Vyberte stranu

Stratené dejiny židovstva na Slovensku

25. marca 2021

S mesiacom marec sa spája niekoľko smutných výročí vo vzťahu k židovskej menšine. Na Slovensku žilo pred vojnou asi 89 tisíc Židov. 14. marca 1939 vznikol Slovenský štát, v ktorom sa Židia postupne stali obyvateľmi druhej kategórie, neraz s tragickými následkami. V marci 1941 (25.3.) sa uskutočnil prvý transport slovenských Židov do vyhladzovacieho tábora.

V dôsledku transportovania z územia Slovenska zahynulo v koncentračných táboroch  viac ako 70 000 židovských občanov. Po vojne sa časť tých, ktorí prežili, vrátila na Slovensko, časť (postupne) našla útočisko v Izraeli.

V súčasnosti sa k židovskému pôvodu hlási 3-5 tisíc obyvateľov. Z pôvodného množstva je to len veľmi malý zlomok. Jeden z dôsledkov decimácie židovskej komunity je množstvo schátraných pamiatok, medzi nimi aj cintoríny. Práve tie sú predmetom záujmu Jána Heveru, s ktorým sme sa o tejto téme rozprávali.

krajina pri jazere-archiv MK
Martin Kováč

Ján Hevera

je zamestnancom EVS (Slovenské evanjelizačné stredisko) a pracuje v oblasti pastorácie odsúdených. Pozná prakticky všetky väznice na Slovensku, ktoré pravidelne navštevuje, dopisuje si s odsúdenými, poskytuje pastorálne poradenstvo, vedie pre nich biblické štúdium, v menšej miere zabezpečuje aj sociálnu pomoc.

Jeho záľubou je mapovanie starých židovských cintorínov. Za túto svoju činnosť dostal viacero ocenení (Cena ŽNO Komárno, Ocenenie rodiny Fusch, Ocenenie potomkov rodiny Frankl, Cena Eugena Bárkanya) A práve o tejto záľube sme sa s ním rozprávali.

 

Máš zaujímavú záľubu – rád sa túlaš po starých židovských cintorínoch… prečo?

Mám rád históriu a od istého obdobia ma začala viac zaujímať miestna židovská história v kontexte Slovenska – respektíve bývalého Uhorska. Bolo to najmä preto, že v dobe, kedy som sa tým začal zaoberať, sa tejto téme venovalo len veľmi málo ľudí a bola konkrétne málo preskúmaná. Hovorím o 90-tych rokoch. V súčasnosti je už o tom možné počuť častejšie.

Táto história, presnejšie jednotlivé židovské komunity so svojimi ustanovizňami a aj cintorínmi a tým aj osobnosťami, sa stala mojim záujmom bádania a už som prišiel k značným výsledkom. Najprv som sa začal zaoberať lokalitami z môjho rodiska, ale neskôr sa to rozširovalo celoplošnejšie.

Nazvali sme tento rozhovor „Stratené dejiny židovstva na Slovensku“. Čím konkrétne sa zaoberáš? 

S pánom Singerom v r. 2010

Dejiny ani nie sú tak stratené, ako zakryté časom, či zabudnuté a úloha pátračov je ich odhaliť a vydolovať z nich informácie, ktoré budú prínosom v rozšírení vedomostí o tom, čo bolo. Je veľmi cenné, ak si môžeme vypočuť napr. muža, ktorý bol účastníkom prvej svetovej vojny. Tým, že už dnes taký asi ani nežije, sú tieto informácie od pamätníkov vzácne. Ja viem už len z počutia, že náš prastarý otec bol v tejto vojne 8 rokov v sibírskom zajatí, ale, žiaľ, to je všetko, čo viem. A už ani nežije nik, kto by počul hovoriť prastarého otca o týchto zážitkoch, ale vraj o tom ani veľa nehovoril.

Takže ak stretnem niekoho, kto je napr. z miestnej židovskej komunity a prežil šoa -holokaust, a poznal miesto ešte pred vojnou, je to niekedy oveľa autentickejšie ako sa dočítate v literatúre. To je aspoň moja skúsenosť.

Mal so to šťastie stretnúť viacerých takýchto pamätníkov. Jeden z nich bol pán Singer (nar. v r. 1916), syn posledného šamorínskeho rabína Abrahama Jakoba Singera, ktorý s väčšinou rodiny a komunity zahynul v Osvienčime. Alexander Singer, syn tohto rabína, prežil Mauthausen. Kým vznikol medzi nami vzťah dôvery, aby sa predo mnou otvoril, potrebovalo to čas. Potom, v priebehu rokov, bol (+ 2013) najvernejším zdrojom informácii o tom, čo sa v minulosti naozaj stalo.

Všimol som si, že rôzne oblasti dejín sa skúmali, ale táto nie, alebo len okrajovo. Práve preto som sa toho ujal. Cieľ tohto bádania má iné dôvody, ako napr. pri vysťahovaní Nemcov, alebo Maďarov z územia, kde žili stáročia. Aj to je tragédia. Ale väčšina aspoň prežila, aj keď možno s následkami. U Židov to bolo ešte tragickejšie. Nebolo to len vysťahovanie, ale ich likvidácia. O ich bývalé komunity a cintoríny sa zrazu nemal kto starať. Tí, čo prežili, mali aj vôľu, ale veľakrát, tým že ich bolo málo, nemali síl. Napriek tomu sa snažili, ale veľmi uvítali pomoc zvonku.

Keď som začiatkom 90. rokov prišiel na Židovské ústredie v Bratislave s ponukou pomôcť, vtedy konkrétne s cintorínom v Mliečne (pri Šamoríne), predseda neváhal a vytiahol zo zásuvky kľúče a podal mi ich…

Pri práci.

V čom je Tvoja záľuba jedinečná? Je vás takých viac? 

Časom sa ukázalo, že na Slovensku sa do záchrany, či údržby židovského dedičstva zapájajú aj kresťania, evanjelici. Jedným z nich, s ktorými som v aktívnom kontakte, je aj Mikuláš Lipták z Kežmarku, ktorý zmapoval dejiny Židov na Spiši.

Máš ty sám nejaké židovské korene? Čo ťa vedie k tomuto záujmu? 

Ak by som mal použiť náboženský slovník, tak mám duchovné korene v Židovi Ježišovi, ktorého krv ma očisťuje od každého hriechu… (1J1:7)  Ale o iných koreňoch neviem…

Koľko cintorínov si už zmapoval? 

Zmapovanie, čiže pasportizácia, je zdokumentovanie celého inventára cintorína. Je to ako inventúra knižnice. Cez tento počin prakticky presne vieme, kto je na cintoríne pochovaný, koľko ľudí, z akého obdobia a pod. Zaznamenávajú sa základné informácie z textu náhrobku. Meno, roky, postavenie, kamenár a iné. Tiež sa robí fotodokumentácia. Každý náhrobok sa eviduje pod svojim číslom. Informácie sa potom dopĺňajú z matrík v archívoch. Ja som takto zmapoval cintoríny v Mliečne, Šamoríne, Hornom Bare, Holiciach, Dolnom Štále, Sokolciach, Starej Turej, Bystrom a Častej.

Frajdl, r. 1739, Mliečno

Na čo zaujímavé si pri svojom bádaní narazil? 

Najvzácnejšie na týchto cintorínoch je, ak sa na nich ešte nájde nejaký najstarší náhrobok. V žitnoostrovskom kontexte je to polovica 18.storočia. Židovské komunity tu vznikali najmä koncom 17. a začiatkom 18 st.. Napríklad v Mliečne je to hrob mladej ženy Frajdl z r.1739 a v Hornom Bare ženy Malky, manželky Zanwila, chazana, čiže kantora z r. 1749. Ďalej sú to zaujímavé osobnosti, buď samotní rabíni, alebo iní významní dejatelia komunity.

Ty si už o tom napísal aj knižku. Povedz nám o nej viac.

Mám rozpracované viaceré témy, ktoré by sa dali vytlačiť knižne, zatiaľ mi vyšla len brožúra o židovskej rodine Feigenbaum z dediny, z ktorej pochádzam.

Mám však dva blogy, kde sa o mojich aktivitách dá dozvedieť viac. (Odkazy na konci článku.)

Malka bat Zalman, r. 1749, Horný Bar

Stretávaš sa len s mŕtvymi alebo aj živými? Doviedli ťa náhrobky k zaujímavým živým potomkom…?

Spracovávanie tejto histórie ma priviedlo aj ku genealógii jednotlivých rodín. V priebehu rokov sa nejakým spôsobom ku mne dostali potomkovia najmä zo sveta (Izrael, USA, Kanada, Švajčiarsko, Nemecko, Rakúsko a pod.) ale aj zo Slovenska. Alebo som sa im ozval aj ja, ak som zistil kontakt. Mnohí chceli vedieť o svojich predkoch čo najviac a ja som im už vedel poskytnúť to, čo som zistil. Boli z toho fascinovaní.

Pre žijúcich židovských potomkov je zistiť o svojej rodine a predkoch dostatočné informácie niečo, čo ich spája s ich identitou prerušenou šoa. Veľakrát práve cintorín je pre nich vzácny tým, že ak ešte stojí maceva ich dávnejšieho predka, spája ich to s rodinou. Ukazuje im to ich korene, kto sú a odkiaľ, keďže bližší príbuzní, cez ktorých by toto prepojenie malo byť, zahynuli v koncentračných táboroch. Neraz sú návštevy emotívne a dojímavé. Z pozície nežidov sa asi táto situácia ťažko chápe. U nežidov je takýto postoj nezvyklý. Málokto hľadá dôvod pátrať po svojich predkoch. Málokto vie, kde je pochovaný jeho prastarý otec a či je postarané o jeho hrob.

Pamätné bolo celosvetové stretnutie potomkov rodiny Frankl na Slovensku a na cintoríne v Mliečne v r. 2010. Jedna z mladších potomkov rodiny Frankl z Izraela s tunajšími koreňmi si dala tú námahu vyhľadať kontakty príbuzných všade, kde sa dalo, po celom svete. Bola to veľmi široká rodina, ale v skutočnosti len torzo z toho, čo zostalo kvôli šoa. Pozvala všetkých nájdených potomkov na rodinnú konferenciu do Izraela, kde by každý oprášil svoje korene. Takto prišlo do sto ľudí z rôznych vetiev jedného spoločného predka pochovaného v Mliečne, Mordechaja Frankla, predsedu tejto komunity, ktorý zomrel v r. 1867.

Akcia rodiny Frankl, r. 2021, Mliečno.

Ďalšiu rodinnú konferenciu, po dvoch rokoch, mali už na Slovensku, kde navštívili miesta spojené s ich predkami, teda najmä cintorín v Mliečne, kde majú nespočet rodinných hrobov, ktoré ich spájali s ich rodinou.

Spomenul si pojem maceva, ktorý bežne nie je známy. Čo znamená?

Maceva je po hebrejsky náhrobok, stéla, pamätník. V židovskej kultúre zohráva dôležitú úlohu. Ak by aj daný Žid bol chudobný a rodina by nemala z čoho macevu zadovážiť, postará sa o to miestna komunita. Financie sú prevažne zo zbierok bohatších v obci, ktorí to berú ako micve – službu, skutok milosrdenstva. Stavia sa na spomienku zosnulého, ktorého pamiatka by nemala upadnúť do zabudnutia. Stavia sa zväčša na jahrzeit, číže prvé výročie úmrtia. Niekedy si text pripraví zosnulý, inokedy je to vecou pozostalých.

S macevou sa nemanipuluje, iba ak z dôvodu rekonštrukcie. Podobne ani s hrobom, do ktorého sa už nik iný nemá pochovávať. Má byť zaručený večný pokoj pre pochovaného. Preto židovské cintoríny dýchajú takou historickou atmosférou. Z tohto dôvodu nájdeme na nich náhrobky staré aj niekoľko sto rokov. Ak by to niekto macevy narúšal, tak iba čas, vandali, či spoločenská situácia.

Žiaľ, na Slovensku sa antisemitizmus prejavuje často práve tým, že vandali poškodzujú tieto macevy. Niekedy to však bola čisto ľudská ľahostajnosť či nekultúrnosť, kedy nežidovskí obyvatelia použili macevy spustnutého cintorína pre svoje stavebné potreby.

Na maceve nájdeme rôzne nápisy, niekde bohatšie, niekde skromnejšie. Zväčša sú celé v hebrejčine, z neskoršej doby sú aspoň mená a letopočty napísané aj v latinke. Vždy je tam aj hebrejské meno. Niekedy v civilnom živote používali Židia takzvané svetské meno, napr. Abraham – Adolf, Sára – Šarlota a pod.

Potom tam nájdeme meno rodiča, niekedy aj oboch. Napr. Menachem ben Jakob Lichtenstein, čo znamená Menachem syn Jakoba Lichtensteina. Alebo Ruben ben Lea, Rúben syn Lei. Potom je tam najčastejšie rok úmrtia (málokedy aj narodenia), niekedy s vekom človeka. Spomína sa aj funkcia, remeslo a pod.

Ak je text bohatší, znamená to, že sú na ňom niekedy aj oslavné ódy vykresľujúce postavenie, či dobrej manželky, matky, funkcionára obce, rabína a pod. Každý jeden hrob má rovnaké ukončenie so začiatočnými písmenami piatimi slov požehnania: ,,Tehe nišmato crura bicror ha chajim“, čo znamená: Nech jeho duša spočíva vo zväzku zbožných!

V minulosti sa často na výrobu maciev používal pieskovec, alebo červený vápenec rôznej výšky – veľkosti. Neskôr, v novšej dobe, aj tu prichádza do módy kvalitnejší kameň, brúsená žula či granit a pod. Kedysi hrob zdobila len maceva, neskôr sa zavádzalo aj prikrytie celého hrobu.

Na hroby v ortodoxnom židovstve sa nesmú z náboženských dôvodov dávať kvety, ani vence. Na prejav spomienky sa dáva symbolický kamienok, ktorý znázorňuje trvalosť, nepominuteľnosť pamiatky, spomienky na osobu.

Ak si predstavíme udalosť Ježišovho pohrebu, ktorý napĺňal židovské zvyklosti, predpisy, podoba pochovávania sa najmä v ortodoxnom judaizme nezmenila dodnes. Aj dnes je zosnulý pochovaný po všetkých predošlých úkonoch zahalený do plátna, a tak uložený do hrobu, ktorý sa prikryje zemou. Na hrob sa nekladie nič, až po roku sa stavia maceva. Trochu inak je to v reformnom – neologickom židovstve.

Mliečno v akcii

Už si trochu naznačil isté rozdiely medzi pochovávaním, hrobmi, prejavmi úcty voči zosnulým u židov a v našej kultúre? Môžeš nám o tom povedať ešte viac?

U židov u nás sú najčastejšie dve podoby pochovávania a prístupu k spomínaniu na zosnulého.

Je tu svet ortodoxný a neologický – reformný. Celkovo pochovávanie v židovstve je dosť strohé, teda nie pompézne, nie okázalé. Obrad môže viesť chazan – kantor obce. V tomto kontexte to nie je organista, ale človek, ktorý vedie liturgickú časť bohoslužby. Obrad môže viesť aj iný na to určený poprednejší člen komunity, či pohrebného bratstva. Rabín sa pohrebu nemusí zúčastniť, ale môže. V takom prípade má rozlúčkový príhovor, kázeň. Ak je rabín z rodu kohenov – kňazov, na cintorín ani nesmie z rituálnych dôvodov.

Ako už bolo uvedené, v  ortodoxnom spôsobe pochovávania a spomínania je zjavná skromnosť. Človek je zaopatrovaný za niekdajších okolností pohrebným bratstvom Chevra Kadiša, a keď vypustí nefeš – dušu, tak je nimi pripravený na pohreb.

Príprava na pohreb spočíva v tom, že zosnulý sa umýva sa, strihajú sa nechty, oblieka sa do rubáša zväčša z ľanu, zavinutý je do plátna (ako kedysi Kristus) a do dňa by mal byť pochovaný do zeme.

Mužov pripravujú na pohreb muži, ženy pripravujú ženy z pohrebného spolku. Zvykne sa poprášiť tvár zemou z Izraela, alebo sa podkladá vo vrecúšku pod hlavu. Nebohý sa prenáša na márach, podľa zvyklostí danej komunity sa nepoužíva rakva, iba sa prenesie a uloží do hrobu.

Môžeme uvažovať nad tým, kto sme, aké máme korene, kto, či a akí boli naši priami predkovia. Možno nám to pomôže pochopiť samých seba.

Mohol som byť svedkom takéhoto pohrebu v r.2013 na ortodoxnom cintoríne v Bratislave na pohrebe známeho, už spomínaného pána Singera, syna šamorínskeho rabína, zahynulého v šoa. Do hrobu musí vstúpiť človek, ktorému mŕtveho podávajú a on ho na pripravené neohobľované dosky na spodku jamy uloží. Potom sa takéto dosky položia aj navrch a zasypáva sa zemou postupne. Každý prítomný muž hádže zem do hrobu troma lopatami a podáva ďalšiemu, až vznikne mohyla. Tá sa označí nakoniec tabuľkou s menom. Na hrob sa nesmie nič klásť, teda ani kvety, ani vence. Hrob takto zostáva zväčša do jahrzeitu, prvého výročia smrti, kedy sa stavia maceva.

Ženy na pohrebe môžu rozlúčku sledovať opodiaľ, nie priamo. Kremácia sa nepovoľuje z  dôvodu, že je to prispôsobovanie sa pohanstvu, ktoré to praktizuje. Telo sa má obrátiť prirodzenou premenou na prach, nie pričinením človeka, a tak čakať na vzkriesenie.

V neologickom židovstve sa príprava zosnulého podobá z časti ortodoxnej, ale používa sa rakva, môžu sa priniesť aj kvety a ženy sú už priamo účastné rozlúčky.

Odlišnosť od kresťanstva závisí od konfesie. V katolicizme a  pravoslávii je zjavnejšia obradnosť a väčšia posmrtná úcta a ďalšie obrady v prospech zosnulého, ako modlitby a omše za neho, časté návštevy cintorínov, zdobenie hrobov, pálenie sviečok za dušu zosnulého a pod. Náhrobky sú v podobe krížov s korpusom, alebo inými vyobrazeniami.

V protestantizme je postoj aj teologicky odlišný, v niečom viac podobný židovskému. Prevláda jednoduchosť, modlitby ani bohoslužby za mŕtvych sa nepraktizujú. Hrobová pozornosť je minimalizovaná na výročia narodenia a úmrtia, prípadne Pamiatku zosnulých.

V predošlých storočiach boli práve protestantské cintoríny s náhrobkami v podobe stél neraz podobné židovským s rozdielom textu v latinke. Náhrobky u protestantov sa vyznačujú jednoduchosťou, označované sú symbolmi reformačnej identity, kalichom, alebo smutnou vŕbou, či prázdnym krížom. Dobrou a častou súčasťou sú neraz vhodné biblické citáty.

Zapaľovanie sviečok sa u protestantov v minulosti vôbec nepraktizovalo. Aj počas ,,všechsvätých“ boli takéto časti cintorínov tmavé. Ak sa tu aj tento zvyk dnes niekde vykonáva, je to len symbolické, nepripisuje sa tomu spirituálna hodnota.

V islame je spôsob a zvyklosti pochovávania, tým že je táto spoločnosť konzervatívna, v mnohom podobná ortodoxnému judaizmu.

Vieš hebrejsky? 

Hebrejsky viem na tej úrovni, aby som sa orientoval v náhrobkových textoch.

V čom vidíš širší prínos tejto svojej záľuby?

Možno pre kresťanov, ktorí sú zameraní najmä na to, čo je a bude, na hodnoty večnosti, tento pohľad zaoberajúci sa pozemskou identitou, minulosťou, nemusí byť blízky. Ale môžeme uvažovať nad tým, kto sme, aké máme korene, kto, či a akí boli naši priami predkovia. Možno nám to pomôže pochopiť samých seba.

 

Odkazy na blogy Jána Heveru:

ŽIDOVSTVO Šamorína-Mliečna a okolia (Žitný ostrov a i.)

RABÍNI-RABBIK-RABBIS

Ondrej Kolárovský

Teológ, kazateľ, zakladateľ thinktanku idea-list. Pochádza z Bratislavy-Rače. Študoval teológiu na EBFUK v Bratislave, jeden semester aj na The Lutheran Theological Seminary vo Filadelfii, USA. Pôsobil ako učiteľ, neskôr aj ako duchovný správca. Stál pri vzniku cirkevného zboru Košice – Terasa, cirkevnej škôlky, sociálno – misijného projektu Deti Afriky.