Vyberte stranu

Komunita II

1. júla 2021

Pod komunitou v súvislosti s cirkvou si niekto možno predstaví nejakých mníchov alebo pustovníkov. Komunita je však aktuálna téma aj dnes.

V prvej časti rozhovoru sme sa s Jánom Máhrikom rozprávali o tom, čo to komunita je a prečo je dôležitá. V tejto druhej časti hovoríme o tom ako prakticky komunitu budovať a ako to robia v ich spoločenstve.

krajina pri jazere-archiv MK
Martin Kováč

Ján Máhrik

Popri štúdiu počítačového inžinierstva na Žilinskej univerzite absolvoval biblickú školu na Moore Theological College, Sydney (Austrália). Janči je poverený zakladaním a vedením novej cirkevnej komunity Cirkvi bratskej – Za kostolom – v Žiline. Je ženatý a má 2 deti.

Podľa toho ako poznáš ty cirkev vo svojom kontexte – je cirkev dnes skutočne komunitou, spoločenstvom?

Vo svojej podstate cirkev JE komunitou. A teraz by som mohol prechádzať všetky Pavlove listy, aby som to preukázal, ale ako zástupcu by som asi vytiahol list Efezským. Tento list dosť jasne ukazuje, že keď človek hovorí  evanjelium a ono mení ľudské životy, tak prirodzene vytvára nejaké typy komunít.

Otázka ale je, či cirkev dnes tak žije, či tú komunitu reálne aj tvorí? Či je komunitou v zmysle mandátu a poslania, ktoré ako cirkev má? A tam by som povedal, že od prípadu k prípadu, sú niektoré cirkvi, kde je to tom, že človek len príde a konzumne si užije to, čo je mu tam naservírované, a má z toho dobrý pocit. Potom sú tu cirkvi, ktoré kladú veľký dôraz na komunitný systém a fungujú dobre. Povedal by som, že to nie je o konkrétnych denomináciách. Toto delenie ide krížom cez rôzne cirkevné spoločenstvá. V evanjelickej cirkvi sú aj také aj také cirkvi, tie komunitné spoločenstvá aj tie konzumné, v katolíckej cirkvi takisto, v Cirkvi bratskej takisto…

Spomenul si mandát cirkvi…

Tvoriť komunitu je jednoznačne mandátom cirkvi. Apoštol Pavol hovorí, že na kresťanov sa budú ľudia pozerať, čo žijú, tak svojím životom máme komunikovať to, čo veríme.

List Rímskym od 12. kapitoly ďalej hovorí, že naša viera je viditeľná v živote komunity, ktorú máme. Život v komunite odzrkadľuje to, ako veríme evanjeliu. Tam sa nehovorí o sviatostiach. Keď Pavol hovorí o živote komunity, nehovorí o tom, že v nedeľu príde človek načas do kostola a to bude svedectvom svetu. Ani nehovorí, že každú stredu príde človek na biblickú hodinu a to bude svedectvom svetu. Ale hovorí, že budeme mať lásku medzi sebou, budeme si navzájom priať, budeme sa navzájom znášať, budeme mať trpezlivosť, budeme žiť ako rodina, budeme ukazovať lásku ako rodina a to bude svedectvo okolitému svetu.

Keby sme si zobrali list Efezským, tak tam jednak v druhej kapitole hovorí Pavol o tom, že jeden z prejavov kresťanstva je, že padajú múry medzi ľuďmi a vzniká nový typ komunity, novy typ vzťahov. Padá múr rozdelenia, už nie si pohan, už nie si Žid. A v 4. kapitole hovorí o tom, že keď kresťan rastie duchovne, podobá sa stále viac Kristovi. No a k tomu slúži celá komunita. Pavol tam hovorí o tom, že Boh skrze Svätého Ducha dáva cirkvi rozličné dary a že si zároveň slúžime týmito darmi. A potom aplikácia listu Efezským je opäť pre komunitu. Vyzerá to, že pri poctivom čítaní Biblie sa nedá odignorovať to, že aplikácia evanjelia je v komunite. Evanjelium nie je niečo vytrhnuté z kontextu života. Nie je to niečo, čo si človek len tak konzumne užije. Celý jeho kontext je komunita.

Je tento mandát cirkvi niečo jedinečné?

Dokonca jeden hinduista povedal, že oni ako hinduisti vedia urobiť veľa vecí rovnako ako kresťania. Vedia mať pekné nábožné a duchovné piesne, vedia sa pekne modliť, dokonca zažívajú aj nejaké zázraky… ale jedno, čo nevedia urobiť, a to je taká vlajková loď kresťanstva, je vytvoriť komunitu, kde by vedľa seba sedeli bohatí a chudobní, muži a ženy, vzdelaní a nevzdelaní. Dnes sú kasty, žiaľ, aj medzi kresťanmi. Kresťania by však mali tvoriť jednu komunitu, jednu rodinu… 

Ako teda prakticky budovať komunitu? Budovať zdravú komunitu?

Pre mňa sú to najmä dve veci – prítomnosť a záväzok. Byť prítomný v komunite a dať sebadávajúci záväzok do tejto komunity. Budem jej súčasťou tak, ako keby to bola moja rodina. Rodina, to nie sú biznisové vzťahy v zmysle, že kým z teba niečo mám, tak máme biznis, ale keď už nič z teba nemám, nemáme už nič spoločné. Rodina, to sú pokrvné vzťahy bez ohľadu na to, či mám alebo nemám z teba nejaký úžitok. Potrebujeme si uvedomiť, že cirkev je ako rodina. Ideme spolu životom, tak urobme tomu primeraný typ záväzku a buďme prítomní. Nebuďme tam len zaregistrovaní, prihlásení, ale na pravidelnej báze buďme prítomní.

A to, čo mne pomáha, keď hovorím o cirkevnej komunite, že by som to dal ako model, sú rytmy komunity, ktoré rozpracovalo spoločenstvo SOMA v USA. Oni tvrdia, že sú to rytmy, ktoré sú prítomné v každej kultúre. Či už si predstavíme kresťanov v 1. storočí alebo v 21. storočí, na východe alebo na západe, v bohatej, alebo chudobnej krajine, majú týchto 6 rytmov:

1. Príbeh – poznáme svoje príbehy, a poznáme príbeh, ktorého sme súčasťou. Rozprávame sa často o našich príbehoch, o príbehu, ktorého sme súčasťou, a ako sa to prelína medzi sebou.

2. Navzájom si načúvame a tiež aj tomu, čo robí Boh – keď sa niečo udeje, nejaký moment, načúvame tomu momentu, vypočujeme si toho človeka. Ideme do hĺbky, neprejde to len okolo – no dobre… a ide sa ďalej.

3. Oslavujeme – komunita by mala oslavovať a to nie je niekedy prirodzené. Najmä medzi kresťanmi, lebo kresťania prišli študovať Bibliu, načo by oslavovali…? Zdravá komunita oslavuje, nielen narodeniny, ale napríklad aj povýšenie v práci, alebo to, že sa dokončil nejaký projekt, alebo nejaká drobnosť… alebo niekomu sa niečo zadarilo, tak sa to oslavuje…

4. Žehnáme si – žehnáme tiež ľuďom okolo seba. Robíme niečo pre svoje okolie.

5. Jedlo – Ježiš s učeníkmi veľa jedol… v Biblii sú mnohé také situácie zachytené… Zdravá komunita by mala spolu jesť. Aj rodina… Jedny z tých najlepších teambildingov sú tam, kde sa ide spolu tá partia najesť, napríklad guláš. Tak rovnako aj v cirkvi je dôležité pravidelné jedlo. Ale jedlo nielen v rozmere, že sa najem, ale vždy, keď je jedlo, tak je aj niekto pohostinný, je štedrý voči ostatným, nakŕmi ostatných…To je súčasťou zdravej komunity.

6. Rekreovať sa – to je taká slovná hračka. Rekreovať ako oddychovať, ale aj nanovo tvoriť – re–kreovať. Spolu sa zaujímať o krásu, prinášať obnovu, znovu objavovať krásy sveta a života.

Páči sa mi, čo vyjadril rabín Edwin H. Friedman v knihe A Failure of Nerve: Leadership in the Age of the Quick Fix. On písal z kontextu americkej spoločnosti a hovoril: To, čo je dôležité pre zdravie komunity, je playfullness… – istá hravosť – a hovoril, že … my sme cicavce, ale niekedy sa správame ako plazy. A on to nazval, že plazy sú smrteľne vážne stvorenia. Ale do zdravej komunity patrí aj istá zábava, humor, odľahčenie. Taká hravosť, ktorú by niekto možno nazval ako naivita, detinskosť.

Myslím si, že týchto 6 rytmov vieme aplikovať kdekoľvek, nielen na cirkevnú komunitu ale kdekoľvek. Aj vo firmách. Ak má firma fungovať dobre a zdravo, potrebuje aplikovať týchto 6 vecí.

Keď sa pozrieme na firemné kultúry moderných firiem ako sú Martinus, Slido alebo Google… budú mať v nejakej podobe aplikovaných týchto 6 rytmov.

Vy ste spravili vo svojom podcaste (Zabudnuté cesty) s Josém celú sériu o komunite.

Jeden chlapík si vypočul túto sériu našich podcastov o komunite a povedal, že týchto 6 rytmov potom aplikoval do svojej komunity, o ktorú sa stará… Je to poloskautingová komunita a úplne to zafungovalo… On si lámal hlavu ako z tejto partie niečo urobiť. A keď vyskúšali presne týchto 6 rytmov aplikovať, tak to zafungovalo.

Vy ich akým spôsobom konkrétne aplikujete vo vašom spoločenstve?

Tak napríklad príbeh znamená, že potrebujeme porozumieť Božiemu príbehu. Bibliu nečítame ako súbor príkazov, ale porozumievame príbehu tohto sveta a porozumievame našim príbehom. Rozprávame sa o živote, o Biblii, a potom hľadáme prienik. Hľadáme nejaké spoločné pravdy, spoločné smerovanie.

Ten prvý bod prebieha v rôzych formách. V nedeľu u nás v komunite Za kostolom to máme na striedačku. Raz sa zídeme všetci na takom štrukturovanom stretnutí a druhý raz v menších skupinách po domácnostiach. To striedame. Naviac, keď sme po domácnostiach, každý človek povie, čo zažíva tieto týždne, nad čím premýšľa.

Máme krátke vyučovanie z Biblie. Hľadáme prieniky medzi posolstvom Biblie a naším životom, ale to isté prebieha aj na pive, na kofole, keď ideme v zime lyžovať, rozprávame sa o Božích pravdách a našich životoch.

Ten 2. bod – načúvanie – realizujeme tak, že skúmame, čo Pán Boh robí. To je meditácia, modlitba, opäť rozhovory, počas ktorých hľadáme také tie významné momenty vo svojom živote. A rozmýšľame, napríklad, keď sa toto a toto stalo, čo cez to Pán Boh robí v tomto svete? Je to v niečom podobné ako ten prvý bod, ale pri tom prvom je to viacej o premýšľaní a toto je skôr o tom, že pozorujeme a snažíme sa objaviť, čo sa deje. Tieto dva body sa dosť prelínajú.

Oslavy všetkého druhu. Buď také veľké, že oslávime narodeniny niektorého z našich detí. Vtedy máme 30 ľudí pokope a tešíme sa z toho. Alebo oslavujeme drobný úspech v práci, kúpime dobrú fľašu niečoho, sadneme a tešíme sa, rozprávame sa, pritom, grilujeme,… Niekedy je to ozaj iba drobnosť, že kúpime kus mäsa a ideme ho opiecť, tešíme sa popri tom.

Čo sa týka žehnania, tak už len to, že sme v komunite, kde si navzájom slúžime, tak si žehnáme. Niekto si nájde čas, energiu a peniaze, aby poslúžil niekomu. Tak to je kus požehnania. Hovoríme si pravdu v láske. Učíme sa to – niekedy je to viac láska, niekedy viac pravda.

Zároveň rozvíjame ľudí okolo seba. Na Vianoce robíme finančnú zbierku a podporíme nejaké centrum v Žiline alebo v okolí, alebo keď treba, tak ideme niečo vyčistiť… proste pomôžeme…

Čo sa týka pohostinnosti, jedla, tak sa pravidelne spoločne stravujeme, minimálne raz za 2 týždne v nedeľu. Keď máme po domácnostiach stretnutia, tak sa spolu najeme, ale aj v týždni.

A rekreácia, keď sa dá, ideme spolu na dovolenku. Máme zábavu, ideme na motokáry alebo do kina… Baby sa dohodnú a idú sa ostrihať. Proste taká krása, hravosť zo života… Snažíme sa ju takto nejako praktizovať.

Ako ste transformovali týchto 6 vecí do života svojej komunity v období pandémie?

Robíme takmer všetko okrem tých masívnych akcií. Veľa využívame aj zoom. Tam je ten príbeh a to načúvanie sa deje celkom v pohode. Ten príbeh a načúvanie toho, čo Pán Boh robí v tomto svete.

Čo sa týka oslavy, tak v týždni si zavoláme, oslávime, čo sa dá, alebo oslávime iba vo dvojiciach. Neoslavujeme to tak masívne. Ľudia sa medzi sebou postretajú a pooslavujú. Niekedy je to aspoň o tom, že napíšeme smsku, povieme: Teším sa s tebou, dám si za teba doma pivo, hej? Aspoň naznačíš, že sa tešíš s tým človekom.

Čo sa týka žehnania, stále si vieme žehnať, vieme si slúžiť. To až taký problém nie je niekomu s niečím pomôcť. A pomôcť niekomu v okolí sa stále dá.

To jedlo je problém, že sa nemôžeme spolu stretnúť pri jedle. Ale tak raz za týždeň ideme spolu na obed, v takých mikrokomunitách, bublinách… A rekreácia podobne. Pôjdeme sa spolu prejsť niekde do prírody. Byť spolu na chvíľu, to sa dá.

Sú nejaké „kamene úrazu“, veci, ktoré deštruujú komunitu?

Ohováranie, prisudzovanie motívov, vyčítanie krívd… Stačí zobrať ktorýkoľvek z Pavlových listov, kde je zoznam pokynov k správaniu sa a urobiť inverziu toho. Mňa zaujalo to, aká veľká časť listov, čo písal Pavol cirkvi, bola o vzťahoch v komunite.

My ich vyučujeme teologicky, čo je správne, napr. list Rímskym je taká zlatá nugetka, čo sa týka teológie milosti. V podstate tých prvých 11 kapitol Pavol rozoberie teológiu, ale potom to zaklincuje štyrmi kapitolami na záver, ktoré sú o vzťahoch v komunite. A hovorí v tom zmysle, že keď platí toto, tak potom z toho vyplýva tamto…

Je dobré spraviť inverziu tých Pavlových rád, keď napr. vyvyšuješ svoje dobro nad dobro ostatných, keď podsúvaš motívy, keď vymenúvaš krivdy, keď sa domáhaš svojich právd, svojich nárokov, keď nepreukazuješ lásku, atď…

V listoch apoštola Pavla je toho naozaj neúrekom.

Jedna veľká chyba, ktorej sa dopúšťame, je, že keď vznikne konflikt, tak to vnímame ako dôvod pre rozchod, alebo povedanie si zbohom. Pričom konflikt je niečo, pri čom sa vieme naučiť niečo spoločne ako komunita. Je to priestor pre rast.

Vieš si predstaviť život bez komunity?

Strata komunity pre mňa znamená stratu kontextu, v ktorom rastiem. A do istej miery stratu lásky. Lebo láska je to, čo dávam. Ak nevytvorím žiadnu zmysluplnú komunitu okolo seba, ak sa nebudem podieľať na živote ľudí vo svojej komunite, nebudem mat dostatok príležitostí žiť, nielen cítiť, lásku. Dám jej zo seba menej. Prežijem tak chudobnejší život.

Je nejaké povzbudenie pre tých, čo sa v cirkvi, v komunite sklamali?

V reálnom živote, keď máme s nejakým produktom zlú skúsenosť, málokedy povieme: Tak a skončil som.“ Poviem skôr, že som skončil len s týmto konkrétnym produktom. Keď ti niekde urobia zlú pizzu, povieš si, že sa tam už nevrátiš, ale do inej pizzérie kľudne pôjdeš.

Raz na výške s chalanmi sme boli na obede v jednej čínskej reštaurácii, kde bol taký systém, že človek zaplatí iba za vstup a potom je, koľko chce. Čosi nám tam zle urobili. Proste nám bolo zle z toho v noci, ale to ma nikdy neodradilo ísť do inej číny. Tak do tej konkrétnej reštaurácie som sa už nikdy nevrátil, ale ja milujem stále čínu.

Sme ľuďmi, komunitu potrebujeme, zdravú komunitu okolo seba. Ak bola nejaká toxická, v ktorej človek niekedy bol, tak treba hľadať ďalej, aj keď je to ťažké, zraňujúce. Niekto naozaj po jednej zlej skúsenosti s čínou tak rýchlo na čínu nepôjde, ale treba hľadať ďalej. Netreba sa toho báť. Komunity nie sú perfektné. Jedna z chýb, ktorej sa treba vyhnúť, je očakávanie, že komunita bude dokonalá. Musíme očakávať, že sa zraníme, že nebude všetko dokonalé…

Ondrej Kolárovský

Teológ, kazateľ, zakladateľ thinktanku idea-list. Pochádza z Bratislavy-Rače. Študoval teológiu na EBFUK v Bratislave, jeden semester aj na The Lutheran Theological Seminary vo Filadelfii, USA. Pôsobil ako učiteľ, neskôr aj ako duchovný správca. Stál pri vzniku cirkevného zboru Košice – Terasa, cirkevnej škôlky, sociálno – misijného projektu Deti Afriky.