veci (napr. holokaust). Preto konanie Johna A. Chaua nemožno automaticky hodnotiť ako neetické aj keď bolo z pohľadu zákonov Indie nelegálne. Aj v súčasnosti je nelegálne v moslimských krajinách verejne hlásať iné náboženstvo, podobne sú silné náboženské reštrikcie v Číne, o Severnej Kórey nehovoriac…

 

4. Jeho konanie prezrádza necitlivý fanatizmus kresťanov, správal sa ako kolonizátor z minulých dôb, pretože človek nemá vnucovať druhým svoje náboženstvo.

Pohľad do denníka J. A. Chaua a svedectvá jeho spolupracovníkov hovoria o niečom inom. Samozrejme, ak niekto považuje za fanatizmus už to, že niekto aktívne žije svoju vieru aj verejne a je aktívny v komunikácii svojej viery aj druhým, tak áno, potom bol Chau fanatikom. Opäť však je takéto hodnotenie viac ideologické ako rozumné. Ak sa totiž niekto hlási k nejakej viere (v tomto prípade kresťanskej), ale nežije ju dôsledne v každodennom živote, čo sa musí nejakým spôsobom prejavovať aj navonok, tak potom nie je pokrytec? A kto určuje hranice medzi primeraným a fanatickým prejavom viery?

Samotný J. Chau, aj keď bol Američan, ako už jeho priezvisko naznačuje, jeho rodina má pôvod v juhovýchodnej Ázii. Čiže to nebol žiaden biely muž kolonizujúci divochov. Čo sa týka jeho vnútorných motívov, Chau prešiel misijným tréningom, ktorý kladie dôraz na kultúrne citlivo konanú misiu. Aj keď misionári v minulosti i v súčasnosti robia aj chyby, negatívne dôsledky „misie“ sú v skutočnosti oveľa viac dôsledkami konania tých, čo prišli po nich a nie samotných misionárov. V súčasnosti sú to práve misijné organizácie, ktoré sú popredu ohľadom kultúrne relevantného pôsobenia na rozdiel od samotných etablovaných cirkví Starého sveta.

Čo sa týka námietky voči vnucovaniu druhým svojho náboženstva, s týmto sa dá len súhlasiť. Čo sa týka dejín misie, tak boli obdobia, kedy spojenie meča a oltára bolo také úzke, že to prinieslo v konečnom dôsledku cirkvi skôr škodu ako pozitíva. Práve pokresťančovanie Európy sa dialo v mnohých ohľadoch takto násilne.

Od doby renesancie a možno i skôr nepoznám prípady násilného pokresťančovania iných národov či kultúr. Prísť k niekomu a ponúknuť mu posolstvo svojej viery určite nie je vnucovanie. Napokon, silu použili Sentinelci, nie Chau. Skutočne slobodne môže človek niečo odmietnuť až vtedy, keď mal možnosť to najprv poznať.

Bol J. A. Chau fanatik? Určite bol silne presvedčený a svojom poslaní. Veľa ľudí robí s podobným nadšením aj oveľa prozaickejšie veci ako napríklad potápanie, lezenie po mrakodrapoch a mnohé iné. Niektorí pri tom aj nešťastne zahynú? Sú to blázni, nerozumní fanatici? Nie. Sú to ľudia, ktorí žili svoj sen až po takú hranicu rizika, že ich to stálo život. Ak sa to nám zdá nerozumné, možno je to aj tým, že nám chýbajú podobné vlastné sny, pre ktoré by sme boli ochotní nielen žiť ale i umrieť.

Ak sa chcete bližšie oboznámiť s príbehom J. A. Chaua, kliknite sem.