Jonathan Pearce hovorí, že verí, že žil potulný kazateľ Ježiš a bol ukrižovaný. V priebehu času bol jeho príbeh mytologizovaný. To, čo o ňom hovoria  evanjeliá, je veľmi vzdialené pôvodnému zrnku pravdy. V evanjeliách vidí veľa nezhôd, napríklad aj ohľadom miesta jeho narodenia. Možno sa Ježiš narodil v Nazarete alebo v Betleheme, alebo Marek umiestňuje jeho život do Kafarnaumu.

Námietka: Rozdiely v podaniach príbehov narodenia Ježiša sa dajú vysvetliť tým, že Lukáš 1 a 2 sú neskoršie interpolácie. Opiera sa tu znovu o Raymonda Browna, ktorý hovorí, že gréčtina v prvej a druhej kapitole Lukáša je odlišná, obsahuje veľa semitizmov, a potom v 3. kapitole prechádza  do bežnej koiné gréčtiny a inej teológie.

Ďalším dôvodom pre toto tvrdenie je aj skutočnosť, že po prvých dvoch kapitolách u Lukáša už nikdy znovu nečítame o narodení z panny.

Zároveň narodenie z panny dáva Ježišovmu príbehu pridanú hodnotu. Máme tu  Ježiša, ktorý súperí s cisárom Augustom, ktorý bol divi filius, syn bohov a záchranca sveta. Narodil sa zázračne a Ježiš mal byť lepší ako cisár. A tiež lepší ako Ján Krstiteľ, ktorému Lukáš tiež prisúdil zázračné narodenie, takže aj Ježiš sa musel zázračne narodiť.

Reakcia: Medzi Matúšom a Lukášom nie je žiaden rozpor ohľadom toho, kde sa Ježiš narodil. Obaja sa zhodujú v tom, že sa narodil v Betleheme.

Myšlienka, že Lukášova gréčtina sa stáva akosi horšia po tom, čo sa dostaneme k 3. kapitole, je jednoducho úplne chybná. Lukášova gréčtina je aj naďalej vynikajúca. Názor Raymonda Browna ohľadom semitizmov je pochybný.

Nachádzame tu však to, čo môžeme nazvať ako lukášovský záujem o rímsku históriu. V skutočnosti samotná téma sčítania je témou histórie, aj keď sa nezhodneme, ako sčítanie chápať. Je to niečo pre Lukáša charakteristické. Keď prídeme k Lk 3:1 zrazu sa akoby ocitneme v danej dobe. Lukáš tu menuje panovníkov v čase Ježišovej dospelosti a všetko je to historicky presné. A všetko to veľmi dobre zapadá do celkového obrazu, ktorý predstavuje v úvode evanjelia (por. Lk 1:1-5 a Lk 2:1-2).

Boh je dostatočne odhalený na to, aby sme veriť mohli, ale zároveň zostáva dostatočne skrytý na to, aby sme veriť nemuseli.

Preto niet dôvodu si myslieť, že ide o interpoláciu. Naopak, máme dôvod domnievať sa, že Lukáš pracuje s niektorými veľmi ranými prameňmi o Ježišovom živote.

A práve ten židovský charakter úvodných kapitol evanjelia podľa Lukáša je dôvodom, prečo teória o súperení s cisárom Augustom je jednoducho úplne nesprávna a neuveriteľná. Nie je tam ani najmenší náznak pokusu o súperenie s cisárom Augustom. Nie je tam nič, čím by chcel Lukáš nejako zvlášť osloviť  nežidovských čitateľov tým, že by z Ježiša robil väčšieho ako cisár bol Augustus. Nič také nenachádzame ani u apoštolov v epištolách, nenachádzame to ani v evanjeliách.

Tie úvodné kapitoly majú svojim spôsobom silne židovský charakter. Ak by bol čitateľom dobre vzdelaný nežid, ktorý pozná pohanskú mytológiu, mohli by ho tie kapitoly skôr odradiť.

Rozdiely medzi prvými kapitolami u Matúša a Lukáša je možné vysvetliť aj tým, že Lukáš čerpá zo zdrojov od Márie alebo od niekoho z jej rodiny, pretože tieto kapitoly zaváňajú ovzduším obdobia judaizmu pred rokom 70 n. l., a to až do tej miery, že to môžeme považovať za najsilnejší dôkaz toho, že pochádzajú z veľmi skorého obdobia.

Konkrétne tam nachádzame myšlienky o tom, že Ježišov prinesie bezpečie svojmu ľudu pred ich nepriateľmi. To je v piesni Zachariáša, konkrétne „Požehnaný Pán, Boh Izraela, lebo navštívil a vykúpil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa v dome svojho služobníka Dávida, ako oddávna hovoril ústami svojich svätých prorokov, že nás oslobodí od našich nepriateľov a z rúk všetkých, čo nás nenávidia.“ (Lk 1:68nn). Avšak Ježiš nič z tohto v pozemskom zmysle slova nenaplnil. Toto poukazuje na pôvodné židovské predstavy o Mesiášovi. A je to priam trápne, že nič z toho Ježiš doslovne nenaplnil. Čiže toto ukazuje, že tieto prvé kapitoly majú skorý pôvod a autor ich začlenil do evanjelia, aj keď vedel, že Ježiš zomrel a odišiel.

Dôvod, prečo sú toto dôležité detaily je ten, že v roku 70 n. l. bol Jeruzalem dobitý a jeruzalemský chrám bol zničený. Toto spôsobilo masívne zmeny v spôsobe, akým židia začali hovoriť o sebe a svojom príbehu.

Inými slovami, tieto kapitoly ukazujú na atmosféru v judaizme pred rokom 70 n. l. Je to doklad o tom, že sú skoršieho pôvodu a zapadá to do kontextu nasledovníkov ježišovskej tradície prvej alebo druhej generácie.

Námietka:  Ďalšou zaujímavou postavou, ktorá sa objavuje na scéne, je Herodes. Pre Matúša je Ježiš novým Mojžišom a Herodes je faraónom, takže jediný dôvod, pre ktorý sa mudrci ocitnú v príbehu je ten, aby bol Herodes do príbehu nejako zapojený. Mudrci idú za hviezdou, hviezda sa stratí, takže môžu ísť okolo Jeruzalema a zapojiť Herodesa, ktorý sa dozvie o proroctve, o ktorom nikdy predtým nepočul, a potom namiesto toho, aby sám šiel za hviezdou, alebo poslal s mudrcami ozbrojenú stráž, dôveruje im, čo je veľmi nepravdepodobné a oni odídu a vrátia sa naspäť inou cestou po tom, čo majú sen. Prečo im Boh nedal sen pred návštevou Jeruzalema, aby Herodes nebol zapojený?

Herodes dá príkaz pozabíjať nevinné deti kvôli tomu, že sa Ježiš narodil. Takže Ježiš je takmer kauzálne zodpovedný za smrť tých detí, keď Boh mohol dať mudrcom sen pred Jeruzalemom a nie po ňom. A potom Ježiš odchádza do Egypta na niekoľko rokov…

Lukáš nemá nič z tohto materiálu vo svojom evanjeliu. Ježiš vychádza z Egypta, aby naplnil proroctvo „z Egypta vyvediem svojho syna“, čo je u Matúša veľmi dôležité, pretože Ježiš je novým Mojžišom a Herodes faraónom, atď, atď.

Vyzerá to tak, že Matúš si vytvára udalosti za tým účelom, aby naplnil isté proroctvá. Človek by čakal, že sa niečo z toho ukáže aj u Lukáša. Zdá sa, že toto sú dosť významné udalosti a Lukáš o nich mlčí.

Reakcia: Argument z mlčania je pri dejinách absolútne príšerný argument. Je skutočne prekvapujúce, aké všetky veci ľudia nepovedia či nespomenú. Je veľa vecí z dejín, o ktorých by ste predpokladali, že budú spomenuté a nie sú.

Je úplne dobre možné, že nikto Lukášovi o nich nepovedal. Je celkom možné, že mu nikto nepovedal o úteku do Egypta. Argument z mlčania je slabý a čistá neprítomnosť niečoho nie je protirečenie.

Aplikovanie prorockých slov o povolaní svojho syna z Egypta je u Matúša mimoriadne nešikovné. Tieto slová pôvodne hovoria o Izraeli, nie o Mesiášovi. Práve táto Matúšova nešikovnosť v aplikovaní mesiášskych proroctiev ukazuje skôr na to, že Matúš bol úprimne presvedčený o tom, že sa tieto udalosti skutočne stali. Matúš je Žid s rabínskym myslením, a tak sa vracia do Písma a pokúša sa nájsť niečo, čo vyzerá ako proroctvo, čo by mohol aplikovať na udalosti okolo Ježišovho narodenia.

Ak by chcel urobiť z Ježiša tzv. nového Mojžiša, sú iné veci, ktoré mohol urobiť oveľa ľahšie a vymyslieť si ich. Mohol nechať Ježiša – dieťa rozdeliť vodu alebo niečo podobné. Je nelogické, aby si Matúš najprv vymyslel útek do Egypta, a potom sa pokúšal nájsť nejaký verš v Písme, ktorý by mohol na to aplikovať. Pričom sa javí, že ten verš má pôvodne iný význam.

Z tohto pohľadu je pochybné, aby Matúš vytváral tieto udalosti umelo z dôvodu, aby  vykreslil Ježiša ako toho, čo napĺňa proroctvá. Skôr je to tak, že sa Matúš pokúša nájsť proroctvá, ktoré by pasovali na udalosti, o ktorých mal dobré dôvody si myslieť, že sa naozaj  udiali.

Námietka: Ak bol pôvodne jeden príbeh narodenia, ako sa to vôbec stalo, že bol fragmentovaný do dvoch odlišných príbehov, ktoré máme dnes v dvoch evanjeliách? Návrh riešenia, že Matúš podáva Jozefove spomienky a Lukáš Máriine, je čisto zbožná dedukcia zo skutočnosti, že Jozef dominuje v Matúšovej správe a nehovorí nič o zvestovaní Márii. A ako by mohla byť Mária zodpovedná za príbeh u Lukáša a nikdy nespomenúť príchod mudrcov a útek do Egypta? Je to celé dosť neuveriteľné, ak Jozef a Mária boli pôvodnými zdrojmi. V skutočnosti oni sú jedinými pôvodnými zdrojmi.

Čo sa týka argumentu z mlčania, ak niečo očakávate, že budete počuť, potom argument z mlčania je v skutočnosti absenciou dôkazov, čo je dôkazom absencie veci. Keď niečo naplno očakávate, vo všeobecnosti môžete povedať, že preto, že sme niečo nepočuli, neznamená to, že sa to nestalo. Ale ak niečo absolútne očakávate, že tam bude o tom doklad, a nenájdete tam ten doklad, je to vyvrátenie veci.

Apoštol Pavol nehovorí nič o narodení Ježiša. Marek nehovorí nič o narodení Ježiša. V skutočnosti, po správach o narodení, napríklad narodenie z panny nie je nikdy znovu spomenuté, Betlehem sa nikdy znovu nespomína. Ani v evanjeliách ani nikde inde.

Reakcia: Čo sa týka argumentu z mlčania, absolútne niečo očakávať, toto nie je vec zbožnosti, alebo kresťanská záležitosť. Máme konkrétne príklady z dejín, kedy doboví pisatelia nespomenuli veci, o ktorých by sme absolútne očakávali, že ich spomenú, pretože sú natoľko významné.

Napríklad Ulysses S. Grant nikde vo svojich memoároch nespomína Lincolnovo emancipačné prehlásenie, Richard Grafton v časti o vláde kráľa Jána I. nespomína Magnu Chartu. Takže musíme kalibrovať. V dejinách znovu a znovu nachádzame veci, kde by sme niečo absolútne očakávali, aby niekto niečo spomenul a on to nerobí. Ako ľudia vieme dosť slabo odhadnúť, čo by mal niekto spomenúť. Preto argument z mlčania nie je dostatočne dobrým argumentom.

Námietka: Medzi Matúšom a Lukášom máme aj zjavné protirečenia. Lukáš má očisťovanie Márie a Jozefa, ktoré trvá 32 dní, a potom berú Ježiša do chrámu v Jeruzaleme, a potom idú priamo do Nazareta, nie sú tam žiadne dva roky v Egypte (por. Lk 2:39-40).

Reakcia: Toto je jedna a jediná zjavná diskrepancia medzi podaniami Matúša a Lukáša. Skeptici hovoria o mnohých nezrovnalostiach medzi Matúšom a Lukášom. Avšak táto jedna o návrate do Nazareta po očisťovaní je jediná, ktorú môžeme prijať,  že je to zjavná nezrovnalosť. Naozaj to vyzerá tak, že Lukáš opisuje okamžitý návrat do Nazareta.

Vysvetlenie môže spočívať v tom, že Lukáš skutočne nepočul o úteku do Egypta a nemal k dispozícii Matúšovo evanjelium. Samozrejme, skeptici sú presvedčení, že preto, že Lukáš cestu do Egypta nespomína, tak sa tá cesta nekonala.

Tie dva verše (Lk 2:38-40) sú prechodné medzi jednotlivými udalosťami, ktoré Lukáš podáva. Zrejme človek, s ktorým Lukáš hovoril, alebo dokonca aj písomný zdroj, z ktorého čerpal príbeh o narodení a očisťovaní, mal ako ďalší príbeh Ježiša ako dvanásťročného v chráme. Ak Lukáš nemal vedomosť o ceste do Egypta, napísal to, o čom vedel, že je pravda, a teda, že sa vrátili do Nazareta, kde Ježiš rástol v múdrosti a sile.

Zrejme je to tak, že Lukáš, ako dobrý autor, tu robí prechod založený na tom, o čom úprimne verí, že je pravda. Podľa jeho zdroja to vyzerá tak, že sa vrátili hneď do Nazareta a Ježiš vyrástol v Nazarete. A na to nadväzuje ďalším príbehom, čo je Ježiš vo veku 12 rokov v chráme. Tými prechodnými veršami Lukáš jednoducho vytvára plynulú niť medzi jednotlivými príbehmi.

Je zaiste možné, že útek do Egypta sa udial, ale Lukáš túto informáciu nemal a jednoducho predpokladal, že udalosti prebiehali kontinuálne tak ako to bolo zvykom. Proste sa úprimne mýlil v predpoklade, že sa rodina vrátila hneď do Nazareta. Keby o úteku do Egypta vedel, vložil by to do evanjelia. Ale nie je to problém v tom, že by to spochybňovalo udalosti ako ich opisuje Matúš.

Námietka: Herodes bol zlomyseľný chlapík, ale zaujímal sa len o to, čo bolo tu a teraz. A tu je konfrontovaný s proroctvom, ktoré malo priniesť ovocie najskôr o 20 rokov, kedy by bol Ježiš dospelým. Herodes bol v čase Ježišovho narodenia chorý, vieme, že v tom čase už mal viac ako 70 rokov. Dokonca sa pokúsil spáchať samovraždu. Prečo by sa trápil proroctvom, ktoré by prinieslo ovocie v čase, kedy by už aj tak nežil a robil také bizarné veci, ako je vyvraždenie chlapcov v Betleheme. Okrem toho, táto udalosť nie je potvrdená inými prameňmi okrem evanjelia podľa Matúša.

Reakcia: Znovu čelíme ohľadom masakru nevinných detí argumentu z mlčania. A v tomto prípade je to ešte horší argument ako v prípade úteku do Egypta.

Betlehem bolo malé mestečko. Hovoríme možno a pár tuctoch bábätiek. Vtedajšia doba bola brutálna. Keď Jozefus Flavius opisuje Herodesove  zločiny, najčastejšie opisuje tie, ktoré boli politicky relevantné. Možno ani nepočul o tomto jednom konkrétnom incidente. Preto o ňom nemáme správu z iných prameňov.

Všetky knihy, ktoré máme z toho obdobia, sa zmestia na jednu malú poličku. Preto aj z tohto dôvodu, že máme všeobecne málo prameňov z toho obdobia, je argument z mlčania chabý.

Čo sa týka Herodesových motívov, v skutočnosti nie je pravda, že sa nezaujímal o to, čo bude po jeho smrti. Jedna z vecí, ktorú Jozefus opisuje, je, že Herodes, keď už vedel, že zomiera, dal zamknúť predstavených Izraela na hipodróme a zaviazal svojich nástupcov, aby keď zomrie, všetkých tých predstavených Židov pozabíjali. Urobil to preto, aby sa žialilo nad jeho smrťou. Obával sa, že jeho smrť by mohol byť aj dôvod na radosť a oslavu, tak si takto zabezpečil trúchlenie pri svojej smrti. Toto vari nie je bizarné?

Tiež dal upáliť pár ľudí krátko pred svojou smrťou, pretože spôsobili nepokoje v chráme. Z toho, čo o Herodesovi a jeho krutosti vieme, je niečo ako masaker nevinných detí celkom typické.

On zaobchádzal so životom druhých akoby nemal žiadnu cenu, čo úplne súzvučí s príbehom o malom brutálnom incidente v malom meste v Betleheme.

Námietka: V príbehu o mudrcoch môžeme vidieť viaceré analógie s inými príbehmi z tej doby. Napríklad v tom období bolo vidieť kométu a arménsky kráľ a mudrc sa šiel pokloniť cisárovi Nerovi a vrátil sa späť inou cestou. A sú aj ďalšie veci, v príbehoch sú odkazy na Starú Zmluvu ako napríklad Bileámovo proroctvo (4M 24:17). A keď toto všetko viete, zdá sa, že je  to len teológia včlenená do príbehu. Je to len teológia, ktorá je kontextualizovaná a zjavne historizujúca, ale v skutočnosti obsahuje množstvo problémov.

Reakcia: Čo sa týka predpokladanej paralely s proroctvom Bileáma, to proroctvo nehovorí nič o mudrcoch, nehovorí nič o tom, že by niekto priniesol nejaké dary. Je to proroctvo o hviezde, ktorá vzíde zo žezla Jákoba. Je to úplne voľná asociácia, keď sa niekto pokúša prepojiť toto proroctvo s príbehom o narodení.

V skutočnosti je možné vymyslieť lepšie príbehy, ktoré sa dajú spojiť s príbehom o narodení. Napríklad príbeh o tom ako Atalja dala pozabíjať všetky kráľovské deti okrem Joáša, ktorý bol ušetrený (por. 2Kr 11:1-3). Nepripomína to príbeh masakru detí v Betleheme a ušetreného Ježiša? Takto by sme mohli pokračovať celý deň.

Tento druh paralelizmu ako voľnej asociácie má nulovú dôkaznú hodnotu. Ak máte dôvod si myslieť, že nejaký príbeh bol vymyslený, alebo dôvod myslieť si, že príbeh vymyslený nebol, máte k tomu nejaký dôvod, argument. Ale pridávať paralelu, ktorú si človek dokáže vymyslieť, nedáva žiaden argument navyše. Napríklad by mohlo byť povedané, že atentát na J. F. Kennedyho bola paralela na atentát na Abraháma Lincolna, ale samozrejme, v skutočnosti obe veci sa naozaj stali, takže toto nemá žiadnu dôkaznú hodnotu.

Námietka: Lukáš a Matúš sa pretekajú v používaní techniky, ktorá sa nazýva midraš. Techniky midrašu sú svojim spôsobom znovuobjavením príbehov Starej zmluvy alebo rabínskych príbehov pre nové obecenstvo za účelom prezentácie konkrétnej agendy. Najmä u Matúša ale i Lukáša môžeme rozpoznať tieto prístupy. Napríklad, že  Ježiš musel byť novým Mojžišom, pretože Matúš chce osloviť židovské obecenstvo. Alebo poviete, že  Ježiš je  lepší ako cisár Augustus. Toto je jednoducho spôsob, akým Matúš i Lukáš tvoria svoju teológiu. Oni nepíšu históriu ale teológiu, preto prikrášľujú správy alebo jednoducho priamo mytologizujú veci, aby pasovali do ich teologickej agendy.

Reakcia: Toto tvrdenie o midraši je celé chybné, a to z niekoľkých dôvodov. V prvom rade, toto nie je to, čo je midraš ako na to N. T. Wright poukázal. Midraš je niečo také, čo robí apoštol Pavol v epištole Galatským s príbehom o Hagar a Sáre. Cituje príbeh, a potom urobí z neho v rámci možností interpretáciu, ktorá je možno podivná, ale je to interpretácia príbehu, nie je to vymyslenie si príbehu. Vymyslenie si príbehu nie je to, čo je midraš (por. Gal 4:21-31).

Jednoducho paralelizmus voľných asociácii nejestvoval v tej dobe ako na to N. T. Wright poukázal. Nemáme vôbec  žiaden doklad o tom, že jestvovalo niečo také ako vymýšľanie si príbehov, čo by sa nazývalo midrašizmus, čo by tu mal Matúš akože robiť.

Preto je aj chybný názor, že by Matúš chcel predstaviť Ježiša ako nového Mojžiša. A už vôbec nie takýmto zložitým spôsobom, akým to akože robí. Keby chcel Ježiša predstaviť ako nového Mojžiša, mohol by to urobiť oveľa jednoduchším a oveľa menej rizikovým spôsobom. Napríklad Ježiš mohol v detstve akože rozdeliť vody Jordánu alebo Galilejského jazera alebo niečo podobné.

Námietka: Príbehy narodenia sú historicky veľmi problematické. Pre mimoriadne tvrdenia potrebujeme mať mimoriadne dôkazy, aby sme im mohli veriť. To, čo máme v evanjeliách, nie sú mimoriadne dôkazy. Môžeme to prezentovať tak, aby to znelo veľmi technicky a môžeme uznať, že je tam úžasná teológia. Napokon tu však máme tvrdenia o zázrakoch, ktoré nie sú potvrdené nikde inde a to je veľmi problematické. Nemusíme tieto príbehy považovať za rozprávky, ale každopádne ide o mytológiu.

Reakcia: Je užitočné priniesť na stôl aj iné podporné dôkazy, ktoré máme napríklad ohľadom spoľahlivosti Lukáša a Matúša. Ak by sme mali len tieto príbehy narodenia samostatne, nebolo by to dosť na to, aby sme verili. Ale keď ich dáme do kontextu evanjelií a pridáme aj iné podporné dôkazy, ktoré máme, máme dostatok dobrých dôvodov pre vieru. Obaja evanjelisti uvádzajú nemálo detailov, ktoré súhlasia s tým, čo vieme o danej dobe a to ukazuje na spoľahlivosť ich podania.

Polemiku medzi skeptikmi a veriacimi nie je možné ľahko rozhodnúť. Každá strana má argumenty pre svoje tvrdenia. Každý z nás, sám za seba, musí vyhodnotiť tieto argumenty a urobiť si svoj záver. Dúfame, že vyššie prezentované uvedie čitateľov trochu viac do problematiky, aby sme rozumeli, ako vyzerá časť tejto odbornej diskusie v súčasnosti.

Blaise Pascal sa vyslovil v tom zmysle, že Boh je dostatočne odhalený na to, aby sme veriť mohli, ale zároveň zostáva dostatočne skrytý na to, aby sme veriť nemuseli. Rozhodnutie je na každom z nás.

___________________________________________________

zdroj: Are the Christmas stories fact or fairytale? LydiaMcGrew vs Jonathan Pearce

ilustračné foto: inbal-malca-unsplash

prvá časť článku: Vianočné príbehy – rozprávka alebo skutočnosť?