Generálny biskup evanjelickej cirkvi Ivan Eľko pri 30. výročí Nežnej revolúcie povedal:  „…vyzývame predstaviteľov politického života, aby svoj mandát, ktorý im prepožičiavame vo voľbách vykonávali tak, aby v občanoch nerástla frustrácia z politiky a skepsa voči parlamentnej demokracii. Tam totiž pramení vznik či už politickej apatie, alebo naopak politického extrémizmu.“¹ 

Od politikov očakávame, že verejné veci budú spravovať zodpovedne, poctivo a najlepšie ako vedia. Keď sa tak nedeje, narastá frustrácia a hnev. Niekedy je príčinou zlyhaní politikov ich neschopnosť, inokedy ich charakter a v najhoršom prípade oboje. Uvádzam tu 5 nebezpečných zakrivení (slovenskej) politiky, s ktorými sme v súčasnosti konfrontovaní.

1. Mafiánstvo

Keď mi jeden priateľ pred pár rokmi povedal na adresu istej politickej strany, že to je organizovaná zločinecká skupina, javilo sa mi to ako prisilné vyjadrenie. Dnes vo svetle Gorily, Kočnerovej Threemy a množstva ďalších káuz sa ukazuje, že nepreháňal. Rozsah mafiánskych spôsobov a prepojení v našej krajine je oveľa väčší, ako sme si vedeli predstaviť aj v najtemnejšom sne.

Mafiánstvo v politike nie je nadávka či snaha o dehonestáciu nesympatického politika. Je to popis situácie, keď Je stále viac tých, ktorí vo verejnom priestore médií hlasno kričia, ale je stále menej tých, čo pozorne počúvajú a vyhodnocujú. nastáva prepojenie a spolupráca politikov a oligarchov so zločincami. Cieľom takéhoto spojenia je to, čo je cieľom každého zločinu – získať nespravodlivú výhodu či zisk na úkor iného. Ak sa tak deje organizovaným, cieleným a systematickým spôsobom, ktorý je (pochopiteľne) utajovaný, je to presne to, čo definujeme ako mafia (organizovaná zločinecká skupina).

2. Extrémna ideologizácia politiky

Vidíme to v dnešných USA, ale deje sa to aj v Európe. Veľká hodnotová polarizácia spoločnosti narastá. Najviditeľnejšie je to pri hodnotovo-kultúrnych, náboženských a etických témach. Táto polarizácia silnie napravo i naľavo. Možno nie je vždy priamo viditeľná v rétorike politických predstaviteľov, ale o to viac je prítomná v komunikácii ich prívržencov. Démonizovanie ľudí z opačného tábora, čierno-biele videnie sveta, riadenie sa zásadou „kto nie je s nami, je proti nám“ a pod. Výroky sa nehodnotia vecne, ale podľa toho, kto ich vyslovil.

Sociálne siete posilňujú tento fenomén. Ľudia žijú vďaka nim ešte viac v sociálnych bublinách, kde komunikujú prevažne s tými, ktorí ich utvrdzujú v ich názoroch. Toto posilňuje názorový extrémizmus a neschopnosť počúvať druhého, neschopnosť racionálne vyhodnocovať myšlienky a skutky. Je stále viac tých, ktorí vo verejnom priestore médií hlasno kričia, ale je stále menej tých, čo pozorne počúvajú a vyhodnocujú. Príkladom môže byť škatuľkovanie názorových oponentov do zjednodušujúcich kategórii ako „liberálni slniečkári“, na opačnej strane „katolibanci, trumpisti“ a pod.

3. Extrémizmus a ďalšie – izmy.

Extrémizmus má mnoho podôb. U istej skupiny sa prejavuje nenávisťou voči Židom (antisemitizmus), u inej voči Rómom (šovinizmus), Maďarom, Čechom, Rusom, Američanom (nacionalizmus), Afričanom, Arabom (rasizmus), moslimom (náboženský fundamentalizmus)…

Problém je v tom, že pri takomto prístupe nevidíme príčiny svojich problémov u seba, ale u iných. Hľadáme vinníkov namiesto riešení.

Toto nepriateľstvo sa môže prejavovať rasovo, ale i nábožensky či ideologicky. Za naše problémy môžu napr. moslimovia, židia, kresťania (cirkev, najmä rímskokatolícka), liberáli a pod. Je to len iná podoba nacizmu či komunizmu, ktorý videl príčinu biedy v inej rase (neárijskej) alebo spoločenskej triede (buržoázia). A riešenie videl buď v triednom boji (komunizmus cestou socialistických revolúcii) alebo napríklad  v násilnom riešení „židovskej otázky“ (nacizmus a fašizmus). Oba tieto režimy politických oponentov a teda nepriateľov štátu likvidovali v koncentračných táboroch (nacisti) alebo gulagoch (komunisti).

4. Populizmus

Často sa tento pojem používa ako nadávka a ešte k tomu nesprávne v zmysle demagógie. Ale populista nie je Krajina potrebuje lídrov, u ktorých bude súlad medzi slovami a skutkami. nevyhnutne demagóg, aj keď ním často je. Nie je to však to isté. Problém populizmu je, že opäť rozdeľuje celú spoločnosť do dvoch skupín. Na jednej strane sú to elity, ktoré majú v rukách moc a žijú na úkor pospolitého ľudu, a teda sú morálne skazené či pochybné. Pod elitami si môžeme predstaviť štátotvorný národ, politickú stranu, sociálnu vrstvu, spoločenskú či ekonomickú skupinu (napr. oligarchovia, kapitalisti a pod.).

Na druhej strane je ľud, ktorý je idealizovaný. Ľud môžu tvoriť  napr.  robotníci a roľníci, národ, nižšie spoločenské vrstvy a pod. Tí, ktorí patria k vládnucej elite, sú automaticky zlí a tí, ktorí patria k ľudu, sú automaticky dobrí. Opäť je tu problém v tom, že nepriateľom sa stáva skupina a každému príslušníkovi danej skupiny je automaticky prisudzovaný zlý alebo dobrý charakter. Problémom je pochybná východisková zjednodušujúca premisa o zlých elitách a dobrom ľude. Populizmus problémy nerieši, ale ich dokonca môže prehlbovať.

5. Demagógia

Demagógia sa často zamieňa s populizmom, ale ako je už vyššie naznačené, nie je to to isté. Demagógia pracuje so lživými či klamlivými tvrdeniami, polopravdami,  zavádzajúcimi prísľubmi a podobne. Problémom je, že čisté klamstvá by boli  ľahko odhaliteľné. Avšak štipka pravdy robí z klamstva nebezpečnú zmes, pretože robí lož pravde-podobnou. Demagóg nadbieha voličom a chýba mu principiálnosť v postojoch. Demagóg je často aj oportunista, ktorý sa správa čisto účelovo. Často pracuje so základnými ľudskými inštinktami na tej najnižšej úrovni (strach, ohrozenie a pod.). Demagógia útočí na emócie a nie je založená na racionálnych argumentoch.

Tieto príklady pokrivenosti súčasnej politiky na Slovensku určite nepredstavujú vyčerpávajúci zoznam. Neraz navzájom súvisia a sa prelínajú. Ich spoločným znakom je, že sú v podstate rôznymi podobami bezcharakternej politiky. Stručne povedané, to čo najviac potrebujeme pri správe vecí verejných, je charakter. Krajina potrebuje lídrov, ktorí budú hodnotovo zakorenení, transparentní, autentickí, konzistentní, u ktorých bude súlad medzi slovami a skutkami. Takýchto politikov potrebujeme a takúto politiku by sme mali od politikov vyžadovať.