Curt Westman – Švéd, ktorý žije v Nórsku a miluje Slovensko. 

Curt, pracuješ ako evanjelista. Čo si pod tým máme predstaviť? 

Od roku 2014 pracujem ako „učiteľ Biblie na voľnej nohe“. Toto rozhodnutie som urobil, aby som mal viac času na Slovensko a tiež aby som mohol ľahšie prijímať pozvania z Fínska, Švédska a Dánska. V skutočnosti je obsahom mojej práce príprava a prednášanie príhovorov na rôzne duchovné témy, výklady Biblie a prednášky. Nie sú to však ani natoľko informatívne prednášky ako skôr pozvanie k reakcii a akcii vo viere. 

Ľudia môžu byť prekvapení, že Slovensko celkom dobre poznáš. Čím to je?

V r. 1994 som bol rečníkom na medzinárodnej konferencii kresťanských rádií vo Fínsku. Zo Slovenska tam bola Viola Fronková, vtedy riaditeľka Evanjelického mediálneho centra v Bratislave (dnes EVS) a ona ma pozvala navštíviť nejakých farárov na Slovensku. Prvým farárom, ktorého som navštívil, bol dnes už nebohý Ján Bohdaň Hroboň, ktorý bol vtedy farárom v Martine (pozn. otec súčasného biskupa Západného dištriktu Evanjelickej cirkvi). Odvtedy Boh vložil Slovensko do môjho srdca. Koľkokrát som odvtedy navštívil Slovensko ani nedokážem spočítať.

Ty si bol zapojený v službe ľuďom vo Východnom bloku aj počas Studenej vojny. Čo to znamená?

V r. 1985 som navštívil Prahu a Brno, vtedy to ešte bolo Československo, aby som tam preniesol Biblie. Vysielal som aj tímy do Prešova a na mnohé miesta na Slovensku a do Maďarska. Ale sám som v tom čase väčšinou cestoval do Rumunska. To preto, lebo len veľmi málo ľudí tam bolo ochotných ísť kvôli prísnym kontrolám a režimu, ktorý tam vládol.

Práve som mal za sebou štyri najťažšie dni života a cítil som, že tento deň je možno môj posledný. A môj kolega sa smial….

Počas tých 8 rokoch, čo som pašoval literatúru, som bol často veľmi vystrašený a vyľakaný. Securitate, rumunská tajná polícia, bola všade. A ja som nikdy nebol silný, odvážny alebo veľmi bystrý. Jednoducho som bol len ochotný slúžiť druhým. A to je všetko, čo Boh od nás potrebuje. On dokáže použiť kohokoľvek, kto je ochotný. Môže použiť kohokoľvek, teba i mňa. Ja som mu veľmi vďačný, že ma povolal, keď som mal 19. Naučil som sa však, že po páde Adama a Evy do hriechu, choroby, smrť, nenávisť a zlo vstúpili do sveta. Ale Boh je dobrý. Ja som si vybral riadiť sa radou Sv. Pavla:  „A pokoj Kristov nech rozhoduje vo vašich srdciach…“ a   „… čo činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša…“ (Kološanom 3:15 a 17).  Nemusíme s Bohom zápasiť. Ale potrebujeme sa rozhodnúť žiť v jeho prítomnosti – so všetkými svojimi starosťami. Zrak máme upretý na Boha, nie na zlý svet. Potrebujeme pochopiť, že Boh je našou najväčšou potrebou. Len potom začneme skutočne žiť.

Spomínaš si aj na nejakú príhodu z toho obdobia?

Spolu s kolegom sme kráčali tmavou ulicou v malom rumunskom mestečku. Hľadali sme konkrétne číslo domu, kde sme mali dostať informáciu, kde a ako by sme mali v tú noc doručiť Biblie.

Kvôli tme nebolo možné zistiť čísla domov. Prešli sme ulicou trikrát, ale bez úspechu. Potom môj kolega  zasvietil baterkou na to, o čom sme predpokladali, že by mohol byť hľadaný dom. O niekoľko sekúnd neskôr ulicu zalialo veľmi silné svetlo a my sme náhlivo zmizli. Asi po 30 minútach sme sa vrátili, ale ulica bola stále silne osvetlená. Tak sme sa vrátili asi o ďalšiu polhodinu a teraz už bola opäť ulica tmavá. Ale veľká brána do toho domu bola zamknutá. Strach nám hovoril, aby sme to vzdali. Viera nám hovorila, aby jeden z nás šiel naspäť do auta a tam čakal, kým ten druhý preskočí plot a zaklope na dvere. A obaja sa musíme modliť, aby to bol ten správny dom. Rozhodli sme sa, že ja sa vrátim späť k autu. Steven mal preliezť  plot a zaklopať na dvere. Ak by sa Steven nevrátil do 40 minút, mal som ísť autom za mesto a schovať Biblie v lese. Potom sa vrátiť a na miestnej polícii požiadať o pomoc pri hľadaní Stevena. Veľmi sme sa báli. Ale nedovolili sme strachu, aby ovládol naše rozhodnutie a konanie. Boh nám dal k tomu silu. A ešte v tú noc sa nám podarilo odovzdať Biblie tým, ktorí čakali na Božie slovo. Áno, v tú noc sme zažili Božiu silu! Ale boli sme k smrti vystrašení.

Zažiť Božiu moc pre mňa nikdy neznamenalo, že som sa sám cítil silný alebo že by som mal pocit, že som muž, ktorý zvláda danú úlohu. Pre mňa to znamenalo mať odvahu na to, aby som sa rozhodol urobiť to, čo je správne aj napriek svojmu strachu. Nedopustiť, aby strach ovplyvnil moje rozhodnutie. Ale rozhodnúť sa urobiť to, čo Boh naplánoval, a chcieť to urobiť. Vybrať si to aj keď sa bojím. Sám seba som sa pýtal: Čo je správne? Čo chce Boh?

Si roky zapojený v kresťanskej činnosti. Ako môžeme Bohu dôverovať tvárou v tvár životu, ktorý je niekedy drsný?

Potrebujeme rásť vo vzťahu s Bohom. To obsahuje aj učiť sa tomu, čo od nás žiada a potom urobiť to najlepšie, čo vieme, aby sme to dosiahli. Naše zameranie je na Boha a jeho záchranu. Keď Ježiš povedal, že sa musíme znovu narodiť, to nebol príkaz, ale Božia ponuka pre náš život.

Môžeme vidieť Božiu dobrotu aj uprostred ťažkých chvíľ?

Pri tejto otázke si spomínam ešte na iný príbeh, tiež z Rumunska. Štandardne sme na našich cestách za železnú oponu mali iba jednu úlohu. Doručili sme, čo bolo treba a na druhý deň sme sa vrátili. Tentokrát sme však mali päť rôznych úloh vrátane nejakého prieskumu.  Tentokrát to nebol dvojdňový výlet. Na našich päť úloh sme potrebovali šesť dní. Problém nastal vtedy, keď som sa na ceste do Rumunska priotrávil jedlom a bolo mi veľmi zle. Môj kolega Steven sa o mňa naozaj bál. Povedal mi: „Ako môžeš teraz pokračovať? Ako môžeš zajtra večer nosiť Biblie? Vyzeráš ako keby si zomieral.“ Odpovedal som mu:  „Presne tak sa aj cítim.  Ale nemaj obavy. Som pevne presvedčený, že Boh ma uzdraví. Som si úplne istý! Zajtra mi bude dobre!“

„Si celý zelený,“ – odvetil Steven. Na to som mu povedal: „Na farbe nezáleží. Pevne verím, že Boh ma uzdraví. Som si úplne istý, takže stačí dôverovať Pánovi a môžeme pokojne spať.“ Nikdy v živote som nebol o niečom tak silno presvedčený a istý. Nikdy predtým som nepocítil, aby moja vieru bola tak silná. 

Ale napriek tomu – nasledujúce ráno mi bolo dokonca ešte horšie. Zistil som, že nepomáha to, ako silno veríte, ak je vaša viera mylná. A tak sme museli pokračovať v misii s jedným vojakom, ktorý bol veľmi nemocný. Neviem, či si dokážete predstaviť, čo som prežíval. Zvracal som, mal som hnačky a mal som pocit, že ten deň už neprežijem.  A v tomto stave sme cestovali po rumunských cestách, keď som nedokázal v sebe udržať ani len prevarenú vodu, ale som ju vždy vyvrátil. A každých 20 – 30 minút som musel ísť na toaletu. Na štvrtý deň poobede, keď Steven zastavil auto, aby som mohol ísť do lesa urobiť to, čo som musel urobiť, vystúpil som z auta, ale len som spadol do jarku vedľa cesty. Nohy ma už nedokázali niesť. Steven vyšiel a pomohol mi zájsť do lesa, a potom späť k autu. V tej chvíli som už naozaj mal pocit, že zomieram. Po chvíli jazdy sa Steven začal smiať. Cítil som, že ten deň už neprežijem. Bol som zúfalý. A môjmu kolegovi (o ktorom som si myslel, že je mojim dobrým priateľom), to pripadalo zábavné.

Keby som bol vládal, jednu by som mu vrazil. Práve som mal za sebou štyri najťažšie dni života a cítil som, že tento deň je možno môj posledný. A môj kolega sa smial. V zúfalstve som sa na neho pozrel a spýtal sa: „Čo je ti také smiešne ..?“ A on odpovedal: „V živote som počul veľa zvláštnych a divných modlitieb, ale nič také ako teraz.“ A spýtal som sa: „O akej modlitbe to hovoríš?“

Steven povedal: „Práve si sa modlil: „Bože, nič pre teba nie je nemožné! Nemôžeš len tak pretrhnúť mraky a nechať auto Pepsi Cola zosadnúť na zem, aby som si mohol dať niečo na pitie, čo nevyvrátim?“ Odvrkol som mu: „Toto by som nenazval modlitbou! Len som vo svojom zúfalstve nahlas premýšľal.“

Ale viete, čo? O necelých päť minút neskôr sme na malej rumunskej ceste stretli veľké nákladné auto. Išlo stredom cesty, takže sme sa mu nevedeli vyhnúť. Zastavil a my sme tiež museli zastaviť. Začal hovoriť so Stevenom v holandčine. Vodič nákladného vozidla si myslel, že sme z Holandska (keďže sme mali auto s holandskými poznávacími značkami). Steven mu však vysvetlil, že sme turisti zo Škandinávie. A ja som povedal: „Spýtaj sa ho, či má Pepsi ..?“ A o minútu neskôr prišiel so 6 boxami Pepsi. Opýtal som sa vodiča: „Čo som dlžný?“ A on povedal: „To je zadarmo, keďže dnes idete holandským autom.“

V duchu som ďakoval Bohu, že tentoraz vypočul moju modlitbu. A vďaka Pepsi som bol schopný pokračovať ďalšie dva dni. Nebolo to ľahké. Ale dokázali sme to. A ako som pil svoju Pepsi (ktorá mi pomohla a dodala trochu sily) mi na myseľ prišli slová z Biblie: „Prv ako budú volať, ja odpoviem, dokiaľ budú hovoriť, budem počúvať.“ (Izaiáš 65:24) 

Veľké nákladné auto bolo vyslané z parkoviska niekoľko hodín predtým, ako som sa pomodlil. Vlastne som sa ani nemodlil, iba som nahlas premýšľal. Boh nevypočul moju modlitbu za uzdravenie. Vypočul prosbu o Pepsi. V tom vidím Božie múdre konanie a starostlivosť. A to je Jeho predivná láska a starostlivosť o jeho deti. Pretože ak by vypočul moju modlitbu za uzdravenie (keď som tak silno veril, že sa to stane), začal by som kázať, že ak budeš dostatočne silný, môžeš zažiť odpoveď na svoje modlitby. A urobil by som z modlitby svoj vlastný úspech.

Rád by som hovoril o svojej silnej viere. Ale nerozmýšľam nad tým, ako silno cítim, že verím. Radšej budem hovoriť o tom, aký je silný ten, do ktorého vkladám nádej. Verím v Ježiša Krista, Mesiáša, Božieho Syna! A otázka znie: Aký je On silný? Hovorí pravdu? Plní svoje sľuby? Má moc ich dodržať? Moja viera je taká silná, ako on, v ktorého som uveril.

Si pravidelným hosťom i rečníkom na konferenciách EVS, ktoré bývajú v máji. Toto je už druhýkrát, čo nemôžeš osobne prísť, ale poslal si nám videoposolstvo. Môžeš nám aspoň naznačiť, čo je jeho obsahom? 

Mám to privilégium byť účastníkom týchto konferencii od ich začiatku v 90-tych rokoch. Ale kvôli pandémii covid-19 som nemohol pricestovať na Slovensko ani vlani, ani teraz. Ale navštevujem často Slovensko v modlitbách. Keďže väčšina rôznych podujatí bola kvôli pandémii zrušená, mám oveľa viac času sa modliť, tak to využívam. A je to dobrý čas. Nesmieme zabúdať, že Boh má veci stále pod kontrolou.  Veľa ľudí sa sťažuje, aj na Boha a hovoria, že kvôli tomu množstvu zla vo svete Boh nemôže existovať. Ale nikdy som nikoho nepočul nadávať na satana, a keď sa zapletú so zlým, potom sa sťažujú na Boha. 

Keď v r. 1966 prišiel Ježiš do môjho života, povedal mi: „Nasleduj ma.“ A ja som mu povedal svoje áno. Od toho dňa nasledujem Ježiša. Pokiaľ som zdravý a mám silu, budem mu slúžiť. A teraz, cezo mňa, aj teba volá: „Nasleduj ma!“

Nehovorí o novej záľube. Ale volá k nasledovaniu bez ohľadu na dôsledky a cenu. Buďme teda silní v Pánovi a v jeho moci ako hovorí Pavol. (Efežanom 6:10) A Biblia je v tomto veľmi jasná: Poslušnosť a podriadenie sa nie je voliteľnou časťou kresťanského života. Kristus je vzkriesený a dnes ťa volá. A človek môže odpovedať len buď áno alebo nie. 

Rozhovor vznikol pri príležitosti EVS online konferencie 2021.