Stručne o filme.

Vlny je filmová dráma (2024) českého režiséra Jiřího Mádla, ktorý je aj autorom scenára. Na tento film sa pripravoval 10 rokov a výsledok stojí naozaj zato. Výborný príbeh, herecké výkony, kamera, strih, filmu niet prakticky čo vytknúť. Sympatické je, že, tak ako okupáciu zažili oba naše národy, tak aj v tomto filme je spolupráca českých a slovenských umelcov len k dobru.

Strhujúci príbeh obyčajných ľudí.

Realita nie je čiernobiela a predsa zmysluplnosť zápasu o pravdu a slobodu nie je spochybnený. Práve naopak. Posolstvo filmu je nadčasové a nastavuje zrkadlo aj nám dnes.

Približuje nám udalosti rokov 1967 – 1968 z novej perspektívy – diania v zahraničnej redakcii Československého rozhlasu. Šéfredaktorovi Milanovi Weinerovi sa v tej dobe podarilo postupne vybudovať v tejto redakcii malý ostrov slobodného myslenia. Redaktori rozhlasu sa snažili prinášať poslucháčom necenzurované a nezávislé informácie. Bolo to riskantné balansovanie na hrane možností pod neustálym hľadáčikom komunistickej štátnej tajnej bezpečnosti (ŠTB). Ani toto však nie je tá najhlavnejšia dejová línia. Udalosti sledujeme cez životné zápasy dvoch bratov, ktorí stratili rodičov a starší Tomáš sa snaží vychovávať a zabezpečiť život svojho mladšieho brata Pavla. Tomáš má dosť starostí, aby prežili o obstáli pred kontrolami sociálnej pracovníčky. Nemá záujem o politiku. Pavel, naopak, je plný mladíckeho revolučného nadšenia a zapája sa do hnutia študentov. Tomáš chce svojho brata chrániť, z čoho vyplýva nemálo konfliktov, sám sa pritom dostane zhodou okolností¹ do už spomínanej redakcie, kde spoznáva nový svet.

Reálny socializmus.

Autorom filmu sa na malom priestore podarilo verne zachytiť  a vystihnúť dilemy bežného človeka žijúceho v socializme na sklonku šesťdesiatych rokov. Rôzne postavy a postavičky dopĺňajú pestrú mozaiku životov rôznych ľudí. Nie každý charakter je naozaj charakterom a nie každý prisluhovač režimu je až takým oddaným prisluhovačom. Realita nie je čiernobiela a predsa zmysluplnosť zápasu o pravdu a slobodu nie je spochybnený. Práve naopak. Posolstvo filmu je nadčasové a nastavuje zrkadlo aj nám dnes.

Nostalgia áno, spomienkový optimizmus nie.

Narodil som sa krátko po vpáde vojsk, číže o udalostiach zo ´68 som sa dozvedal z rozprávania. Vyrastajúc v období tzv. normalizácie², sú mi reálie socializmu známe.  Pri pozeraní filmu sa vo mne miešali nostalgické spomienky na obdobie detstva (taniere, poháre, nábytok, ktoré poznám z obývačiek rodiny a známych) s úzkosťou z doby, ktorú som zažil na vlastnej koži a ktorej démon straší dodnes.

Skutočnosť či fikcia?

Príbeh rozhlasového technika Tomáša a jeho brata je síce umelecká fikcia, ale príbeh redakcie rozhlasu vychádza z reálnych skutočností. Film nie je historickým dokumentom, hoci v ňom vidieť aj historické zábery z okupácie šikovne premiešané s hranými zábermi. Celkovo film podáva skutočnosti neskreslene, nedeformuje históriu, ale naopak, odhaľuje obludnosť komunistického režimu, ktorá mohla znenazdajky doľahnúť aj na obyčajného človeka, ktorý sa snažil držať od politiky bokom. Vo filme vidno hrdinstvo obyčajných ľudí, ktorí kvôli pravde a slobode riskujú svoje bezpečie, ako aj prospechárstvo a zradu tých, ktorí z režimu ťažili alebo sa na ňom aspoň priživovali.  Zaujímavým spôsobom bola ukázaná aj frustrácia tých, ktorí navonok šli v súlade so straníckou líniou, ale pritom vedeli, že kráľ je nahý.

Viera vo filme.

Zo dva razy minimálne záber na zhromaždených ľudí v kostole, (popri záberoch na iné skupiny ľudí v rôznych kontextoch) ktorí počúvajú vysielanie tajného rozhlasu… Ktorí sa modlia pri invázii vojsk VZ. Medzi riadkami je komunikované, že v cirkvi boli skupiny ľudí, ktorí rozmýšľali slobodne. Tieto zábery by pritom vo filme vôbec nemuseli byť. Je sympatické, že ich tam tvorcovia dali.

Nádej aj v beznádeji.

Divák fandí hrdinom filmu, ktorí si zachovávajú svoju osobnú integritu v nenormálnych časoch. Fandí im, hoci vie, že záver filmu nemôže skončiť dobre. Pražská jar priniesla slobodný nádych, aby sme sa ako spoločnosť vzápätí znovu ponorili na ďalších dvadsať rokov späť do reálneho socializmu. Ako divákovi mi bolo zle, keď som si uvedomil tú premárnenú príležitosť, ktorú naša spoločnosť mala. Rok 1968 bol ako  križovatka, z ktorej sa teoreticky mohli dejiny našich národov odvíjať zásadne inak. Tí, ktorí emigrovali, mohli pokračovať ďalej slobodne, hoci sa nesmeli vrátiť do svojej vlasti.  A tí, ktorí zostali? Urobili dobre, že zostali, aj keď sa im naskytla šanca odísť? Záver filmu sleduje divák bezmocne, pretože vie, že dejiny sa nedajú zmeniť. Zároveň prináša výzvu a otázku, ako budeme my dnes žiť svoju prítomnosť a akú budúcnosť pripravujeme pre ďalšiu generáciu?

Namiesto záveru.

Film je určite lepší ako táto recenzia a stojí za to ho vidieť. Dokonca by som povedal, že by ho mal vidieť každý a mohol by sa stať súčasťou vyučovania o tejto dobe na školách. Aj keď to by možno mohlo samotnému filmu  uškodiť.

_______________________________