Vyberte stranu

Zdravý manažment života I

21. januára 2021

Nedostatok času, stres, vyhorenie frustrovaný ľudia, zničené vzťahy, trpiace rodiny… Na jednej strane chceme byť vysoko efektívni, zároveň si však uvedomujeme, že potrebujeme nájsť v živote nejakú zdravú rovnováhu. O téme manažmentu času, či správnejšie života, sa rozprávame s Mgr. Mariánom Kaňuchom, PhD.. Ako sa so súčasnými výzvami života vysporadúva on a akým spôsobom nachádza vo svojom živote rytmy, ktoré prinášajú dobré veci do jeho života i života tých okolo neho?

krajina pri jazere-archiv MK
Martin Kováč

Mgr. Marián Kaňuch, PhD.

Otázka manažmentu času je jeho dlhodobá srdcová téma. Marián Kaňuch spolu s manželkou pracuje ako farár v Žiline, je aj seniorom a zástupcom biskupa. Absolvoval študijné pobyty v Nemecku, USA i vo Veľkej Británii. Žije všestranne aktívnym životom, a pritom ako farár by mal reprezentovať aj zdravý životný štýl. Jeho skúsenosti môžu byť užitočné pre každého, kto hľadá v živote rovnováhu a zároveň zápasí s množstvom rôznorodých úloh, ktoré musí zvládnuť.

Prečo sa témou manažmentu času zaoberáš a ako si k nej prišiel?

Mňa táto téma sprevádzala oveľa skôr ako som šiel na teológiu a vždy mi bola blízka. Rozmýšľal som, kde sa vo mne vzala táto vášeň? Keď zomrel môj otec a pozerali sme jeho pozostalosť, našiel som jeho denníky. A on si v nich úplne presne všetko organizoval. Všetko si zapisoval, analyzoval, plánoval… Tak jeden dôvod je asi ten, že som jeho syn a niečo z toho som po ňom zdedil. Druhý dôvod je, že čím som starší, tak si stále jasnejšie uvedomujem, že nechcem premrhať svoj život. Pán Boh nám ho dal, vymedzil nám nejaký čas, nevieme, koľko tu budeme, a ja som presvedčený, že treba žiť naplno, múdro a zmysluplne. A to sa človek musí učiť, lebo nežijeme v dokonalom svete. Preto sa potrebujeme učiť plánovať si čas.

Ako hovoríš, niektorí to možno majú v génoch, iní sa cítia v tejto oblasti úplne hendikepovaní. Aké chyby robíme najčastejšie pri organizovaní si svojho času?

Prvá chyba je, že nič nerobíme. Necháme svoj život iba plávať. Berieme, čo príde. Jednoducho len reagujeme na ľudí, situácie, výzvy a veľmi to neriešime. Ja nie som tento typ človeka. Zároveň je to podľa mňa chyba. Mám pochybnosť, či sa dá v dnešnej dobe vôbec takto fungovať. Čas si jednoducho nejakým spôsobom musíme organizovať.

Zaujímavé, že keď sa pozrieme dokonca do Biblie, uvidíme, že napríklad apoštol Pavol vyslovene píše, že má pred očami neustále svoj cieľ. Mal neustále nejaké plány, zámery, kam by chcel ísť. Takže podľa mňa toto je prvý problém, že v tej veci nič nerobíme, že tomu necháme voľný priebeh. Potom to ale nedopadne dobre, lebo nám niekto iný urobí agendu, niekto iný nám vytvorí život. Každý z nás je jedinečný, unikátny, a preto každý by mal mať svoju vlastnú cestu. Samozrejme, pre mňa ako kresťana je dôležité, aby moja životná cesta nejakým spôsobom korešpondovala s tým, aké sú Božie zámery.

Druhou chybou je, že robíme príliš veľa. To znamená, že máme všetko do bodky preplánované, a potom sa stratí sloboda. Stratí sa kreativita a ľahkosť života. Človek sa dostane do vleku poviazanosti dátumov a čísel, tabuliek a grafov. Oboa tieto extrémy sú veľmi škodlivé, nerobiť nič ako aj robiť príliš veľa.

Boli aj isté zlomové momenty, ktoré ťa nejakým spôsobom výrazne ovplyvnili?

V roku 2010 som bol na veľkej medzinárodnej konferencii v Cape Town a tam som počul jednu pre mňa úplne zásadnú prednášku. Mal ju istý dekan jednej teologickej fakulty z USA. On povedal jednu skvelú vec, ktorú si odvtedy pamätám a tak som si to osvojil, že sa podľa toho snažím žiť. On povedal, že oni ako škola vytvárajú prostredie, kde veci sú a musia byť dobre naplánované a zadefinované. Zároveň povedal, že mnohé veľké požehnania na ich škole prišli z vecí, ktoré neplánovali. Človek si naplánuje nejakú agendu, ale niečo sa zmení a veci idú inak. Najprv je človek z toho vyrušený, ale nakoniec to môže byť tá najlepšia vec, ktorá sa mu stala. To znamená, že plánovať a premýšľať nad životom je potrebné, ale vždy treba byť otvorený aj Božiemu Duchu. Môžu sa stať veci, ktoré nás rozhodia z našej rutiny, z plánu, ktorý máme. Najprv to vnímame možno ako nejakú hrozbu, lebo nás to vyruší. Ale s odstupom času zistíme, že to bolo vlastne dobré, že keby toto neprišlo, tak niečo zásadné nám bude chýbať. Čiže plánuj si čas, ale buď otvorený voči tomu, že veci sa môžu zmeniť. Takýto pohľad vytvára dobrý balans.

To prvé, čo to s človekom robí, je to, že ho to trošku spomalí. A druhá vec, čo to s človekom urobí, je, že začne selektovať veci – čo je naozaj dôležité, čo dáš bokom a čo nie. Lebo človek vďaka tomuto systému hneď získa viac času na premýšľanie. A keď človek začne premýšľať, tak väčšinou je to nebezpečné.

Pandémia COVID-19 mnohých rozhodila z ich životného rytmu. Mnohí zápasia s tým ako fungovať v tejto novej situácii. Máš nejaký systém, ktorý sa Ti osvedčil a funguje dobre aj v týchto neštandardných časoch?

Mne táto pandémia veľmi pomohla v tom, aby som si lepšie usporiadal svoj čas. Keď človek robí veľa vecí, ide v istom rytme. Pandémia niektoré povolania ešte viac zdynamizovala, ako napríklad lekári. Tí majú oveľa viac roboty. Na druhej strane sú povolania, ktorým to veci trošku inak prestavilo. Mne ako farárovi, ktorý pracujem vyslovene s ľuďmi, tak mi to zmenilo trochu systém práce. Zároveň tým, že sme museli byť zatvorení v lockdowne, pomohlo mi to usporiadať si veci. Z pohľadu manažovania času mne toto obdobie vyslovene pomohlo dať ešte väčší dôraz na veci, ktoré sú skutočne dôležité (úsmev). To prvé, čo to s človekom robí, je to, že ho to trošku spomalí. A druhá vec, čo to s človekom urobí, je, že začne selektovať veci – čo je naozaj dôležité, čo dáš bokom a čo nie. Lebo človek vďaka tomuto systému hneď získa viac času na premýšľanie. A keď človek začne premýšľať, tak väčšinou je to nebezpečné.

Ktoré sú to tie skutočne dôležité veci?

To, ako si ja manažujem čas, je postupný vývoj. Keď som bol stredoškolák, tak som používal taký klasický systém, ktorý možno mnohí používajú aj dnes. Je to jednoduchý systém, keď si človek napíše úlohy, ktoré potrebuje splniť. To je tá úplne najzákladnejšia úroveň plánovania. Je to prvý krok, ktorý je dobré urobiť. Človek si tým vyčistí stôl. To stále platí aj dnes. Keď si tie úlohy človek dá do istého kontextu, je to oveľa lepšie. K tomu sa o chvíľu dostanem.

Potom som začal objavovať, že existujú rôzne kalendáre, plánovače a mňa to bavilo. Písal som si a vytváral plány a bolo to fajn. Ako som dospieval a prichádzala aj k nám ďalšia literatúra, dostala sa mi do rúk jedna taká zásadná kniha, a tí, ktorí sa venujú manažovaniu času a života, o nej budú iste hneď vedieť, je kniha 7 návykov vysoko efektívnych ľudí od Stephena R. Coveya. Pre mňa to bol prvý komplexný systém. Tento systém je založený na tom, že každý človek má vo svojom živote niekoľko rolí, napr. ja som v role učiteľa, farára, manžela, pedagóga., atď. a človek si usporiada svoj život podľa týchto rolí. Malo by ich byť maximálne 7. Ja som podľa tohto systému fungoval možno aj 10 rokov. Funguje to tak, že v každej z tých rolí si človek dáva nejaké 2-3 úlohy v rámci týždňa. Pomáha to človeku v tom, že u človeka je nebezpečie, že preceňuje jednu rolu na úkor iných rolí. Napríklad nejaký majiteľ firmy celý svoj život plánuje okolo svojho biznisu a úplne prehliada napríklad svoje zdravie, odloží nabok svoju rodinu a pod. Ale ono to človeka raz dobehne. Keď má človek vedomie týchto svojich rôznych rolí, tak si jasnejšie uvedomuje, o čo všetko sa vo svojom živote potrebuje starať.

Mne to pomohlo a fungovalo dobre, ale stále som cítil, že to ešte nie je celkom to, čo hľadám. Možno na to obdobie života to bolo dobré. A tak som potom hľadal ďalej, čítal som knihy a články, počúval podcasty, pozeral videá… Tak som sa dostal aj ku knihám Petra Scazzera ako sú Emocionálne zdravý líder, Emocionálne zdravá cirkev, apod. On v nich veľa píše aj o plánovaní času a zdalo sa mi, že to, čo píše, je veľmi rozumné pre 21. storočie. Mimo toho som si začal aj mimo toho hľadať ďalšie zdroje k tomu ako premýšľať nad časom ešte lepším a efektívnejším spôsobom.

Potom som sa dostával ku benediktínom. Veľmi známe je to ich ora et labora. Potom som trochu študoval púštnych otcov, ako oni fungovali a premýšľali. V Biblii som sa sústredil na Ježiša… A z toho všetkého inšpirovaný rôznymi zdrojmi som si postupne nastavil systém 4 oblastí. Je to inšpirované inými, ale prispôsobujem si to podľa svojich potrieb. Scazzero hovorí o plánovaní života v 4 oblastiach: modlitba, odpočinok, vzťahy a práca. Nerieši to ako Covey v roliach, ale tie role sú v tom zahrnuté. Tu je skôr dôraz na rôzne oblasti života. A dokonca aj toto poradie je užitočné: modlitba, odpočinok, vzťahy, práca. Aj ja sám som s tým zápasil, lebo človek prirodzene inklinuje k tomu, že najprv rieši svoju prácu, a potom musí hasiť vzťahy…

…celý život, všetko je o hasení vzťahov… (úsmev)

…presne tak (úsmev). Potom človek potrebuje odpočinok a keď už si odpočinieš, tak sa aj pomodlíš.

Tento spôsob ide na to z opačného konca. Keď si plánuješ deň, týždeň, mesiac či rok, tak vždy človek začína modlitbou. Ak niekto nie je veriaci, tak niečím, čo ho stíši, čo ho posunie ďalej. Kľúčové je, že je to niečo, cez čo človek rastie.

Osobne som sa pri modlitbe veľmi pozorne díval na život Ježiša. Ja rád čítam Bibliu, používam k tomu rôzne plány. Teraz v októbri (2020) som si dal plán prečítať evanjeliá s jedným zámerom, aby som študoval všetky miesta, kde je napísané, že Ježiš odchádzal nabok – od ľudí, od všetkých situácii, aby bol iba s Bohom, s Otcom. A v každom tomto evanjeliu Matúš, Marek i Lukáš som našiel minimálne 7 miest, kde je vyslovene napísané, že Ježiš išiel nabok – do púšte, na kopec, niekde mimo ľudí, mimo mesta, do prírody, na Olivovú horu, proste mal svoje obľúbené miesta, kde sa modlil. A toto je kľúčové, čo človek potrebuje – modlitbu. Ísť nabok, doslova si natvrdo naplánovať čas, kedy pôjde nabok. Mať každý deň chvíľu, keď je mimo ruchu, situácii, ľudí, možno iba na pár minút, ale je mimo. Ako kresťan to robím tak, že si prečítam niečo z Biblie, pomodlím sa, možno chvíľu iba premýšľam, nerobím nič, možno iba sa tak dívam okolo seba. Som v tichu, aspoň niekoľko minút.

Čiže modlitba nie je len úkon samotnej modlitby ako odriekanie slov, ale zahŕňa oveľa viac ako reflektovanie života, možno čítanie Písma sv. a pod…

Áno, presne tak, ísť nabok. Väčšinou sa to odporúča robiť ráno, ale ľudia majú rôzne možnosti. Iná je situácia ženy na materskej, iná človeka pracujúceho na smeny. Dôležité je nájsť si taký čas počas dňa, naplánovať si ho. Princíp je v tom, že si to človek plánuje ako prvé. Nie že musím ísť na nákup, musím vybaviť to a to a ak mi vyjde čas, tak potom sa budem venovať aj modlitbe. Ja som ranné vtáča, tak ja to robím skoro ráno, keď je ešte úplne ticho. Vtedy si čítam Bibliu, modlím sa, píšem si denník, uvažujem. Mám to ako kľúčovú vec svojho života.

Po modlitbe nasleduje odpočinok?

Áno, druhá vec je odpočinok. To znamená, že si v rámci týždňa určite oddeľujem jeden deň na odpočinok. A to si tiež plánujem. Čas modlitby si ja nemusím nejak extra plánovať, lebo to už mám zaužívané, že je to pravidelne ráno. To už je pevný návyk, pokiaľ nie je niečo mimoriadne. Čo sa týka odpočinku, v rámci týždňa si nájdem vždy jeden deň, kedy nerobím nič. Deň, kedy sa zastavím, kedy odpočívam, kedy robím niečo. čo ma veľmi baví, napríklad čítam knihu, pozerám film. Je to opäť čas stíšenia. Je dôležité mať takýto deň naplno zadefinovaný. Každý si to môže nastaviť podľa seba, či už je to pondelok, utorok alebo nedeľa, jednoducho je to jeden deň. Treba si ten jeden deň nájsť.

To nie je deň, kedy konečne, keďže nemusím ísť do roboty, tak hurá, ideme makať na záhradku, opravíme celý plot, upraceme celý dom a pod. O toto tu nejde. Tie veci mám dať inde, do iných dní. Toto je deň stíšenia, prerušenia práce, deň zastavenia. Je to jednoducho deň potešenia, odpočinku, v tomto zmysle je to posvätný deň. Pre väčšinu ľudí, ktorí nie sú ako ja farári, tak je to prirodzene možno nedeľa, ale môže to byť aj iný deň. Pre mňa to nedeľa nie je, pretože nedeľa je deň, kedy slúžim, som zapojený v mnohých aktivitách. Ja potrebujem mať iný deň. Momentálne je to u mňa utorok. Každý školský rok si to nastavujem podľa toho ako sa dá. Je dobré, ak sa ten rytmus voľného dňa pravidelne opakuje, aby to nebol jeden týždeň utorok, ďalší týždeň štvrtok a pod., lebo vypadne ten pravidelný rytmus siedmich dní, a telo to potom cíti.

A až po odpočinku prídu na rad vzťahy?

Presne tak. Ďalšia vec sú vzťahy. Človek sa snaží investovať v prvom rade do manželstva a rodiny, , potom nasledujú priatelia, komunita, atď. Človek si vyslovene plánuje v danom týždni, kedy bude mať čas s manželkou. Napríklad, kedy pôjdeme na prechádzku, atď. Plánujem si vzťahy v komunite nášho cirkevného spoločenstva. Cielene investujem do týchto vzťahov, komu chcem napísať či zavolať.

A čo je posledná oblasť?

A potom štvrtá oblasť je práca. Kladiem si otázku, čo potrebujem urobiť ako farár? A človek si už potom plánuje podľa toho svoju prácu.

Keď si to človek takto naplánuje, že začne modlitbou, pokračuje odpočinkom, potom vzťahmi, potom prácou, tak mu to trošku rozhádže ten systém, na ktorý bol dovtedy zvyknutý. Prirodzene sme zvyknutí na to, že v kalendári nám najviac miesta zaberá práca. A samozrejme, keď niekto chodí pravidelne do roboty od 7- 16, tak to má jasne zadefinované a tie ostatné veci musí vyskladať okolo tohto času. Ale je to dôležité.

Takže toto sú 4 oblasti, do ktorých sa snažím investovať a plánovať si ich. A v centre toho všetkého je pre mňa uvedomenie si, komu som uveril, kto je pre mňa Ježiš, čo je pre mňa najdôležitejšie, Ježiš a Jeho kríž, to je v centre tohto všetkého. A z toho je pre mňa prirodzené, že najprv chcem byť s Ním, potom je prirodzené, že sa človek má starať o svoje vnútro, o svoje vzťahy, a má tiež pracovať a slúžiť druhým, lebo to je Boží zámer, aby sme tento život nepremárnili.

Vyzerá to, akoby si mal človek postaviť život hore nohami v porovnaní s tým ako väčšina ľudí funguje. Ale čo ak to vlastne znamená postaviť konečne svoj život na nohy? Osvedčuje sa ti skutočne tento systém?

Ja na to nedám dopustiť. Mne to veľmi vyhovuje. Pripúšťam, že sa môže stať, že časom, ako sa môj život bude ďalej vyvíjať a meniť, možno prídu dôrazy na niečo iné. Ale momentálne tento systém veľmi prospieva môjmu životu.
To prvé, čo to s človekom robí, je to, že ho to trošku spomalí. A druhá vec, čo to s človekom urobí, je, že začne selektovať veci – čo je naozaj dôležité, čo dáš bokom a čo nie. Lebo človek vďaka tomuto systému hneď získa viac času na premýšľanie. A keď človek začne premýšľať, tak väčšinou je to nebezpečné. Začne si totiž uvedomovať, či tie systémy, v ktorých fungoval, sú v poriadku.

Máš nejakú radu ako začať?

Ak by som mal niekomu poradiť, s čím začať, tak možno by som povedal: Začni s dňom odpočinku. Začni naplno s tou jednou vecou, že si nájdeš jeden zo siedmych dní, o ktorom povieš, že to bude pre teba deň zastavenia a prerušíš svoju robotu. Dôležité je, že naozaj nebudeš pracovať, že to bude deň, kedy budeš odpočívať, bude to deň potešenia. Budeš vtedy robiť to, čo ti je blízke, čo ťa baví, nie je to nejaké bremeno, ale je to ľahučké. Napr. ideš na bicykel, prečítaš si knihu, zašportuješ, ak máš záhradku, tak si niečo v tej záhradke porobíš, ale nesmie to byť bremeno.
Je to deň, kedy spomalíš, stíšiš sa, a vtedy začneš premýšľať. A možno začneš premýšľať nad tým, čo by si mal vo svojom živote zmeniť. Pokiaľ to nedôjde človeku samému, tak ťažko očakávať zmenu.
Ďalej by som doporučil počúvať podcasty, čítať knihu, alebo sa skúsiť s niekým porozprávať o plánovaní času. Na stránke nášho cirkevného zboru v Žiline je o tom youtube video, v ktorom hovorím o využívaní času. Mám celú sériu kázní na túto tému. Nedávno som bol hosťom v podcaste Zabudnuté cesty, kde sme 5 hodín rozprávali o spomalení, o čakaní a podobných témach. A potom sú tu knihy, ktoré môže človek čítať ako už spomínaný Pete Scazzero.

Toto je prvá časť rozhovoru, ktorý si môžete vypočuť aj na tomto odkaze: Zdravý manažment života, alebo na podcastových aplikáciách ako chcemviac podcast. V druhej časti budeme pokračovať v rozhovore o veciach, ktoré sa do podcastu nezmestili ako napríklad o tom, ako vyzerá jeho typické ráno, o šabate, o jedinečnosti každého z nás, a o tom, čo sa môžeme naučiť počas lockdownu.

Ondrej Kolárovský

Teológ, kazateľ, zakladateľ thinktanku idea-list. Pochádza z Bratislavy-Rače. Študoval teológiu na EBFUK v Bratislave, jeden semester aj na The Lutheran Theological Seminary vo Filadelfii, USA. Pôsobil ako učiteľ, neskôr aj ako duchovný správca. Stál pri vzniku cirkevného zboru Košice – Terasa, cirkevnej škôlky, sociálno – misijného projektu Deti Afriky.