Vyberte stranu

Ako prekonať rozdelenie v spoločnosti?

K aktuálnej situácii

23. mája 2024

Je niekoľko dní po pokuse spáchať atentát na premiéra našej krajiny. Bez ohľadu na politické presvedčenie, mali by sme byť zhrození, pretože tu bola prekročená ďalšia červená čiara. Zdá sa, že sa stávame stále menej bezpečnou krajinou. Bojíme sa ohrozenia vojnou, ktorá zúri za našimi východnými hranicami, ale možno sme tým najväčším ohrozením pre seba my sami.

Nie som sociológ, ani politológ, ani psychológ. Som teológ. A z tejto perspektívy píšem aj nasledovné riadky.

Kríza našej krajiny

Cesta, ktorou ide naša spoločnosť posledné roky, nie je dobrá. Je to cesta radikalizácie, vulgarizovania verejného prejavu a stále väčšieho rozdelenia. Strácame schopnosť rozprávať sa a počúvať toho druhého. Kričíme na seba namiesto toho, aby sme sa počúvali. Frustrácia veľkej časti spoločnosti prebubláva na rôznych miestach a rôznym spôsobom. Bez ohľadu na to, ako dopadnú voľby, takmer polovica obyvateľov je hlboko frustrovaná, ba až nahnevaná. A je to v spoločnosti cítiť. Neschopnosť (časti súčasných vládnych) politikov sadnúť si za spoločný stôl s cieľom upokojiť situáciu v krajine a vyslať pozitívny signál, hovorí sama za seba. Čo sa ešte musí stať, aby bola na takýto okrúhly stôl „vhodnejšia situácia“?

Problém našej spoločnosti je komplexný a riešenie je dlhodobé. Tak ako súčasný stav je výsledkom dlhodobého negatívneho procesu, tak aj náprava je možná len postupnými krokmi.

… Prežívajú značnú mieru jednoty napriek nepopierateľným rozdielom. Necítia sa týmito rozdielmi ohrození, ale skôr obohatení.

Sme (údajne) kresťanská krajina, ale na pozitívnej atmosfére v spoločnosti to nevidno

Niekedy počujeme, že Slovensko je kresťanská krajina. Vychádza to z predpokladu, že stále sa k niektorej cirkvi formálne hlási približne 70% obyvateľov. Aj v našej ústave máme v preambule odkaz na cyrilo-metodské duchovné dedičstvo, čím sa hlásime k istému duchovnému odkazu.

Je to však cítiť v atmosfére spoločnosti? Podľa miery korupcie, ale i celkovej atmosfére v spoločnosti to vôbec nevidno. Kam sa podelo všetko to kresťanstvo? Kde sú kresťanské hodnoty, ku ktorým sa tak významná časť populácie (údajne) hlási?

Zodpovednosť za súčasný stav máme my

Celkovú kultúru spoločnosti spoluvytvárame my, jednotlivci, ktorí sme jej súčasťou. Nemusí sa nám to páčiť, ale nepomôže nám zhadzovať zodpovednosť na iných. Takmer 35 rokov máme slobodné voľby. Od r. 1993 vlastnú štátnosť. Ak viníme politikov, mali by sme ich vidieť ako svoje zrkadlo, pretože oni sú (ne)zvolení vďaka nám. Tých politikov nám nikto nenanútil, vygenerovali sme ich my sami.

Priateľme sa s nepriateľom

Žijeme vo svojich bublinách, algoritmy sociálnych sietí zrkadlia naše vlastné duše. Neposúvajú nás dopredu, ale stále viac od seba.

Koľko máš rómskych priateľov? Koľko kamarátov máš z iných národnostných menším? Alebo medzi ľuďmi inej sexuálnej orientácie? S koľkými cudzincami si v kontakte? S koľkými ľuďmi z inej ideovej bubliny vedieš zmysluplné rozhovory?

Prečo by som to mal robiť? Pretože je to jedna z ciest, ako prekonávať priepasť medzi nami. Ako priniesť viac pokoja do nepokojnej krajiny. Ako nielen lepšie porozumieť tomu druhému, ale ho aj viac milovať. Ježiš povedal, že to je jedno z dvoch najväčších prikázaní, alebo ak chcete, jeden z dvoch najdôležitejších princípov, podľa ktorých je dobré žiť, pretože to vedie k lepšiemu životu (por. Mt 22:39).

To napokon dokazujú aj rôzne výskumy. Spoločnosti, kde je vyššia miera vzájomnej dôvery a spolupráce, sa žije lepšie, tieto spoločnosti aj lepšie ekonomicky prosperujú, vlastne prosperujú lepšie po všetkých stránkach.

Cesta, ktorou prešli kresťania za posledných 100 rokov

Boli časy, kedy priepasť medzi rôznymi cirkvami bola neprekonateľná. Tridsaťročná vojna (ale i mnohé iné) sú toho jasnými príkladmi. V našom kontexte išlo najmä o konflikty medzi protestantmi (primárne luteránmi) a rímskymi katolíkmi.

Približne pred sto rokmi začalo silnieť celosvetové ekumenické hnutie, ktoré sa snaží viesť medzicirkevný dialóg a podporovať vzájomnú spoluprácu rôznych cirkví. Nebudem si zakrývať oči, že mnohé v tomto hnutí je aj problematické a výsledky nie vždy jednoznačné. Napriek tomu nemožno poprieť mnoho dobrého, čo sa udialo za posledných sto rokov v tomto smere aj na Slovensku a čo považujeme dnes už možno za samozrejmosť.

Dnes existuje Ekumenická rada cirkví na Slovensku, kde sa predstavitelia cirkví stretávajú, diskutujú a riešia spoločné výzvy, zaujímajú stanoviská a pod. Ale to by bolo samo o sebe málo. To je stále ešte len „vysoká politika“. Skutočná zmena kultúry vzťahov medzi rôznymi vierovyznaniami sa deje dlhodobo vďaka mnohým dobrým vzťahom, ktoré majú konkrétni jednotlivci v konkrétnych obciach, mestách. Sú susedia, priatelia, spolupracujú na rôznych lokálnych i národných projektoch, organizujú spoločné akcie, stretávajú sa na rôznych festivaloch, koncertoch a pod.

Cesta malých krokov

Stále jestvuje v istých skupinách v rámci jednotlivých cirkví mnoho ľudí, ktorí pozerajú podozrievavo na tých druhých, majú s nimi aj negatívne skúsenosti (nezatvárajme si pred tým oči), cítia ich ako konkurenciu a teda aj ohrozenie. Zároveň však rastie masa tých, ktorí majú aj dobré skúsenosti s tými inými, majú medzi nimi známych, kamarátov, či dokonca priateľov. Tvoria spolu rodiny a chodia spolu na rôzne podujatia. Rozprávajú sa spolu, spievajú spolu, modlia sa spolu. Prežívajú značnú mieru jednoty napriek nepopierateľným rozdielom. Necítia sa týmito rozdielmi ohrození, ale skôr obohatení. Tolerujú sa, neprovokujú sa, ale hľadajú spoluprácu tam, kde majú spoločné problémy, priestor, ciele a pod. Napr. v oblasti charity, ale zďaleka nielen tam.

Mám množstvo príkladov z rôznych oblastí života počas mnohých rokov. A dovolím si konštatovať, že trend je zlepšujúci sa.

Každá cirkev má vďaka náboženskej slobode kopec svojich vlastných aktivít. Nestíhame ani všetko to, čo by sme chceli. Je čas, aby sme opäť intenzívne a aktívne hľadali priestor pre spoluprácu. Je tu veľký priestor, kde ako kresťania môžeme prejavovať jednotu v rôznosti. Určite robíme chyby, určite sú aj sklamania, určite sú aj negatívne skúsenosti, pretože sme ľudia. Ale to by nás nemalo odradiť kráčať cestou, za ktorú sa modlil Ten, ku ktorému sa hlásime v každej cirkvi (Ježišova modlitba J 17:20-21).

Táto Ježišova modlitba je zvláštna tým, že je to asi jediná Ježišova modlitba, ktorá nebola vypočutá! Modlitba, ktorú sa modlil Boží Syn, a predsa sa nestala skutočnosťou! Zároveň je to modlitba, ktorej vypočutie je do veľkej miery práve v našich rukách. Chceme byť kresťania súčasťou vypočutia Ježišovej modlitby? Nie je to obrovská výsada? Zároveň aj výzva a zodpovednosť!

Toto je určite jeden zo spôsobov, ako môžu kresťania byť pozitívnym príspevkom k budovaniu dobra v spoločnosti. Mnohí vlastne už tou cestou kráčajú. Je načase, aby sa pridali ďalší.

_______________________________

Ilustračný obrázok: Pedestrians, Pixabay

Ondrej Kolárovský

Teológ, kazateľ, zakladateľ thinktanku idea-list. Pochádza z Bratislavy-Rače. Študoval teológiu na EBFUK v Bratislave, jeden semester aj na The Lutheran Theological Seminary vo Filadelfii, USA. Pôsobil ako učiteľ, neskôr aj ako duchovný správca. Stál pri vzniku cirkevného zboru Košice – Terasa, cirkevnej škôlky, sociálno – misijného projektu Deti Afriky.